„Môžem sa s vami hrať? Prosím!“ žobrala Ava.

Ely pokrútil dlhým nosom a zahanbene sa poobzeral po kamarátoch. Mladšie sestry sú proste otravné. Vedel ale, že ak ju odmietne priamo, ešte si to zhorší. Musí vymyslieť záložný plán.

„Niežeby som ťa nechcel vziať,“ opáčil. „Ale ideme sa potápať dole k vraku. Na to si ešte príliš malá. A priveľký bojko.“

„Ale… ale… vrak je strašidelný!“

„Ako hovorím, bojko.“

„Nie som! Nie a nie! Vraku sa bojíš aj ty!“

„Tak to nie! Bol som tam už veľakrát! To len ty si bojko. Bojko-bojko!“

„A nie som!“

„Tak mi to dokáž! Ak sa pozrieš dovnútra, vezmeme ťa do partie. Ale ak nie, dáš nám pokoj. Navždy!“

To bolo slovo do bitky. Ava si dopriala posledný hlboký nádych a ponorila sa pod hladinu.

Ocitla sa v známom modrastom svetle podmorského sveta. Voda jej príjemne chladila pokožku prehriatu od slnka. Plávala za chlapcami, čoraz nižšie a nižšie. Ešte pár záberov a boli tam. Na dne medzi riasami ležala stará loď.

Soľ z nej vysala všetky farby a nápis na prove ostal úplne nečitateľný. V boku mala dieru, príčinu svojej skazy. Práve k tej teraz zamierili.

Ava sa bála. O tom mieste sa hovorilo mnoho. Napríklad, že pri starom vraku striehne krakenský čarodejník a rozstrapkaný otvor v trupe je vlastne jeho kúzlami maskovaná papuľa.

Váhanie ukončil bratov vyzývavý pohľad. Keď teraz cúvne, bude o tom počúvať do konca života.

A tak vplávala dovnútra. Nič ju nezhltlo. Namiesto toho v šere postupne začala rozoznávať rôzne veci. Starý rozlámaný nábytok, kopu prístrojov s ciferníkmi, stovky drobností, o ktorých netušila, na čo mohli slúžiť. Vyzeralo to tam zvláštne, a hoci sa neocitla v ničom žalúdku, ani nestretla strašidlo, cítila sa vo vraku nesvoja. Akoby sa v ňom zastavil čas.

V bočnej miestnosti našla kostlivca. Nenaháňal jej strach. Prezerala si ho ako exponát v múzeu. Dlhánske ruky a nohy, podivne sploštený chrup, žiaden nos, ani plutvy.

Tak takto vyzerali, pomyslela si, tí, čo na planéte vládli pred nami. Medzi delfínčatami boli ľudia priam kultové postavy. Hovorilo sa o nich veľa vecí, niektorým verila, iným už ani nie. Napríklad to, že sa dokázali pohybovať po súši, sa jej videlo obzvlášť pritiahnuté za vlasy.

Zamyslene kopla chvostovou plutvou a vyplávala.

Chlapci sa cestou späť na hladinu tvárili vážne, ba až obdivne.

„Čo tam bolo? Čo si tam videla?“ vypytovali sa, hneď ako sa vynorili. Takže tak! Nie sú až takí frajeri, na akých sa hrajú.

„Duchovia z minulosti,“ odvetila záhadne a šplechla bratovi do tváre veľkú dávku vody.