O rybárovi a perle

V mýtických časoch dávnej Číny sa odohral príbeh, ktorý rozpráva o tom, ako sa prekrížili cesty životov chudobného rybárskeho chlapca a mladého cisára.
Podporte scifi.sk
V dávnych časoch, keď boli hory a rieky mladšie a naša Ríša stredu ešte nesiahala k veľkým, vždy zasneženým, vrchom na západe ako je tomu dnes, za doby panovania milovaného Syna nebies Čen-liho z rodiny Tang, v tých dávnych časoch, keď ešte vznešení draci zlietali na zem zo svojho oblačného kráľovstva a pomáhali smrteľníkom svojím dažďom a pri ústí Žltej rieky dosiaľ bývala múdra a láskavá posvätná korytnačka Chuan-wu, vtedy sa odohral náš príbeh. A azda len sama milosrdná Kuan-jin, keď maľovala na hodváb osudu, vedela, prečo dovolila, aby sa prekrížili a napokon splynuli cesty života mocného cisára a prostého rybárskeho chlapca.
V dedinke Wej pri brehu Nefritového oceánu žil mládenček menom Ai-wej. Mal ťažký život a nemal šťastie na dobrých ľudí, ktorí by si ho osvojili a mali radi ako vlastného. Vyrastal sám a len kedy-tedy, keď bol nečas a zo šedého neba padalo studené páperie hviezdnych vtákov, ho pod strechu prichýlili ľudia z dediny. Nemal totiž rodičov, a tak nebolo nikoho, kto by mu dal meno. A keďže nikto z dediny nevedel ani ako sa volal jeho otec, a chlapec bol celkom biely, bielučký ako sneh, začali ho po istom čase prezývať Ai. A to mu už ostalo. Ľudia sa mu vysmievali, že spadol počas zimy z oblohy. Ai-wej sa v tom ročnom období často pozeral na ťažké mraky a čakal kedy k nemu spadne niekto ako bol on sám. Niekto, kto by sa s ním chcel rozprávať a hrať, kto by sa mu nesmial ani by sa ho nebál. Lebo ostatné deti pred ním utekali a pokrikovali naňho:
Spadol z neba,
z oblaku,
na zem do prachu.
Tak mu treba,
bielym je a
chlapcom ani trochu.
Len stará žena, babica, vedela, že to tak nie je, lebo ho pomáhala priviesť na svet jednému páru tulákov, ktorých nikdy predtým, ba ani potom, už nevidela. Ale nikdy chlapcovi nepovedala pravdu, veď čože by mala vysvetľovať tomu malému otrhancovi? A tak zas len súcitná Kuan-jin ušetrila chlapca od vedomia, že vlastní rodičia ho opustili, pretože sa zľakli akému netvorovi to dali život. Nechcela, aby Ai trpel, a keď ho pri narodení obdarila tým zvláštnym darom, ktorý chlapec vnímal ako prekliatie – pokožkou farby mlieka, poznala budúcnosť a vedela načo je to dobré. Azda ale ani sama bohyňa nevie všetko a neuvedomila si hĺbku ľudskej zloby. Lebo pravdivé je prastaré S-čchuanské príslovie, že nie bohovia, ale ľudia sú krutí.
Ai-wej bol často o hlade a žil len z odpadkov, zo zvyškov jedál a z občasnej skromnej almužny. Ale ako rástol, nechcel už byť odkázaný na druhých, nechcel byť viac žobrákom. Preto sa rozhodol, že aj on sa stane rybárom tak ako väčšina mužov z dediny. A tak vstával vždy skoro ráno, tak skoro, že ešte svietil mesiac a vlastne ráno sa ešte len malo prebudiť, a vyprevádzal svojím zrakom rybárov na more a pozoroval ich celý deň, aby sa naučil tajomstvám lovu rýb až kým ho nezahnalo do opustenej, práchnivej chatrče slnko, ktoré mu veľmi ubližovalo. A sem-tam sa mu vtedy i nahrnuli slzy detskej krivdy do očí, hoci už nebol malým dieťaťom a žaloval kvetom, že i to slnko sa na neho hnevá, páli ho a oslepuje.
Neubehlo veľa času a našiel starý deravý čln, ktorý ako tak opravil a sám sa začal vydávať v skoré ráno, keď slnko horelo dosiaľ slabým ohňom, na more, no vždy len blízko pobrežiu, aby si ho vlny i s člnom neodniesli za horizont. A hoci bol šikovný, nebol dobrým rybárom, pretože sa mu ryby, ktorú chytil, skoro zakaždým uľútilo a pustil ju naspäť do mora. A tak nebol nikdy sýty a prinútil sa zabiť len vtedy, keď ho od neznesiteľného hladu bolelo brucho.
Ale Ai mal ešte jedno trápenie. Bol vo veku, keď sa chlapci prvý raz zadívajú dievčatám do očí a hľadajú v nich odraz mesiaca a vôňu ruže. No jemu to nerozochvievalo ruky ani nezrýchľovalo dych ako ostatným. Ai si predstavoval ako spí vedľa mládenca či muža na lúke. Och, čo by len dal za to, aby sa mohol s niekým takým bližšie poznať. Ak by mu priateľ zaspal na rukáve drahých šiat, a on by musel vstať, spokojne by si rukáv odstrihol, len aby priateľa nezobudil. Tak ako sa spievalo v tej básni.
Avšak všetci dedinčania sa mu vyhýbali. Vtedy spoznal aká strašná vie byť samota. Už ani nevyrážal na more, namiesto toho skoro ráno ešte za tmy, sedával počas leta nahý na skale a nechával sa hladiť slaným vetrom a morskou penou, keďže nebolo muža, ba ani nijakého človeka, ktorý by sa ho dotkol. Už dávno sa odnaučil plakať, lebo to k ničomu neviedlo, a preto len tíško sedel a sníval.
Nebyť tej slonovinovej kože, považovali by ho dedinčania za krásneho, no keďže tú farbu si nemohli a nedokázali odmyslieť, nikdy ho ako krásneho nevnímali. A predsa, mal nežnú, peknú tvár a štíhle, no pevné a zocelené telo. Desili sa však aj očí farby jasného belasého neba. A plavých, takmer bielych vlasov. Lež moru ani vetru to nevadilo a tak ostali jeho priateľom, jeho láskou, zavše ho zrána šteklili, hladili na nahom tele, to oni jediní ho ľúbili.
Jedného dňa začali do dediny prichádzať lovci perál, potápači i všemožní dobrodruhovia a vzápätí sa k nim v úsilí pridali i miestni, lebo rýchlo sa rozkríkol dôvod ich návštevy. Mladý cisár zatúžil po perle. A nie hocijakej. Zaumienil si, že srdcom jeho cisárskeho pokladu sa stane tá najväčšia perla na svete. A tomu, kto ju nájde prisľúbil splniť každé želanie. Pre cisárov rozmar sa celé pobrežie Ríše hmýrilo hľadačmi šťastia. Každý dúfal, že on bude tým vyvoleným. No osud a jeho vládkyňa Kuan-jin chceli, aby sa tým šťastlivcom stal niekto, o kom by to nikto nepredpokladal. Niekto, kto sa, hádam ako jediný, nesnažil perlu nájsť. Bledý mládenček Ai.
V to ráno Ai odohnal z úseku pláže, kde pred mesiacom nakládla veľká čierna korytnačka svoje vajcia, hľadačov perál, lebo sa bál, že po nich pošliapu a nenarodí sa tak žiadne mláďa. Už však slnko zapadalo a slablo, blížil sa večer, keď v tom sa malé korytnačky vyliahli a uháňali do náručia vĺn. Ai- wej ich s úsmevom pozoroval, a keď posledná vhupla do mora a on sa pobral domov, zastavil ho hlboký hlas:
„Ai-wej, Ai-wej. Počkaj!“
Chlapec sa prekvapene otočil. Uvidel neďaleko od seba veľkú korytnačku s čiernym pancierom a čiernou kožou. To ona na neho hovorila.
„Zachránil si moje deti. Nebyť teba, ani jedno by sa nebolo narodilo. Ako sa ti len odvďačím?“
„Och, nijako, rád som to urobil,“ povedal úprimne.
„Si skromný a máš dobré srdce, Ai-wej,“ povedala korytnačka, „prijmi, prosím, odo mňa odmenu, a ak chceš, môžeš ju vnímať ako dar. Povedz po čom túžiš, musíš mať predsa nejaké prianie?“
„Áno, jedno,“ odvetil Ai-wej.
„Iba jedno,“ spýtala sa udivene korytnačka, „aké?“
„Lásku,“ riekol Ai a sklopil zrak.
„Lásku ti nemôžem priniesť, to nie je v mojej moci, ale donesiem ti niečo iné, ale čo ty vieš, možno práve toto ti otvorí cestu k láske. Lebo zo všetkých ľudí, čo som poznala za posledných sto rokov, si práve ty moju pomoc aj nakoniec samu lásku zaslúžiš. Prinesiem ti tú najväčšiu a najkrajšiu perlu na svete, poklad, ktorý som kedysi objavila, a ktorý sa ukrýva na samom dne mora. Ja viem, kde tá perla leží.“
„Ty? To by si dokázala? Veď si len korytnačka.“
„Nepodceňuj ma, Ai-wej. Nie som obyčajná korytnačka, tak ako ani ty nie si obyčajný človek. Nezáleží na tom, že som korytnačka, keď som stará a mám múdrosť vekov. Tak ako u teba nezáleží na tvojej snehobielej pokožke, ale na dobrote tvojho srdca. Pozri sa mi na pancier, som Chuan-wu. Keď som dala inšpiráciu mudrcovi, aby napísal Knihu premien a mníchovi, aby vytvoril majstrovstvo boja a obrany pa-kua a objavil tajomstvo medicíny, čože je pre mňa jedna perla?“
A naozaj, do panciera korytnačky boli vyryté symboly jin a jang a osem trigramov, tajomné znaky, ktoré ľudstvu zanechali bohovia a zverili tomuto múdremu tvorovi. Ai sa zahanbil, ale než sa stihol ospravedlniť, Chuan-wu sa už stratila pod azúrovou hladinou. Netrvalo dlho, a keď sa opäť vynorila, v zobáku držala obrovskú perlu. Pustila ju Ai-weiovi k nohám. Perla bola taká veľká, že keď ju zodvihol, zaberala celú jeho dlaň. Poďakoval sa a rozlúčili sa. Chuan-wu odplávala a tesne predtým ako zmizla z dosluchu, zakričala: „Možno na konci tvojej púte vymeníš perlu za lásku.“
Ai-wej starostlivo zabalil perlu do látky a ukryl ju v záhybe svojich chudobných šiat a vydal sa na dlhú cestu k hlavnému mestu Čang-an a cisárskemu palácu. Ako opora v neschodnej krajine a zbraň na obranu mu slúžila na jednom konci zaostrená bambusová palica. Vodu pil z prameňov a verejných studní. A ak sa ľudia jeho vzhľadu práve nezľakli, bledý mladík ich zaujal a uľútilo sa im ho, a nejaké skromné jedlo si potom vždy vyžobral. Ubehol takmer celý rok byvola než sa mu podarilo dôjsť do cieľa. Po ceste zažil mnoho dobrodružstiev a viackrát čelil smrti. Prepadli ho banditi, a vtedy veru ďakoval svojmu neobvyklému zovňajšku, lebo poverčiví lúpežníci si mysleli, že narazili na zlostného a pomstychtivého lesného škriatka a tak sa vydesili, že od strachu a divokého cvalu smerom do úkrytu padali z konských chrbtov. Inokedy zas jeho nápadná farba neunikla pátravému zraku tigra na love. Vtedy mu život zachránila húževnatosť, odvaha i veru náhoda, keď útok odrazil jediným silným a presným bodnutím bambusového oštepu do tigrieho ňufáka. Tiež prežil útok riečnych pirátov a prevesený cez svoju vernú palicu predstierajúc mŕtveho sa nechal unášať po prúde do bezpečia. Takmer stratil perlu a nechýbalo veľa a bol by sa i utopil. Nakoniec však, po nespočetných útrapách stál pred bránami paláca.
A keď sa stráže presvedčili, že naozaj splnil cisárovo prianie a nesie mu ten najvzácnejší poklad zo všetkých, predviedli ho pred vysokých úradníkov a hodnostárov na dvore. Tí ho vykúpali, odeli do krásnych šiat, poučili, ako sa má správať v cisárovej prítomnosti, a až potom mu konečne dovolili pristúpiť pred panovníkov majestát. K trónu predstúpil so všetkou pompou a slávou. Cisár bol nesmierne šťastný a ohromený nadpozemskou krásou perly. Ale ešte väčšmi cisára ohúrila krása Ai-weja. Umytý a upravený, v krvavo červených šatách vyšívaných zlatom, s bledými vlasmi a belasými očami vyzeral čarovne a okolo cisára nevedomky utkal kúzlo lásky. A možno najviac sa cisárovi Čen-limu na ňom páčila pleť belostná sťa sneh. Lebo čo je v očiach jedného človeka ohavnosť, môže byť v očiach druhého pôvabné.
Syn nebies, cisár Čen-li sa potom opýtal prostého rybára Ai-weja akú odmenu si želá za svoju splnenú úlohu.
„Lásku,“ povedal Ai-wej.
A cisár mu želanie rád splnil.
Odvtedy býval Ai-wej v pavilóne neďaleko paláca, tam sa cez deň ukrýval pred páľavou slnka a v skoré rána a počas večerov sa s Čen-lim prechádzal po rozľahlých, takmer nekonečných záhradách. Držiac sa za ruky kráčali alejou rozkvitnutých slivkových stromov, v noci pozorovali obrysy Mesačného zajaca, počúvali spolu hudobníkovu hru na lutnu či verše básnika. Najradšej mali pieseň „Odraz mesiaca na vodnej hladine“, pretože pri tých tónoch im oči zakaždým jemne zvlhli radosťou. Priateľ vietor na nich striasal lupene a oboch objímal svojimi neviditeľnými rukami.
Vďaka Ai-wejovej dobrote a čistote srdca, ktorou vplýval na svojho milovaného, bol Čen-li milosrdným a súcitným cisárom, ktorého ľud zbožňoval a dodnes si ho pripomíname a velebíme.
Žili spolu dlhé roky. A hoci mal cisár Čen-li mnoho manželiek, ku ktorým bol láskavý, miloval až do svojej smrti len Ai-weja.
Ai-wej zomrel ešte ten istý rok ako cisár, pred smrťou sa rozprával vraj už len s kvetmi, spomínal si na krásne chvíle, čo spolu s Čen-lim prežili, ďakoval múdrej korytnačke Chuan-wu a bohyni súcitu a šťastia Kuan-jin.
Na ich spoločnú žiadosť ho pochovali v cisárovej mohyle v Si-ane.
Budú tam spolu spať vo večnom objatí.
Spojení v nemennej harmónii ako jin a jang.
Pokým bude zem zemou, oheň ohňom, voda vodou a vzduch vzduchom.

Goran

Goran
Som priateľ zvierat, nie som pyšný na to, že som človek, ako mnohí iní ľudia. Chcel by som byť vtáčikom, ale zaľubujem sa do mačiek. Vo fantastike hľadám mýtopoetiku, odraz dokonalej krásy, ktorá nie je z tohto sveta, pocit zázračna a večnú túžbu po dobrodružstve.

Diskusia

Lukáš Polák
Veľmi milá, azíjska, rozprávka, ktorá opäť vyžarovala takou "detskou" krásou a optimizmom. Normálne som mal úsmev od ucha k uchu počas celého čítania. Jediný môj osobný problém (ktorý nemá s tebou nič spoločné) je, že som si hlavnú postavu predstavoval ako mňaukajúce dieťa z Ju-on :D Tam bolo tiež celé biele - zrejme mám už totálne vygumovaný mozog z tých hororov, čo furt kukám. Každopádne, dobrá práca. Viem si tvoje veci predstaviť v nejakej knižke pre mládež a čítal by som to mojim deťom pred spaním.
01.07.2021
Goran
Ďakujem veľmi pekne.
Áno, takéto texty píšem s úmyslom priniesť čitateľovi Krásu a Dobro.
A veruže si treba občas odskočiť aj k niečomu roztomilému a poetickému, ja si to tiež kompenzujem (jedno druhým). Na ľavej strane nočného stolíka Macko Pú od Milneho, na pravej zas nejaká antológia hororových poviedok :D
02.07.2021
Smrtislav Pierko
Veruže rozprávkovo povznášajúce. Možno to nebolo "veľkolepé" a "úderné", ale čítalo sa to pekne plynulo a zanechalo to príjemný pocit v dušičke :)
04.07.2021
Zlodejisnov
Takže, pôvodne som chcel počkať, kým nebudú zverejnené všetky poviedky, no nevydržal som. Čo musím pochváliť, sú tvoje opisy a metafory. To je niečo, čo ti fakt ide a klobúk dole. Len škoda, že používaš také neskutočne dlhé vety. Vtedy sa to ťažko číta a uberá to zo zážitku. Celkovo boli príbeh a pointa zaujímavé, no keby si to obohatil o viac scén a dialógov, (priestor si na to mal) bolo by to oveľa lepšie. Aspoň trochu rozvinúť jeho putovanie. Takto v skratke napísať, že ho prepadli banditi, bolo pre mňa frustrujúce. Chcel som viac :)
04.07.2021
Pospíšilová.luca
Krásný pohádkový příběh o tom, že dobro vždy zvítězí a že by se k sobě měli lidé chovat hezky. Poselství, které má každý takový příběh obsahovat. Přečetla jsem jedním dechem a obdivuji tvůj styl psaní. A jak už bylo napsáno výše, trochu mě mrzí, že není rozvinuto AI-wejovo putování. S chutí bych si jej přečetla. Výborná práce 🙂
06.07.2021
BocianSara
Trošku ma mrzí, že mám asi viac negatívnych pripomienok. Čo sa týka tvojho štýlu tak tá rozprávková nadľahčená atmosféra bola príjemná, no dosť mi stále vadia tvoje dlhé vety alebo skôr ako sa rozhoduješ vety členiť. To množstvo viet začínajúcich spojkou "A" bolo úmyselne kvôli menu hlavnej postavy? Viem, že to nie je chyba no na môj vkus ich tam bolo naozaj veľa. Čo sa príbehu týka tak si ho zvládol dosť slušne. Teda zrejme som z rozprávok už vyrástla ale vadilo mi ako na konci otrhaného hrdinu v paláci neotočili už pri bráne, poprípade mu tú perlu niekto z cisárovho dvora neukradol ale namiesto toho ho upravili, obliekli a naozaj mal šancu dostať sa k cisárovi :D No a láska na prvý pohľad... Naozaj to nie je text pre mňa :D Rovnako ako komentujúci nado mnou si myslím, že ak by si niektoré časti rozvil tak by to bola skvelá poviedka :)
08.07.2021
Goran
Ďakujem za všetky komentáre, beriem ich a mnohé sú naozaj k veci, či už tie pozitívne, alebo i tie kritickejšie.
Bežne začínam vety spojkou A. Robím to schválne. Dodáva to tomu pátos a archaickosť. Mám to z básní či lyrizovanej prózy. Chápem, že to môže niekomu vadiť. Takisto ako bude mnohým prekážať, že som putovanie "odbil" pár vetami. Text je sústredený na iné a v rozprávkach sa to skutočne tak často podáva - niektoré najakčnejšie momenty sú zhustené alebo vágne podané. Úplne ale rozumiem, že nejeden to bude vnímať ako ukrátenie zážitku.
08.07.2021
Tomáš Staviteľ
Ten tvoj rukopis sa opäť nezaprel :). Musím sa priznať, že niektoré tvoje vetné konštrukcie sú pre mňa neprirodzené a krkolomné, niektoré vety pridlhé. Ja by som napríklad aj hneď prvú vetu poviedky formuloval a členil úplne inak. To samozrejme na jednej strane patrí k štýlu autora, na druhej strane to ovplyvňuje a dráždi oko čitateľa. Ak by som ti z môjho pohľadu mal odporučiť, na čom zapracovať, bola by to práve táto tvoja skladba viet. Výborne sa dokážeš hrať a pracovať s jazykom, občas by som ale ubral z tejto "komplikovanosti", zjednodušil a skrátil.
V poviedke si mal pár veršov krátkej poézie, na mňa to zafungovalo a páčilo sa mi to, osobne by som ich trošku ešte dotiahol a pohral sa aspoň s počtom slabík. Ale to nie je samozrejme nutnosťou, tento formálnejší spôsob poézie ja preferujem kvôli estetickosti, rytmu atď. :).
Celkovo ide ale o veľmi podarenú poviedku s príjemnou atmosférou, modernú, otrepanú námetom avšak originálnu spracovaním. Osobne by som tiež preferoval nejaký zvrat na záver, podobne ako Sara som tragéd pesimista, čiže jej nápad smutného konca (a zároveň taký zlom) by mi bol sympatickejší. Ale za to sa body nesťahujú, ani ti to nemôžem vyčítať. Ty si autor a je to tvoja poviedka, a ak by si nás počúval, potom by to bola už úplne iná poviedka :). Pritom ako si to udržal, sa skutočne dá uvažovať o takej rozprávke, ktorá je vhodná pre všetky vekové kategórie. Vyrozprával si to fakt pekne.
Osobne mi vôbec nevadili tie dejové skratky a barly, ktoré si musel použiť, v zmysle Ai-wejovej výpravy. Poviedka je krátky žánrový útvar, a podobné veci sa v ňom tolerovane "fejkujú", ako práve dlhé výpravy či komplikovanejší worldbuilding. Mne to vôbec nevadilo, že si tieto informácie jednoducho podal "polopate" oznamovacou formou. Ak by si mal dostatočný priestor a rozpisoval to, asi by som ti naopak skôr odporučil to zoškrtať, keďže príbeh kladie dôraz inde :). Čiže za mňa to bolo takto v poriadku.
Prečítal som už všetky poviedky v tomto kole a za mňa si vyhral súťaž najpríjemnejšej "feel good" atmosféry :). Sympatický hrdina, zaujímavý svet, chytľavý príbeh, moderná romanca, čiže celkovo dobrá práca :). Aj keď tá tvoja vetná skladba ma bude ešte strašiť v spánku ;) :)
11.07.2021
xius
Prepracovana stylistika a forma krasne sedi k obsahu. Mam ale pocit, ze ta zbytocne zvazuje tento pristup. Napr. tie detaily okolo zazitkov jeho cesty. Jasne, dava to vdaka formy zmysel, pointa legendy/baje je skratka inde, ale ako poviedka to potom posobi az prilis prazdne.
Velmi sa mi paci zasadenie do inych kutov. Mena, prejav, naznaky kultury okolo a toho, co povazuju za samozrejme. Ak je to nieco, v com sa vyznas, urcite znesieme viac pribehov z azijskeho prostredia! :) Basen prijemne prekvapila, zvycajne ich preletim.
Najvacsiu vyzvu poviedky vidim prave v zapletke a jej rozuzleni. Malo priestoru nuti k skratkam a v tom sa vedia naplno prejavit napady a zaujimavy pristup autora. Tuto mi to chybalo. Davas si nelahke vyzvy a plnis ich, ale chcel by som zazit aj Goranovu poviedku. Taku priamociaru, klasicku s kuskami autora! :)
16.07.2021
Goran
Ďakujem za nevšedné a zaujímavé zhodnotenie. Určite stojí za zamyslenie. Len chcem povedať, že každá moja práca je bytostne MOJA, vyviera zo srdca, neštylizujem sa do ničoho - takýto skrátka som. Či už je to dobre alebo zle.
17.07.2021
draculin
Hodnotenie do vyhlasenie FP som nestihal, ale radsej neskor nez nikdy. Nuz - snahe pisat pozitivne dielko rozumiem, ale toto je tak presladeny kus, ze verejnym citanim by vyvrazdil priemerne velku africku dedinu otravou sacharozou. Nema to ani tu "spravnu" rozpravkovu strukturu a stavbu deja. V rozpravke (a nie len tam), by mal byt nejaky konflikt, zapornak, vazne prekazky, ktore hrdina/hlavna postava prekonaju, aby sa napokon dockali odmeny. Tu je postup priamociary a tie boje su len take, ze mimochodom. Cize ako fantasy prinajlepsom priemere a ako rozpravka este horsie. Vacsina tych od Dobsinskeho su lepsie.
Kedze FP nie su PnP, mas viacej casu. Nabuduce to kludne rozpis a daj viacej do budovania deja a postavy, aby to nemala az take lahke. Bez toho aj ta pozitivna odmena vyznieva lacno.
22.07.2021
Jan Ťuhýček
Taky se omlouvám za pozdní komentář. Styl i worldbuilding je naprosto dechberoucí. Autorské rozhodnutí upozadit jakýkoliv konflikt považuju za zvláštní, ale myslím, že chápu. Šlo o vytvoření něčeho lyričtějšího, méně mainstreamového, takové vyhřáté útočiště pro zraněnou duši. Myslím, že při tomhle záměru se tomu nedá nic vytýkat. Občas se člověk potřebuje přiotrávit sacharózou, aby měl sílu na to, zítra zase vstát a dát se znovu do boje.
09.08.2021
Goran
Draculin: pobavil ma Tvoj koment, je naozaj vtipný. A áno, isto sa dá na moju prózu dívať i takýmto spôsobom, a bude to pravdivý pohľad - mnohých určite odradila nekonvenčná štruktúra a nedodržiavanie pravidiel žánru; či už fantasy, či rozprávky (podľa mňa to ale i tak bola pravoverná fantasy rozprávka, akurát netradične koncipovaná), a to, že som vlastne preskočil dobrodružnú časť príbehu - vidím ale, a nesmierne ma to teší, že sú i čitatelia, ktorí vedia oceniť lyriku, poetiku, krásu a nehu, ktorú som do textu vložil, a na čo som sa primárne zameriaval. Tie zložky boli silne akcentované, zatiaľ čo tie "klasické" prvky som potlačil do úzadia. Je to umelecký text, a ako taký nie každému sadne. Treba ho čítať i srdcom, podobne ako báseň. Jan: ďakujem za pekné slová.
24.09.2021
WriterInTheDark
Hoci mi tvoj štýl ešte stále úplne nesedí, táto poviedka sa mi páčila. :)
24.09.2021
Goran
Ďakujem!
27.09.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.