V duchu odrátavam posledné minúty pred bojom. Vnútro mi zvierajú ľadové prsty strachu, no necúvnem. Nie je kam. Tento život je jediný, ktorý poznám.

Jurgen sa na mňa krivo škľabí. Nemám svojho kolegu príliš v láske. Vlastne si myslím, že nie je nič viac, než arogantný kus vola, ale v práci sa vyzná a to je jediné, čo ma v tejto chvíli zaujíma. Na chrbát ruky si opatrne odsýpam Čiernu mačku. Na svete iste existujú aj zdravšie veci, ale žiadny iný prostriedok na otvorenie tých zvláštnych vrátok v hlbinách ľudskej mysle ešte nikto nevymyslel. A potom, v našom fachu sa ľudia tak či tak zriedka dožívajú vysokého veku.

Slastne privriem oči, keď cítim, ako mi vybuchuje v hlave. Ak by som to mala popísať slovami, tak asi takto: je to kurevsky dobrý pocit.

Vyššie kôrové centrá sa vypínajú, ich funkciu preberá zvierací mozog. Čas sa spomaľuje.

Moje zmysly sú na maxime. Jasne počujem šum vetra a vzdialený spev vtákov, blčanie plameňa v okrúhlom košíku na dlhej reťazi. Cítim sviežu vôňu lesnej pôdy, zemitý pach Jurgenovho tela a ešte niečo – závan rozkladu z temnej diery, pred ktorou stojíme. Potichu tasím čepeľ, kývnutím hlavy dávam znamenie.

Lapeného králika dvíha za uši do vzduchu. Drobné zviera sa vzpiera len pár sekúnd, kým mu jediným pohybom nepodreže krk.

Návnada funguje dokonale. Pach krvi vábi obludu z brlohu. V otvore sa objavuje prvá hlava.

Švih!

Odseknutá lebka sa kotúľa po tráve. Cítim prudké údery vlastného srdca. Prilieta horiaci kôš a zasahuje čerstvú ranu. Vzduch sa plní nechutným pachom spáleného mäsa. Jedna je dolu.

Vzápätí sa z diery vynárajú tri ďalšie, na dlhých krkoch, vyzbrojené radmi dlhých, špicatých zubov. Stíham zoťať prvé dve, tretej uhýbam len tak-tak. Som drobnejšia a mrštnejšia z nás dvoch, mám menšiu zásahovú plochu, preto som dnes hlavnou hviezdou večera, napriek tomu však mám čo robiť. Odsekávam štvrtú hlavu, odkopávam piatu, pred šiestou unikám rýchlym kotúľom cez rameno. Kútikom oka vidím, ako na krku číslo štyri dorastajú dve nové hlavy.

„Jurgen, páľ ich doboha,“ kričím po ňom vo chvíli, keď obe zrážam jediným úderom. Pred ďalšou unikám úkrokom. Boj trvá doteraz doslova pár sekúnd, no ja začínam pochybovať, či vôbec máme šancu. V poslednej chvíli si všímam blížiacu sa jedovatú papuľu a inštinktívne nastavím čepeľ jej smerom. Pod nárazom zakolíšem. Snažím sa znova nájsť balans, no zakopnem o koreň a s tvrdým nárazom dopadnem na zem. Našťastie však stále v ruke zvieram meč. Šiesta hlava mi padá priamo na hruď. Mám pocit, akoby sa na mňa zvalil komín.

Kotúľam sa bokom a zrážam ďalšiu hlavu. Ostávajú dve. Aj my sme dvaja a príšera si to, zdá sa, dobre uvedomuje. V tejto chvíli už, takpovediac, stratila početnú prevahu. Dáva sa na ústup. Pred dvomi zaklínačmi na Čiernej mačke však nemá šancu. Do hlavy číslo osem sekám hneď a deviatu stíham tesne predtým, ako znova zmizne v útrobách svojho temného brlohu.

Opieram sa o vlastné stehná a dychčím. Žijem. Viac než to. Po tvári sa mi rozlieva široký úsmev. Som kurva nezničiteľná.

„Dobrý lov,“ ozýva sa Jurgenov hlas. Počujem, že aj on sa usmieva.

„Dobrý... Ale aj tak ťa nemám rada,“ zotriem ho nemilosrdne.

„Drž hubu,“ zavrčí podráždene a strčí do mňa. Padám do podrastu. Aj keď máme obaja rovnaký výcvik a v nosoch dávku Čiernej mačky, stále má určitú fyzickú prevahu.

Snažím sa znova dostať na nohy, no zrazu je na mne. Vonia ako mokrá hlina a na tvári cítim jeho dych. Vlastne sa mi ani nechce brániť. Tak, ako predtým, len splývam s prúdom, načúvajúc inštinktu. Zvierací mozog vládne. On sa hladne zmocní mojich úst, koleno mi vrazí medzi stehná a cítim, ako sa na mňa tlačí celou svojou váhou.

A je to kurevsky dobrý pocit.