Miko zakričala pár ráznych slov, pohodila čiernou hrivou a elegantným švihom zasunula katanu späť.

Sklonila hlavu, na tvár jej padol tieň. Čakala.

Plesk.

Nezdravá červeň pokropila strom vedľa nej. Diváci sa divoko roztlieskali, ozvalo sa „bravó!“ a Miko sa usmiala.

Každý večer, už celé roky, bol pre ňu úplne rovnaký. Hrala vždy tú istú hru a diváci vždy šaleli. Milovali dobrodružstvo, ktoré zosobňovala. Milovali odvážneho samuraja, ktorým bola. Málokomu z nich napadlo, že Miko to bolo celé úplne ukradnuté.

Po každej hre ju odtiahli do šatne, kde sa jej venovali technici. Čakala ich dlhá noc plná diagnostiky, úprav v programe, výmeny prudko starnúcich komponent, zošívania kimona a nadávok. Miko bola dokonalá ilúzia len na jeden večer, jedno predstavenie. Jej citlivá kalibrácia sa potom rozpadla a čaro by zmizlo.

„Sa na to môžem vysrať!“ sadol si prvý technik na podlahu a rezignovane zalámal rukami. „Včera sme tú ruku menili, včera! By som prisahal, že to tu niekto sabotuje…“

Druhý technik nereagoval. Vedel, že kolega len hľadá zámienku na pauzu. Odpovedať znamenalo pristúpiť na jeho hru. Bolo ľahšie proste pokračovať v práci.

„Minule mi napadlo, že tuto Miko sa nám kazí sama. Úmyselne. Lebo toho má tiež dosť.“

Druhý technik mlčal. Pozorne čítal zoznam chýb. Zo skúsenosti už vedel, kde stačí len diagnostiku spustiť znova a červené zlyhania opäť zozelenajú, a kde ide o niečo vážne.

Spustil testy znova.

„Kto by nemal?“ hučal ďalej prvý technik a v hral sa s cigaretou. „Vedel si, že za celý čas ju ani raz nevypli? Vraj si nikto nie je istý, či by ešte nabehla.“

Proces kontroly Miko nebol zložitý, len zdĺhavý a mal jasný časový limit. Ďalšie predstavenie sa konalo už o osemnásť hodín. Preskočiť nejaký krok alebo podceniť nejasný výpis mohlo ohroziť kvalitu výsledku. To sa však ešte nikdy nestalo a žiadny technik nechcel byť prvým na teoretickej stene hanby.

„Počuj, ty si tu už dlho. Ako sa vlastne hentá rachotina vypína?“ prerušil technikovo sústredenie sediaci kolega.

„Vypnúť Miko znamená ju zabiť,“ odpovedal stroho.

„Čo? Veď je to stroj, blbá bábka. Pekná, prepracovaná, ale bez nás by bola len kopou desynchronizovaných kúskov.“

Prvý technik zbledol.

„Čo? Zle hovorím? Úplne? Veď… Dobre-dobre! Ja som si len potreboval uľaviť,“ upokojoval druhý technik a náhlivo strkal cigaretu nazad do vrecka.

„Pozri,“ odpovedal stále bledý prvý a otočil k nemu monitor, na ktorom nebolo vôbec nič.

„No? Nič nevidím,“ chcel sa chvíľu hádať. Potom si uvedomil, že úplne hore vidí nenápadný blikajúci kurzor. Jeho mozog ho odignoroval, pretože tam byť nemal. Všetky testy prešli.

Obaja chvíľu mlčali.

„Miko je pripravená.“

„O takmer sedemnásť hodín skôr ako by mala byť.“

„Čo si urobil inak?“ opýtal sa Druhý hlúpo.

„Vôbec nič. Vlastne… neviem? Ja pri tom už ani nepremýšľam, idem automaticky! A aj keď niečo nesedí, tak to nesedí ako má! Ja svoju prácu predsa poznám! Nerobím hlúpe chyby, nespolieham sa na inštinkt, proste makám!“ zosypával sa Prvý.

„!“ dal mu neohrabanú facku Druhý. „Nikto, ale vôbec nikto nám toto nezožerie! Ak sa zajtra niečo-hocičo, pokazí, skončili sme! Úplne! Kariéra dole kanálom, rodina ťa nepozná, susedia opľujú! Takže si tu sadni a premýšľaj. Lebo niečo si urobiť musel. Lebo obaja vieme, že ja som to byť nemohol. Lebo ja len kecám a podávam nástroje a to k zázračným opravám proste nevedie. Nevedie!“

Zapálili si. Prvý nikdy predtým nefajčil. Kašľal, nadával. Druhý ho nikdy predtým nepočul nadávať.

Prešli si znova celý večer, ale nenašli vôbec žiadnu odchýlku. Boli skrátka svedkami zázraku.

„Pusťme ju,“ navrhol odrazu Druhý, uvoľnený a zmierený s osudom. „Nemáme, čo stratiť,“ mykol ešte plecami ako posledným argumentom.

Odtlačili Miko na javisko, sadli si do prvého radu a ďalšiu hodinu sa nechali úplne pohltiť scénami, ktoré vykreslila blbá bábka. Plakali a smiali sa, aj keď nechceli.

* * *

Miko zakričala pár ráznych slov, pohodila čiernou hrivou a elegantným švihom zasunula katanu späť.

Sklonila hlavu, na tvár jej padol tieň. Čakala.

Plesk.

Nezdravá červeň pokropila strom vedľa nej. Diváci sa divoko roztlieskali, ozvalo sa „bravó!“ a Mikina tvár sa skrútila do desivého úškľabku.

„No! A sme doma!“ plesol sa technik po stehne.