V malebnej dedinke neďaleko Veľkého Prdu a len kúsok od Surového Syru sa nachádzala Riť Sveta. Miesto, kde žije Eduard. Eduard si toto miesto nevybral náhodou. Každý, kto tu býval, si túto dedinku vybral z rovnakého dôvodu. Tým bol samozrejme názov. Ten odradil každého zvedavca, ktorý v tomto období brázdil svet. Teda svet ako svet. Len málokto vedel, že svet je viac ako len jeden starý kontinent plný rozhádaných pokrvných rodov.

„Takže, kam to bude dnes?“ Eduard sa zadíval na stenu. Zelená tapeta z Riolu už bola vyblednutá, no pre domček z dvanásteho storočia bola aj tak dostačujúca. Už len jej samotná existencia v tomto svete bola unikátnym zjavom, za ktorý by kde akí králi dali celý majetok. Aj keď nevyzerala dobre, bola jediná svojho druhu. „Žeby som skúsil tento svet?“ Prstom prešiel po kovovom erbe, ktorý pripomínal netopiera. „Alebo tento?“ Druhá ruka mu skĺzla k malým dreveným dvierkam tvaru kruhu. „Čo myslíš Hunifridus?“ Eduard, ktorého telo bolo plné vrások a jaziev, sa zadíval na mladíka za ním.

„Ja, ja,“ mladík premýšľal. Bol v učení len chvíľu, a tak si nebol istý, či ho Eduard náhodou len neskúša. „Čo tak tieto?“ Opatrne ukázal na kovový panel tvaru štvorca.

„Nie! Nikdy! Toho sa nikdy nedotýkaj a nezvesuj ho!“ Eduardova tvár potemnela. Na stene mal stovky rôznych symbolov a tvarov, no on si vybral práve tento. „Vyber si hociktorý iný!“ Stále naštvaný mu dal druhú šancu.

„Tak teda tieto?“ Ledva bolo počuť jeho slová. Ukázal ale na niečo, čo pripomínalo malý domček. Na Eduardovej tvári sa objavil jemný úsmev. Chytil kovový kruh uprostred domčeka a zvesil ho zo steny.

„Nech sa páči.“ Ukázal na dieru, ktorá nebola väčšia ako dve dlane.

„Tadiaľ sa neprepchám.“ Hunifridus pokračoval stále neisto. Zatiaľ čo Eduardovu bradu by ste mohli vystaviť v múzeu, Hunifridova tvár bola jemná, bez jediného chĺpku. Nebol to chlap. Len chlapec, sotva desaťročný.

„Huni, Huni, Huni, tu svet funguje inak. Proste tam skoč.“ Eduard sa usmial. To dodalo Hunifridovi odvahu. Rozbehol sa a skočil priamo do diery, no stalo sa niečo, čo nečakal. Zasekol sa. Z diery mu trčali len nohy a on nimi kmital v snahe nájsť podlahu alebo aspoň toho starého blázna, ktorého by mohol kopnúť a nazvať to nehodou. „Ha,ha, ha!“ Ozýval sa priam hurónsky smiech, ktorý ale neprenikol skrz opevnené steny von z domu. „Keby si dával väčší pozor na dnešnej prednáške a nie ju len tak predriemal, vedel by si, ako na to!“ Karhal ho Eduard, no už ho chytil za nohy a vytiahol z diery. „Tu máš.“ Podal mu amulet. „Nasaď si ho a skús to znovu.“ Hunifridus to neochotne skúsil znovu. Rozbehol sa, no tentokrát radšej zavrel oči. „Ty idiot! Dívaj sa, kam bežíš!“ To boli prvé slová, ktoré ho privítali, keď sa prebral po tom, ako minul dieru a trafil stenu. „Tak ešte raz!“ Eduard nasadil Hunifridovi čosi ako klobúk. Bol ale veľmi tvrdý a hneď na to ho postrčil. Hunifridus sa rozbehol do diery. Tesne pred ňou ho amulet zmenšil a on prešiel na druhú stranu. Po pár sekundách ho nasledoval aj Eduard. „Vitaj v Nihlajme.“ Usmial sa Eduard.

„Páni,“ vyriekol Hunifridus pri pohľade na fialovú trávu, skrz ktorú tiekla zlatá rieka, a to všetko bolo pod oranžovou oblohou, ktorú brázdil kŕdeľ obrovských okrídlených rýb.

„To si ešte nič nevidel.“ Eduardovu tvár naplnila spokojnosť. „Toto je len jeden z mnohých svetov, ktoré sú za stenou a za obrazmi.“ Zhlboka sa nadýchol. „Niektoré sú ako tento. Krásne a zaujímavé. Iné sú zas nebezpečné a zaujímavé...“

„A ten za štvorcom?“ Hunifridus mu skočil do reči.

„Ten neotvoríš! Nikdy!“ Úsmev z jeho tváre nahradila starecká mrzutosť.

„Ale prečo?“ Pokračoval Hunifridus.

„Pretože som to povedal!“ Zahriakol ho Eduard. „Poď už!“ Naštvane sa vybral vpred. „A zlož si to!“ Ukázal na jeho podivný klobúk, o ktorom ani netušil, že je z iného sveta, kde chránil deti pred úrazmi hlavy.

Eduard sa po chvíli upokojil. Viedol svojho učňa novou planétou a všetko mu vysvetľoval. Tentokrát bol Hunifridus plný energie a pozornosti. Neušlo mu jediné slovo. Mal sa stať strážcom brán. Strážcom iných svetov, respektíve toho, aby doň nechodili nevzdelanci a náboženskí fanatici. Veľmi rýchlo by si dokázali nájsť svoj raj, ktorý by hneď zmenili na peklo. Taktiež tu boli svety, ktoré zjavom pripomínali peklo a čarodejnice, ktoré ani neboli čarodejnicami, mali totiž príliš veľa práce s tým, aby sa vyhli hranici. Ak by mal Vatikán miesto, kde by mohol dávať kacírov a všetkých nepohodlných, veľmi rýchlo by to využili.

Celý deň skúmali túto neškodnú planétu. Bolo to nutné. Eduard videl, že Hunifrida nebaví teória. Nedivil sa tomu. Bol ešte len dieťa a dieťa musel motivovať, aby sa pre niečo zapálil a prehliadku tohto sveta považoval za vhodný nástroj. Keď sa konečne vrátili rovnako ako sem prišli, teda skoro rovnako, keďže návrat domov bol ukrytý pod kameňom a nie pod dreveným domčekom, tak Eduard zbadal obrovský zápal v Hunifridových očiach. Vedel, že je ten pravý. Teda vedel to od veštice, ktorá si v Riti Sveta tiež našla svoj domov, no nebol si istý.

Asinum Pupillorum Mundi, krásny názov pre takú podivnú dedinku. Ešte že bežní ľudia nevedeli čítať a nie to, aby ovládali latinčinu. V preklade Riť Sveta sa tak veľmi rýchlo stala miestom len pre smotánku. Bola určená pre tých, ktorí prahli po poznaní. Okrem Eduarda, ktorý putoval po svete a hľadal tieto ukryté prechody do iných svetov, tu boli aj skutočné čarodejnice, veštice, ale aj vedci, ktorých myšlienky boli nepopulárne. Asinum Pupillorum Mundi nebolo na žiadnej mape. Vedeli o ňom len tí, ktorí tu priamo žili, pretože susedmi mesta neboli mestá, ale miesta. Veľký Prd bol obrovský kráter, z ktorého vyvierala láva. Nik nerozumný by sa k nemu nepriblížil zo strachu pred peklom. Surový Syr bolo zas miesto, ktoré len odrážalo charakteristický zápach pre gejzíry obsahujúce síru. Samozrejme v Asinum Pupillorum Mundi by život nebol možný, no musíte si uvedomiť, že pre skupinku čarodejníc a vedcov nie je nič nemožné. Riť Sveta chránila tenká neviditeľná vlnka, ktorá čistila vzduch.

Asinum Pupillorum Mundi sa ponoril do tmy. Noc tu prichádzala a striedala deň rovnako ako v bežnom svete. Každý mal rád spánok a večný deň, ktorý by tiež dokázali nastoliť, tak simulovali len jemné lampy, svietiace potulným obyvateľom po celú noc. Eduard, unavený po celom dni, si šiel ľahnúť. Hunifridus bol ale plný energie, no hlavne zvedavosti. Keď sa domčekom začalo ozývať hlboké chrápanie Eduarda, prikradol sa k cestám do svetov. Vedel, že každý z útvarov na stene niekam viedol, a tiež vedel, že sa dajú otvoriť len z tejto strany. Preto nebolo bezpečné, aby niekto vedel, že tu sú. Mohol by ľahko niekoho zavrieť a už nikdy ho nepustiť späť. „Mohol to urobiť niekomu predo mnou?“ Svitlo mu v hlave. „Čo ak nie je taký milý ako vyzerá? Čo ak niekoho zavrel len preto, že ho nepočúval.“ Hunifridus jemne pohladil štvorcové dvierka. „V tom prípade ho musím pustiť von.“ Vôbec si nebol istý tým, čo sa mu rojilo v hlave. Popravde tomu ani neveril, no bol zvedavý. Vzal ale aj do úvahy to, že je na druhej strane niečo nebezpečné. Vbehol teda do komôrky a vzal odtiaľ dlhú dutú trubicu, ktorú vymyslel jeden z občanov Asinum Pupillorum Mundi. Nazýval to puška. Vraj stačilo namieriť otvorený koniec na cieľ a stlačiť páčku. Ten na opačnom konci by zomrel.

Nemotorne sa snažil udržať pušku namierenú na dvere. Keď ju ale namieril priamo, jeho ruka bola prikrátka a nedotiahla ku kľučke. Musel tak pušku trochu posunúť a hneď na to jemne pootvoril dvierka. Z opačnej strany naňho zízala temnota. Rovnaká, ako pri prechode do všetkých ostatných svetov. V zapätí na to ale temnotu preťal pár zlovestných zlatisto zelených očí. „Ani sa nepohni!“ Namieril pušku do diery. Oči sa ani nepohli. Premeriavali si chlapca a čakali. „Zavrel ťa tam Eduard?“ Hunifridus položil neistú otázku, no odpovede sa mu nedočkalo.

„Kde je!“ Zaznelo hromový hlasom, ktorý otriasol bránami iných svetov, ktoré viseli na stene.

„Ani sa nehni, inak vystrelím!“ Hunifridus sa snažil znieť odhodlane, no puška sa v jeho rukách triasla rovnako ako jeho hlas.

„Musel by si ju mať nabitú!“ Z temnoty sa vynorila ruka a schmatla hlaveň. Hunifridus stlačil páčku, no nič sa nestalo. V zapätí na to sa z temnoty vynorila postava. Zlato zelené oči skoro dvojmetrového chlapa, ktorého hlavu namiesto vlasov dopĺňalo farebné perie, nasledoval mohutný hrudník a telo podobné človeku. „Kde je ten hajzel!“ Hunifridus sa nezmohol na slovo. Len ukázal na dvere izby. Tvor sa pomalým krokom vybral k Eduardovi. Jeho ťažké čižmy nebolo takmer ani počuť na drevenej podlahe, no mohlo to byť aj silným chrápaním Eduarda. To prehlušilo takmer čokoľvek. „Eduard!“ Zaznel hromový hlas a chrápanie prestalo.

„Reto?“ Ozvalo sa neisto. „Reto!“ Zaznelo vydesene. „Ja, to nie je tak. Nevedel som.“ Prosebné náreky starca vystriedalo niekoľko úderov a kvílenie od bolesti. Potom tvor vyšiel z dverí. Prešiel okolo vydeseného Hunifrida a zmizol vo svojom svete.

Hunifridus vbehol k Eduardovi do izby. Zbadal ho na zemi. Mal vybitých niekoľko zubov a na tvári krv. Žil a pri tom sa jemne usmieval. „Vravel som ti, aby si ich neotváral.“ Eduard pokrútil hlavou.

„Čo, čo to bolo?“

„Zrejme budem musieť dať zámok na niektoré zo svetov.“ Eduard pokrútil hlavou. Vstal a vybral sa k nádobe s vodou, aby sa osviežil.

„Čo to malo znamenať?“ Hunifridus sa dožadoval odpovede. Eduard len mykol plecami a pokojným hlasom odvetil: „Povedzme, že v niektorých svetoch som urobil pár chýb. V jeho svete bola chybou jeho žena.“ Na tvári mal úsmev skombinovaný s hrdosťou. „To, že je vydatá, som sa dozvedel, až keď sa ma pokúsil zabiť. Vtedy som mu ale ušiel, no on prisahal, že si na mňa počká.“ Vyškieral sa do zrkadla pred ním. Pár zubov bolo preč, no aj tak to stálo za to. „Popravde, neveril som, že zvládne čakať desať rokov.“ Domčekom sa ozýval smiech a na tvári chlapca zostalo len zmätenie.