Dnes je ten deň. Teda vlastne Deň.

Dnes to bude posledný raz, čo budú spolu. Jana cítila mierny smútok, že dnes to skončí, ale zároveň aj vzrušenie z toho, ako to ich vzťah posunie na úplne novú úroveň.

Dnes je to presne rok, čo si náhodou na ulici všimla Petru. Žiarila v dave ako pero plameniaka spadnuté na čiernej zemi. Bola pre ňu tak odlišná od toho šedého davu. A popoludní prišla do ich kaderníctva, nechať si upraviť vlasy. Jana bola tak rozrušená, že si na jednoduché podstrihnutie a zarovnanie končekov takmer ani netrúfala. No ako jej dávala uterák na ramená, Petra sa náhodou dotkla jej ruky, a ako keby medzi nimi preskočila iskra porozumenia, spolupatričnosti, jednoducho niečoho, a Jana vedela, ze to je tá pravá. Petra asi tiež, lebo sa veľmi rýchlo spriatelili, a ich vzťah postupne prerástol do niečoho oveľa hlbšieho a intímnejšieho. Bol to jednoducho nádherný rok po boku milovanej osoby.

Dnes je ale ten posledný deň. Premýšľala Jana kráčajúc vedľa Petry po lesnej cestičke. Je to presne rok, a rovnako ako ostatné, aj ona sa stane súčasťou niečoho krásneho. Jej telo síce zomrie, ale myseľ bude navždy s ňou. Rovnako ako mysle tých siedmych, čo sú tam už zakopané. Už vstupujú na čistinku.

Jana sa zhlboka nadýchla a otočila sa k Petre. “Tak čo, pripravená?”

“Áno.” Usmiala sa na ňu Petra, tými svojimi, zvláštnymi špicatými zubami. “Neboj sa, nebude to ani trochu bolieť a budeme navždy spolu.” Zaklamala Jane posledný krát.