„Ďalší!“

Z hlúčiku rozklepaných mladíkov sa vypotácal jeden, ktorého jeho rovesníci bez váhania vystrčili vpred. V tej chvíli nevedel, prečo sa na to nechal nakoniec nahovoriť. Možno to boli sny o dobrodružstve a lákavý zárobok. Teraz sa však snažil dostať pod kontrolu svoje trasúce sa údy. Nakoniec zovrel nemotorne drevenú palicu a s komicky zúfalým pokrikom sa rozbehol oproti svojmu cieľu. So zavretými očami sa zahnal na útok, no dvojmetrová hora svalov zastavila jeho zbraň jednoduchým úchopom. Keď otvoril oči, aby zistil, čo sa deje, výhľad mu začiernila mohutná päsť.

„Ďalší!“ zakričal obor, zatiaľ čo nevládneho mladíka odťahovali bokom ku kôpke nešťastlivcov.

„Horgen! Nechápem, prečo vôbec strácaš čas týmto výberom. Nie sme rytiersky rád! Sme len skupina žoldnierov. Postačí nám, keď budú životaschopní a ostatné už príde časom.“

„Keď prežijú,“ odvetil stroho Horgen, zatiaľ čo zrazil k zemi ďalšieho, ktorý sa rozhodol, že využije súperovu nepozornosť.

„Keď prežijú,“ povzdychol si Horgenov spoločník.

„Ďalší!“

„Chcem tým povedať, aby si ich tu nelámal jedného za druhým. Už tak je dosť ťažké nájsť niekoho, kto aspoň udrží v ruke zbraň a neváha dať svoj život v šanc.“

„Keď chceš iba počty, tak si pokojne vyber z tamtých padaviek,“ ukázal svalovec na stonajúcu kôpku nešťastia.

„Tí sa budú dávať dokopy týždne, po tom, ako si s nimi naložil!“

„Nemôžem za to, že sú takí krehkí. Ďalší!“

„To ty si príliš silný! Uber trocha zo svojich nárokov!“

„A keď sa ocitnú zoči-voči krvilačnému morgarovi, tak aj tomu povieš aby ich šetril?“

„Nie! Proti morgarom nepôjdu bezhlavo s drevenou palicou!“

„Aha! Takže chceš aby som im dal do ruky nejaké zbrane. Ďalší! To je celkom dobrý nápad. Možno sa aspoň trochu zabavím.“

„Nie! Nie! A ešte raz, nie! Už roky sa ti snažím vysvetliť, že máme bojovať ako skupina! Keby som vedel, čo z teba vyrastie, tak by som ťa nik-“

„Ďalší!“

„Nikdy medzi nás neprijal! Pôsobíš mi len samé problémy!“

„Aké? Veď žiadneho nášho nepriateľa nenechám ujsť.“

„To teda nie. Ako toho, čo si dva týždne dozadu zahodil priamo nášmu klientovi pod nohy. Jeho kôň sa splašil a on si následným pádom zlomil väz!“

„To bola len sprostá náhoda. Ďalší!“

„Sprostá, ako tvoja dutá hlava!“

Ich plamenný rozhovor bol náhle nečakane prerušený. Jeden z mladých kandidátov sa totiž dokázal uhnúť svalovcovej rane a získať si tým jeho úplnú pozornosť. Nastala prudká výmena medzi mohutnými päsťami a svižnou drevenou palicou, ktorá bola podporovaná vynikajúcou prácou mladíkových nôh. Palica sa nakoniec s hlasným zadunením zastavila na obrovej tvári, ktorú rozžiaril široký úsmev.

„Ho-hó! Konečne poriadny junák! Z teba niečo vyrastie chlapče! Už sa teším, až staneš po mojom boku so zbraňou v ruke. Večer to poriadne zapijeme. Medovina potečie potokom, až kým nás z nej ráno nebude bolieť hlava!“

„To som rád,“ odvetil mladík skromne. „Ale pijatiku vôbec nezvládam, tak by som si dal radšej iba čaj.“

Tréningovým priestorom zaznela mohutná rana a prítomným sa skrivili tváre hrôzou.

„ĎALŠÍ!!!“