V to letné popoludnie našiel Erik na povale hotový poklad. Tajne dúfal, že pirátsky. V detských očiach, zvedavo zízajúcich na truhlicu pokrytú vrstvou prachu, sa zračilo čisté nadšenie.

Veko sa so škripotom otvorilo pod náporom drobných rúk a ukázalo svetu svoj obsah. Nebol pirátsky a už vonkoncom to nebol poklad. Len niekoľko polorozpadnutých papierových listov, ledabolo počmáraných neznámymi znakmi a starý klobúk.

Erik si nespokojne čosi zahundral popod nos a vytiahol to jediné, čo podľa neho stálo za bližšie preskúmanie. Čierny a špicatý klobúk so širokou krempou. Hlavou mu preblysla myšlienka, že je dozaista čarodejnícky. K tomu názoru prispeli jednak zlaté hviezdy vyšité na čiernej látke, no najmä bujná chlapcova predstavivosť.

So svojim objavom sa poponáhľal oboznámiť dedka. Bohužiaľ, starý pán už mal najlepšie časy za sebou. Niekoľko posledných rokov ho trápila starecká demencia a jeho opatrovateľka k nemu zavolala rodinu vždy, keď mal práve svetlé okamihy. Vtedy mu na chvíľu hlava ako- tak opäť fungovala. A toto bol práve jeden z tých, v poslednej dobe čoraz vzácnejších, dní.

Dedko sedel vo svojom starom polstrovanom hojdacom kresle a bafal fajku. Keď uvidel vo dverách vnuka, skrivili sa jeho vyschnuté pery do úsmevu. Keď zazrel klobúk, úsmev sa pretiahol až do grimasy a v očiach mu prebleskla tajomná iskra.

Chlapec sa usalašil vedľa starého pána a s úžasom počúval príbeh, ktorý mu rozpovedal. A že to nebol obyčajný príbeh. Bol to príbeh plný mágie, drakov a skrytých svetov. Svetov, v ktorých sa stiera tenká hranica medzi možným a nemožným jediným správne vysloveným kúzlom. Erik takmer nedýchal. Na jednej strane dúfal, že dedkove slová sú pravda. No na tej druhej sa mu v mysli usalašila myšlienka, že svetlý okamih dedkovej hlavy pominul vo chvíli, keď uvidel klobúk.

O to väčšie bolo jeho prekvapenie, keď starec zašomral niekoľko nezrozumiteľných slov a z klobúka vytiahol voňavý jahodový koláč. Bol od jeho dávnej lásky a do klobúka si ho uložil na horšie časy. Veľmi detailne oboznámil Erika s princípom fungovania klobúka. Bolo vlastne bezodné úložisko, kde mohol napchať čokoľvek. V akom stave to tam dal, v takom to tam ostalo až kým to opäť nevytiahol. Teda za predpokladu, že si spomenul na príslušné vyhľadávacie kúzlo. Potom sa starec z chuti zahryzol do koláča. Na to, že jeho dávna láska bola mizerná cukrárka si spomenul až keď sústo s nechuťou vypľul na drevenú podlahu.

Potom v neposlušnej hlave hľadal správne slová a napokon vytiahol na pohľad veľmi starú knihu. Podaroval ju vnukovi. Jedna z mnohých, ktoré za svoj život nazhromaždil a ukryl v útrobách klobúka. Mal tam celú knižnicu, a starec smutne skonštatoval, že mnohé zo zväzkov ani nestihol prečítať. Mnohé z vín a jedál, ktoré tam za život uložil na neskôr nestihol ochutnať. Jeho smútok bol čoraz väčší. Čím viac spomínal na poklady ukryté v klobúku, tým viac sa mu z očí vytrácala iskra a miesto nej v nich čoraz viac ligotali slzy. Vedel, že jeho spomienky a pamäť ho čo chvíľa opäť zradia.

A tak v ten deň vyslovil posledné kúzlo, možno to najdôležitejšie v jeho živote.

Od toho letného popoludnia opatroval Erik starý klobúk ako oko v hlave. Bola to najdôležitejšia zo spomienok na dedka, ktorého od toho dňa už nik nevidel. Teda okrem toho, kto vedel nahliadnuť do čarodejníckeho klobúka. A Erik sa usilovne vrhol do štúdia darovanej knihy, aby tak mohol raz urobiť.