Pyromacko
Horí, horí, ohníček, popáliš si prstíček. Keď nám svetielko zhasne, grilovačka hneď začne.
„Vitajte, Tedy. Pokojne sa posaďte.“
„Dobrý deň, pani doktorka Wilhelmová,“ pozdravil sa plyšový macko a vyskočil do pohodlného koženého kresla naproti žene v bielom plášti.
„Ako sa dnes máte?“ nadhodila otázku a položila si na koleno zápisník.
„Dnes výborne, pani doktorka,“ odpovedal.
„Ako ste sa poslednú noc vyspali? Stále vás trápia zlé sny?“
„Už nie, pani doktora. Vaša terapia asi zaberá.“
Wilhemová nedôverčivo nadvihla obočie. „Žiadne vypálené domy?“ vyzvedala.
„Nie.“
„Žiadne obhorené deti?“
„Nie.“
„Žiadne temné bytosti šepkajúce do ucha?“
„Nie.“
„Tak to rada počujem, Tedy.“ Pousmiala sa a navrhla: „Čo keby sme začali tam, kde sme naposledy ukončili naše sedenie?“
„Vy ste doktorka.“ Pokrčil plecami.
„Tedy, vo vašich snoch ste sa neustále vracali na tie isté miesta. Čo myslíte, prečo?“
„Pani Wilhemová, prečo sa stále vraciame k tým snom, keď vám vravím, že ich už nemám?“
„Lebo je to dôležité, milý môj. Nazdávam sa, že je to kľúčom k vášmu duševnému pokoju a vyliečeniu.“
„Tak dobre, pani doktorka. Áno, furt tie isté domy, rovnaké deti.“
„Ale na to som sa nepýtala. Prečo si myslíte, že sa vám vybavujú stále tie isté miesta a tie isté tváre?“
„Ja neviem. Netuším čo sú zač.“ Wilhemová si cvakla pero a začala si robiť poznámky.
„Nevybavujete si teda, že by ste ich niekedy v živote stretli?“
„Nie, pani doktorka. Jediní ľudia, ktorí si ma adoptovali, boli Alojzovci. Ach, ich chlapec bol super. Vždy pri mne zaspával. Čo myslíte, pani doktorka, kedy sa k nim budem môcť vrátiť?“
„Na to vám neviem odpovedať, Tedy,“ zaváhala Wilhemová a náhle zmenila tému: „Čo tie hlasy vo vašej hlave? Už ich nepočujete?“
„No, občas ešte hej. Ale už akosi menej.“
„Nespomeniete si, čo vám vravia?“
„No, tak rôzne. Väčšinou je im asi zima.“
„Zima?“ začudovala sa.
„Hej, chcú aby som niečo zapálil.“
Wilhemová sa na chvíľu odmlčala a spravila si niekoľko poznámok.
„Je všetko v poriadku, pani doktorka?“
„Ale áno, Tedy. Len ma to zaujalo. A ako teda chcú, aby ste niečo zapálili? Viete svojimi plyšovými rukami používať zapaľovač?“
„No, nie som si istý. Tu žiadne zapaľovače nemáte.“
„To je pravda, Tedy...“ Wilhemová sa zamyslela. „Chvíľu vydržte, Tedy. Napadlo mi niečo vyskúšať. Len tak zo zvedavosti, nič si z toho nerobte.“
Doktorka sa postavila a prešla ku dverám. „Chvíľočku tu, prosím, počkajte.“
Vybehla z miestnosti a za pár sekúnd sa vzápätí vrátila. Čosi držala v ruke.
„Čo tak to vyskúšať, Tedy?“ Podala mu benzínový zaklapovací zapaľovač a opäť si sadla.
„Ja neviem, pani doktorka. Nemám z toho dobrý pocit.“
„Ak nechcete, nemusíte. Pokojne mi ho môžete vrátiť.“
„Ale nie, tak ja to skúsim.“
Tedy jednou rukou chytil zapaľovač a druhou ho otvoril. Škrtol kamienok. Objavil sa plameň. Wilhemová ho napäto sledovala.
Plyšový macko zatuhol a plameň sa odrážal v jeho čierno-čiernych očiach. Len sedel a zhypnotizovane sledoval ako horí.
„Tedy? Ste v poriadku?“ uistila sa po minúte. Neodpovedal
„Tedy? Tedy!“ zvýšila hlas. Stále nereagoval. Už sa aj išla postaviť, aby zasiahla a zapaľovač mu vzala, ale v tom si začal spievať:
„Upálim ich ohníčkom,
červenučkým pekličkom.
Horí, horí, ohníček,
popáliš si prstíček.
Keď nám svetielko zhasne,
grilovačka hneď začne.
Dieťa už nám neskáče,
kto je mŕtvy neplače.“
Tedy stíchol a zaklapol zapaľovač.
„Hm, asi ho nedokážem zapáliť. Prepáčte,“ skleslo skonštatoval a podal ho späť doktorke. V tom si všimol, že Wilhemová je biela ako sneh.
„Ste v poriadku, pani doktorka?“ spýtal sa jej.
„Tedy, viete mi povedať, čo sa práve stalo?“
„Ako to myslíte? Asi ho kvôli plyšovým rukám nezapálim.“
„Tedy, čo ste si práve spievali?“
„Spieval som si? Čo?“ nechápal.
Wilhemová sa pozrela na hodinky a prekvapivo vyhŕkla: „Prepáčte, Tedy. Budeme pokračovať nabudúce. Môžete odísť.“
Tedy nerozumel, prečo sa sedenie tak rýchlo skončilo, ale neprotestoval. Pokrčil plecami a zoskočil z kresla.
„Dovidenia, pani Wilhemová.“ Zamával a vybral sa k dverám.
„Dovidenia, Tedy,“ rozlúčila sa a zbesilo si písala ďalšie a ďalšie poznámky.
Keď macko vyšiel z ordinácie, všimol si, že pred jej dverami čaká na stoličke stará bábika v svadobných šatách.
„Ahoj, Annabelle,“ pozdravil sa.
„Ahoj, Tedy,“ odzdravila bábika a vošla do ordinácie.
Tomáš Staviteľ
Nakoniec som na začiatku. Bez zmyslu. Tak dal som si meno. A napísal svet.
Diskusia
nenasytnik
Je celkom rychlo jasne, co sa prave deje, ale aj tak to prijemne zamrazilo pri pesnicke :)
21.08.2021
Je celkom rychlo jasne, co sa prave deje, ale aj tak to prijemne zamrazilo pri pesnicke :)
21.08.2021
xius
To je Ted? On chcel niekoho zapalit? :O
Ja som si to uzil len tak, priamociaro. Nevidel som, ze je z filmu. Strasne fajn. :)
22.08.2021
To je Ted? On chcel niekoho zapalit? :O
Ja som si to uzil len tak, priamociaro. Nevidel som, ze je z filmu. Strasne fajn. :)
22.08.2021
YaYa
Pri "Ahoj, Annabelle" som skoro padla zo stoličky :D Vydarené. Ktovie, koľko vydrží pani doktorka na tejto pozícii, kým bude tiež potrebovať psychologickú pomoc.
22.08.2021
Pri "Ahoj, Annabelle" som skoro padla zo stoličky :D Vydarené. Ktovie, koľko vydrží pani doktorka na tejto pozícii, kým bude tiež potrebovať psychologickú pomoc.
22.08.2021
Monika Kandriková
Toto malo priebeh, že obyčko obyčko obyčko áha a potom buď brrrr alebo hehehe. Ale dobré to bolo. :D:D
22.08.2021
Toto malo priebeh, že obyčko obyčko obyčko áha a potom buď brrrr alebo hehehe. Ale dobré to bolo. :D:D
22.08.2021
cyberstorm
Super nadpis. Trocha chaoticky popisana terapia a logika (fakt by dala potencialnemu pyromanovi do ruk zapalovac?), ale basnicka to vytrhla a posunula o par tried vyssie, rovnako ako tajomne hlasy.
22.08.2021
Super nadpis. Trocha chaoticky popisana terapia a logika (fakt by dala potencialnemu pyromanovi do ruk zapalovac?), ale basnicka to vytrhla a posunula o par tried vyssie, rovnako ako tajomne hlasy.
22.08.2021
