Začalo sa to celkom nevinne. Erik zobral Stelu z vedľajšej triedy za ruku a vykročili do záhrady. Vždy túžil po veľkej, divokej záhrade, v ktorej by sa dalo stratiť. Za domom mali iba altánok a zopár stromov, aby mali na čo pripevniť vianočné osvetlenie, všetko ostatné mama nekompromisne vyklčovala, vraj aby sa tam nedržal hmyz.

Lenže tuto bolo iné. Tu boli všade vysokánske, košaté stromy. Svetlo sa pomedzi ne ligotalo zvláštnym, priam hmatateľným spôsobom, cítil sa šťastný ako nikdy v živote. A držal Stellu za ruku.

Až kým ju nedržal.

Bol sám. Džungľa okolo neho zhustla. Svetlo sa zmenilo na žiarivú temnotu, tancujúcu mu na koži v podobe hrozivých prskaviek, tieňov, ktoré sa tam dostali odniekiaľ z jeho vnútra. Museli. Prečo iné by sa ich bál? Prečo by sa vôbec bál tieňov? Bol si istý, že ak o tom bude niekedy niekomu rozprávať, vysmeje ho – vo svojom veku by sa už nemal báť takých vecí, ako je tma.

Lenže toto nebola tma. Toto bola iba tma. Vo svete, kde nie je žiadne svetlo, kde nie je žiadna nádej, že ešte nejaké niekedy bude, je tma to najhoršie, čo môže prísť. A on to z nejakého dôvodu vedel. Že toto bola presne tá tma.

Niekto ho zdrapil za plecia a vytiahol do výšky. Keď sa jeho nohy po dlhom čase konečne dotkli zeme, uvedomil si, že je v aréne. Oproti nemu, obklopený stále rovnakou tmou, stál jazdec. Jeho tvár bola skrytá, jeho oči nič nevidela. Päty so strmeňmi zabodol od obnažených svalov svojho koňa – zviera nemalo kožu, dvíhali sa z neho opary tmavej krvi a pachu a jeho oči hľadeli na Erika, akoby mal niečo, čo veľmi, veľmi chce...

Arénou sa ozval cval. Erik cúvol, rukami bezcieľne hmatal okolo seba, akoby bolo niečo, čo by mu mohlo pomôcť, hocičo... No prstami len zahrabol do prázdna, zapotácal sa a nohy mu vyleteli do luftu...

Zobudil sa.

„Ci vole!“ vydýchol. Celou silou sa snažil udržať oči doširoka otvorené, aby sa neprepadol do toho istého sna. Pritom si sám zo seba robil srandu, ako sa môže báť... Sakra prdel práca, tieňov! Pätnásťročný chlapec! Ale popravde, ešte stále mu po chrbte behali zimomriavky. Okej, možno si ešte na chvíľu pustí na youtube nejaký popový šit, nejakú s hrôzou nezlučiteľnú blbosť, aby si pripomenul, že žijeme vo svete, kde je najdesivejšou vecou písomka z matiky. Rukou zahrabol za hlavu, kde medzi milión vankúšmi, ktorých sa jeho mama odmietala vzdať a ktoré boli jemu ukradnuté, a tak ich nikdy nespratával, nahmatal telefón. Musel sa v sne aj prehadzovať, lebo ho našiel zapadnutý až celkom vzadu, medzi stenou, matracom a tisícročným medvedíkom.

O chvíľu sa detskou izbou rozoznelo spokojné pochrapkávanie. O pár minút neskôr, keď sa nedalo pochybovať, že Erik tuho spí, sa plyšová hračka zvalila čelom dopredu na kôpku vankúšov.

Bola vyčerpaná.

Dnes stihol macko tie dvere zatvoriť len tak-tak. Ale to sa občas stáva. Niekedy je to proste ťažké. Mrzelo ho jedine, že mu to Erik nevedomky sťažuje, keby si ho dal v posteli čo i len o kúsok bližšie k sebe, podarilo by sa mu dvere medzi snom a realitou zavrieť oveľa skôr. Lenže to nevadí, hlavne, že to zvládol. Doteraz ich zavrel každý jeden krát a tak to bude aj naďalej. Niekedy to proste bude ťažšie, ale vždy ich napokon zavrie, povedal si, lebo mackovia nikdy nesmú stratiť nádej. Len nech, pomyslel si tesne predtým, než sa znovu vrátil do krajiny snov, kde bude navždy sedieť pred jej dverami a bdieť, aby sa nikdy nedostalo von, čo sa nemá, len nech ma nikdy neodloží z postele. Potom už na to bude sám.