„To nemyslíš vážne?“ Anton vykríkol na Kamilu. Tá len prikývla s hrôzou v tvári. „Musíme to niekomu povedať.“

„Nielen niekomu. Musíme to povedať všetkým.“ Ukázala na hromadu monitorov šialene blikajúcich a oznamujúcich zlé správy. „Hlavne vláde.“ Povzdychla si. Ani vo sne si nemyslela, že keď vzala prácu v observatóriu, v ktorom skúmali slnečnú aktivitu, že nájde práve toto.

„Ale kto im to povie? Ja teda rozhodne nie.“ Anton si hlasne odgrgol. Oproti Kamile vyzeral ako alkoholik a bezdomovec. „Choď ty. Vieš sa predsa aspoň obliecť.“ Ukázal na jej tmavé úzke šaty prekryté bielym plášťom. Teba budú počúvať.

„Ale veď sme prileteli len nedávno.“ Povzdychla si nad šálkou horúcej kávy. „To nemôže byť pravda.“ Znovu kontrolovala údaje, no nepomýlila sa ani o milióntinu vo výpočtoch.

Bolo rozhodnuté. Zodvihla telefón a zavolala priamo prezidentovi. Teda skôr správcovi, no on sám seba rád nazýval prezidentom nového sveta. Nervózny Kamilin hlas nahradilo ticho v telefóne. Prezident stratil reč. Nová planéta, na ktorej pristáli len pred pár mesiacmi, bola ohrozená. Slnečné erupcie napovedali, že už onedlho spália celý tento nový svet. Novú Zem.

„Tak, čo povedal?“ Naliehal Anton.

„Čo by povedal? Máme mu poslať dáta a pozrú sa na to.“ Pokývala hlavou. Vzala do ruky kávu a napriek tomu, že sa jej ruky príšerne triasli, pokúsila sa z nej odpiť. Nepodarilo sa.

„Nad čím chce premýšľať? Veď je to aj vidieť?“ Odtiahol kovové žalúzie a ukázal na tmavé škvrny na slnku. Boli také výrazné, že ovplyvňovali aj bežný deň. Už to nebol pekný slnečný deň, ale skôr tmavo červené šero.

„Neviem, no mali by sme sa začať baliť.“ Kamila sa už viac nechcela napiť kávy a spoločne sa pustili do balenia.

Malé prístroje a počítače šli ako prvé. V prepravných debnách boli pripravené presné miesta, kam ich uložili. Potom prišli na rad väčšie zariadenia. Tie už zbalili so súhlasom prezidenta. Čísla boli jasné. Prezident zahájil všeobecnú evakuáciu. V prístavoch roztrúsených všade po planéte sa už začali zhromažďovať masy ľudí. Teda masy ako masy. Celkovo tu bolo len niečo vyše desaťtisíc ľudí. Tí sa zmestili do desiatich špicatých rakiet, ktoré ich vyniesli k materskej lodi na orbite. Zvyšok materiálu bol naložený do zvláštnych hranatých lodí. Tie taktiež mierili k arche, na ktorej už začali prípravy k štartu.

Posádka materskej lode čistila skokové motory. Každý z nich vedel, že sa to môže stať. Predsa len hľadali planétu, na ktorej by mohli založiť nový domov, a tak rátali aj s možnosťou, že sa budú musieť niekoľkokrát presťahovať. Preto všetky domy, výskumné stanice a ostatné budovy boli ako skladačky. Zložili sa do veľkých prepravných lodí a preniesli na orbitu.

„Pohni si Anton.“ Poháňala ho Kamila. Ona tu bola tá múdra a pekná. On bol ten, ktorý nosil ťažké veci.

„Máme ešte čas.“ Udychčane vliekol ďalšiu krabicu na nákladný vozík. Potom zabúchal na kabínu a vodič odviezol náklad k najbližšej lodi. „Nečakal som, že sa prezident rozhodne tak rýchlo.“ Anton sa zadíval na hodinky. „Máme ešte aspoň dva dni, kým to bude nebezpečné.“

„Vieš, aké sú slnečné erupcie nevyspytateľné. Radšej sa vyparíme skôr, ako bude neskoro.“ Kamila pokrútila hlavou. „Aj skokové motory Andromedy musia dostať čas, aby sa nabili. EMP impulz zo slnka by ich mohol ochromiť a ani jej štíty by nás neochránili.“ Ukázala na ďalší nákladný vozík, ktorý sa vrátil prázdny. Anton vzal ďalšiu z ťažkých debien a naložil ju na korbu. Hneď za prázdnym vozíkom dorazil aj iný, taký, ktorý mal aj žeriav.

„Pardon, je to tu teraz blázinec.“ Ospravedlnil sa vodič a vyliezol na korbu vozidla, aby sa chopil ovládania žeriava.

„To nič.“ Anton položil debnu a usmial sa od úľavy.

„Šup, šup!“ Pohnala ho Kamila. „On naloží panely stanice, a ty ďalej nakladaj malé kusy.“ Anton jemne zvrčal, ale dal sa do práce.

Celej planéte to šlo od ruky. Ani nie za deň boli na orbitu prevezení všetci, ktorí už na planéte nemali čo robiť. Okrem toho aj polovica materiálu a zásob pre stavbu kolónie. Pribudli medzi nich aj novo vyťažené minerály a miestne požívateľné plodiny. Boli nechutné, ale obsahovali hromadu živín a neboli jedovaté, čo bolo hlavné.

Slnko viac a viac tmavlo. Z mierne piesočnej planéty sa stal Mars. Všetko sa sfarbilo do červena a prezident Henrich sa na to všetko díval z výbežku, na ktorom ešte nedávno stála jeho základňa. „Tak toto je asi jedno z mála ľahkých rozhodnutí.“ Zhlboka sa nadýchol. Čerstvý vzduch bol rovnaký, ako keď sem prileteli. Len ten odtieň červenej mu akosi drásal oči. Nebolo to tak dávno, čo veril, že toto je ich nový domov.

„Bolo to dobré rozhodnutie.“ Sekretárka Mirka držala pred sebou prenosný počítač a kontrolovala stavy. „Predposledný raketoplán odlieta.“ Obaja sa zadívali pred seba. Jeden z dvoch zakotvených raketoplánov vzlietol a zanechal za sebou hromadu zvíreného prachu. Obaja si zakryli oči a Henrich si pridržal svoj hnedý kovbojský klobúk. Nik nevedel, prečo ho vlastne nosil, no sprevádzal ho všade. „Mali by sme ísť.“ Povedala Mirka hneď, ako sa prach trochu usadil.

„Máš pravdu.“ Prikývol a obaja nasadli do malého vozidla podobného golfovému vozíku. Po hladkom povrchu, tvorenom pieskom, skrz ktorý vykukovali najrôznejšie trávy, sa previezli až k ich raketoplánu. Pilot ich už netrpezlivo očakával.

Zastali pri nákladnom priestore. Jeden z pracovníkov údržby si nasadol do vozíka, odparkoval ho v raketopláne a poriadne všetko zaistil. Henrich spolu s Mirkou kráčali po rampe do miest pre pasažierov. Henrich sa naposledy obzrel. Zhlboka si povzdychol, a v tom sa planinou prehnal silný víchor. On ani jeho klobúk to nečakal. Zvrtol sa mu na hlave a uletel späť do kaňonu, v ktorom nechali vozík. „Došľaka!“ Naklonil sa skrz zábradlie, no klobúk sa mu nepodarilo chytiť. „Musím sa vrátiť.“

„Ale pán prezident, je to len klobúk.“ Namietala sekretárka, ktorej sa na tvári objavil jemný úsmev. Doteraz ho videla len v klobúku, spod ktorého vykukovali stredne dlhé kučeravé hnedé vlasy. Klobúk ale ukrýval snehovo bielu plešinu.

„Je to viac ako klobúk.“ Namietal prezident a rozbehol sa po rampe.

„Mám ho!“ Z kaňonu sa ozýval hlas pracovníka údržby. „Donesiem vám ho.“ Kričal.

„Ďakujem.“ Odpovedal mu Henrich

„Tak vidíte.“ Mirka vošla do raketoplánu a Henrich ju nasledoval. Nešiel ale ďalej. Počkal, kým sa údržbár vrátil aj s jeho klobúkom. Až keď ho mal bezpečne ukotvený na hlave a zároveň aj potvrdené sľuby, získané jemnými vyhrážkami od dvoch svedkov, mohol pokračovať ďalej. Usadil sa k ostatným a raketoplán vyletel na orbitu.

Všetky raketoplány, náklad aj ľudia boli na palube Andromedy. Prebiehala posledná kontrola. Technici overovali motory a pripevnený náklad. Inžinieri výpočty. Stevardi zas pasažierov a ich potreby. Hneď, ako malo všetko zelenú, motory Andromedy vydali kvílivý zvuk a loď skočila do ďalšej sústavy. Hľadanie nového sveta mohlo pokračovať.

*****************

V prázdnote sústavy, v ktorej bola aj Nová Zem, sa medzitým oslavovalo. Šampanské, teda bublinkatý alkoholický nápoj vyrobený z plodov umirie, tiekol prúdmi.

„Poviem ti Kardon, toto je teda najlepší deň môjho života.“ Opitý Argabijčan sa oprel o svojho kolegu. „Vieš si to predstaviť? Celá planéta irídia len pre nás? A tí magori o tom ani nevedeli.“

„Máme čo oslavovať Tropi.“ Kardon vzal pohár a obaja si štrngli. „No nič by sme nedosiahli bez nášho Jkria.“ Kardon schytil nižšieho Argabijčana a pevne ho zvieral, až to vyzeralo, že ho uškrtí. „Nebiť jeho a trikov s projektormi, nikdy by sme odtiaľ tie primitívne tvory nedostali. A ako vieš, zmluva s firmou jasne zakazuje ťažbu na planétach obývaných neznámou rasou.“ V ruke držal zdrap dlhého papiera a mával ním na všetky strany.

„Tak na hlupákov a ich naivitu.“ Nielen oni traja, ale celá posádka si naraz začali štrngať. „Na najlepší deň našich životov!“

„Hurá!“ Skríkla posádka a odpili si z pohárov.

„Na Jkria!“

„Hurá!“ Znova si všetci pripili.

„Na bohatstvo, po ktorom už nebudeme musieť pracovať!“ Po týchto slovách sa aj loď vznášajúca sa vo vákuu začala triasť.