Hmly Duanu

Príbeh veľmi voľne nadväzuje na moju decembrovú poviedku "V zime maky nekvitnú".
Podporte scifi.sk
Duanskou kotlinou sa vznášal jesenný vzduch, voňajúci po zemine a spadanom listí. Mliečna hmla, ktorá ju obklopovala, ukrývala pestrofarebný les zhadzujúci svoj odev a odhaľujúci kostené, konárovité telo, miestami poprepletané tmavozelenou kožušinou ihlíc. Vysoko nad ním narážali slnečné lúče do bieleho plášťa hmly a zľahka okusovali vrcholce hustých, tmavozelených jedlí, ktoré lemovali cestu. Elinia hľadela neprítomne do bieleho oparu, údery okovaných kopýt jej koňa zanikali v hlbokej vrstve bukového, brezového a javorového lístia.
„A prečo je zelený?“ ozval sa dievčenský hlások.
„Čo?“ vyhŕkla zmätená Elinia, ktorú otázka prebrala zo zamyslenia.
„Ten škorpión!“ dieťa ukázalo prstom na symbol vyšitý na hnedom plášti. Elinia sa v reflexe pozrela na výšivku nad svojim srdcom. Potom sa jej tmavé oči sa stretli s bledými očami dievčatka, sediaceho na dvojkolesovom voze, idúcom pred ňou.
„Zelená symbolizuje život. A tiež jed. Dalo by sa povedať, že v správnej dávke namiešaný jed lieči. Preto majú liečitelia zo školy bohyne Sinneich za svoj symbol zeleného škorpióna.“
„Hmm,“ pokývalo dievča chápavo hlavou. Elinii bolo jasné, že sa určite zakrátko znova ozve s ďalšou otázkou. Začalo sa vypytovať už pár hodín po tom, čo opustili mesto Ulunech, len čo nabralo odvahu a neprestávalo s tým ani po štyroch dňoch cesty. Eliniu detské otázky neotravovali, práve naopak, dievča si celkom obľúbila. Zdalo sa, že sa malá chce niečo opýtať aj v šupinovej zbroji odetého jazdca, idúceho zarovno Elinie, ale zjavne nemalo odvahu, osloviť ho.
„Tá hmla by sa mohla konečne zdvihnúť,“ drgla do obrnenca liečiteľka. Muž na ňu zazrel orieškovými očami.
„Mohla,“ odvetil.
„Nad ňou svieti slnko, vidíš?“
„Hej.“
„Tam hore musí byť príjemne teplo a my tu mrzneme.“
„Hej.“
„Rennu, ty si strašný mrzút! Aj to dieťa sa ťa bojí. Kiež by tí ľudia dostali na ochranu radšej psa, s ním by tu bolo veselšie než s tebou.“
„Možno,“ odvetil bez záujmu jazdec.
„Sme v kotline a jazerá hmlu ešte zhusťujú. Vyjdeme z nej, keď začneme stúpať do pohoria,“ zapojil sa do rozhovoru postarší mužík, vedúci voz.
„Snáď už zajtra a o deň neskôr budeme v Ortinii,“ doplnil Rennu.
„Počuješ, Telina? Už sme skoro tam!“ zvolala na dievčatko žena, sediaca vedľa muža. Dievča sa začalo usmievať a vytvárať rôzne grimasy, najskôr na Eliniu a potom aj na Rennua.
„Už sa...,“ liečiteľka nedopovedala a uprostred otázky strhla svojho koňa na stranu. Rennu zareagoval rovnako a tasil meč. V hmle sa čosi pohlo.
„Čo sa deje?“ skríkol na nich pohonič. Obaja mlčali. Rennu popohnal koňa dopredu na miesto, kde zbadal pohyb. V tom zaznel výkrik. Elinia otočila hlavu a zočila čierneho netvora stojaceho pred vozom. Úzka hlava v tvare trojuholníka sa týčila aspoň dva a pol metra nad zemou. Dlhý krk sa napájal na valcovité telo a z neho trčali tri páry článkovitých končatín, malé zadné, ešte menšie, ale svalnatejšie prostredné a veľké predné, siahajúce až takmer po hlavu, kým sa v kĺbe stáčali k zemi. Z prednej časti brucha potvore trčali ďalšie dva páry končatín, maličké a ostré v mieste nad bruškom a žihadlovité tesne pod krkom.
Kone so sebou začali trhať a fŕkať, bolo ťažké udržať ich pod kontrolou. Rennu sa napriek tomu pokúsil priblížiť k beštii. Skôr, ako sa k nej dostal otvorila papuľu a jej hlava sa v obrovskom uhle rozdelila na hornú a spodnú časť. V papuli nemala zuby, nemala tam ani trubicu vedúcu do hrdla. Elinia videla len jazyk, dlhý a žilnatý, v tvare zužujúceho sa lievika. Jeho ústny orgán sa zatriasol a vydal vysoký, pulzujúci zvuk, pripomínajúci piskot. Liečiteľke zaľahlo v ušiach. Kone sa úplne splašili, rozbehli sa do lesa, čo najďalej od obludy, ignorujúc pokyny svojich jazdcov. Videla pred sebou Rennua, a tak sa snažila aspoň trochu korigovať smer vydeseného koňa, aby mieril za ním.
Kone cválali a cválali, z celej sily sa valili skrze hmlu. Trvalo nekonečné minúty, kým začali sipieť a lapať po dychu a jazdcom sa ich podarilo znovu dostať pod kontrolu. Keď konečne spomalili, pricválali ku sebe.
Rennu niečo hovoril, ale Elinii v ušiach znel iba piskot a šum. Gestikulovala a snažila sa mu vysvetliť, že nepočuje. Uvedomila si, že Rennu je na tom rovnako, uvedomila si, že rovnako sú na tom aj kone. Snažila sa upokojiť, pozerala do hmly, snažila sa určiť polohu, z ktorej sa prirútili.
Neúspešne. Kone pri behu menili smer, vyhýbali sa stromom a malým briežkom. Nevedela, čo robiť a rovnaký zmätok videla u Rennua. „Musíme sa pohnúť, nemá zmysel stáť na mieste,“ napadlo jej. Pozrela na kmene starých stromov a podľa rastu machu určila sever. Kývla rukou, aby ju Rennu nasledoval a zamierila na juh, dúfajúc, že sa vrátia na cestu.
*
„Čo to bolo? Irachnet?“ opýtal sa Rennu, keď sa mu asi po polhodine vrátil sluch.
Elinia k nemu podišla bližšie. „Hlasnejšie!“ skríkla naňho z úplnej blízkosti.
„Irachnet?!“ zakričal Rennu.
„Neviem! Možno! Musíme nájsť cestu!“
Rennu prikývol. Trvalo asi ďalšie dve hodiny, kým aj pískanie v ich ušiach odznelo a ostalo iba nepríjemné šumenie, ktoré sa tiež pomaly vytrácalo.
Nenarazili však na cestu, ani na svojich spoločníkov. A hodiny plynuli, aspoň taký z toho mala pocit, v hmle nedokázala zmerať plynutie času.
„Akoby nás v tej hmle videl, prišiel presne za nami,“ prerušil mlčanie Rennu. „A pri tom, všimla si si to? Nemal oči.“
„Všimla,“ odpovedala skleslo.
„Možno nás vidí aj teraz. Možno ide v našich stopách.“
„Vzchop sa! Takýmito rečami nič nezískaš.“
„Pravda,“ povedal si Rennu potichu, akoby sám pre seba a zase medzi nimi zavládlo ticho.
Putovali hmlistým lesom, zemitá vôňa sa vznášala okolo nich. Napredovali až sa zrazu zemitá vôňa začala miesiť s vôňou vody. Ešte chvíľu trvalo, kým to Elinia uzrela na vlastné oči, čuch bol v týchto podmienkach silnejším zmyslom. Jazero bolo obklopené hmlou, nevidela ďaleko od miesta, kde stála, všetko sa strácalo v nepreniknuteľnej belote. Voda, ako obrovské zrkadlo, odrážala obraz hmly, dotvárala nadprirodzenú atmosféru, v ktorej nebolo vidieť, kde hmla končí a začína hladina, obe splývali v jedno.
Viedli kone popri brehu, až sa zrazu vzduch okolo nich naplnil novou vôňou, ktorá prebila všetky ostatné a spôsobila Elinii škvŕkanie v žalúdku a hromadenie slín v ústach. Zacítila pečené mäso. Až teraz si uvedomila, aká je hladná. Rennu to taktiež zacítil. Pozreli po sebe a pokračovali za zdrojom vône, v hmle pred nimi sa začal rysovať plameň ohniska. Elinia videla Rennuovu ruku na záštite meča. Bol pripravený tasiť.
Po pár metroch dostal oheň konkrétnejšie obrysy, bolo možné odhadnúť druh zvieraťa pečeného na ražni. Konkrétnejšie obrysy dostalo aj širšie okolie ohniska, kôň priviazaný ku breze, meč ležiaci na vlnenom plášti. A muž v krúžkovej zbroji, ktorý sedel vedľa neho.
Preletela pohľadom po jeho svetlej pleti, zahľadela sa do jeho zelených očí. „Wetan,“ uvedomila si a pozrela na Rennua. Meč mal stále v pošve. Opäť pozrela na neznámeho muža, nemala pocit, žeby mal obavy. To vzbudilo silné obavy v nej samotnej. „Môžu tu byť ďalší, drancovníci z poza Emnu,“ premýšľala.
„Vitaj,“ prehovoril cudzinec. „Nesiem mier. Zjedzte ma, som zajac.“
Elinia sa musela pri jeho slovách zasmiať, až takmer opadli obavy, ktoré mala. Dokonca aj Rennu sa uškrnul. Stiahla si z hlavy kapucňu, ktorá zakrývala oranžovú, piesčitú tvár a odhalila svoje nezbedné, tmavohnedé kučery, spadajúce pod ramená.
„Hovoríš pelamsky?“ opýtala sa v jazyku susedného národa. Wetan prikývol. „Radšej teda hovorme pelamsky, tvoja hirkianština potrebuje ešte trochu vycibriť,“ uškrnula sa. „Som Elinia mi Kalenia Vanna a toto je môj bratranec Rennu mi Ulunia Paleia.“
„Vítam ťa Elinia, dcéra Kalenie z rodu Vanny aj teba Rennu, syn Ulunie z rodu Paleie. Ja som Eriwet z Eriwetovej Tvrdze, syn Viteborov.“
„Čo tu robíš Wetan? Si tu sám?“ vyhŕkol Rennu.
„Cestujem. A nie, nie som tu sám.“
Elinia videla, ako bratranec zneistel.
„Tamto je Novira,“ Wetan ukázal na svoju ebenovú kobylu a zasmial sa.
„Kôň? Žiadny iný človek?“ spýtal sa opäť Rennu.
„Žiadny človek,“ potvrdil Eriwet.
„Kam cestuješ?“ opýtala sa Elinia.
„Na juh. K pobrežiu. Plánujem sa vydať na more.“
„Odkiaľ si prišiel? O tej tvrdzi som nikdy nepočul. Určite to je nejaká barbarská diera na severe,“ pokračoval Rennu vo výsluchu.
„Sám si si odpovedal,“ usmial sa naňho Eriwet. „Zosadnite a pojedzte so mnou. Na znak mieru. S plnými žalúdkami sa nám určite bude lepšie hovoriť.“
Rennu si až teraz zložil ruku z rukoväte meča. „Nestretol si tu ďalších ľudí, kolonistov?“
„Nikoho, iba vás.“
Skrze hmlu prenikalo čoraz menej svetla. Blížila sa noc. Liečiteľka kývla hlavou na bratranca. „Slušnosť káže, aby sme prijali tvoje pozvanie, cudzinec,“ zosadla z koňa a Rennu ju nasledoval. Zo zeme vyzeral blonďavý Wetan inak. Ukázalo sa, že bol o hlavu vyšší než Rennu a ona bola ešte o hlavu nižšia než jej bratranec. „Dobrého veľa nenarastie,“ dodávala si v duchu sebaistotu.
Všetci traja si odrhli symbolický kúsok mäsa a zjedli ho. Potom si Hirkiani uviazali kone, usadili sa k ohňu a naplno sa pustili do zajaca.
„Stratili ste sa od skupiny?“ začal vyzvedať Eriwet.
„Sprevádzali sme garbiara do novej osady,“ odpovedala Elinia s ústami plnými zajačieho mäsa.
„Hovorili ste o viacerých ľuďoch.“
„Mal so sebou wetanskú otrokyňu a ich dcéru. Vraj tak smrdel od koží, že s nim žiadna žena nevedela vydržať. Tak si kúpil otrokyňu. Vybabral s tým, starý chytrák,“ zasmial sa Rennu.
„U Wetanov otrokov nemáme.“
„Všetci vám zamrzli? Na sever od Emnu je taká zima, že aj medvede odtiaľ utekajú na juh. Iba Wetanom sa tam dobre žije.“
„Odrazu si taký výrečný, bratranec,“ Elinia naňho nepríjemne zagánila.
„Emnu...to je Nelara? Veľká rieka?“
„Áno. Larnez po pelamsky,“ odpovedala žena.
„A garbiara ste stratili v tej hmle?“ zasmial sa Eriwet a vstal od ohňa. Z brašne vyhrabal jablká a zamieril k svojej kobyle.
„Tá hmla je nepríjemná,“ prehovorila Elinia po tom, čo si vymenila pár pohľadov s bratrancom.
„Mne sa tá hmla páči. Príde mi magická...romantická.“
„A s kým si tu romantiku užívaš, so svojím koňom?“ odfrkol cynicky Rennu. Eriwet sa pri jeho poznámke zasmial.
„Trápny,“ pomyslela si Elinia o bratrancovi.
„Počula si to? Počula si z čoho nás ten Hirkian obvinil?“ pošepkal Eriwet zvieraťu. Nezdalo sa, že by to kobylu zaujímalo, všetku svoju pozornosť venovala obžúvaniu trávy okolo brezy. Novira zbystrila, až keď jej Eriwet podal jablká. „Asi sám ešte nezažil, aby bol vzťah medzi mužom a koňom len čisto platonický,“ zasmial sa a potľapkal zviera po krku.
„Poviem mu to. Musíme byť opatrní. Držať v noci stráž,“ šepkala Elinia bratrancovi, kým sa Eriwet vracal. Rennu s neskrývanou nechuťou prikývol.
„Zaútočil na nás netvor. Irachnet. Vieš, čo to je?“ prezradila liečiteľka, keď sa cudzinec vrátil k ohňu.
„Žeby nejaký netvor?“
„Nevtipkuj!“ Elinia použila tón hlasu, pri ktorom mal Eriwet pocit, akoby mu strelila facku. Rennu sa pousmial, tento pocit dobre poznal.
„Nie, neviem,“ odpovedal Wetan.
„Je to, ako hmyz. Chrobák. Obrovský, čierny s veľkými nohami a dlhým krkom.“
Eriwet zamyslene sklonil pohľad do plameňov. „Na severe som o ničom takom nepočul.“
„Budeme cez noc držať stráž, ak by sa vrátil. Vystriedame sa.“
Eriwet prikývol. „Kam ste to mierili? Kde je najbližšie sídlo? Na posledné mesto som narazil ešte v Popteadskej republike. Pelamovia ho volali Kertaz. Asi tak týždeň dozadu. Ste prví ľudia, ktorých som odvtedy stretol.“
„Ortinia je asi dva dni odtiaľto. Tam máme namierené.“
„Vezmite ma tam. Meč na viac sa vám cestou hodí.“
„Súhlasím,“ prikývla Elinia, „ale v Ortinii očakávaj nepríjemné pohľady. Je to staronové sídlo. Pôvodná Ortinia bola pred asi štyrmi rokmi zničená pri plienení Wetanmi. Teraz ju obnovili južnejšie od rieky. Preto tam mieril aj ten kožiar. Kolonisti dostali úľavu od daní.“
„Ďakujem za varovanie. Je to môj oheň, tak si vezmem prvú službu.“
Hirkiani súhlasili. Zakryli sa dekami a zaľahli. Elinia ešte chvíľu hľadela do neba, sledovala iskry hasnúce v mraku tmavej hmly. Mala obavy. Jedli síce jeho jedlo, spia pri jeho ohni, česť mu nedovoľuje napadnúť ich. Kliatba by padla na Eriwetovu rodinu, jeho národ aj na neho samotného, keby sa niečoho takého dopustil. Ale predsa len, nebol to Hirkian a cudzincom človek nemôže nikdy priveľmi dôverovať. To vedeli Hirkiani až moc dobre. Únava však nakoniec zvíťazila a Elinia sa poddala moci spánku.
*
Ráno bolo oveľa chladnejšie než v uplynulých dňoch. Zima už visela vo vzduchu. Trojica vyrazila na cestu hneď, ako to viditeľnosť umožňovala. Od jazera zamierili na východ. Míňali výbežky a briežky, balvany a skaly vytŕčajúce z útrob zeme. Hmla ich miatla, kmene stromov vyzerali všetky rovnako, trvalo hodiny, kým narazili na cestu, z ktorej včera zišli.
„Sme moc na juhu. Musíme sa vrátiť,“ konštatoval Rennu a popohnal koňa do vedenia. Elinia a Eriwet ho nasledovali. Putovanie po ceste ubiehalo rýchlejšie, mohli ísť vedľa seba a nemuseli sa krčiť pred dotieravými konármi.
„Čo znamená ten škorpión?“ oslovil Eriwet svoju spoločníčku.
„Neotravuj ju!“ zavrčal Rennu skôr, ako stihla odpovedať.
„Len sa rozprávame,“ obhajoval sa Eriwet.
„Ak sa bude chcieť rozprávať, sama ťa osloví.“
„Ááá, počul som, že u Hirkianov sú muži princezné a ženy sa im musia dvoriť.“
„Tak muži sú u nás princezné?!“ zazúril Rennu.
„Len som okomentoval vaše tradície,“ Eriwet sa zaškeril.
„Opatrne, aby moja topánka neokomentovala tvoj zadok,“ výhražne sa pousmiala Elinia.
Na to sa Eriwet rozrehotal. „To by mohlo byť celkom príjemné.“
„Trápny,“ zašeptala, popohnala koňa dopredu a zaradila sa vedľa bratranca.
„Ale no, bol to len vtip,“ kričal Wetan k ich chrtom.
„Máš veľmi pekné topánky, to je jelenia koža, však?“
Neodpovedala. Dokonale by ladila s mojim zadkom, zasmial sa Eriwet, tentokrát len v duchu. Družina sa odmlčala.
*
„Konečne!“ vykríkol s nadšením Rennu a pridal do cvalu.
Voz stál uprostred cesty, jedno z kolies mal zlomené. Kone ani ľudia neboli v dohľade.
„Dostalo ich to, alebo žeby stihli utiecť?“ Rennu zoskočil z koňa a začal sa prehrabávať vo voze.
„Je tu zaschnutá krv,“ aj Elinia zosadla a skrčila sa k fľaku na zemi. Jej oči prirodzene preleteli okolie. „Telina,“ oslovila dievča, ktoré si všimla skryté pod vozom. „Poď von. Neboj sa,“ prešla Elinia plynule do hirkianštiny.
Dievča sa nehýbalo.
„No tak poď,“ Elinia sa k nej priblížila a chytila ju za ruku.
„Nieee!“ vykríklo dievča.
„Upokoj sa. To som ja, Elinia,“ snažila sa ju vytiahnuť z pod voza, ale dievča sa jej vytrhlo a vybehlo v panike priamo pred Rennua.
„Nerev!“ strelil mu Hirkian facku až spadlo na zem a rozvzlykalo sa.
„Ty kretén!“ Elinia sa postavila pred dievča a celou silou strčila do bratranca. Ten, zaskočený sesterniciným útokom, zakolísal a dopadol na koleno.
„Šibe ti?! Je to len otrok!“
„Je to dieťa, ty cvok!“ odvrátila sa od bratranca a zohla sa k dievčaťu. „Telina, pokoj...“ zarazila sa. Chcela povedať, že je v bezpečí, ale odtlačok ruky na detskej tvári, hovoril o opaku. „Postav sa,“ zodvihla ju. Dievča sa už nebránilo a posadilo sa na voz.
„Daj jej napiť,“ ozval sa Eriwet, ktorý doterajšie dianie sledoval v tichosti. Zahanbila sa a na tvári sa jej objavil rumenec, keď si uvedomila, že tento výjav musel cudzinec vidieť.
*
„O čo tam išlo?“ opýtal sa Eriwet.
„To dievča je otrok a Rennu...je kretén,“ Elinia sa obzrela za bratrancom, ktorý sa rozhodol trucovať pár metrov od voza.
„Ehm. Čo teraz? Ideme do tej Ortinie?“
„Počkaj chvíľu. Nevieme, čo sa stalo garbiarovi. Sme jeho sprievod, nemôže len tak odísť. Dievča nám snáď povie viac.“
„A ak nie? Nevyzerá veľmi zhovorčivo.“
„Niečo jej dám. Na upokojenie,“ podišla k svojmu koňovi a začala sa prehrabávať v brašnách. „Podaj mi tú vodu.“
Eriwet zobral kožený mech z rúk Teliny, ktorá sa zatiaľ vôbec nenapila.
„Toto pomôže,“ Elinia nasypala do mechu byliny a pretrepala ním. „Bolo by lepšie keby sa prevarili, ale nebudeme zdržovať,“ podišla k dievčatku, „vypi toto.“
Telina nereagovala.
„No tak Telina, vypi to. Bude ti lepšie. Sľubujem. Vidíš to som ja, žena so zeleným škorpiónom. Toto je liek.“
Stále nereagovala.
„Zakloň jej hlavu.“
Eriwet poslúchol. Dievča sebou trhalo a mykalo, ale zo zovretia neuniklo. Byliny po chvíli zaúčinkovali, Telina sa začala spamätávať.
„Už vieš kto som?“ opýtala sa liečiteľka.
Dievča prikývlo.
„Čo sa stalo, Telina? Kde sú tvoji rodičia?“
„To, to, ono...“
„Zabilo ich to?“
Dievča prikývlo.
„Tam. Tam ich zobralo,“ ukázala prstom na malinčie.
„Sú mŕtvi,“ oznámila Elinia v pelamčine.
„Rozumel som,“ prikývol Eriwet. „Takže Ortinia?“
„Počkaj. Rennu!“
V šupinovej zbroji odetý Hirkian k nim zamieril ležérnym krokom.
„Odtiahlo ich to tam, do toho malinčia. Asi sú mŕtvi,“ oznámila mu.
„Skúsime nájsť telá. Banka by nám mala vyplatiť odmenu,“ odpovedal Rennu.
Elinia prikývla.
„Čože? Aká banka?“ nechápal Eriwet.
„Pred cestou sa poistil. Nás mu pridelila banka. Ak nenájdeme telo nedostaneme mzdu,“ vysvetlila Elinia. „Chcel si pomôcť, tak pomôž. Prezrieme to malinčie.“
„Dobre. Zostaň s malou,“ navrhol Wetan.
„Schovaj sa pod voz, o chvíľu sme späť,“ rozkázala Elinia v hirkianštine. „Poďme nech to máme za sebou,“ kývla na mužov a vstúpila do malinčia.
Eriwet vykročil za ňou a tasil meč. Fialovkastá čepeľ plná vlnoviek a vzorov vytvorených kalením sa zaleskla. Záštitu tvorilo kovanie v tvare dvoch strák, spojených zobákmi v strede čepele. Ich široké chvosty lemovali okraje záštity. Oči strák planuli modrým plameňom, v podobe drobných zafírov.
„To je veľmi pekný meč,“ pochválil ho Rennu a tiež tasil.
„Volá sa Yzeon. To znamená Straka. Vták zlodej. Tento kradne životy.“
„Taký kov som u Wetanov ešte nevidel.“
„Nie je to wetanský meč. Ani jeho meno nie je wetanské. Bol vykovaný dávno pred nami.“
„Buďte ticho!“ napomenula ich Elinia. „A hľadajte telá!“
„Tu je krv,“ ozval sa vzápätí Rennu.
„Tá je tu všade, čo si slepý? Pokračuj po stope.“
Prešli malinčím, zišli z čistinky a pokračovali ďalej po stope, medzi buky rastúce na miernom svahu. Čím bližšie boli, tým zreteľnejšie znaky naberal skalný otvor zahalený hmlou.
„Idem prvý,“ povedal Rennu a bez čakania na odpoveď vstúpil do jaskyne. Elinia vykročila za ním.
„Pozor!“ zakričal Eriwet a sotil do nej. Liečiteľka spadla na zem, tesne sa tak vyhla čiernej končatine, ktorá by ju zasiahla do hlavy. Sotva do nej Eriwet strčil, už sa sám musel vyhýbať útoku. Irachnet skočil tesne pred neho a zaútočil veľkými prednými nohami. Rany fialového meča sa od jeho panciera odrazili a Wetan dostal úder priamo do hrude, zvalil sa na zem a zalapal po dychu. Irachnet priskočil a chystal sa doň zabodnúť spodný pár predných nožičiek, ostrých, ako britvy. V tom dostal ranu po malej zadnej nohe a Rennuovu čepeľ skropila číra tekutina. Netvor uskočil od miesta útoku, len aby s novou silou skočil v pred a zasiahol Rennua naraz obomi pármi veľkých predných nôh. Hirkian narazil chrbtom do steny jaskyne a irachnetove končatiny mu zatlačili na hruď. Rennu zavyl od bolesti.
Elinia mala len krátky meč, no neváhala, priskočila z poza steny jaskyne a bodla irachneta priamo do brucha. Úzka čepeľ prešla tenkým tkanivom, ako maslom. Potvora sa zvalila na zem a vrhla po liečiteľke svoju hlavu na dlhom krku. Elinia len tak, tak uskočila, zakopla a spadla. Vtedy už ťal netvora uvoľnený Rennu, rana mierila priamo pod hlavu. Pancier na krku ju odrazil. Vzápätí dopadal druhá Rennuova rana, priamo na hlavu potvory. Bez výsledku.
Irachnet narovnal krk a zaútočil hlavou voči Rennuovi. Úder nedopadol, vo vzduchu sa zaleskla fialová čepeľ. Eriwet viedol úder zospodu, na mäkkú časť krku. Irachnet sa zatackal a zvalil sa na bok, jeho hlavu držal so zvyškom tela pokope len plátok panciera na vonkajšej strane krku.
„Ste v poriadku?“ spýtal sa Wetan.
Rennu prikývol.
„Vyvrtla som si členok,“ odpovedala Elinia, „pomôžte mi vstať.“
Rennu k nej ihneď priskočil.
„Poď sesternica,“ podoprel ju a zamieril dnu do jaskyne.
„Stoj! Veď je zranená!“ zaprotestoval Eriwet.
„Poď sem Wetan!“ zakričal Rennu v odpoveď.
Eriwet vošiel do tmavých útrob. Jeho oči sa snažili prispôsobiť tme, keď ich oslepilo svetlo z malej škatuľky, ktorú držal v rukách Rennu.
„Musíme nájsť to telo. Stačí Chalenovo, otrokyňu netreba. Choď prvý, Wetan. My pôjdeme za tebou.“
„Dobre...ale chcem podiel na odmene!“
„Dostaneš tretinu,“ odvetil Rennu a Elinia prikývla.
„Dobre. Ostaň s ňou, pôjdem sám,“ navrhol Eriwet, v miernom úžase z toho, ako ľahko sa podelili o odmenu.
„Nie. Zostaneme pokope. Choď. Tu máš Ygnir,“ Rennu podal Eriwetovi ohnivú škatuľku.
„To je tanidské však?“
„Hej. A kráčaj už,“ odvrkla Elinia.
Eriwet vstúpil do temného tunela, ktorý vyzeral, akoby ho vyhĺbil obrí červ. Po asi dvesto metroch sa tunel stáčal a končil v rozľahlej komore. Wetan vstúpil dnu a zastal, obrátil sa a gestom zastavil Hirkianov.
„Je tam ešte jeden,“ pošepkal, čo možno najtichšie.
Hirkiani opatrne nazreli do komory.
„To asi bude kožiar,“ pošeptal Rennu. „Čo to s ním robí?“
„Čo asi,“ odvrkla Elinia.
Irachnet stál pri tele muža zaveseného v zámotku a jazykom zabodnutým v jeho bruchu, akoby ho vyciciaval. Vedľa tela garbiara boli v zámotkoch aj ďalšie telá, podľa veľkosti ľudské a konské.
„Vyzerá to, že je to skôr pavúk, ako chrobák. Možno vnútornosti rozložil nejakým enzýmom a teraz ich pije, ako ostatné pavúky,“ konštatovala Elinia.
„Seď tu a študuj,“ zavelil Rennu a kývol na Eriweta. „Zhas to svetlo.“
„Prečo? Veď nemá oči.“
Hirkian sa na sekundu zamyslel a prikývol. „Poď zložíme ho, kým žerie.“
Opatrne sa približovali s mečmi namierenými v pred. Irachnet si ich vôbec nevšimol. To si aspoň mysleli, kým po nich z ničoho nič skočil. Obaja uskočili a len s ťažkosťami sa udržali na nohách. Irachnet skočil znova, jeho obrie predné nohy vystrelili dopredu. Muži sa vyhli a ťali. Teraz už vedeli kde. Netvor sa zapotácal a spadol k zemi, z jeho brucha a hrude začala pulzovať číra tekutina.
„Nie!“ zaznel čudný, sípavý hlas. Vnímali ho vo svojich mysliach, ich uši nič nezačuli.
„Milosť!“ ozval sa znova.
„Čo to?“ zakýval hlavou Rennu.
„Mágia. Rozpráva skrze ňu,“ odvetil Eriwet.
„Rozpráva to?“
„Je vás tu viac?“ opýtala sa Elinia hopkajúc na jednej nohe.
„Viac? Ja som len jeden. Všetky schránky som ja.“
„Čo?“ Rennu bol stále zmätenejší.
„Som len ja. Všetci sme ja. Toto je posledná schránka, ostatné spia.“
„Rennu, vezmi garbiara,“ pokynula Elinia.
Rennu poslúchol.
„Nemal si nás napadnúť,“ pokračovala liečiteľka.
„Vás nie. Kone. Hlad. Ľudia útočili. Bili sa. Vy ste prišli útočiť. Bránil som sa. Dieťa som nechal. Je malé. Málo jedla. Škoda života. Nemám rád smrť. Ale hlad bolí. Páli. Čím viac zjem, tým som hladnejší. Tak som bol stvorený. Musím jesť. Jedlo je život. Jedlo je bolesť. Jedlo je smrť.“
„Tvoj hlad skončí, keď zomrieš.“
„Nie! Nechcem zomrieť. Chcem existovať.“
„Hovoríš, že máš ešte ďalšie schránky? Kde?“
„Ďaleko. Nerastú. Nemnožia sa. Len ubúdajú a ja zanikám.“
„Tohto chcem zabiť ja. Wetan má zárez za toho pred jaskyňou,“ Rennu položil to, čo bývalo kožiarom na zem a priskočil k irachnetovi.
„Počkaj!“ zvolal Eriwet.
Rennu sa obzrel. Irachnet to využil. Podskočil a horným párom nožičiek udrel Rennua do tváre. Jednoduchá, otvorená helma mu spadla z hlavy a odkryla čierne, vlnité vlasy. Rennu uskočil a chytil si tvár, prúžik krvi mu začal stekať dole lícom. Zazúril.
„Rozsekám to!“ zakričal, urobil krok vpred a zrútil sa k zemi.
„Rennu!“ Elinia k nemu ihneď priskočila.
„Toxín. Zomrieš. Život za život. Ušetri mňa. Ušetrím teba.“
Rennu kľačal na zemi a pohľad plný zúrivosti upieral na tvora. Elinia kľačala vedľa neho, prezerala jeho ranu. Hirkianom prešla ďalšia vlna mátoh, klesol a musel sa podoprieť rukami, aby sa nezvalil na zem.
„Dobre. Ušetri ho. Život za život,“ vyhŕkla bez rozmyslu Elinia.
„Slovo pred nebešťanmi,“ zasipel hlas.
Liečiteľka pozrela bratrancovi do očí. Prikývol, no v pohľade mal stále tú istú zúrivosť.
„Prisahám pri bohoch,“ povedala.
Irachnet k nim natiahol hlavu. Fialová čepeľ sa zaleskla, zastavila sa tesne pred tvorovým krkom a opatrne kopírovala každý jeho ďalší pohyb. Elinia stuhla a podvedome zavrela oči, keď bola irachnetova hlava tesne pred nimi. Tvor otvoril papuľu a vypustil žltú tekutinu na Rennuovu ranu.
„Hotovo,“ ozval sa hlas v ich hlavách a irachnet sa stiahol.
„Je ti lepšie, Rennu?“ spýtala sa liečiteľka.
Hirkian neodpovedal. Sťažka sa párkrát nadýchol, zaťal zubami a pokúsil sa postaviť. Úspešne. Až vtedy prikývol.
„Poďme odtiaľto,“ Elinia ho podoprela.
„Wetan vezmi kožiara,“ pokynul Rennu a opierajúc sa ranený o ranenú, opustili komoru.
Eriwet ešte raz pozrel na ležiaceho irachneta.
„Nepribližuj sa k ľuďom. Už nikdy,“ povedal tvorovi, zobral mŕtvolu a odišiel za Hirkianmi.
*
Pri voze sa opäť stretli s Telinou, nasadli na kone a vyrazili smerom z kotliny. Rennua zakrátko prešla zlá nálada, postarala sa o to hlava padlého irachneta, ktorú si odťal pred jaskyňou a teraz si ju víťazoslávne niesol so sebou.
Ešte v podvečer toho dňa, začala cesta stúpať do pohoria. Kopcov bolo čoraz viac a každý ich viedol vyššie a vyššie až napokon vyšli z obkľúčenia hmly. Z pohoria vyzerala, ako obrovské jazero, vyplňujúce prázdnotu medzi horami. Tam, vysoko nad Duanskou kotlinou, svietilo zapadajúce slnko a jeho dotyk príjemne hrial na tvári. Ortinia už nebola ďaleko.

Amaterius

Amaterius
Fantasy first! :D Mám rád tvorbu A. Sapkowského. Nie kvôli príbehom, ktoré nie sú až také pútavé a napínavé ako napr. tie od G. R. R. Martina. Ani kvôli svetu, ktorý nie je ani z ďaleka tak prepracovaný ako napr. ten od J. R. R. Tolkiena. Mám rád myšlienky v Sapkowského tvorbe, to že zasadzuje problémy nášho sveta do fantazijnej reality a dáva nám možnosť nahliadnuť na pálčivé otázky našej súčastnosti takpovediac z pohľadu tretej osoby.

Diskusia

Zlodejisnov
Príbeh mal príjemný spád aj keď bol dosť dlhý. Občas sa našli nejaké dialógy, ktoré mi rezali oči, no aj tak sa mi celok páčil. Síce som sa párkrát stratil v opisoch, ale to sa mi stáva bežne. Jediné, čo mi fakt vadilo, bolo množstvo názvov, mien a celkovo neznámych slov. Na poviedku toho podľa mňa bolo až príliš. Celkovo ma to ale bavilo, a ak by to bolo napísane ako kniha, prečítal by som ju. PS: tí dvaja, čo si ich najal na ochranu, asi nebudú veľmi spoľahliví. Nejako veľmi neprežívali to, že ich zverenec umrel :D
04.05.2021
Smrtislav Pierko
Celkom podarené fantasy. Irachnet bol celkom zaujímavý. Teda zozačiatku pôsobil takmer ako bežný prerastený článkonožec, ale keď prejavil vyššiu inteligenciu, tak ma viac zaujal. Až som čakal, že ich len zdržuje aby mu prišli na pomoc ďalšie schránky. Rennu mal jednoznačne najlepší prehľad o situácií. Pokiaľ niečo také ešte začne súvislo rozprávať, tak aj plameňomet je málo XD
Celkovo to malo dobrú dynamiku. Patrím k ľuďom čo ocenia viac interakciu postáv ako siahodlhé opisy, tak som si pochutnal. Vtipy sa mi ľúbili. Eriwet mal celkom dobrý zmysel pre humor. Až by si človek spätne myslel, že ten pozdrav skomolil naschvál.
A rozhodne si veľmi nevšímam gramatiku a preklepy, ale keď Eriwet kričal k ich chr(b)tom, tak som sa bokom uchechtol :)
07.05.2021
Goran
Dobrá fantasy. Páčilo sa mi to. Veľmi pekné opisy, tie musím pochváliť. Ja som sa ale zas pre zmenu trošku strácal v dialógoch, hoci neboli zle napísané. Páčilo sa mi, ako si na pomerne malom priestore poviedky, a najmä cez dialógy, dokázal vykresliť plastické a odlišné charaktery postáv. Najmä to prvé "špičkovanie" medzi trojicou, keď stretli Wetana, bolo úsmevné a živé, dobre podané. Obaja, aj Ty aj Pierko ste zas vkročili do fantasy svetov, ktoré ste tu načrtli, a že sú to to svety zaujímavé! A obaja lepšie ako minule. Vytkol by som trošku technickú stránku veci - chyby, ktorým sa dalo vyhnúť a taktiež to, že príbeh mal, takpovediac, iba jednu rovinu, bola to "iba" schopne opísaná dobrodružná epizódka v živote troch malých hrdinov. To mi na poviedku nestačí. Ale môžem povedať, že ma to bavilo, irachnet ako potvora na mňa zapôsobil, a oceňujem, že si sa neuspokojil len s obyčajným netvorom, ale dal mu ďalší rozmer. Keďže to boli otrlí nájomní ochrancovia, verím, že na nich smrť ich klienta nijako extra nezapôsobila, ale pochybujem, že by boli až tak chladnokrvní, aby stratu skupinky vzali akoby sa nič nestalo, mal som dojem, že ich to neznepokojuje viac ako bodnutie komára.
Celkovo fajn a oveľa dramatickejšie a aj lepšie napísané ako V zime maky nekvitnú. A lepšie i než Elixír večnej smrti. Ten bol mimoriadne sugestívny, ale mal podľa mňa dosť chýb a bol som z toho "jelito". :D
09.05.2021
8HitBoy
Schválne som si pozrel tvoje predhádzajúce poviedky a mám dojem že ak nepoľavíš, rastie nám tu ďalší zaujímavý autor. Osobne sa mi viac páčil tvoj upírsky námet minulé kolo, ale ten zrazil na kolená posledný odsek, ktorý všetko zamotal a nebol uspokojivo vysvetelený.
V tejto poviedke si sa z toho poučil a priniesol si nám veľmi pekný a celkom dobre premyslený príbeh. Spomínam to všade, ale na tej priamej reči musíme pracovať všetci, nech znie prirodzenejšie, nech naše postavy rozprávajú tak, ako im huba narástla! :)
Oceňujem veľa pomerne originálne znejúcich mien a názvov, ako si ich vymýšľal?!
Držím palce v súťaži.
14.05.2021
Amaterius
Ďakujem za komentáre a som rád, že ste si moju poviedku prečítali :)
HB: Wetanov som spomenul už v decembrovej poviedke, ich meno je od slova Veta, čiže vetovať ako hovoriť. Takto sa identifikujú, podľa toho, že rozprávajú rovnakým jazykom. Inšpiroval som sa teóriou, že Slovan je od slova "slovo", čiže to znamená ten komu rozumiem v protiklade s Nemec, nemí, ten komu nerozumiem, čiže cudzinec. Hirkiani tí sú inšpirovaní hlavne Etruskami. Mená som vymyslel vlastné, ale snažil som sa, aby mali podobné tvary ako etruské, alebo latinské názvy, ale zároveň aby boli v niečom iné/špecifické. Ja som historik, takže sa týmito vecami aj bežne zaoberám :D
14.05.2021
Goran
wow - Ty si profesiou historik? Ak áno, počítaj, že Ťa možno budem niekedy otravovať, ak budem potrebovať s čímsi poradiť, alebo budem chcieť dačo osvetliť :D Ja som nedoštudovaný historik :D a teda momentálne len taký gaučový, keď si čítkam po večeroch... :D teším sa teda aj na ďalšie poviedky z Tvojho sveta, a som zvedavý, ako si ďalej poradíš s jeho výstavbou a budovaním. Možno sa čitateľ pozrie i do iných zákutí v Tvojom univerze.
15.05.2021
Amaterius
Goran, kľudne sa ozvi ak budeš niečo potrebovať poradiť :) Z môjho fantasy určite ešte niečo napíšem, vymyslel som už dosť konceptov, len ich prepísať z hlavy na papier :D Jednu takú krátku "poviedku" som už dávnejšie zaslal do nesúťažnej poviedky. Je len skôr taká hra s mytológiou než poviedka, ale som zvedavý na reakcie.
15.05.2021
Goran
Uhm, dooobže, mrknem aj tú nesúťažnú.
17.05.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.