Pred tabuľou stálo malé dievčatko s kusom papiera v ruke. Nervózne stepovalo a čakalo, kým učiteľka zapíše chýbajúcich do triednej knihy. Keď skončila, pozrela sa na ňu. Učiteľka sa usmiala a spýtala sa: „Tak, Klárka, prečítaj nám článok, ktorý si mala vytiahnuť na hodinu slovenčiny, na tému Môj vzor.“

Klárka sa nadýchla, roztvorila dvojstranu lifestylového magazínu a začala čítať rozhovor z rubriky Osobnosť týždňa.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Prievozník v prvom vesmírnom hoteli František: Zrazu som tam bou!

Pán František, ako ste sa dostali k tejto práci?

A či ja ti viem, dievča zlaté? Jedného dňa mi prišiel oný… mail!

To vám muselo spraviť radosť.

Ale kde. Rovno som ho šmaril do koša. Že práca snov? Však toto ja poznám, tieto ťahy! Jožo od nás z dediny raz takto naletel umierajúcej vdove, čo ponúkala 10 miliónov jednému šťastnému záujemcovi. Skoro jej poslal číslo účtu, ale chvalabohu, Jožo účet nemá, peniaze schováva do matraca. No a potom ho chceli ogabať aj z Medzinárodného menového oného… fondu. Ale ho nie. Sa nedal. No, nedal… Volali mu, písali mu. Ale po anglicky! Kde náš Jožo by vedel po anglicky, však on ani nevie s akým i sa pivo píše!

Prepáčte, ale ako to súvisí s otázkou?

No, ja som si myslel, že mňa tiež chce ktosi takto ogabať! Však čo ja by som na takom výťahu robil? Ja a prievozník? Ja nie som promovaný inžinier, mne veľa netreba, hen, piatok, vyložím nohy, vytiahnem tresku z chladničky a sveta žiť! Som si myslel, že budú chcieť číslo účtu. Aj chceli, ale to až na zmluve…

A to ste im na prvý pokus neodpovedali?

Nie, museli po mňa poslať auto so šoférom. Aj to mi bolo podozrivé, ale reku, šiel som, poznám tú firmu, suseda tam robí, spokojná je, dobre sa tam chovajú. Robili so mnou ten oný… pohovor. Kasting. Pýtali sa ma, akú mám kvalifikáciu. A ja reku, že som videl Hviezdne vojny. Že ten hovoriaci pes sa mi ľúbil, ten Čubaka. Inak neviem nič. Že neviem, prečo ma volajú.

Pán František, popíšte nám vašu prácu.

Ráno vstanem sadnem na autobus, idem do roboty. Prídem. Štiknem kartu. Počkám pred recepciou. Príde hosť. Ja pozdravím, on odzdraví, ťuknem tlačítko, výťah sa otvorí, ťuknem ďalšie, zavrie sa. Červený gombík - ideme hore. Modrý gombík - ideme dole. Už som sa raz pomýlil. A nič sa nestalo, žiadne buchoty, mňa tam fakt ani netreba. No a keď dorazíme do cieľa, na správne poschodie v hoteli, poprajem pekný deň, otvorím výťah, zavriem výťah a je to. Načisto nič nerobím! Ešte si aj vo výťahu koľkokrát sadnem a čítam, keď je prázdny.

Práca prievozníka určite prináša aj vtipné príhody. Poviete nám nejakú?

To som takto nedávno viezol tú herečku, viete, z toho oného… seriálu… také srandy mi hovorila, ale nehnevajte sa, to nemôžem, to boli také… prasačiny! A potom ten oný, fodbalista! Taký s tými dlhými rukami, viete. Tak ten mi povedal taký vtip… Ja som už aj zabudol o čom bol, ale sa z neho doteraz smejem! No a minule, minule aj pani premiérka išla na výlet. Milá bola, slušná a potom takú srandu povedala o tom poslancovi, viete… Ale to nemôžem povedať, ale zlatá bola, milá!

Pán František, to znie, ako skvelá práca a zábava, ale ja stále nerozumiem… Ako je to možné? Ako ste sa vy, človek, bez technického vzdelania, dostal k práci snov? Prievozník na výťahu do prvého vesmírneho hotela? Veď to je skvelá robota, krásny plat, nádherné zamestnanecké benefity… Prezraďte nám vaše tajomstvo.

No, slečna zlatá… Milá ste, aj zvedavá, ale asi neodpoviem. Nie, žeby som nechcel, ale neviem. Prišiel som tam, pýtali sa ma, čo s peniazmi budem robiť, čo už som v živote robil… A vraj som dobrý Fero, či také čosi. No a… Zrazu som tam bou!

Lenka Nevická

Foto: Archív Františka Koláča

Na pravom okraji sa v oddelenom odstavci nachádzala ešte rozštvorčekovaná fotka a takýto text.

Ako to vidí majiteľ

Na názor sme sa opýtali aj majiteľa firmy prevádzkujúcej hotel, slovenského multimilionára známeho pod prezývkou r_E_alt. Takéto stanovisko nám poskytol:

Na pána Františka sme dostali skvelé referencie. Nie však od jeho bývalých zamestnávateľov. Naopak, od jeho priateľov, od pani predavačky u nich v dedine, od pána autobusára, od doktoriek, ktoré nám povedali, že chodí čítavať knižky chorým deťom na onkológiu, ale aj od starostky obce, ktorá nám prezradila, že František je mimoriadne aktívny v komunitných činnostiach, so susedmi varí guláš, organizuje zber odpadu a keď treba, naťahá aj čiary na futbalovom ihrisku, len aby sa chlapci mali kde hrať. Náš interný systém dobročlovečenstva mu nameral index 9,6, čo je ten najvyšší index na Slovensku. U nás, vo firme SkájHotel veríme, že takýto ľudia si odmenu zaslúžia. Navyše, pri pohovore nám František prezradil, že časť výplaty bez zaváhania dá na dobročinné účely. To nie je o tom, že František má byť rád, že pre nás pracuje. To my sme radi, že ho máme. Nepotrebujeme, aby mal vysokú školu, ani aby bol technicky zdatný. Chceme vracať spoločnosti niečo, čo do nás investovala.

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Klárka dočítala, jej spolužiaci sa buď usmievali, alebo hypnotizovali hodinky, lebo sa blížila veľká prestávka.

„Pekný výber Klárka. Takže pán František je tvoj vzor? Aké z jeho vlastností by si chcela mať?“ spýtala sa s úsmevom učiteľka.

„No, aj ja by som chcela byť dobrým človekom,“ povedala Klárka a začala sa chichúňať „A možno by som sa aj s pani premiérkou rada stretla.“