„Si si istá, že bol dobrý nápad kupovať tento dom? Je to pre malú bezpečné?“ pýta sa ma sestra pol roka po sťahovaní.

„Moja odpoveď sa rozhodne nezmenila odkedy si tu bola naposledy. Nerozumiem prečo to stále vyťahuješ. To, že si Danka našla imaginárneho priateľa s tým nemá nič. V jej veku je to bežné a ľudia z MILE sa o to postarali.“

„No ale naozaj sa nebojíš, že dverami by sa dalo prejsť aj tak?“

„Ale prosím ťa, nebuď paranoidná,“ odpoviem jej už trochu podráždená.

Po Dominikinom odchode nad tým aj tak pri varení obeda premýšľam a snažím sa presvedčiť sama seba, že som sa dobre rozhodla. Pred devätnástimi rokmi sa v domoch začali objavovať portály do rôznych svetov. Príležitosť využilo MILE a pre niektorých až podozrivo rýchlo prišli s technológiou ako tieto otvory zapečatiť. Vykonávajú pravidelné kontroly a občas si niektoré domy prenajímajú na vedecké expedície do týchto svetov. Všetko v rámci otázky bezpečnosti samozrejme. Teraz sú len v našom kraji tisícky takýchto domov a neviem o tom, že by došlo k nejakým incidentom.

Vypnem plyn, zlejem cestoviny a premiešam ich s omáčkou keď začujem zvonček. Zvláštne, že práve dnes stoja za dverami agenti MILE mimo programu inšpekcií.

„Dobrý deň pani Pelikánová. Posledné dni máme veľa chybných systémových hlásení a niekoľko z nich pochádza aj z troch vašich portálov. Mohli by sme sa na to pozrieť? Ste sama doma?“

„Jasné, nie je problém. Dcéra je ešte stále v škole. Poďte ďalej.“

„Podľa podkladov od kolegu by to malo byť v podkroví. Asi bude lepšie ak ostanete tu.“

Zháčim sa ale kývnem smerom ku schodom. Traja agenti vybehnú hore a ja sa vydám nervózne prechádzať medzi obývačkou a kuchyňou, cestoviny zostali na kuchynskom stole studené a zabudnuté. Totižto práve na povale sa podľa Danky nachádza jej imaginárny priateľ. Akurát si začnem myslieť, že sú agenti hore akosi dlho a čudne ticho keď sa ozve dupotanie po schodoch. Podídem ku schodom keď sa k nemu pridá krik a... A vrčanie? Do náprotivnej steny na medziposchodí vrazí niečo podlhovasté v modrej látke uniformy MILE a zanechá tam krvavý fľak. Agent, s ktorým som sa rozprávala sa vynorí z poza rohu, ledva stojí na nohách a chýba mu ľavá ruka. Vrhne sa naňho niečo veľké a chlpaté, nestihne zo seba dostať ani výkrik. Ja, na rozdiel od neho, začnem jačať čím nechtiac na seba pritiahnem pozornosť. Tvor sa obráti na mňa. Vyzerá ako naše vlky, len trošku prerastený. Pozerá na mňa svojimi žltými očami a hlavou mi preletí posledná myšlienka aby bol už ďaleko keď sa Danka vráti domov.