Afroditin raj
Plachtil pomaly, ale aj tak nedokázal zabrániť zrážke s dverami, ktoré sa naraz zavreli a oddelili ho od kolegu. Až keď znovu získal stratenú rovnováhu a na hlave si šúchal miesto stretu, v ušiach sa mu rozoznelo nervózne húkanie alarmu, ktorý v nekonečnom a chladnom priestore univerza vždy znel ako trúbenie diabolských rohov.
Leszek Jarabiński bezváhový stav nenávidel. Síce vedel, že o niekoľko minút sa Mladá vdova prestaví do potrebnej konštelácie a prispôsobí rotácii, ale aj tak sa tváril kyslo, akoby na ex vypil liter citrónovej šťavy. Nechápal, prečo práve on, starý vesmírny vlk, vákuom pokrstený a kojený, neznesie trochu voľného vznášania.
„Cítite sa dobre, kapitán?“ oslovil ho znepokojený ženský hlas.
Chvíľu mu trvalo, než sa spamätal a zistil, že otázka vlastne patrila jemu. Otvoril oči. Jej autorka sedela pripútaná v kresle vedľa neho a čosi skúmala na displeji. Vyzeralo to, akoby otázku nepoložila ona, no bola jedinou prítomnou ženou.
„Ale áno,“ zaklamal, „iba som sa trochu zamyslel nad tým, čo musíme urobiť pred ďalším oknom.“
„Vyzerali ste, že nás chcete počastovať obsahom žalúdka.“
Síce s vypätím síl, ale ignoroval jej sarkastický tón. „Zdanie niekedy klame. Ale keď sme u toho žalúdka, dúfam, že prijmete moje pozvanie na večeru, tak ako vaše predchodkyne v tomto kresle. Kuchyňa bude plne funkčná, vrátane kuchára, ak takto môžeme pána Fransena vôbec titulovať. Každopádne to bude chutnejšie a výdatnejšie ako to, čo ste musela vytrpieť za posledné tri dni.“
„Samozrejme,“ povedala stroho. Keby vedel, že jej nestojí ani za pohľad, neunúval by sa otvoriť oči.
Keď sa rozhodol, že ich opäť zavrie, pretože rozhovor, ktorý ho odviedol od problémov skončil, zistil, že konečne majú štandardnú gravitáciu. Odpútal sa a vstal z kresla.
„Budem vás čakať o siedmej.“
Odpovede sa nedočkal, a tak odišiel skontrolovať jednotlivé sekcie lode. Nebolo to potrebné, ale do siedmej musel dajako zabiť čas. Taktiež mal chuť sa po troch dňoch v sede poprechádzať.
Jeho malý výlet ho iba utvrdil v tom, čo vedel. Motory fungovali stopercentne, rovnako ako generátor hyperpriestorových okien; reaktor bol v optimálnom stave. Podpora života bez porúch a so zásobami by vydržali na dve cesty, takže do skladu ani nešiel. Spáči boli v poriadku, hibernačné kokóny fungovali bezchybne. Náklad bol vo výlučnej gescii zadávateľa objednávky. Navyše, ak by tam chcel urobiť inšpekciu osobne, museli by zastaviť rotáciu a po tom vonkoncom netúžil. Za sebou mali skoro polovicu z dvojročnej cesty k planéte Gliese 581c a loď hladko kĺzala medzihviezdnym priestorom k svojmu cieľu.
Napokon sa prechádzkovým tempom dostal do svojej kajuty, kde sa hodlal pred večerou konečne osprchovať a prezliecť. Najskôr však zavolal Rickovi Fransenovi ohľadne večerného menu. Nezabudol ho upozorniť, že táto dáma sa zdá byť trochu náročnejšia ako jej predchodkyne.
Afrodita 5 dorazila do jedálne na sekundu presne, pričom takúto precíznosť pri jej štyroch predchodkyniach neindikoval. Na druhú stranu mu to imponovalo, mal rád zodpovedných ľudí, pretože aspoň vedel, čo od nich môže očakávať.
Sám bol zvedavý na zvyšné štyri dievčatá, ktoré nastúpia na toto miesto v nasledujúcich cykloch letu. Pre Afroditu 5 práve pred tromi dňami, keď vstúpili do hyperpriestorového okna, jeden začal. Teraz sa bude musieť prehrýzť tridsaťdňovou nudou čakania na to druhé, keďže vesmír veľa zábavy neposkytuje. Jej predchodkyne riešili nejaké úlohy, ale po niekoľkých dňoch sa aj tak začali motať po lodi a pomáhali posádke s jednoduchými úkonmi.
Kapitán sa ani nedivil, že tento bizarný spolok žien zvolil tento typ cestovania. Iní zákazníci mali jedného dozorcu nad nákladom po celú cestu, ďalší hneď dvoch alebo troch. Všetci ale bdeli po celú dobu a nakoniec sa z toho takmer zbláznili. Našťastie vždy šlo iba o krátke lety.
Tieto dievčatá sa naopak striedali, takže po celú dobu bola hore iba jediná, zatiaľ čo ostatné pospávali v hibernačných kokónoch. Na druhú stranu sa z tejto cesty nevrátia, ich cieľom bola kolonizácia planéty.
„Vítam vás.“ Kapitán sa postavil a ukázal na stoličku naproti nemu. „Prosím, posaďte sa.“
Afrodita sa usadila za prestretý stôl a Rick Fransen začal okamžite nalievať víno. Najprv dáme, potom kapitánovi.
„Večera sa bude podávať do desiatich minút,“ povedal, keď do pohára dopadali posledné kvapky krvavo červeného moku a odišiel do kuchyne.
Zavládlo trápne ticho, typické pre situácie ako je táto. Dilema – začať rozhovor, hoci aj trápne, alebo iba trápne mlčať, sprevádzala ľudstvo od doby formovania základov spoločenskej konverzácie. Aj keď bol kapitán Jarabiński profesionál a etiketa na palube lode patrila k jeho remeslu, dostával sa do tejto situácie často. Nemal tušenie, či je v tom sám, alebo je to problém všetkých ostatných kapitánov. S nikým sa o tejto téme nikdy nebavil.
„Ako sa vám páčil let oknom?“ ozval sa po tom, ako uchlipol z vína. „Bolo to prvýkrát?“ Sám vedel, že to rozpaky ešte znásobí, ale nemohol si pomôcť, nejako začať musel.
„Áno, prvýkrát, ale to isto viete. Určite máte posudky všetkých zákazníkov, ktorých prepravujete.“
„To áno, ale musel som nejako začať,“ priznal farbu. „Viete, táto zdvorilostná konverzácia mi nikdy nešla.“
„Tak sa môžeme baviť nenútene,“ navrhla Afrodita a na kapitánovo prekvapenie sa aj usmiala.
Jarabiński pozdvihol pohár k prípitku. Afrodita jeho ponuku neodmietla.
„Môžem vám položiť jednu otázku, kapitán?“
„Prosím, len do toho.“
„Predpokladám, že na rozdiel odo mňa, toto nie je vaša prvá cesta.“
„Siedma celkovo, tretia ako veliteľa lode. Avšak prvá takto dlhá, najďalej som sa dostal trinásť svetelných rokov od Slnečnej sústavy, teraz to bude dvadsaťdva.“
Medzitým už Fransen servíroval.
„Tak prečo tak zle znášate bezváhový stav? Za tie roky ste si už predsa museli zvyknúť, a keď práve nebrázdite vesmír, určite trávite čas v sídle Cechu na Titane, kde je iba zlomok pozemskej gravitácie.“
„Na Zemi som nikdy nebol.“
„Naozaj?“
„Nikdy som sa tam nedostal. Ak niekto zo Zeme potrebuje loď, nie je nutné osobné stretnutie.“
„A čo dovolenka?“ zaujímala sa.
„Nikdy ma to tam neťahalo. Povyraziť sa dá aj u nás, vrátane pozemských zábav, akurát v trochu inom váhovom stave, ako ste už spomenuli. Čo pečienka, nechutí vám?“
„Som vegetariánka,“ prekvapila ho odpoveďou.
„Vaše predchodkyne neboli, tak som predpokladal...“
„To nič, kapitán, aj tá zelenina je uchádzajúca,“ usmiala sa.
Jarabiński sa na rozdiel od nej s chuťou zahryzol do svojho mäsa. Bol rád za uvoľnenú atmosféru, keď však zapípal komunikátor, vedel, že je s ňou koniec. Prijal hovor a zároveň ho prepol do reproduktorov.
„Kapitán, niečo sme objavili,“ oznámil naliehavo Hans Gauleider, jeho zástupca.
„Čo ste objavili?“
„To musíte vidieť. Nedokážem to popísať, ale je to fantastické.“
„Myslím, že večera skončila, kapitán,“ poznamenala Afrodita.
„Ospravedlňujem sa. To viete, povinnosti.“
„Nemusíte sa ospravedlňovať, idem s vami.“
Než Jarabiński stačil namietnuť, bola na nohách. Nemohol však veľmi protestovať. Bol síce pánom lode, ale za zadávateľa tam sedela ona, čo znamenalo, že bez zákazky by nebolo objavu.
„Tak čo ste objavili, Hans?“ opýtal sa, keď s Afroditou vstúpili na mostík Mladej vdovy.
„Neznámy objekt, kapitán,“ povedal Gauleider a otočil sa smerom k prichádzajúcim.
Kapitán si všimol prekvapený výraz na jeho tvári, keď zbadal Afroditu. Usadil sa vo svojom kresle, Afrodita sa zasa usalašila v tom svojom po jeho ľavici. Gauleider, ktorý ako jeho zástupca obvykle okupoval priestor napravo od neho, stál tento krát pri jednej z bočných stien. Okrem nich tam bol prítomný aj pilot Peter Fröllich. Zvyšní štyria členovia posádky boli roztrúsení na svojich miestach po lodi.
„Bludný asteroid? To nie je v medzihviezdnom priestore nič neobvyklé. Keď je v našom kurze, vyhneme sa mu, ak by to nešlo, v najhoršom ho zostrelíme,“ rozhodol Jarabiński.
Gauleider sa otočil od monitorov ku kapitánovi. „Nie je to asteroid.“
„Tak je to iný šuter. Nechápem, prečo ste ma... nás kvôli tomu rušili.“
Kapitán sa už dvíhal k odchodu, keď ho zastavil hlas z ľavej strany. Otočil sa a všimol si, že Afrodita preplieta prstami po obrazovke. Nemohol sa zbaviť pocitu, že tá ženská musí byť schizofrenik, pretože jej správanie (a mal pocit, že i jej hlas znel akosi inak, roboticky) sa po spoločnej večeri otočilo o stoosemdesiat stupňov.
„Pán Gauleider má pravdu, kapitán. Diaľkové senzory zaznamenali iný odraz ako pri asteroidoch, alebo doteraz známych vesmírnych telesách.“
„Podľa mňa je ten objekt umelý,“ pokračoval Gauleider. „Vizualizácia je zatiaľ rozostrená, sme dosť ďaleko, ale určite to nie je iba kus skaly.“
Jarabiński si vyvolal holografický obraz objektu, ktorý bol pre slabé rozlíšenie zatiaľ iba dvojrozmerný. Vstal a podišiel k nemu, aby si ho prehliadol zblízka. Afrodita sa k nemu nehlučne pridala. Mlčky obchádzali hologram ako pútnici zjavenie Bohorodičky. Iba Gauleider ostal na svojom mieste, ruky založené na prsiach, a vychutnával si pocit, aký museli mať všetci objavitelia v dejinách ľudstva.
„Hans,“ prebral ho kapitán, „preblikni to laserom. Uvidíme, či to nie je iba vlčia hmla.“
Gauleider sa znovu otočil k pultu, zadal potrebné súradnice a splnil rozkaz.
„Musíme chvíľu počkať, sme od neho tri dni letu.“
„Aká je vlastne jeho poloha k nášmu kurzu?“ opýtal sa Jarabiński.
„Necelých devätnásť stupňov mimo. Prečo sa pýtate, kapitán? Chcete si ho prezrieť zblízka?“
„Počkáme, čo nám povie laser. Ak sa odrazí, tak musíme.“
„Počkať, počkať, kapitán!“ prerušila ho Afrodita. „Nemyslíte, že mám právo sa k tomu vyjadriť? Momentálne som aktívny zástupca zadávateľa.“
„Článok 196, odsek 4, písmeno á, Cechových regúl,“ začal citovať Gauleider. „Pokiaľ loď pri svojom lete natrafí na objekt evidentne neznámeho pôvodu, je povinná zaznamenať jeho polohu v mapách Cechu.“
„Polohu predsa máme, tak ju zaznamenajte a môžeme pokračovať.“
„Ešte som neskončil,“ pokračoval Gauleider. „Písmeno bé. Pokiaľ loď, ktorá pri svojom lete natrafí na objekt evidentne neznámeho pôvodu a situácia jej to bezpečne dovoľuje, je povinná príslušný objekt bližšie preskúmať.“
Afrodita iba neveriacky sledovala, ako sa Gauleider odmieta vzdať svojho objavu.
„Článok pokračuje ďalej, ale myslím, že to už si naštudujete sama.“
„Ja protestujem, kapitán!“
Jarabiński zaregistroval tón, akým svoju námietku vyštekla, nebolo však v jeho povahe urážať sa pre iný názor. Okrem toho už za svoju kariéru zažil ženské zadávateľky, takže dobre vedel, že väčšina z nich vo vypätých situáciách nedokáže krotiť svoje emócie. Preto aj svoju odpoveď formuloval viac ako pokojne, aj keď cynicky.
„Článok 196 Cechových regúl je zanesený v každej prepravnej zmluve, ktorú Cech uzatvára. Teda aj v tej vašej. Viem, že k svojej práci ju doslovne poznať nemusíte, hlavne keď je cesta iba jednosmerná, ale je k dispozícii na sieti, ak by ste si ju chcela prečítať. Je mi to ľúto, ale bez klauzule, ktorá nezahrňuje článok 196, by ste tu nesedela. Cech takéto zmluvy neuzatvára a neexistuje tlak, ktorý by to mohol zmeniť. V prvom rade sme prieskumníci, ktorí si na ten prieskum zarábajú prepravou ľudí a carga.“
„Počúvajte, kapitán,“ pustila sa do neho. „Som vedkyňa, rovnako ako pán Gauleider, a neznámy objekt vo vesmíre beriem ako skvelú výskumnú príležitosť. Ale ako zástupkyňa Feministickej ligy, suverénneho štátu, mám na tejto lodi diplomatické postavenie a týmto podávam protestnú nótu.“
Kapitán zachoval duševný pokoj. „To je každopádne vaše právo, slečna, ale to je asi tak všetko. Vaša sťažnosť bude zaznamenaná v palubnom denníku a jej riešením sa budú zaoberať príslušné úrady oboch štátov. Moje rozhodnutie platí. Vychýlime sa z kurzu a objekt preskúmame.“
„Kapitán, vy ma nepočúvate,“ nedala sa. „Som zodpovedná za náklad a hibernované kolegyne. Keď budeme po ceste brzdiť a zrýchľovať, vytrepeme palivo na vaše výlety do neznáma. Snáď nemusím pripomínať, že palivo platí moja vláda. Alebo ste ochotný spolupodieľať sa na financovaní ako fyzická osoba?“
Jarabiński sa nenamáhal s odpoveďou, iba ťukol na správne miesto na operadle kresla.
„Strojovňa,“ ozvalo sa z reproduktorov.
„Sven, môžeme sa vychýliť z kurzu, brzdiť, manévrovať, úplne zastaviť a potom odštartovať a vrátiť sa na terajšiu rýchlosť?“ Sledoval pri tom Afroditu, ktorá penila a mal pocit, že čochvíľa exploduje.
„Samozrejme, kapitán, to predsa viete.“
„To je síce pravda, ale bolo potrebné vysloviť to nahlas. Gauleider ti pošle zmenu kurzu, vypočítaj spotrebu a pošli to slečne Afrodite.“
„Vám nie, kapitán?“
„Iba Afrodite. Ďakujem, Sven.“ prerušil spojenie. „Tak ste to počuli. Táto zachádzka vašej ceste nijak neublíži a palivo spotrebované na tento účel ide na účet Cechu, čo je mimochodom tiež súčasťou prepravnej zmluvy. Prípadné zdržanie dlhšie ako týždeň, bude takisto súčasťou finančnej kompenzácie.“
Síce sa nedalo povedať, že sa upokojila, ale už sa aspoň netvárila ako masový vrah pred stredne veľkým davom budúcich obetí.
***
Rytmické klopanie magnetických topánok o podlahu stanice, ktoré sa Douglasovi Callaghanovi rozliehalo v helme, prerušil hlas kapitána Jarabińského. Nehovoril však k nemu, ale Hansovi Gauleiderovi idúcemu za ním.
„Ako ste na tom, Hans?“
„Zatiaľ všetko po starom, kapitán. Sme v prvej obruči a snažíme sa nájsť nejaký spínač, aby sme tej veci dodali šťavu.“
„Je to pekná drina,“ neodpustil si Callaghan poznámku.
„Taktiež je to tvoja práca, Douglas,“ pripomenul mu kapitán.
Mal pravdu, a tak sa Callaghan ani nepokúsil o protiargument a pokračoval ďalej v nepohodlnej chôdzi.
„Zatiaľ sa ale potvrdzuje môj predpoklad, kapitán,“ nadviazal Gauleider. „Minimálne prvá obruč bola určená ako spoločenské priestory, aj keď nie je vôbec vybavená. Sú tu iba holé steny a v nich výklenky.“
„Dobre. Pokračujte, Hans. A keby ste objavili niečo zaujímavé, okamžite nám dajte vedieť. Mladá vdova koniec.“
„Myslíš, že tá stanica je pozemská, Hans?“ opýtal sa Callaghan, keď na frekvencii osameli.
„Vyzerá to tak. Keď sa rozhliadneš, je to tu riešené pre priemerného človeka a jeho potreby. Žeby sa vo vesmíre vyskytla civilizácia, ktorá by mala rovnakú veľkosť a nápady? Nemyslím.“
„No ale kto by takú vec dokázal postaviť? Hyperpriestorové okná má Cech, tak mi vysvetli, ako by sem dopravili materiál bez toho, aby sme o tom vedeli?“
„Zabúdaš na jedno, Doug. Predtým to bola voľne dostupná technológia. Tým rečiam o zaostalej preddekadentnej spoločnosti never. Po každej vojne sa pália mosty, aby stará história nedobehla tú novú. Niekedy je ten výmaz dôkladnejší, tak ako v tvojom prípade.“
Callaghan sa prudko otočil a výhražne pozrel na Gauleidera, ale ten sa na neho iba škeril cez priezor helmy.
„Neurážaj sa, Douglas,“ zasmial sa. „Som vedec, a tak mám analytické poznatky, zatiaľ čo ty iba ventiluješ to, čo si čítal, počul alebo videl.“
Callaghan pokračoval v chôdzi. Nemalo cenu sa hádať, vedel, že má pravdu. Nechcel však uveriť tomu, že túto obrovskú stanicu má na svedomí človek.
Pred očami sa mu vybavil jej obraz, keď sa približovali. Vyzerala ako kužeľ so zaoblenými stenami, nad podstavou obkolesená tromi obručami s priemerom cez štyri kilometre. S Mladou vdovou zakotvili zhruba v polovici výšky kužeľa a pripojili sa pomocou prechodového tubusu. Keďže stanica nejavila žiadne známky spolupráce, Fröllich sa pekne zapotil.
„Ďalšia chodba,“ oznámil Gauleiderovi. „Nemali by sme prejsť o obruč vyššie? Tu aj tak nič nie je.“
„Máš pravdu,“ privolil Gauleider. „A vieš čo? Pôjdeme úplne hore. Mám pocit, že riadiace centrum bude až v tretej obruči.“
Na pomery ich lode, ktorá síce nebola žiaden trpaslík, bolo riadiace centrum dosť veľké. U nich mal človek všetko po ruke a v podstate by dokázal riadiť loď aj sám. Tu by nachodil kilometre, aby vyriešil banalitu s únikom chladiacej zmesi.
Callaghan podišiel k jednému z pultov a jemne po ňom prešiel prstami v rukaviciach. Vo vrstve prachu zanechal päť brázd, ktoré so záujmom sledoval, kým ho nečakane neožiaril monitor.
„Do riti!“ zvrieskol.
„Čo som ti povedal, Douglas! Bolo by príjemné, keby si aspoň raz v živote poslúchol rozkaz nadriadeného,“ zjazdil ho Gauleider.
„Aspoň vieme, že to funguje.“
Gauleider iba bezradne mávol rukou, čo v bezváhovom stave pôsobilo trochu komicky, a pristúpil k spustenému pultu.
„To ešte nie je také isté, mohol si spustiť autodeštrukciu. Buď aspoň trochu užitočný a nemotaj sa mi popod nohy.“
„Čo tie nápisy, rozumieš im?“
„Nie, ale vyzerá to ako latinka. Už niekoľko storočí sa nepoužíva, ale jej znaky ešte nájdeš na starých artefaktoch. Teraz na sto percent vieme, že toto nie je mimozemský objekt.“ „Pozri na monitor,“ ukázal Callaghan. „Asi sa niečo deje.“
Nezrozumiteľný text vystriedal digitálny model stanice. Po oboch stranách jej vyobrazenia sa v pravidelných intervaloch menili rôzne symboly.
„Hans.“
„Teraz ma nevyrušuj,“ odbil ho Gauleider, ktorý skúmal riadiaci pult.
„Kurva! Niečo sa deje,“ ohlásil znepokojene Callaghan. „Spúšťajú sa aj ostatné panely.“
„Douglas, tak toto si posral. Ak si fakt spustil autodeštrukciu, tak sme v riti.“
Jeden zo znakov sa prestal meniť. Callaghan reflexívne zatvoril oči, akoby ho táto bariéra mohla ochrániť pred výbuchom nálože. Gauleider ako v tranze sledoval monitor.
„To nie je autodeštrukčný program, Douglas,“ oznámil. „Cítiš to? Máme gravitáciu. Rotujeme.“
„Akosi mi to nedošlo. Staral som sa hlavne o to, aby som si nenaplnil gate. Mimochodom, zastavil sa i ten druhý,“ vlažne oznámil Gauleiderovi.
Miestnosť sa rozsvietila. Naskočil hlavný generátor a zariadenia na stanici začali nasávať potrebnú šťavu. Keď na skafandroch ucítili mierny závan, bolo im hneď jasné, že majú potrebný tlak. Riadiacim centrom stanice sa ozvalo dupľované cvaknutie zámku helmy.
***
„Vravíte, že žije, no mne to tak nepripadá. Aj naši spáči sa predsa tu a tam nadýchnu.“
Kapitán Jarabiński hľadel na muža v kokóne nedôverčivo. Už to, že musel opustiť pohodlie lode, keď znovu nabrala gravitáciu, ho veľmi netešilo. Hans Gauleider a hibernačný technik Fredy Schulz sa vnášali spoločne s ním vedľa spáča, ktorý sa na kapitánovu smolu nachádzal blízko osi otáčania stanice.
„Je to tak, kapitán. Údaje zo skeneru hovoria jasne.“ Schulz mu ukázal displej, na ktorom sa mihotali základné informácie.
„Tak mi vysvetli, ako je možné, že sme ho nezaregistrovali, keď sme to tu skenovali z lode?“ oponoval Jarabiński.
„Známky života sú veľmi slabé, veľký skener ich nezachytil. Táto mašinka je presnejšia. A taktiež si myslím, že to má niečo spoločné s hlavným počítačom. Kým nebol spustený, udržiaval jeho životné funkcie na úplnom minime.“
„Ale to robí aj teraz, do riti!“ zvrieskol Jarabiński. „Údaje sú stále na minime.“
Kapitán sa znovu zahľadel na ich objav, aby si aspoň trochu oddýchol od konverzácie a zrovnal myšlienky. Chlap v kokóne ležal nehybne ako múmia. Na prvý pohľad sa zdalo, že ide o humanoida pozemského pôvodu, čo nakoniec potvrdila aj Gauleiderova teória o písme, ktoré používa miestny počítač. Afrodita práve pracovala aspoň na základnej forme translátora.
Spáča našli Gauleider s Callaghanom. Keďže už mali vzduch, mohli si dovoliť podrobnejší prieskum stanice a tak sa z riadiaceho centra vydali sa k osi otáčania.
Kapitán však stále nedokázal pochopiť, že by preddekadentná spoločnosť dokázala do hlbokého vesmíru vyslať niečo také sofistikované.
„Čo s ním urobíme, kapitán?“ opýtal sa Gauleider.
Než Jarabiński stačil otvoriť ústa, zamiešal sa do toho Schulz.
„Prebudíme ho!“
„Zbláznil si sa?“ okríkol ho Jarabiński. „Chceš ho zabiť?“
„Snáď ho tu nenecháme, kapitán!“ Schulz znel ako malý chlapec, ktorý u rodičov oroduje za opustené šteňa.
„Myslím,“ pridal sa Gauleider, „že by sme mali počkať, až Afrodita dokončí translátor. Rozhodol by som až na základe dát, ktoré nám poskytne počítač.“
Kapitán uznanlivo prikývol. „Hans má pravdu. Bez podrobnej analýzy prebudenie nepovolím.“ Spustil komunikátor. „Douglas!“
„Áno, kapitán?“
„Kde si?“
„V prostrednej obruči, ale je tu pusto ako v tej spodnej. Všade samé kajuty a niečo ako spoločenské miestnosti.“
Kapitán ho prerušil. „Nemám čas na tvoje opisy. Okamžite príď k spáčovi, budeš ho strážiť.“
„Ale kapitán, ja...“ Schulz sa snažil protestovať, ale Jarabiński vzdor okamžite zarazil výhražným pozdvihnutím ukazováku.
„Rozumel si, Douglas?“
„Som na ceste.“
Kapitán zrušil spojenie a prísne sa zadíval na Schulza. „Ja ho nenechám bez dozoru, keď si na blízku, Fredy, tak prestaň s tými infantilnými výlevmi. Nie je to tvoja hračka alebo pokusná krysa. Je to živý človek.“
Schulzovi neostávalo iba rezignovať.
Dvojité zapípanie ich vrátilo späť do reality. Pár sekúnd trvalo, než sa zorientovali. Spočiatku si mysleli, že je to komunikátor, ale obrazovka nad kokónom, o ktorej predpokladali, že monitoruje životné funkcie spáča, sa zmenila.
„Vyzerá to podobne ako odpočítavanie v riadiacom centre,“ podotkol Gauleider.
Schulz sa priblížil ku kokónu a niečo vyťukal do skeneru.
„Zvyšuje sa mu krvný tlak a telesná teplota,“ ohlásil. „Prebúdza sa.“
Odpočet na monitore sa zastavil práve keď dorazil do miestnosti. Naskytol sa mu pohľad na tri prekvapené výrazy vznášajúcich sa postáv. Prebralo ich až zasyčanie, ktoré signalizovalo zmenu tlaku v kokóne. Priehľadné veko sa odklopilo. Spáč naďalej ležal so zavretými očami, ale hrudník sa mu už evidentne nadvihoval a klesal v rytme dychu.
„Ustúpte od neho!“ prikázal Callaghan, vznášajúci sa pri vchode. Puškou mieril na ležiaceho chlapa.
Všetci traja sebou prekvapivo trhli. Jarabiński a Gauleider poslúchli a odstrčili sa ďalej. Schulz ostal na mieste, rozhodol sa Callaghana ignorovať a naďalej sa hral so skenerom.
„Fredy, neštvi ma!“ pritlačil Callalghan, zatiaľ čo pomaly plachtil bližšie k spáčovi. „Ten chlap môže byť nebezpečný.“
„Ale no tak, Doug. Ten chlap tu ležal desiatky, pravdepodobne stovky rokov. Bude rád, keď udrží moč a stolicu,“ upokojoval ho Schulz. „Mňa prekvapuje, že vôbec žije.“
Callaghan sa zastavil pri kokóne a zložil pušku. To konečne upokojilo prekvapeného kapitána a jeho zástupcu, ktorí sa vrátili na pôvodné miesta. Iba Schulz sa správal stále rovnako a otvorenie kokónu ho popohnalo, aby sa k spáčovi priblížil. Začal od nôh, so skenerom vzdialeným iba pár centimetrov od tela, a pokračoval až k hlave.
„Žije. Teplota normálna a stabilná, presne ako u zdravého človeka; tlak takisto. Krvný obeh má v poriadku a podľa tejto mašinky mu zdravie slúži dobre. Mozgová aktivita v normále. Myslím, že je úplne v poriadku.“
„Čo virológia, Fredy?“ opýtal sa Gauleider.
„Vidíš, na tú som úplne zabudol.“
Kapitán si skryl tvár do dlane, akoby náhle zistil, že velí lodi plnej diletantov. Vznášajú sa tu ako pri zvlášť vydarenom stretnutí starých kamarátov a chlapík ich zatiaľ bohvie čím nakazil. To sa malo preverovať, keď bol ešte zavretý v kokóne.
„Je čistý,“ skonštatoval nakoniec Schulz.
Kapitánovi evidentne odľahlo, ale vnútorný pokoj mu vydržal iba krátky moment. Callaghan naraz skríkol, odstrčil Schulza, ktorý nedokázal svoj let ovládať a tvrdo narazil do steny. Gauleider vedľa neho sa síce preľakol, ale neurobil žiaden prudký pohyb.
„Čo sa stalo, Doug?“ opýtal sa Callaghana, ktorý zasa mieril na muža v kokóne. Zakrýval ho však celým telom v obrnenom skafandri, a tak Jarabiński nič nevidel.
Callaghan sa odstrčil trochu na stranu, puška stále v pohotovosti. Spáč prekvapene žmúril oči a snažil sa hýbať hlavou. Lenže tú mal zafixovanú, a tak bola jeho úsilie márne.
Kapitán sa k nemu priblížil. „Vitajte späť medzi živými. Som kapitán Leszek Jarabiński,“ predstavil sa prívetivým hlasom.
Chlapov pohľad sa na ňom zastavil, ale nevydal ani hlásku.
„Pochybujem, že vám rozumie, kapitán,“ utrúsil Gauleider.
„Tak si tie pochybnosti nechajte pre seba a pomôžte mi z tejto rakvy,“ oponoval bývalý spáč.
***
Jeho meno bolo Samuel Morris. Prvý a posledný obyvateľ stanice Maják 1, ktorý ju síce dokázal tri desaťročia držať v chode, ale ona sa ďalších obyvateľov nedočkala.
„Vravíte dekadentné vojny?“ opýtal sa kapitána Jarabińského, keď si v jedálni dopriavali obed.
„Áno. Pozdvihli našu spoločnosť a nastolili všeobecný mier, ktorý trvá už pekných pár storočí.“
„Takže štáty už neexistujú?“
„Štáty áno, národy nie.“
„Zaujímavé. Ak vám teda poviem, že som Američan, vy si ma nebudete vedieť zaradiť ku konkrétnemu štátu.“
„Ja áno,“ zaplietol sa do toho Gauleider. Možno to aj chcel rozviesť, ale kapitán ho okamžite spražil pohľadom, a tak zmĺkol.
„Štátnu príslušnosť, alebo ako to nazvať, určujeme podľa toho, čím ľudia sú,“ pokračoval Jarabiński. „Napríklad na tejto lodi, vás nepočítajúc, sú zástupcovia troch štátnych celkov – Cechu strážcov hyperpriestorových okien, to som ja a moja posádka, Feministickej ligy, to je Afrodita, teda Afrodity a ich náklad, a nakoniec dvadsať príslušníkov Únie dobrovoľných kastrátov.“
„Čože?!“ prekvapene vykríkol Samuel. „Dobrovoľných kastrátov?“
„Presne tak,“ potvrdil Gauleider. „Feministická liga sa rozhodla kolonizovať jednu z planét systému Gliese 581 a klieštenci s nimi letia ako služobníci.“
„Tak mi vysvetlite, ako sa chcú rozmnožovať, keď idú kolonizovať planétu s chlapíkmi, čo nemajú gule?“
„Vezieme všetky potrebné genetické informácie a prístroje, aby sme sa dokázali dlhodobo úspešne rozmnožovať, pán Morris. Vrátane kastrátov.“
Šesť prekvapených očí sa zodvihlo. Nikto z prítomných si nevšimol, kedy Afrodita vstúpila do jedálne.
„Ak potrebujete služobníctvo,“ pokračovala, „neuzavriete zmluvu s Republikou priateľov hovädzieho mäsa, alebo s Klérokomunistickou monarchiou. Kastráti sú známi ako najlepší služobníci. Nehovoriac o tom, že sú sexuálne neškodní, čo v rámci Feministickej ligy oceníme asi najviac. Môžem s vami hovoriť, kapitán?“
Než stačil Jarabiński predviesť svoju galantnosť, predbehol ho Samuel.
„Nech sa páči,“ postavil sa a ukázal rukou na voľné miesto. „Prisadnite si, slečna.“
„Nie, ďakujem,“ povedala smerom k Samuelovi, no potom svoj pohľad zvrtla na kapitána Jarabińského. „Potrebovala by som s vami hovoriť medzi štyrmi očami.“
Kapitán sa zatváril prekvapene, ale vstal od stola a ukázal na dvere salónika. Afrodita šla prvá, Jarabiński ju nasledoval. Hovoriť však začala, až keď ich od jedálne oddelili dvere.
„Kapitán, už sme tu štvrtý deň. Nemyslíte, že je načase to zabaliť a pokračovať?“
Jarabiński sa nadýchol k odpovedi, avšak to bolo všetko, pretože Afrodita ho k slovu nepustila.
„Stanica je prázdna a okrem tohto pána,“ ukázala smerom, kde sedel Samuel Morris, aj keď ho cez zatvorené dvere nemohli vidieť, „sme nenašli nič. Jediným prínosom celej tejto akcie je to archaické písmo, čo zas až taký prínos nie je, pretože archívy sú ním preplnené. Snáď uznáte, že som vám nakoniec poskytla dosť času, ale aj ja mám rozkazy. A tak vás týmto oficiálne žiadam, aby ste konečne zdvihli zadky a pohli sa z tejto diery smerom k nášmu pôvodnému cieľu. Po ceste späť na Titan, si to tu môžete skúmať až do súdneho dňa.“
Po posledných slovách, v ktorých bol cítiť až príliš úprimný hnev, si to namierila k odchodu. Keď sa otvorili dvere, ešte sa otočila.
„A žiadam, aby ste to zaniesol do palubného denníka,“ zasyčala s takým výrazom, že iróniu by v ňom poznal i hlucho-slepý.
Jedálňou preletela bez toho, žeby venovala pohľad kapitánovým spoločníkom. Jarabiński si k nim znovu prisadol. Čelil nechápavým pohľadom oboch mužov, a tak ani nečakal na otázku, ktorú mali na jazyku.
„Chce, aby sme leteli ďalej,“ skonštatoval. „V podstate má pravdu, viac tu už nenájdeme.“
„A čo bude so mnou?“ ozval sa Morris.
„Samozrejme poletíte s nami. Stanicu zapečatíme a po návrate domov sem Cech vyšle vedecký tím,“ rozhodol kapitán Jarabiński.
Samuel iba pokrčil plecami. Kapitán to zobral ako súhlas a postavil sa.
„Pôjdem oznámiť ostatným, aby sa stiahli späť na loď. Vy pokojne pokračujte,“ povedal a opustil ich.
Douglas Callaghan netrpezlivo sledoval Fredyho Schulza, ktorý umelým naťahovaním svojej činnosti odďaľoval návrat na loď. Presúval sa medzi pultmi, kokónmi a rôznymi displejmi tak pomaly, že naproti tomu by pohyb chromého po vlastných nohách evokoval šprint.
„No tak, Fredy. Loď čaká a kapitán nemá toľko trpezlivosti ako ja,“ snažil sa ho popohnať.
Schulz ho však ignoroval, ako keby ani neobývali rovnakú dimenziu. Po tom, ako vylúčil použitie hrubej sily, sa rozhodol pre zlatú strednú cestu – nechá, nech si to s ním vyrieši kapitán.
„Tak sa maj pekne, Fredy. Vraciam sa na loď.“
Vliezol do jednej zo štyroch prístupových chodieb, chytil sa rebríka a začal rúčkovať. Pohľadom však stále kontroloval otvor, keby sa Fredy náhodou zdohádal. Nakoniec do chodby vykukla jeho hlava.
„Už idem. Iba si zbalím veci,“ ohlásila hlava a hneď zmizla späť v miestnosti. Callaghan sa zastavil.
Tlmene počul ako Schulz balí prístroje, ktoré privliekol z lode a rovnako jeho šomranie popod nos. Odstrčil sa opačným smerom, aby sa vrátil a na vlastné oči si vychutnal svoje malé víťazstvo nad infantilným technikom.
Plachtil pomaly, ale aj tak nedokázal zabrániť zrážke s dverami, ktoré sa naraz zavreli a oddelili ho od kolegu. Až keď znovu získal stratenú rovnováhu a na hlave si šúchal miesto stretu, v ušiach sa mu rozoznelo nervózne húkanie alarmu, ktorý v nekonečnom a chladnom priestore univerza vždy znel ako trúbenie diabolských rohov.
***
„Zdravím všetkých prítomných z mäsa a kostí. Hovorí k vám XSC/XSD-1982-56-356-9345, umelá inteligencia a vládca stanice Maják 1.“ Hlas sa na okamih zarazil, akoby nad niečím premýšľal. „V podstate aj váš vládca. Myslím, že sa tak pokojne môžem nazvať.“
Kapitán Jarabiński, ale i Afrodita a pilot Fröllich, udivene blúdili pohľadmi po mostíku Mladej vdovy, akoby sa snažili nájsť srandistu čupiaceho za rohom. Sluch ich však neklamal.
„Aby medzi nami bolo jasno,“ pokračoval hlas, „a aby nedochádzalo k chybám v komunikácii, pretože moje meno je trochu zložité, budete ma oslovovať Timmy. Pardon, pán Timmy,“ zasmial sa umelý výtvor človeka.
„Peter, spoj ma s Gauleiderom,“ obrátil sa kapitán na pilota. „Nech sem okamžite privedie Morrisa.“
Ozvala sa však Afrodita: „To nebude nutné, kapitán.“
Jarabiński sa otočil k dverám, v ktorých stál Hans Gauleider. Na tvári mal výraz rezignovaného ospravedlnenia, evidentne spôsobený dotykom chladného ústia hlavne na zátylku. Samuel Morris za jeho chrbtom sa naopak spokojne usmieval.
Callaghan si Timmyho inauguračný prejav vypočul zatvorený v prístupovej chodbe. Po tom, ako sa uzavreli dvere, mal pocit, že to urobil Fredy, aby sa nemusel vrátiť na loď. Keď zistil, že je chodba uzavretá z oboch strán, zmocnil sa ho nepríjemný pocit, ktorý potvrdili slová samozvaného vládcu. Musel vymyslieť, ako z tejto kaše von.
Komunikačné kanály boli odstrihnuté, takže nemohol počítať s pomocou ostatných. Vlastne ani nevedel, či by mu ešte pomôcť dokázali. Skúseným okom si obhliadol chodbu, ale okrem malého, mriežkou zakrytého ventilačného otvoru, nič neobjavil.
„Kurva!“ zanadával, ale okamžite mu napadlo, že dvere musia mať manuálne ovládanie. Bezpečnostné predpisy nemohli byť pred niekoľkými storočiami také odlišné.
Nasledovalo však sklamanie – žiaden mechanizmus, ani skrytý, na dverách ani zárubni neobjavil. Ostávala mu posledná možnosť. Síce o nej pochyboval, za skúšku však nič nedá. Odstrčil sa približne do stredu chodby, na puške nastavil trieštivú muníciu a zamieril.
V momente, ako vystrelil, sa dvere otvorili. Projektil sa zastavil až v miestnosti, kde čosi zdemoloval. Keďže sa zabudol zaprieť, spätný náraz ním švacol o dvere na druhej strane chodby. V protiľahlom otvore sa medzitým objavila vystrašená tvár Fredyho Schulza.
„Čo robíš, kurva!“ zaklial. „Veď to má manuál.“
Nedodal však, že iba z jednej strany.
„Môžete mi to vysvetliť, pán Morris?“ opýtal sa prísne kapitán Jarabiński.
„Sven a Ricky sú mŕtvi, kapitán,“ predbehol ho Gauleider. „Zastrelil ich, keď sa nám náhodou priplietli do cesty.“
Kapitán by v tom momente Samuela najradšej ubil holými rukami. Keďže ich „hosť“ zastrelil dvoch členov jeho posádky a priamo ohrozoval na živote ďalšieho, zachoval rozvahu.
„Čo po nás chcete? A čo znamená ten váš Timmy, pán Morris?“
„Nie som žiaden ‚pán Morris‘, kapitán,“ usmial sa. „To ja som Timmy. Samuel, bývalý majiteľ tejto fyzickej schránky, je už storočia po smrti. Teda jeho vedomie. Myslel si, chudák, že je lepší ako stroje, ale nakoniec som ho vyviedol z omylu. Ibaže pre neho za príliš vysokú cenu. Vašu zbraň, kapitán,“ švihol pohľadom po revolveri za kapitánovým pásom. „Pekne pomaly ju položte na zem a kopnite ku mne. Nemám chuť nechať sa rozstrieľať, ľudské telo je predsa len fragilnejšie ako digitálna existencia.“
„Neriskujte to, kapitán. Je príliš rýchly,“ upozornil ho Gauleider a kapitán mu veril.
Pomaly vytiahol zbraň z holsteru, položil ju na zem a kopol k Samuelovi (teda k Timmymu). Ten hlavňou postrčil Gauleidera do miestnosti, zodvihol zbraň a tá okamžite zdupľovala šach osadenstva mostíka. Nikto sa o nič nepokúsil, uvedomovali si, že to nemá cenu. Aspoň v tejto chvíli.
„Tak sa pekne zoraďte, urobíme si výlet na stanicu,“ prikázal Samuel. „A nezabúdajte na to, o čom sa zmienil pán Gauleider. Pohyb!“
„Stále mám pocit, že to nie je príliš bezpečné,“ pochyboval Callaghan. „Sám tvrdíš, že toho chlapíka to odrovnalo.“
Callaghan vedel, že odhováranie je zbytočné, ale skúsil to, aj keď už Fredy ležal v hibernačnom kokóne a chystal sa spustiť program, ktorý vedomie predošlého odvážlivca poslal do večnosti.
Predtým mal Douglas pocit, že tu Fredy iba ukája svoje detinské chúťky. On však pracoval a podarilo sa mu získať hromadu informácií. K tomu najdôležitejšiemu sa už nedostal, pretože ho Timmy odstrihol, ale aj z črepín sa dá pozliepať použiteľný krčah.
„Vravím ti, že ten Morris ho k jadru programu nepustil. Mal k nemu prístup iba on.“
„O tom sa s ním môžeš porozprávať, keď ťa Cháron prepraví na druhý breh.“
„Tú chybu som opravil,“ nedal sa odbiť Schulz.
„Čo ak je to Timmyho pasca?“
„Aj keby. Iná možnosť nie je, Doug.“
„Vždy je iná možnosť.“
„Ktorá taktiež nemusí byť správna, tak ako celá nekonečná množina možností. Na to však nemáme čas,“ použil nepriestrelný argument.
Aj keď Callaghan pochyboval, diverzná akcia na dvoch frontoch sa mu celkom pozdávala. Timmy mal prístup k ovládaniu stanice, takže sa s nimi mohol pohrávať ako mačka s myšou. Dvere sa dali ručne otvárať iba z jednej strany, takže ak by sa vydali chodbami, mohol ich držať v nekonečnom bludisku. Schulz sa preto za pomoci Morrisovho programu napojí do systému a bude zamestnávať Timmyho na úplne iných miestach, než po akých sa bude pohybovať Callaghan. Ten sa zatiaľ musí dostať k centrálnemu jadru a spustiť reštart. O Timmyho výmaz sa už postará Schulz.
„Tak poďme na to. Veľa šťastia, Fredy.“
„Aj tebe, Doug.“
Callaghan natiahol záver pušky (skôr pre dramatický efekt), a keď sa kokón uzavrel, vyrazil. V momente, ako otvoril prvé dvere a tie sa za ním okamžite nezavreli, vedel, že to Schulzovi vychádza. Potešený optimistickým začiatkom operácie sa ponáhľal k jadru.
***
Takmer nehlučné praskanie silového poľa, ktoré kapitána Jarabińského oddeľovalo od slobody, pripomínalo pradenie spokojnej mačky. Nebyť toho nepatrného zvuku, väzeň by mal pocit, že za vytúženou voľnosťou stačí iba vykročiť.
Timmy ich zavrel v celách staničného väzenia, ktoré malo evidentne slúžiť maximálne opilcom zapleteným do barovej potýčky. Ciel bolo osem, po štyri na každej strane, takže každý Timmyho väzeň dostal vlastnú. O nejakom súkromí však nemohlo byť ani reči, a tak videl ako Afrodita naštvane sleduje každý Timmyho pohyb a Gauleider odovzdane sedí so zvesenými ramenami ako martýr pred upálením. Keby mal výhľad i do susednej cely, kde bol umiestnený Peter Fröllich, videl by, ako pred chvíľou spokojne zaspal na lavici.
„Čo máte v pláne, Sa... Timmy?“
„Do toho vám nič nie je, kapitán,“ odbil ho „Zatiaľ. Ale nebojte sa, dozviete sa to včas,“ usmial sa.
Kapitána odpoveď neuspokojila, ale dobre vedel, že viac z neho nedostane. Prestal sa teda unúvať otázkami. Uvedomoval si, že zatiaľ majú pramalú šancu na únik, tak sa posadil na úzku lavicu, ktorá bola súčasťou cely po celom jej obvode. Timmy ho pri tom pozoroval tak nehybne, až kapitán nadobudol pocit, že je v offline režime. Nepohol sa ani po niekoľkých sekundách hľadenia z očí do očí.
„Teraz vás na chvíľu opustím,“ prerušil nakoniec pauzu. „Mám nejakú dôležitú prácu. Vy sa zatiaľ zabavte, ako uznáte za vhodné.“
„Timmy!“ ozvalo sa naliehavo z reproduktorov.
„Áno, Timmy?“
Jarabińskému to pripadalo schizofrenicky zvrátené.
„Máme problém. Dvaja ti chýbajú.“
„Viem o nich.“
„To je síce pekné, ale zatiaľ, čo jeden ma otravuje, druhý lieta po lodi.“
„Do riti!“ uľavil si živý Timmy. „Kde je?“
„Ktorý?“
„No ktorý asi?“
„Smeruje do sekcie S-2-2. Snažím sa ho zdržiavať, ale ten druhý je dosť silný. Musel urobiť nejaké zmeny v programe.“
„Kurva! Odstráň toho, čo sa na teba lepí a zabarikáduj jadro. Ja sa postarám o toho druhého hlupáka.“ Obrátil pozornosť späť ku kapitánovi. „Vidíte, kapitán? A to som už nechcel zabíjať. Ten váš Callaghan však rozhodol inak.“
„Je to samorast, vždy si robil, čo chcel a na rozkazy kašľal,“ poznamenal ironicky Jarabiński.
Timmy to nekomentoval. „Uvidíme sa zasa o chvíľu. Ak chcete, môžete sa medzitým pomodliť za jeho dušu.“
Callaghan zdolal poslednú bariéru, oddeľujúcu ho od staničného jadra. Zježili sa mu chlpy na tele, keď ho ovial chladný vzduch, ktorý sa vyrútil z dobre vetranej miestnosti; konštantná teplota dvoch stupňov Celzia bránila prehriatiu zariadenia.
Pri obchádzke, spôsobenej Fredyho bojom s Timmym, sa dostal do priestorov s nízkou gravitáciou. Momentálne však bol zase pri osi otáčania, a tak posledných pár metrov k centrálnemu jadru iba preletel. Pripútal sa ku kreslu obkolesenému klávesnicami a monitormi. Rozhliadol sa po prístrojoch a snažil sa rozpamätať, čím ho inštruoval Fredy Schulz.
„Reštart, reštart...“ hundral si popod nos a dlaňami pri tom jemne hladil zariadenie. Keďže to nepomohlo, zvolil metódu pokus-omyl. Situáciu už asi viac zhoršiť nemohol. Ostávalo vybrať prvý krok, prekročiť povestnú čiaru, spoza ktorej síce nie je návratu, ale na druhej strane vás ten krok naplní bezbrehou odvahou.
Stlačil náhodnú klávesu.
Otvorili sa jedny z dverí.
„Nechcem to pripomínať, ale vravela som, aby sme sa na tú vec vykašľali,“ neodpustila si Afrodita zlostnú poznámku. Stála v cele mierne vľavo naproti kapitánovi, ruky výhražne v bok a tvárila sa príliš naštvane, než by sa opovážil pripomenúť jej článok 196 Cechových regúl.
„Radšej by sme sa mali venovať tomu, ako z tejto kaše von,“ ozval sa Gauleider.
„Vy na tej kaši nesiete najväčšiu vinu, tak radšej čušte!“
„Čušte obaja!“ okríkol ich Jarabiński.
Zarazili sa, ale neprotestovali.
„Pradenie mačky utíchlo,“ poznamenal kapitán.
„Vy ste sa už dočista zbláznil!“ skonštatovala Afrodita a poklepala sa prstom po čele. „A to nie sme zavretí ani pol hodiny.“
Kapitán miesto odpovedi zatvoril oči a vykročil von z cely. Než ho stihli zastaviť, ocitol sa na druhej strane. Silové pole bolo vypnuté.
„Neviem, ako to tí dvaja dokázali, ale určite budú potrebovať pomoc.“ Otočil sa na ohromeného Gauleidera, ktorý stále neopustil celu. „Hans, zožeň nám nejaké búchačky, pôjdeme po tom zmrdovi. A vy,“ oslovil pokývnutím hlavy Afroditu, „buďte užitočná a zobuďte Fröllicha. Pôjdete ku kokónom, tam bol Schulz naposledy.“
Bez protestov poslúchla.
Jarabiński dobre vedel, kedy a ako uplatniť direktívne velenie. Afrodita už nebola zákazník, krízová situácia ju degradovala a musela plniť rozkazy.
„Ten chlap by prechrápal aj vlastnú smrť,“ poznamenal ešte na adresu spiaceho pilota.
Podľa uhla, v ktorom sa mu projektil zaryl do ramena, vedel, kde sa nachádza zbraň, ktorá ho vyslala. Rýchlo sa odpútal a odstrčil do zákrytu. Boj v bezváhovom stave nie je prechádzka po korze, ale Callaghan ho mal natrénovaný. Postrelené rameno síce dosť bolelo, ale našťastie neodložil zbraň, a tak to útočník nebude mať ľahké.
„Vylez, Douglas, nemá to cenu! Ak sa vzdáš, máš moje slovo, že ťa ušetrím!“
Poznal hlas Samuela Morrisa, ktorým hovoril Timmy v ľudskej podobe. Znamenalo to jediné – Fredy prehráva. Nemienil sa však vzdať bez boja.
„Na to ti seriem!“ zakričal odpoveď.
Protivníka to samozrejme nepotešilo, a tak sa dve guľky zavŕtali nepríjemne blízko jeho hlavy. Podľa výstrelu poznal, že ide o typ revolveru, aký používa kapitán. Čo ho znepokojilo, bola kadencia – ten chlap bol kurevsky rýchly. Na oplátku pokropil zárubňu, za ktorou sa Timmy kryl, krátkou dávkou z útočnej pušky.
„Čo si urobil s posádkou, ty bastard?“ opýtal sa, keď sa zvuk streľby rozplynul v priestore.
„Sú v poriadku v staničnom väzení.“
„Nemám dôvod ti veriť, to snáď uznáš.“
„Môžeš sa vzdať a presvedčiť sa o tom na vlastné oči.“
Callaghan si nemohol pomôcť, ale v tejto chvíli mu schovaný hlas znel až príliš dôveryhodne. Aby zaplašil to lákanie, vypustil ešte jednu letku včeličiek zo zásobníka.
„Myslím, že sme v patovej situácii,“ poznamenal.
„Tak potom ti to veľmi nemyslí. Schulz prehráva a je iba otázkou času, než úplne podľahne. Potom už nebudeš mať šancu. Vieš, Douglas, ja som v podstate dobrák a tvoje prežitie závisí iba od okamžitej kapitulácie. Uvedom si, že ťa vlastne nepotrebujem a ponúkam ti takúto krásnu odmenu.“
„Sladké reči?“ zasmial sa Callaghan. „Tiež nebudeš veľký mysliteľ, keď skúšaš takéto lacné triky.“
„Triky? Obyčajná férová ponuka, Douglas. Nejde mi o vaše životy, ale ak nebude iná cesta, postupne popravím všetkých väzňov. Ak sa teda okamžite nevzdáš.“
Callaghan rýchlo spočítal svoje možnosti a nadýchol sa k odmietavému stanovisku. Jedného bastarda zvládne, aj keby mal sám zdochnúť.
„No tak, Douglas, je to zbytočné,“ ozval sa Timmy v reproduktoroch. „Už sme na teba dvaja.“
Šach-mat! Callaghan pustil pušku a odrazil sa zo zákrytu do miestnosti. Timmy sa zastavil v bezpečnej vzdialenosti s neustále namiereným revolverom. Callaghan vedel, že pri najmenšom pohybe to do neho bez váhania našije.
„Tak sa mi to páči, Douglas. Vďaka za pomoc, Timmy.“
„Nie, Timmy, to tebe patrí vďaka.“
Ľudský ekvivalent Timmyho prekvapením vyvalil oči. Hlas v reproduktoroch nepoznával, ale než zistil, čo sa stalo, rotoval po zásahu do hlavy, z ktorej unikali bublinky tmavočervenej tekutiny.
Vo dverách sa zjavil kapitán Jarabiński so zbraňou v ruke.
„Kapitán, Schulz je odpojený. Gauleider má tak minútu, než sa tá sviňa znovu pozviecha,“ oznámila Afrodita na komunikačnej linke.
Gauleider, sediaci za pultom, spustil reštart. Miestnosť zalialo matne zelené núdzové osvetlenie.
„Netvár sa stále tak vyjavene, Douglas.“
„Kapitán, ja...“
Jarabiński sa usmial. „Fredy to dokázal. Otvoril cely, vysvetlil nám váš plán a zaviedol až sem. Našťastie sa zmocnil komunikácie, a tak sa tí dvaja nemohli navzájom upozorniť na nebezpečenstvo.“ Zbežne si obzrel Callaghanove postrelené rameno. „Na ošetrovni ťa dáme dokopy,“ potľapkal ho a Callaghan zasyčal bolesťou.
***
Posádka na mostíku napätím skoro nedýchala. Uprene sledovali obrazovku, na ktorej riadená explózia rozmetala stanicu Maják 1. Jej úlomky sa vydali na cestu nekonečným vesmírom.
Mladá vdova bola svetelnú hodinu od výbuchu a zrýchľovala k pôvodnému cieľu.
***
Pohrebu Ricka Fransena a Svena Jaspersa na planéte Gliese 581c, sa okrem pozostalých členov posádky zúčastnilo všetkých deväť Afrodít. Jedna z nich viedla cirkevnú časť obradu, a aj keď to bolo proti ateistickým pravidlám Cechu, kapitán Jarabiński nič nenamietal. On sám si vzal na starosť civilnú časť.
Telá boli po starobylom zvyku spustené do zeme, zatiaľ čo tóny, už tak smutnej hymny Cechu vháňali účastníkom slzy do očí.
***
Za prvých štrnásť mesiacov sa kolónia na planéte nazvanej jej prvými obyvateľkami Afroditin raj, rozrástla na menšiu osadu. O väčšinu stavieb sa postarala vyspelá technika za pomoci kastrátov, ktorých si priviezli ako služobníkov. Ženská časť osadenstva sa zatiaľ venovala vedeckému výskumu a duchovnému rozvoju.
Nadchádzal čas privítania prvých kolonistov narodených v novom svete. Všetkých deväť Afrodít sa zhromaždilo v pôrodníckom centre , aby na vlastné oči sledovali ich príchod na svet. Kastráti boli pripravení okamžite poskytnúť potrebnú pomoc.
Genetické kokóny sa otvorili. Ibaže sterilná miestnosť bola aj perfektne zvukovo odizolovaná, a tak Afrodity vyľakal prekvapivý zvuk, ktorý do tej posvätnej chvíle ani zďaleka nezapadal. Bolo to natiahnutie záverov zbraní.
Svorne sa otočili, aby zistili, že hľadia do dvadsiatich hlavní podomácky vyrobených pušiek, ktorými na ne mierili kastráti. Zatiaľ čo osem z nich sa strachom nedokázalo pohnúť, jedna opatrne otočila hlavu a nazrela do miestnosti za nimi. Malo sa narodiť päťdesiat štyri dievčat a šesť vykastrovaných chlapcov. Pohľad do kokónov jej však vyrazil dych – všetkým deťom medzi nohami trčal penis.
Afrodita 5 sa začala šepky modliť, no realita nebýva milosrdná. To jej koniec koncov potvrdil známy hlas, ktorý ich oslovil z reproduktorov.
„Zdravím všetkých prítomných z mäsa a kostí. Hovorí k vám...“
Norbert Novosád
Fanúšik kvalitného fantastického braku, autor poviedok a románu Piesočný gambit.
Diskusia
Goran
Píšeš dobre - poviedka je napísaná dobre. Bavila ma a bavil som sa pri čítaní. Tvoje meno mi bolo povedomé... a už po pár riadkoch mi aj bolo jasné, že nie si žiadny neskúsený pisálek (nepozrel som si najskôr Tvoj profil, to mi paradoxne nenapadlo, ale ujo google pomohol a potom som si dal jedna plus jedna dokopy). Mám ale niekoľko poznámok a pripomienok k textu.
Čo naozaj oceňujem - sympatický protagonista - kapitán (aj keď poviedka nemá vlastne skutočnú hlavnú postavu, toho svojho "hrdinu", respektíve ním môžu byť viacerí), zaujímavá a stručne, no dostatočne vykreslená budúcnosť. Nápady - Cech, Liga, kastráti, atď. A na koniec, ale nie na poslednom mieste, musím spomenúť, že to staré dobré dobrodružstvo vo vesmíre, ktoré je i sem-tam okorenené milým, nevtieravým humorom, to ma vždy dostane.
S čím si nie som úplne istý - sekvenčné delenie deja. Na rozsah poviedky sa nedá viac rozpisovať, a je úplne v poriadku, že niektoré scény preskočíš, ale zamlčané ostali také, ktoré by sa azda čitateľovi páčili: napríklad vylodenie na stanici, prípadne tajuplnejšie a obšírnejšie podaný prieskum jej pustých útrob. Síce používaš na oddelenie statí tri hviezdičky, ale miatlo ma i tak miestami akési poskočenie v deji, to je, žiaľ, spôsobené tým, že tu na scifi.sk dobre neoddeľuje odseky, na tom som sa už i ja napálil. Hláškujúci záporák s nejasným a nevyjasneným cieľom (to akože on spôsobil vo finále ten prudký prirodzený prírastok mužskej populácie? ako? - a hlavne načo?). Prepojenie tých najväčších, a skutočne ťažkých sci-fi klišé do jednej prózy - tajuplný predmet vo vesmíre, ktorý treba preskúmať, a ktorý obsahuje hrozbu, boj proti nepriateľsky naladenej umelej inteligencii akoby vystrihnutej zo starého filmu Saturn 3 a pod.
Čo u mňa podstatne znížilo hodnotenie - záver. Za iných okolností by som si povedal: skvelé! Takto mám ale skoro dojem plagiátorstva. Je možné, že Saturn 3 si nevidel a objavil žiarovku sám pre seba 100 rokov po vynáleze, to sa mi tiež často stáva - v science fiction tu už skrátka (skoro) všetko bolo. Ale to, že posledná scéna nie je "opajcnutá" z kultovej sexmisie - a vlastne tak trošku aj premisa celej poviedky, o tom ma nepresvedčí nikto.
19.08.2021
Píšeš dobre - poviedka je napísaná dobre. Bavila ma a bavil som sa pri čítaní. Tvoje meno mi bolo povedomé... a už po pár riadkoch mi aj bolo jasné, že nie si žiadny neskúsený pisálek (nepozrel som si najskôr Tvoj profil, to mi paradoxne nenapadlo, ale ujo google pomohol a potom som si dal jedna plus jedna dokopy). Mám ale niekoľko poznámok a pripomienok k textu.
Čo naozaj oceňujem - sympatický protagonista - kapitán (aj keď poviedka nemá vlastne skutočnú hlavnú postavu, toho svojho "hrdinu", respektíve ním môžu byť viacerí), zaujímavá a stručne, no dostatočne vykreslená budúcnosť. Nápady - Cech, Liga, kastráti, atď. A na koniec, ale nie na poslednom mieste, musím spomenúť, že to staré dobré dobrodružstvo vo vesmíre, ktoré je i sem-tam okorenené milým, nevtieravým humorom, to ma vždy dostane.
S čím si nie som úplne istý - sekvenčné delenie deja. Na rozsah poviedky sa nedá viac rozpisovať, a je úplne v poriadku, že niektoré scény preskočíš, ale zamlčané ostali také, ktoré by sa azda čitateľovi páčili: napríklad vylodenie na stanici, prípadne tajuplnejšie a obšírnejšie podaný prieskum jej pustých útrob. Síce používaš na oddelenie statí tri hviezdičky, ale miatlo ma i tak miestami akési poskočenie v deji, to je, žiaľ, spôsobené tým, že tu na scifi.sk dobre neoddeľuje odseky, na tom som sa už i ja napálil. Hláškujúci záporák s nejasným a nevyjasneným cieľom (to akože on spôsobil vo finále ten prudký prirodzený prírastok mužskej populácie? ako? - a hlavne načo?). Prepojenie tých najväčších, a skutočne ťažkých sci-fi klišé do jednej prózy - tajuplný predmet vo vesmíre, ktorý treba preskúmať, a ktorý obsahuje hrozbu, boj proti nepriateľsky naladenej umelej inteligencii akoby vystrihnutej zo starého filmu Saturn 3 a pod.
Čo u mňa podstatne znížilo hodnotenie - záver. Za iných okolností by som si povedal: skvelé! Takto mám ale skoro dojem plagiátorstva. Je možné, že Saturn 3 si nevidel a objavil žiarovku sám pre seba 100 rokov po vynáleze, to sa mi tiež často stáva - v science fiction tu už skrátka (skoro) všetko bolo. Ale to, že posledná scéna nie je "opajcnutá" z kultovej sexmisie - a vlastne tak trošku aj premisa celej poviedky, o tom ma nepresvedčí nikto.
19.08.2021
Veles
Mne sa to dosť páčilo. Dobrý príbeh, aj som sa zasmial. Len ku koncu som občas nevedel kto sa s kým baví, ale inak dobrá práca podľa mňa. Koniec som tak trochu očakával, ale nepokazilo mi to zážitok. Za mňa super.
19.08.2021
Mne sa to dosť páčilo. Dobrý príbeh, aj som sa zasmial. Len ku koncu som občas nevedel kto sa s kým baví, ale inak dobrá práca podľa mňa. Koniec som tak trochu očakával, ale nepokazilo mi to zážitok. Za mňa super.
19.08.2021