Cinkaniu mincí odpovedalo len vzdialené vŕzganie, ktoré prichádzalo spoza hmly, nesúcej sa nad tmavou, nehybnou, riekou.

Annabella nervózna čakala, čo ju čaká na druhej strane.

„Dúfam, že to stálo za to. Odriekanie svetských blažeností, drkotanie v zime, kľačanie v tme, roky strávené za múrmi, len kvôli tomuto momentu.“

Z hmly sa začala vynárať malá, drevená, loďka s vysokým prievozníkom na korme, ktorý ju v tichosti, odrazmi palice, hnal vpred.

„Pane, svieť mi na cestu, tak ako si to robil počas života, tak to sprav aj teraz. Pane, prosím, svieť mi na cestu.. „

Loď zastavil až náraz na breh. Prievozník zodvihol z vody palicu a podišiel bližšie. S pod kapucne sa zalesklo jedno kovové oko.

„Annabella Mertinausová? Narodená v Bucksville, 4. apríla 1826? Kláštor Opátok Najsvätejšej Matky?“

Prikývla.

„Podíď bližšie.“

„Tu sú mince.“

„Iba tieto?“

„Iba tieto.“

„To nestačí.“

„Ako nestačí? Nemajú byť dve?“

„Stačí aj jedna.“

„Tak v čom je problém?“

„V ich hodnote.“

„Nemali sme na zlato.“

„Zlato tu nemá cenu. Platba je symbolická. Hodnota dvoch mincí je tu rovnaká, či už cestu platí kráľ, alebo roľník. Avšak tvoje mince, nepatria sem. Ja nie som prievozník tvojho presvedčenia. Touto cestou sa ide na miesto, ktoré si hlásala za nepravé, falošné. Súdila ľudí, ak v neho verili. Preto tu tvoje mince nemajú hodnotu. Preto tu zostaneš ako zblúdené mláďa, ako duša bez pokoja. Ako človek, ktorý nemal otvorené srdce iným veciam. Ako niekto, komu si sa vysmievala.“

„Načo potom otázka, odkiaľ som, keď si to vedel?! Prečo si šiel potom sem?!“

„Oznámiť ti, že si tu zle.“

„A teraz čo ako? Ako tu môžem byť zle? Veď som skonala priamo v kláštore, vyznávala písmo z Knihy a teraz som niekde akože zle?

„Nuž.. systém nie je najdokonalejší.“

„Veď existuje celé veky!“

„Mala si to tu vidieť predtým.. bol to ešte väčší chaos. Taká chyba, ako teraz sa stáva už len zriedka. Ba, skoro až vôbec. Takže svojim spôsobom môžeš byť rada, že si výnimočná.

„Takže teraz tu mám zhniť, hej? Zato, že som verila tým báchorkám, celý život si odopierala svetské veci, a toto je trest?“

„Nie je to trest. Je to len chybka, ktorá sa stane.“

„Nemôžeš s tým nič spraviť?“

„Neviem s tým spraviť nič, previezť ťa nemôžem, ale aspoň budeme mať čas sa skamarátiť.“

„Blbosť.“

„A čo také?“

„Čo vravíš. To je už taká blbosť, nemôže to byť takto.“

„Prečo by nie?“

„Nepočúvaš, čo vravíš? Však to nemá ani hlavu, ani pätu.“

„Uhm.. Ešte niečo?“

„Tu máš mince a poďme.“

„Nemôžem.“

„Prečo?“

„Vieš aký je deň? Deň, kedy si zomrela?“

„Posledný marcový deň?“

„Už prešla polnoc. Takže?“

„Prvý apríl..“

„Nasadaj!“