Tvár mal dospelú, ale telo malé. A najzvláštnejšie na ňom boli vlasy farby jarnej trávy. Bol ešte o hlavu menší než ja a ja som na svoj vek veru nebol ktovieako vysoký. Oblečenú mal splývavú róbu z bielej látky a v jeho nenútenom postoji a uvoľnenom výraze bolo niečo bezstarostné, takmer detské. A to napriek vráskam okolo očí. Aj keď som ostal stáť zarazený, nebál som sa. Pôsobil prívetivo, vľúdne, povedal by som, že až bezbranne. A jeho smiech; to bol radostný výtrysk, nie opovržlivý výsmech.

„Aj by som sa k tebe pridal. K tomu, aby niekto zdieľal radosť toho druhého, nepotrebuje poznať jej príčinu. Ale predsa len, z čoho sa tak raduješ?“

Už ma nevykoľajilo to, že som mu rozumel. Zaujímalo ma skôr, ako mu odpovedať, veď toto musel byť nepriateľ.

Rozhodol som sa hrať čistú hru, nakoniec, muselo mu to byť jasné. Ukázal som na klietku výťahu za mnou: „Z toho, že som v zdraví prestál celú cestu.“

„Takže prichádzaš zhora,“ väčšmi konštatoval než sa pýtal. A keďže som mlčal, lebo som považoval za zbytočné nejako to rozvádzať, dodal: „Nevyzeráš ako Nihal. Ty nie si Nihal...“

Túto vetu som zas pokladal za otázku, a ponáhľal som sa uviesť veci na pravú mieru: „Som človek, volám sa Dominik. Som priateľ tých, ktorých nazývaš „Nihal“. Ale kto si ty?“

Zvážnel, aj úsmev ochabol, ale nezmizol celkom. Iskričky radosti v očiach pohasli, no nevyhasli úplne.

„Moje meno je Fior. Som strážca. Sedím a čakám pod vysokým bralom na chvíľu ako je táto. Ak by sa predsa len odvážili zostúpiť z výšin na zem – ak by predsa len našli nejaký spôsob, ako to učiniť. Namiesto toho poslali teba...“

„Čo spravíš? Zajmeš ma?“ spýtal som sa a rukami som pevnejšie zovrel diamant. Mal by som z neho strhnúť pokrývku. Mal som to spraviť už dávno. Predo mnou je nepriateľ a ja sa s ním namiesto toho kamarátsky zhováram.

Vrhol pohľad na zahalený artefakt, ale nezdržal ho na ňom pridlho, ani nezmenil svoj výraz. Zdalo sa, že mu venoval len pramalú pozornosť.

Pokračoval s miernym údivom v hlase: „Zajať ťa?“ A krátko nato sa rozosmial tak úprimne a srdečne, že mi od prekvapenia vyletelo obočie až k čelu. „Veď si väčší a isto silnejší a ja som sám a neozbrojený, ako by som ťa mohol zajať? A prečo by som také niečo robil?“

Jeho smiech bol nákazlivý a ja som sa musel usilovať, aby som zachoval vážnosť a aspoň náznak odmeranosti: „Tak čo teda plánuješ spraviť?“

Len pokrčil plecami: „Mojou úlohou bolo varovať ostatných, ak k nám zostúpi nejaký Nihal, ale toto nie je ten prípad.“

„Takže?“ opáčil som.

„Zatancujeme si?“ spýtal sa a zdalo sa, že to nemyslí ako vtip.

„Čože?!“ bolo jediné na čo som sa zmohol.

Z mojej reakcie vyzeral zaskočený. „Myslel som si, že rád tancuješ...“

Trochu som sa vzchopil a snažil sa získať dôstojnosť a vážnosť posla. „Zaveď ma za vaším vládcom.“

Odpoveďou mi bolo prosté: „My nemáme vládcu.“

Moja odhodlanosť bola odrazu fuč. „Tak do hlavného mesta?“ Mal to byť príkaz, ale zmohol som sa len na neistú otázku.

Jeho odpoveď ma totálne odrovnala: „My nemáme hlavné mesto.“

Zažmurkal som a úplne stratil rozvahu. „Ale, ale určite máte niečo – nejaké sídlo, palác alebo čosi také, kde sa stretávate,“ habkal som.

„Je tu Veľká záhrada a v nej Pavilón Bieleho smaragdu.“

„Biely smaragd???“ v hlave sa mi zrodili dve otázky, tá prvá znela: nie je predsa smaragd zelený? (takto hlúpo sa s vami počas dôležitých chvíľ zahráva vaša myseľ) a tá druhá, oveľa dôležitejšia bola: je to ten krištáľ moci? tá zbraň nepriateľa?

Odpoveď prišla rýchlo, a bola to odpoveď, ktorá mi osvetlila otázku a určila môj cieľ.

„Chodievame k nemu meditovať. Je tam pokoj a mier, taký, aký by mohol zavládnuť na celom Áise. Nebyť Bieleho smaragdu, už by sme boli zotročení alebo mŕtvi. Bol v kameni, ktorý spadol z nebies. Kameň sa rozbil a vnútri sa skvel smaragd. Počkaj, keď ho uvidíš. Ty sa nemusíš báť, viem, že si dobrý, cítim to. Lebo všetko, čo je zlé a nečisté pri pohľade do útrob Bieleho smaragdu zahynie.“

Tak až doteraz som si myslel, že všetko ide akosi ľahko. Ale toto je dômyselnejšia pasca než akú by vymyslel ten najväčší intrigán a mne neostáva nič iné ako sa do nej nechať chytiť.

Než som odpovedal, nadýchol som sa a privrel oči. „Tak ma k nemu zaveď.“

„Dobre, ale pešo by to trvalo dlho,“ odvetil a následne vydal zvláštny hlasný zvuk, ktorý znel ako niečo medzi krochnutím a vypísknutím. Potom len naďalej stál a usmieval sa. Ja som tiež stál, ale vôbec som sa neusmieval. Mračil som sa, uvažoval na čo čakáme a cítil sa pri tom pekne hlúpo. Ale vtom sa krovie vedľa pohlo a pritmolilo sa k nám groteskné stvorenie. Malo telo gigantickej mnohonôžky (ibaže pokryté niečím, čo vyzeralo ako perie) a hlavu niečoho, čo vzdialene pripomínalo kríženca netopiera so škrečkom. K tomu si pridajte prasačí rypák a máte aspoň približnú predstavu o vzhľade nášho tátoša. Ničím iným totiž nebol. Sotva sa dovalil, môj malý spoločník sa uvelebil na jeho chrbte a naznačil mi, aby som nasledoval jeho príklad. Ja som sa namiesto toho začal smiať. Smial som sa, až sa mi po lícach gúľali slzy. A akonáhle tvor pochopil, že sa smejem na ňom, zafučal, zakrochkal a zatváril sa tak nešťastne, že ma zaraz smiech prešiel.

„Och, prečo si ho urazil, teraz bude smutný,“ povedal Fior a do hlasu vložil taký tragický tón, že som skoro opäť vyprskol. Prišlo mi to však aj ľúto.

„No prepáč, tátošík, ja som to tak nemyslel. Si celkom milý, len som ešte nestretol nikoho podobného,“ chlácholil som ho a na dôvažok pridal aj poškrabkanie za uchom. Tvor zakrochkal, zafučal a zatváril sa ohromne spokojne. Potom som sa už s čistým svedomím vyšvihol do sedla. Vlastne tam žiadne sedlo nebolo a nemusel som nikde liezť, lebo jeho chrbát bol tak nízko, že nohy sa mi hompáľali len pár centimetrov na zemou. Sotva som sa uvelebil, tvor sa dal okamžite do cvalu, nespočetné panôžky sa len mihali. Bola to síce len obdoba rýchlejšej chôdze, no vždy lepšie ako ísť po vlastných... A na mäkkom perí sa sedelo pohodlne. Chcel by som napísať, že krajina okolo nás ubiehala, no pravda bola, že sa skôr popri nás prechádzala, ale aspoň som mal viac času a priestoru, aby som vnímal jej krásy. Áno, bol to raj. Dlhú dobu som nerobil nič iné, len otáčal hlavu z jednej strany na druhú a v nemom úžase si vychutnával tú rozkošnú nádheru. Oproti búrlivej divokosti vysočizného štítu, pôsobil kraj okolo krotkým a kultivovaným dojmom, a predsa na ňom nebolo badať jediný vonkajší zásah, neniesol nijaké stopy činnosti. Po nejakom čase sa zmenil jej ráz, no stalo sa to takmer nebadateľne, na lúkach a v hájoch vyrástli podivné obydlia. Niektoré pripomínali jurty mongolských pastierov, iné zas típí prérijných indiánov. Zrejme ubehla nejaká chvíľa kým som si ich všimol, pretože svojou farbou splývali s okolím a vytvárali tak dojem, že sú prirodzenou súčasťou kraja, rovnako ako stromy či obrovské kvety žiarivých odtieňov. Netrvalo dlho a objavili sa aj ľudia. Teda, aby som bol presný, stvorenia ako bol Fior. Väčšinou trávili čas v družných hovoroch, niektorí zbierali rôznorodé a veľmi chutne vyzerajúce ovocie, iní sedeli na pätách s nohami skrčenými pod sebou a spevavými hlasmi prednášali akési básne či modlitby. Tí, čo boli bližšie, nás s úsmevom zdravili a raz či dvakrát nás míňali podobní jazdci. Vtedy sa fukotom a piskotom zdravili aj naše nadmieru spanilé „kone“. Bola to dokonalá idyla. Fiora pred sebou som nedokázal vnímať ako nepriateľa. Cítil som k nemu sympatie, imponovalo mi, že patrí k niečomu tak úžasnému, že žije spolu s ostatnými v harmónii s prírodou a trochu mu aj pre to závidel. Takže toto majú byť tí hroziví nepriatelia? Niečo tu nesedí a ja som začal mať neznesiteľné výčitky pre to, čo som ešte nespravil a spraviť mal. Čierny diamant sa mi zdal čoraz ťažší a ťažší.

Vtom nám jedno malé žieňa, ktoré nieslo v košíku ovocie a kráčalo popri nás, hodilo so smiechom guľatý, fialový plod. Môj spoločník ho chytil jednou rukou a dievčine sa poďakoval úklonom hlavy. Podal mi ho so slovami: „Iste musíš byť hladný.“

Bol som hladný, ale predsa len som si ho s nedôverou obzeral. Ovocie vyzeralo ako trochu pevnejšia a riadne prerastená čučoriedka.

„No len si daj, nehanbi sa,“ povzbudzoval ma.

Myslím, že keby sa ma chceli zbaviť, spravia to iným spôsobom než otrávenou obriou čučoriedkou. Uchechtol som sa nad svojimi absurdnými predstavami a nenechal sa viac ponúkať. Chutila ako pomaranč s prímesou trošky jahôd a čohosi nepomenovateľného a bola lepšia než všetky pozemské ovocia, čo som kedy okúsil.

„Mmm, je výborná, sladká ako med,“ chválil som miestny pokrm.

„Ako čo?“

Neuvedomil som si, že sa nachádzam na inom svete a domovské prirovnania tu pravdepodobne budú strácať zmysel.

„Ále, to nič, radšej mi povedz, prečo sa vás Nihalovia tak boja. Nevyzeráte byť vôbec nebezpeční.“

„Nebezpeční? To oni sú nebezpeční a sme to my, ktorí sa bojíme. To my sa bojíme Nihalov.“

Moje podozrenie sa potvrdilo, toto bude oveľa zamotanejšie. Spomenul som si na hadiu radu, že nič nemusí byť také ako sa javí na prvý dojem.

„Nepovedali ti pravdu,“ pokračoval. Asi sa nebudem mýliť, ak poviem, že ťa vyslali za nami ako svojimi utlačovateľmi. Ale je to opačne. Teda bolo, dokiaľ sme nemali Smaragd, ktorý nás chráni.“

Potriasol som hlavou. Ako sa mám v tomto vyznať?! Ktorá verzia je pravdivá? Alebo sú pravdivé obe, každá svojím spôsobom? Z tohto nie som veľmi múdry. Čakal som niečo jednoduchšie. Boj a potom snáď víťazstvo a slávny návrat. Namiesto toho som stretol priateľský a milý národ, ktorý očividne nechce nikomu škodiť. Toto je hrozná situácia. A čaká ma rozhodovanie, ktoré bude ťažšie než by mohol byť hocijaký urputný boj. Je to boj v mojom vnútri.

„Povedz mi viac,“ prosil som ho.

„Tak počúvaj,“ začal svoje rozprávanie, „pred mnohým a mnohým časom, nikto nevie kedy presne, pretože tu na Áise čas nepočítame, ale bolo to už veľmi dávno, žili vedľa seba dve rasy. My,“ ukázal prstom na seba, „a oni“, namieril ukazovák za nás, do oblačných výšin. „Vtedy ešte nežili na Hore. Oba rody obývali roviny. Ale potom sa stalo niečo zlé, Nihalovia radi bádali a hľadali skryté súvislosti a pokúšali sa vylepšiť a zdokonaliť svoje telá. Alchymistický experiment nedopadol dobre a prestali sa im rodiť deti. Začali vymierať. Postupne ich bolo čoraz menej a menej. Nedokázali sa zmieriť so svojím osudom, odmietli niesť zodpovednosť za svoje chyby a ich hnev sa obrátil smerom von. Vo svojich srdciach, ktoré rýchlo temneli, našli túžbu po moci. Začali nás zotročovať a tíšili tým svoj hnev, čo pociťovali k sebe a k tej Čo dáva a berie. Trpeli sme pod krutovládou, neschopní sa brániť, pretože náš najvyšší zákon nám zakazuje preliať krv. Mali sme však silného spojenca – čas. Pútnik putoval po oblohe, veľa ráz vyšiel a zapadol a napokon ostalo Nihalov len veľmi málo. Ukryli sa do svojej pevnosti v horách a pomocou drahokamu, do ktorého vtlačili všetku svoju zlobu a nenávisť, oklamali čas a udržujú sa v súmračnej existencii. Nebyť sily, ktorú zhromaždili v Čiernom diamante a ostatných krištáľoch, dávno by sa obrátili v prach. Pomocou toho zlovoľného kameňa sa nás snažili ovládnuť na diaľku, a bolo by sa im to podarilo, ak by nám tá, Čo dáva a berie neposlala z hviezdnych výšin pomoc v podobe Bieleho smaragdu. A teraz k nám zoslala teba.“

Zaťal som zuby a snažil sa ovládnuť hnev zmiešaný so sklamaním. Takže mi klamali. Podviedli ma. A ja som im na to naletel a ešte bol celý horlivý splniť im všetko, čo som im videl na očiach, aby ma mali za niekoho iného než len malého chlapca. Tak veľmi som sa túžil stať hrdinom. Ale ja som naozaj len malý dôverčivý chlapec! To však neznamená, že nemôžem konať správne! Pretože teraz naisto viem, že Fior mi hovorí pravdu. A ako to viem? Cítim to. V tejto krajine, v jej obyvateľoch, nie je nič zlé, nenachádza sa tu ani kúsoček temnoty. Okrem tej, ktorú si nesiem so sebou. Prikrytú čiernou látkou. Pocítil som úľak, zdesenie nad tým, čo som mal vykonať. Bol som natoľko zahĺbený do svojich úvah, že som si ani nevšimol pologuľovitú stavbu, najväčšiu široko-ďaleko. Hneď som vedel, že toto je Pavilón, ktorý ukrýva čarovný smaragd. Šírila sa z neho mäkká, hrejivá žiara, ktorá jemne objímala nespočetné kvety všetkých farieb a vôní v záhrade, ktorá ho obklopovala.

Zosadli sme a zvyšok cesty prešli kľučkujúc pomedzi kvetiny a meditujúcich obyvateľov. Vošli sme dnu.

Na lanách natiahnutých zo stropu tam visel Biely smaragd. Bol väčší než Čierny diamant a rozdiel medzi nimi bol zjavný. Zatiaľ čo z jedného sršala úzkosť a nepokoj, z tohto drahokamu sálala neha a láska. Zdalo sa mi, že hrejivé lúče ma pohládzajú po tvári, a že počujem jemnú hudbu, akoby kvapky letného dažďa dopadali na xylofón. V očiach sa mi zaleskli slzy. Tak na mňa zapôsobila krása a nepoškvrnenosť tohto miesta.

A uvedomil som si, že som uspel. Všetko nečisté hynie pri pohľade do Smaragdu, ale ja žijem a je mi tak dobre ako nikdy predtým.

Vtedy som nahlas vyslovil svoje rozhodnutie, ku ktorému som dospel už pred nejakou dobou. „Podaj mi meč,“ oslovil som Fiora.

„My nemáme meče,“ odpovedal.

„Tak kladivo. Áno, kladivo bude aj tak lepšie.“

„Počkaj, hneď som späť,“ súhlasil.

Keď sa vrátil aj s požadovaným nástrojom – ťažkým kladivom z tvrdého dreva, položil som stále zabalený diamant na zem a mocne sa rozohnal. Do úderu som vložil všetku svoju silu. Kladivo dopadlo a spod prikrývky sa vysypali desiatky drobných čiernych úlomkov. Tie v bielom svetle pozvoľna bledli a zmenšovali sa až sa celkom stratili.

„Biela porazila čiernu,“ povedal som.

„Čierna je len prázdnota, desivá ničota, ale biela obsahuje všetky farby, nesie v sebe niečo z každej, i tej čiernej,“ povedal. „Tak ako dobré zvíťazí nad nečistým, pokiaľ je nositeľ dobra schopný odvahy aj pokory zároveň. Si malý chlapec, no si aj hrdina.“

Vyšli sme do záhrady. Stál tam usmiaty dav, a jedni cez druhých volali svoje: „Ďakujem.“

Bol som dojatý a moje srdce plesalo, ale Fiorov hlas ma vrátil do prítomnosti: „Teraz sa začína ten ťažší úsek tvojej púte. Moc Nihalov je výrazne oslabená, nie však úplne zlomená. Hoci je Čierny diamant zničený, nezabúdaj, že majú ešte veľa menších krištáľov. Aj tie uchovávajú zvyšky ich neživota. Žiaľ, pokiaľ budú znesväcovať svojou prítomnosťou Áis, potiaľ sa budú snažiť škodiť. Aby bolo dokonané, mal by si ich priviesť k Bielemu smaragdu. Alebo opačne: môžeš smaragd doniesť k nim. Odpusť, čo poviem a ber to ako varovanie k obozretnosti: ešte vždy existuje možnosť neúspechu a je tu reálna možnosť, že prídeš o drahokam. Čaká ťa nebezpečný výstup na Horu. Už nie sme od neho závislí, no riskovať stratu Smaragdu, keď nám môže priniesť ešte veľa dobrého, by bolo nerozumné. Tak poď, vydáme sa na poslednú spoločnú cestu.“

Na chvíľu zmizol v Pavilóne, a keď sa objavil, držal v ruke presýpacie hodiny. „Prinesieme im čas. Vrátime im roky, ktoré stratili,“ povedal.

Nerozumel som mu, ale ďalej som nevyzvedal. Rozlúčili sme sa s obyvateľmi, ktorí nás vyprevádzali a zasypávali ma lupeňmi kvetov a nasadli na nášho verného pískajúceho a krochkajúceho vraníka – vydali sme sa na spiatočnú cestu. Možno mi neuveríte, ale nemal som pochyby. Prvý raz od príchodu na Áis som mal skutočnú dôveru v seba a v to, čo robím. Cesta ubehla mlčky, až na jeden krátky rozhovor:

„Vyzeráš stále tak sebaisto, ako si vedel, že sa rozhodnem správne? Veď som mohol namiesto Čierneho diamantu zničiť Biely smaragd, a keďže by som to spravil v dobrej viere a s čistým úmyslom, moc smaragdu by ma nezastavila. Ako si to vedel?“ nevydržal som a opýtal sa to, čo mi ležalo na jazyku.

„Ale ja som to nevedel, dúfal som v to,“ odpovedal a na mňa doľahla závažnosť toho, čo som sa dozvedel, celého môjho postavenia. Prehovoril som, až keď sme stáli pod bralom a Pútnik, ktorý vykukol a neúnavne sa tmolil po nebi, pridal do modrej trochu červene.

Fior povedal: „Len otoč hodiny a zavŕšiš to, čo si započal. Myslím však, že nebude rozumné nechať čas uplynúť celkom, nechať všetok piesok pretiecť na druhú stranu. Ktovie kam až by si sa vrátil v toku časom. Buď obozretný.“

„A potom sa vrátim domov?“ položil som mu pálčivú otázku, pretože teraz, až teraz, ale zato naliehavo som sa začal strachovať o bezpečný návrat tam, kde na mňa čakala moja rodina.

„Neboj sa, cesty sú otvorené.“

„Ale... budeš, budete mi chýbať. Áis mi bude chýbať...“ povzdychol som si.

Len prikývol, nepovedal nič, no zazdalo sa mi, že v očiach sa mu niečo zalesklo. Len sa mi to zdalo?

„Nie sú slová, ktorými by som mohol vyjadriť svoju vďačnosť. Niet daru, ktorým by sme sa ti mohli odvďačiť. Nevieme ti ponúknuť okrem vďaky nič iné. V živote nastanú chvíle, kedy sa stanú všetky slová zbytočnými. Toto je taká chvíľa. Môžem len mlčať a skloniť pred tebou hlavu.“

„To nie, som to ja, kto by mal ďakovať. A aj tebe,“ skrčil som sa k nášmu tátošíkovi a pohladkal ho po hlave.

Šťastný výraz a zvuk, ktorý by som najvýstižnejšie mohol zaznamenať ako „pfú - fííí“ mi bol odpoveďou.

„Teraz, keď sú na oblohe obe slnká a Nihalovia spia, je najvhodnejšia doba, aby si ich zastihol nepripravených. Ale daj si pozor. Určite ťa nevarovali pred kraraí, a tie sú aktívne práve cez deň.“

„Pred kým? Kraí? Kto je to, čo je to?“ vyzvedal som.

„Kraraí,“ opravil ma, „sú to obrovské dravé vtáky. Najhroznejší predátori Áisu. Hniezdia na tomto brale a napádajú našich ľudí. Nihalovia im vládnu. Našťastie sa nepúšťajú ďaleko od veľhôr a zriedka zavítajú na pláne. Môžeme len dúfať, že Nihalovia nevedia o tvojom úmysle ani o zničení Čierneho diamantu, a že ťa nechajú prejsť. Neviem ťa pred tými potvorami ochrániť, a aj keby sme ťa nevyslali do Oblačnej ríše ako posla Času, tvoje miesto je inde, Áis ešte nie je tvojím domovom. A doma na teba čakajú.“

Pozrel som sa hore, pozdĺž nevýslovne vysokej, kolmej steny a zatočila sa mi hlava.

„Niet inej cesty?“ pípol som.

„Nie. Aspoň o inej neviem.“

V očiach mi vzbĺkol náhly oheň odhodlania. „Tak teda dobre! Zvládnem to, len mi drž palce.“

Neviem či správne pochopil tie slová, ale pritakal a podal mi presýpacie hodiny. Zopakoval to, čo mi už povedal skôr: „Len ich otoč. Ony samé vykonajú to dielo. Nech ti Pútnik vždy svieti na cestu,“ zaželal mi.

Netuším prečo som to vyslovil, ale moje posledné slová boli: „Vrátim sa.“

A Fiorove posledné gesto bolo kývnutie na znak súhlasu.

Potom som nastúpil do klietky, zavrel za sebou dvere a vytlačil páku smerom nahor. Výťah sa dal do pohybu.

Všetky časti: