Do poslednej súčiastky
V ďalekej budúcnosti, kde sú roboty považovaní za súčasť rodiny viac, ako ľudia, sa pracovníčka najväčšej firmy na výrobu robotov rozhodne skoncovať s touto nezmyselnou dobou a posunúť ľudstvo o krok späť. Do času, keď sa ľudia spoliehali sami na seba.
Zničiť všetko a zabrániť ďalšiemu desivému projektu však nie je jednoduché a na konci sa bude smiať len jeden víťaz.
Do poslednej súčiastky
Vyrastala som vo svete, kde si ľudia nevedeli predstaviť život po boku robotov. Dnes, po tridsiatich rokoch si ho nevieme predstaviť bez nich. Obsluhujú nás v baroch, varia nám, upratujú a dokonca vyrábajú ďalších.
Ľudstvo je nepoučiteľné! Svetová kinematografia je preplnená filmami, kde na to ľudia vždy doplatili. Vždy a za každých okolností sa im to vymklo spod kontroly. Roboti sa proti nim postavili a prevzali moc. Keď im totiž dáte ľudské tváre, či dokonca telá tak prepracované, že ten nepatrný rozdiel vidí len jeho vlastný tvorca, nastáva problém. Dielo tak dokonalé, že sa takmer ničím nelíši od skutočného človeka. Perfektné, až na jednu drobnosť. Roboti nemajú spomienky. Nedokážu spomínať na detstvo, ani na prvý deň v škole, na nič z toho, pretože to neprežili. Spomienky sú to, čo nás a najvyššiu radu humanoidných robotov rozdeľuje.
Tak tomu bolo aspoň doteraz.
Pracujem pre najprestížnejšiu spoločnosť na svete, ktorá nemá vo výrobe humanoidných robotov konkurenciu. Pred rokom som spoznala Jacka, s ktorým sme sa podieľali na vývoji týchto „hu-botov“, ako sme im začali vravieť. A to čo sme pred pár mesiacmi odhalili, nás znepokojilo natoľko, že sme sa rozhodli zakročiť.
„Si si tým istá? Bude to stačiť?“ obráti priesvitné vrecko proti svetlu a zažmúri na pár zrniečok nakopených v rohu.
„Áno. Sú to síce mikro-nálože, ale bola som uistená, že sú prekvapivo účinné. Explózia bude veľkolepá.“
Nadšene ho objímem. Jack ma chytí za zátylok a zamračí sa: „Už len to dostať na loď a počkať kým vystúpame do dostatočnej výšky, aby zvyšky lode zhoreli v atmosfére.“
„Viem, že je to komplikované. Ale trénujeme týždne. Musí to vyjsť. Nie je iná možnosť.“
„Nie je iná možnosť?“
„Nie. Ty vieš že nie. Do lodi sa dostaneme len vtedy, ak budeme predstierať, že sme humanoidní roboti. Rozmiestnime mikro-nálože a v praví čas ich spustíme.“
„Ja viem, ale nepáči sa mi to Aria. Toľko sa toho môže pokaziť.“
„Už od začiatku sme si prisahali, že urobíme čokoľvek, aby sme ich zastavili. To, čo sme našli je už príliš! Projekt „Perfection“? Už ten názov je odpudivý. Chcú skonštruovať robota s ľudskými spomienkami! Hrajú sa na bohov a doplatíme na to my všetci! Musíme ich zničiť! Do poslednej súčiastky!“
Kedysi, keď boli vojny, každý muž a chlapec starší dvanásť rokov bol odvedený. Milióny ľudí zahynulo. Dnes už vojny nie sú, ale je tu čosi horšie. Dochádza nám čas. Ľudí je stále viac a príroda nestíha nakŕmiť všetkých. Musíme hľadať nové miesta na život.
A tak sa spoločnosti na výrobu robotov spojili a navrhli, že povolajú všetkých robotov na svete a vyšlú ich na prieskumnú misiu s cieľom nájsť vhodnú planétu pre život. S robotmi na palube nie je nutné niesť jedlo, sprostredkovať systémy na podporu života, či hygieny. Jediné čo potrebujú, je dokonalý program a v prípade núdze supermodernú dieľnu s náhradnými súčiastkami.
Ľudia plačú na prahu svojich domov rovnako, akoby im odvádzali vlastných potomkov. Niektorí ani svoje vlastné deti nemilujú toľko, čo tieto plechové hračky. Dvíha sa mi z toho žalúdok. Ľudstvo potrebuje prefackať. Začať odznova. Bez robotov.
Stojíme v nekonečnom zástupe, ktorý sa takmer nehýbe. Našou hlavnou misiou je dostať do lode mikro-nálože a ukončiť éru robotov. Pokiaľ som dobre počítala a nálože rozmiestnime správne, spustí sa reťazová reakcia výbuchov, ktorá nám však dá dostatočný čas na útek v jednom z modulov. I tak sme pripravení na všetko. Misia sa musí splniť za každých okolností.
Prejde ďalšia hodina a rad sa znovu pohne. Sme humanoidní roboti. Urobili sme všetko pre to, aby sme tak aspoň vyzerali. Týždne tréningu nás ale nepripravia na bolesť nôh. Na to, ako bojovať s nutkaním odplašiť muchu z vlastného nosa a zbaviť sa tak prenikavej šteklivosti. Naše tváre sú bez emócií, i keď zvnútra zvádzame boj.
Všetci roboti, ktorí nastupujú na loď sú v základnom nastavení. Na pripojení na dok sa im cez dno chodidla spustí nabíjanie a po nabití sa im automaticky nainštaluje nový softvér podľa toho, do akej kategórie boli zaradení.
No teraz sú len bezduché plechové bábky, ktorým ponechali len základ. Kráčajú v jednom rytme ako vojaci, ktorí sa nikdy nezmýlia. Pravá, ľavá, pravá, ľavá. Krok o dĺžke presne sedemdesiatdva centimetrov, priamo hľaď. Bez slov kráčame už hodiny. Ja a Jack sme vedľa seba, ale nesmieme ani okom mihnúť. Na tvár sme si aplikovali špeciálny fixačný sprej s hliníkovými vláknami. Zakryje začervenanie, potlačí potenie a v neposlednom rade nás zdokonalí. Som zaň vďačná. Od nervozity by som bola celá červená.
Blížime sa k turniketom. Každý robot musí načítať čip. V ľavej ruke ešte stále cítim bolesť po včerajšom zákroku. Malo by to fungovať, no v hrudi mi búcha splašené srdce, ktoré by najradšej utieklo.
Priložím ruku a keď sa turniket pohne a zasvieti na zeleno, v duchu vydýchnem. Najradšej by som sa otočila a skontrolovala Jacka, ale nemôžem. Po chvíli sa zoradíme do pôvodnej formácie a ja ho kútikom oka spozorujem. Našťastie je kúsok odo mňa.
„Ešte dve,“ vravím si.
Je šero. Čoskoro zapadne slnko a celé ľudstvo bude s nádejou hľadieť na odlet raketoplánu.
Cítim, ako mi pot steká popod čiernu kombinézu. Musím sa sústrediť na krok, neuhnúť pohľadom. Nesmieme si dovoliť chyby.
Dávam jednu nohu pred druhú a spomínam ako sme si v Los Angeles s Jackom sľúbili, že keď všetko dobre dopadne, pôjdeme na cestu okolo sveta. Paríž, Berlín, Mexiko. Vidieť ruiny Benátok na dne mora v rámci potápačského kurzu. Rozhliadnuť sa z vrcholu Himalájí, prejsť sa údoliami Anglicka. Spoznať svet bez robotov. Čistý a jednoduchý, presne taký, ako bol predtým. Zaúpiem a šuchnem priveľkou topánkou o zem.
Nik si to nevšimne. Našťastie. Pokračujem ako by sa nič nestalo.
Po nastúpení do lode sa každý robot dostaví na svoje dokovacie miesto, kde prečká let. Roboti sa nabíjajú bezkontaktne pomocou čipu v ich chodidlách. My sme museli improvizovať. Nabíjanie máme v topánkach. Len tie moje sú o čosi väčšie, než som zvyknutá.
To bude naša posledná skúška. Pred štartom technici na diaľku skontrolujú, či sa všetci roboti nabíjajú. Po vzlete máme len pár minút na náš plán. Keď sa odštartuje, už nás nikto nezastaví.
Pozerám dopredu a unášam sa davom v rytme jednohlasného pochodu. Už len pár desiatok metrov a budeme v cieli!
Tak rada by som Jacka chytila za ruku a pošepla mu, že už čoskoro bude po všetkom.
Firma HU-BOTIC všetkým darcom robotov, ktoré vyšlú na misiu, prisľúbila veľkú zľavu na nový typ humanoidného androida. Zdá sa, že objednávok budú mať viac než dosť. To ale netušia, že im vymažeme všetky servery. Všetko čo dlhé desaťročia vyvíjali, komplexné programy, každý detail. Nezostane im nič. O to sa postaráme.
Takmer nedýcham. Prechádzame skenerom. Našťastie úspešne. Oblek, ktorý sme si navrhli oblbne všetku elektroniku. Potlačím úsmev a skryjem nadšenie.
Desať metrov k rampe. Mám sto chutí obzrieť si najväčšiu lietajúcu loď akú kedy Zem vyslala. Nuž, bude jej škoda.
Po ďalších hodinách pochodovania prejdeme posledným overovacím testom a keď sa moja noha dotkne nástupnej rampy, zhlboka vydýchnem. Z miery ma však vyvedie dychčajúci policajný pes pri mojich nohách. Kráčam ďalej, ale pes sa za mnou rozbehne, šteká a vytasí na mňa žlté zubiská. Ihneď pribehne kontrolný hu-bot.
„Stojte 74715!“ prečíta kód na mojej kombinéze.
Ani nežmurknem, vybočím z rady a dúfam, že sa Jack neprezradí. Periférne ho vidím kráčať dopredu, akoby sa nič nestalo.
Plne sa sústredím. Udržujem priamy očný kontakt a moja tvár je bez známok emócií. V duchu však nadávam a modlím sa zároveň. Hu-bot sleduje moju reakciu. Skenuje môj čip na ruke a kontroluje údaje.
Srdce mám až v krku. Keď ma nezabijú za zradu, určite zomriem na infarkt.
Takmer nedýcham.
Hu-bot napokon odloží display a povie: „V poriadku 74715. Zaraďte sa.“
Okamžite ho poslúchnem a pripojím sa k dvojici robotov. Zaplaví ma neuveriteľná úľava a do krvi mi prúdi ďalší adrenalín v podobe šťastia.
„To bolo o chlp,“ pomyslím si a sústredím sa na krok.
Moje nohy sú však natoľko roztrasené, že odmietajú poslúchať. Dvanásťhodinové pochodovanie v trojkilových topánkach, stres a plná sústredenosť ma vyčerpali natoľko, že sa potkýnam o vlastnú nohu. Pocítim tvrdý náraz na ľavé koleno, no okamžite vstávam.
Videli ma. Hu-bot zaregistroval anomáliu a než stihnem vymyslieť plán, ľavé rameno mi ochladí kovová ruka.
„74715 hláste sa do dielne hlavnému inžinierovi. V tomto stave nesmiete nastúpiť.“
Keby to bol človek, ihneď by vedel, že som jedna z nich. Zatiaľ teda nie je moje krytie odhalené. Napadne ma hláška z jedného starého filmu.
Vystriem sa a prehovorím: „Spustená auto diagnostika. Chyba nájdená,“ počkám sekundu, „chyba bola odstránená. 74715 môže pokračovať na misiu.“
V duchu vybuchnem smiechom. Ak mi toto prejde, tak sú tie plechovky ešte úbohejšie, než som si myslela. Vzápätí dúfam, že ma pustí ďalej.
Hu-bot zaklipká očami, akoby spracovával informáciu, no potom kývne hlavou: „Mám jasné rozkazy. Pri najmenšom náznaku poruchy systému nie je takémuto robotovi povolené nastúpiť. Musíte sa hlásiť na prehliadku obvodných zdrojov hlavnému inžinierovi.“
Som ticho ako hrdza pod skrutkou.
„Pôjdete tam po vlastných, alebo vás mám odviesť na vozíku s ostatným šrotom?“
Takmer som zabudla na suchý hu-botí humor. Iste mu robil softvér nejaký starý Angličan.
Rampa sa zatvára. Do krvi sa mi hrnie ďalšia dávka adrenalínu.
Keby som sa rozbehla, stihla by som nastúpiť, ale vyvolalo by to zbytočný rozruch a aj tak by mi nedovolili letieť.
Ide ma roztrhnúť od hnevu! Potlačím nutkanie vyraziť tej plechovke predo mnou všetky súčiastky a odpoviem stroho: „74715 rozumie a vykoná.“
Otočím sa odpochodujem smerom do strojovne. Ľudia zo základne všetko sledujú a ja sa musím ešte nejaký čas tváriť, že som to, na čo sa hrám. Vo vnútri však zúrim a som viac než vydesená. Hnev musí ešte chvíľu počkať.
Po pár minútach prichádzam do strojovne, kde ma čaká inžiniersky robot bez tváre. Je sám. Skôr, než stihne niečo povedať, spretrhám mu prívodné káble a jeho hlava okamžite ovisne. Je to jediný druh robota, ktorý má prístup pre vlastnú auto diagnostiku a prípadnú opravu.
Začne sa odpočítavanie. Preglgnem a sledujem ostrú žiaru, ktorá ma na sekundu oslepí.
„Zostalo to na tebe zlato. Musíš si poradiť sám. Ak všetko dobre dopadne, zajtra letíme do Paríža.“ poviem si pre seba.
V tejto chvíli asi beží na západné krídlo a cestou umiestňuje mikro-nálože. Kiežby som tam s ním! Musí sa poponáhľať. Za tri minúty sa raketa dostane na obežnú dráhu Zeme, kde sa zapojí fúzny reaktor a v momente bude loď preč.
Prešľapujem z jednej nohy na druhú. Jack sa musí dostať do centrálneho počítača a heknúť všetky systémy. Máme jedinečnú možnosť, ktorá sa nebude opakovať. Roboti sa nevedia nabúrať do počítača, nikto ich to totiž nenaučil. Na loď im preto dali také, ktoré nemajú v sebe ochranné systémy.
Prejde minúta a ja začínam mať strach. Nervózne si obhrýzam nechty.
„Aria, si tam?“ v ušiach počujem Jackov hlas.
Zdá sa, že sa nabúral do systémov a našiel spôsob ako sa so mnou spojiť.
„Jack! Nedostala som sa na loď, ale som v bezpečí. Celé je to v tvojich rukách.“
„Zvládnem to. Rozmiestnil som nálože a práve sa dostávam do centrálneho programu. Všetko mažem, nenechám im ani písmenko, ani jedinú bodku, od ktorej by sa mohli odpichnúť. Prídu o všetko. O programy na výrobu robotov, o softvéry, o zálohy. Mažem aj zálohy záloh. Asi ich to nepoteší.“
V slúchadlách počuť ako sa usmieva.
„Toto je med pre moje uši,“ nadšene si hryziem do pery a pozriem na hodinky, „už len minúta a štyridsaťpäť sekúnd! Urob čo je treba a vypadni odtiaľ!“
„Som hneď pri záchranných moduloch,“ počuť ako pod jeho prstami ťuká klávesnica, „už len posledný súbor. Projekt Perfection.“
Neverím vlastným ušiam! Deje sa to! Všetko, čo sme si naplánovali, trénovali dlhé mesiace ... bude to stáť za to!
„Niečo tu je. Ten projekt ... robot s ľudskou pamäťou ...“ odmlčí sa.
„Čo je s ním?“
„Už vyrobili prototyp Aria. A podľa výrobného čísla sa nachádza tu na lodi.“
Preglgnem: „Už majú prototyp? Rýchlo to dokonči a spusti mikro-nálože! Zničíme ich do poslednej súčiastky! Ale kopni do vrtule, nech si rýchlo preč!“
V ušiach počuť len klávesnicu, Jack asi zadáva likvidačný kód, ktorý urobí z každého robota bezvládnu plechovku padajúcu k zemi.
„Jack! Šesťdesiat sekúnd! Vypadni odtiaľ!“ nalieham.
„Ja, ja nemôžem,“ znie zdesene.
Vybehnem z dverí a zahľadím sa na miznúcu žiaru v čierno čiernej tme vesmíru.
„Čože? Akoto že nemôžeš?“
„Mám otvorenú zložku s tým prototypom. Počúvaj. Darca spomienok bol muž, 34 rokov. Zomrel pred rokom na akútnu zástavu srdca. Mal v zložke možnosť darovania orgánov. Pracovník pre vývoj robotickej inteligencie vo firme HU-BOTIC, ale porušil mlčanlivosť a vynášal informácie.“
Hlavou mi blysne, že ho za to všetko zabili a spravili z neho pokusného králika.
Jack pokračuje: „Stoosemdesiatšesť centimetrov, tmavé vlasy, hnedé oči. Do šľaka veď ja sa pozerám na vlastnú fotografiu!“
Zatuhnem. Obaja mlčíme. To predsa nie je možné!
„Jack, ty nie si žiadny prototyp! To bude určite ochranný program v prípade, že by sem prišli čuchať nejaký šialenci! Nastražili to, aby ťa zastavili! Ty predsa nemôžeš ...“
„Môžem,“ povie odovzdane, „a je iba jeden spôsob, ako to zistiť. Dochádza nám čas.“
Počujem zvuk ostria o kov.
„Jack nie!“ potlačím vzlyk.
Môj komplic je v úplnej tichosti. Srdce mi bije v každej bunke tela. Brní mi v rukách a oči od samého strachu nezatváram.
„Je mi to ľúto Aria. Je to pravda. Nemám kosti. Som z kovu a syntetiky. Dokonalá napodobenina muža, poondiaty humanoidný robot, čo to o sebe ani len netušil!“ povie opovrhovane a pri tom si vybíja zlosť na predmetoch okolo.
Počujem ako zúri. Emócie ním prechádzajú rovnako ako človekom. Niet divu, že som si nič nevšimla. A dokonca ani on.
„Jack,“ zakryjem si ústa a mimovoľne ma zalejú slzy.
Celé mesiace som milovala androida. Spletitú sieť káblov, kovu a syntetických vlákien, so spomienkami skutočného človeka. Človeka, ktorého pravdepodobne zabila táto zvrátená chamtivá firma.
Toto poznanie je desivejšie, bolestnejšie ako tisíc bodnutí do hrude. Cítim sa podvedená. Oklamali nás! Oklamali dokonca aj jeho!
Bolesť. Strach. Sklamanie. Láska. Všetky emócie sa mi vlievajú do srdca a pretvárajú sa na jednu veľkú. Hnev!
Zhnusene sa nadýchnem a upriamim svoj pohľad späť na nebo. Oči sa mi zaligocú ako úlomky rozbitého skla.
„Tak nech za to zaplatia!“
Ostáva už len pár sekúnd. Srdce mi bije až v krku.
„Zbohom Aria. Ďakujem, že si mi ukázala aké je to milovať.“ zaznie v slúchadle a na nebi sa v momente rozleje mohutný záblesk.
Stiahne mi hrdlo.
Sledujem klesajúce trosky horiacej lodi, ktoré ako padlí anjeli prichádzajú ľudstvu ukázať správnu cestu.
Hryziem si do päste a kričím.
Bolesť ma zabíja zaživa.
Víťazstvo je trpké, ako láva palivá.
V tom moje uši pohladí dunivý zvuk. Je ako droga, ktorá ma rozosmieva. K zemi padajú posledné bezduché plechovky, ktoré nemohli na loď. Jeden po druhom vytvárajú akúsi vlnu, ktorú ukončí hu-bot smerujúci ku mne. Neuveriteľné svetelné divadlo na nebi kŕmi moju dušu šialenstvom.
Počuť štekot psov a rýchle kroky ľudí so zbraňami. Zdá sa, že ma odhalili.
No ja sa smejem z plného hrdla. Dlho a desivo. Vychutnávam si víťazstvo. Pohľad na pole posiate bezvládnymi robotmi a tváre zúfalých ľudí, ktorí na mňa mieria zbraňami.
Nemôžu mi ublížiť. Nie viac, ako doteraz.
Poslednýkrát zahliadnem ten desivo nádherný roj padajúcich hviezd.
Priestranstvom sa rozlieva môj šialený smiech. Snaží sa zakryť bolesť z krivdy. Zo straty, ktorá nikdy neodznie, ale vďaka Jackovi sa už ani nikdy nezopakuje.
WriterInTheDark
Milujem sci-fi, horor, fantasy, pretože nie je krajší únik z reality, ako na krídlach fantázie :)
Diskusia
BocianSara
Výborne napísaná poviedka. Niektoré miesta by som možno zmenila ale to bude len môj pocit. Hlavná postava je skvelo charakterizovaná až je mne osobne nesympatická a nerozumiem niektorým jej rozhodnutiam ale skôr z názorového pohľadu ako chybou logiky poviedky :) Zo začiatku som ju chápala aj keď s ňou nesúhlasila ale asi by som nechcela zničiť firmu, ktorá vytvorila androida, ktorého som milovala, ale chcela ho zachrániť :D
12.09.2021
Výborne napísaná poviedka. Niektoré miesta by som možno zmenila ale to bude len môj pocit. Hlavná postava je skvelo charakterizovaná až je mne osobne nesympatická a nerozumiem niektorým jej rozhodnutiam ale skôr z názorového pohľadu ako chybou logiky poviedky :) Zo začiatku som ju chápala aj keď s ňou nesúhlasila ale asi by som nechcela zničiť firmu, ktorá vytvorila androida, ktorého som milovala, ale chcela ho zachrániť :D
12.09.2021
Kika sci-fi
Poviedka je veľmi dobrá,viem si ju predstaviť ako aj večerný sci-fi film,len troška viac prepracovaný. Ale osobne sa mi páči.
12.09.2021
Poviedka je veľmi dobrá,viem si ju predstaviť ako aj večerný sci-fi film,len troška viac prepracovaný. Ale osobne sa mi páči.
12.09.2021
Zlodejisnov
Pre mňa je to jedna z najlepších poviedok tohto kola. Veľmi sa mi páčil nápad aj keď spracovanie až tak nie. Je ale vidieť potenciál a s trochou praxe by to bolo skvelé. Nebudem tu rozpisovať, čo všetko sa mi páčilo. Napíšem len to, čo mi vadilo alebo nedávalo zmysel. Najskôr roboti. Prečo posielali do vesmíru (čo je super nápad s tým, že nepotrebujú jedlo a podobne) robotov, ktorí mohli prísť od hockadiaľ a zároveň mohli byť zastarané? Taká veľká firma by si podľa mňa vyrobila úplne nových robotov upravených pre pohyb mimo gravitáciu a podobne. Ďalej to státie v rade. Dvanásť hodín bez pohybu, teda len s krokom vpred, je podľa mňa príliš prehnané. To by nezvládla, ak by na to netrénovala, po dobu niekoľkých rokov. Ďalšou pripomienkou boli počítače na lodi. Chválim to, že neboli zaistené, pretože roboty to nik nenaučil. No mohli im dať heslá, a tak by sa prihlasovali do databázy, ale fajn. To, čo mi vadilo, bolo vymazávanie záznamov firmy. Nedáva zmysel, aby bola loď napojená na absolútne všetko a aj keby bola, tak každá väčšia firma má už aj v súčasnosti uzavreté servery, ktoré sa ručne pripájajú k systému, aby nahrali zálohu, a potom sa znova odpoja, aby sa k ním nik z diaľky nemohol dostať. Záver v podobe robota so spomienkami mi tiež trochu nesedel. Za celý ten čas si nevšimol, že nepotrebuje jesť? To by bolo tak všetko z logických nejasností. Čo sa týka štýlu, občas bolo niečo príliš roztiahnuté a niečo zas veľmi stručne napísané, ale to nebudem rozpitvávať, pretože to bude subjektívne, a to, čo by sa mne zdalo nudné, tak by niekto hltal. Čiže dobrá práca.
12.09.2021
Pre mňa je to jedna z najlepších poviedok tohto kola. Veľmi sa mi páčil nápad aj keď spracovanie až tak nie. Je ale vidieť potenciál a s trochou praxe by to bolo skvelé. Nebudem tu rozpisovať, čo všetko sa mi páčilo. Napíšem len to, čo mi vadilo alebo nedávalo zmysel. Najskôr roboti. Prečo posielali do vesmíru (čo je super nápad s tým, že nepotrebujú jedlo a podobne) robotov, ktorí mohli prísť od hockadiaľ a zároveň mohli byť zastarané? Taká veľká firma by si podľa mňa vyrobila úplne nových robotov upravených pre pohyb mimo gravitáciu a podobne. Ďalej to státie v rade. Dvanásť hodín bez pohybu, teda len s krokom vpred, je podľa mňa príliš prehnané. To by nezvládla, ak by na to netrénovala, po dobu niekoľkých rokov. Ďalšou pripomienkou boli počítače na lodi. Chválim to, že neboli zaistené, pretože roboty to nik nenaučil. No mohli im dať heslá, a tak by sa prihlasovali do databázy, ale fajn. To, čo mi vadilo, bolo vymazávanie záznamov firmy. Nedáva zmysel, aby bola loď napojená na absolútne všetko a aj keby bola, tak každá väčšia firma má už aj v súčasnosti uzavreté servery, ktoré sa ručne pripájajú k systému, aby nahrali zálohu, a potom sa znova odpoja, aby sa k ním nik z diaľky nemohol dostať. Záver v podobe robota so spomienkami mi tiež trochu nesedel. Za celý ten čas si nevšimol, že nepotrebuje jesť? To by bolo tak všetko z logických nejasností. Čo sa týka štýlu, občas bolo niečo príliš roztiahnuté a niečo zas veľmi stručne napísané, ale to nebudem rozpitvávať, pretože to bude subjektívne, a to, čo by sa mne zdalo nudné, tak by niekto hltal. Čiže dobrá práca.
12.09.2021
WriterInTheDark
Ďakujem za Váš názor :)
Poviedku som písala v deň uzávierky a viem, že sa to na ňu trošku podpísalo... ale som rada, že sa i tak páči :)
Kritiku vítam a ukládám do pamäťového serveru :)
12.09.2021
Ďakujem za Váš názor :)
Poviedku som písala v deň uzávierky a viem, že sa to na ňu trošku podpísalo... ale som rada, že sa i tak páči :)
Kritiku vítam a ukládám do pamäťového serveru :)
12.09.2021
Goran
Mám trochu rozporuplné pocity. Na jednej strane je to pekne napísané, máš fajn štýl. Podarilo sa Ti do toho vložiť skutočné emócie. Sú tam veľmi pekné slovné zvraty a obrazy. Vidieť, že máš jednoznačne talent. Ale vidno aj to, že nie si ešte vypísaná tak, ako by si byť mohla. Tiež sa Ti opakujú slová, dokonca aj niektoré informácie sú zbytočne zopakované, čitateľ nepotrebuje počuť to isté dvakrát. To, ako si použila vysvetlenie pozadia príbehu a zápletky do dialógov, to je, podľa mňa, začiatočnícka chyba. - „Nie je iná možnosť?“
„Nie. Ty vieš že nie. Do lodi sa dostaneme len vtedy, ak budeme predstierať, že sme humanoidní roboti. Rozmiestnime mikro-nálože a v praví čas ich spustíme.“ Veď im bolo jasné, čo idú urobiť, takto by si to nikdy nikto nerekapituloval, to vyznie úplne umelo a len preto, aby sme oboznámili čitateľa s tým, čo sa ide diať. Fajn, nech sa to dozvie cez dialóg, ale nie takto drevene. Je tam aj dosť veľká miera naivity. Myslíš, že dvaja "harcovníci" by sa podali na MacGyvera a všetko si takto krásne skonštruovali, vymysleli a podobne? A že by bola firma taká blbá, aby sústredila všetko na jednu loď a jej zničením by si vlastne sami dali K.O.? To, ako nás ohrozujú roboti a tak ďalej, to je už hrozne ošúchané, a zistenie, že jeden z dvojice je android, je priam fúzaté. Lepšie, integrálnejšie, novátorskejšie a nenásilne zakomponovanú túto tému sme tu už mali, viď. futbalový zápas budúcnosti.
Ale osudovosť, emocionalita a akási opravdivosť (doslova cítim, že si to písala s nadšením, zanietením a láskou), ktorá srší z poviedky nakoniec zapríčinila, že som ju hodnotil nemalým počtom bodov.
17.09.2021
Mám trochu rozporuplné pocity. Na jednej strane je to pekne napísané, máš fajn štýl. Podarilo sa Ti do toho vložiť skutočné emócie. Sú tam veľmi pekné slovné zvraty a obrazy. Vidieť, že máš jednoznačne talent. Ale vidno aj to, že nie si ešte vypísaná tak, ako by si byť mohla. Tiež sa Ti opakujú slová, dokonca aj niektoré informácie sú zbytočne zopakované, čitateľ nepotrebuje počuť to isté dvakrát. To, ako si použila vysvetlenie pozadia príbehu a zápletky do dialógov, to je, podľa mňa, začiatočnícka chyba. - „Nie je iná možnosť?“
„Nie. Ty vieš že nie. Do lodi sa dostaneme len vtedy, ak budeme predstierať, že sme humanoidní roboti. Rozmiestnime mikro-nálože a v praví čas ich spustíme.“ Veď im bolo jasné, čo idú urobiť, takto by si to nikdy nikto nerekapituloval, to vyznie úplne umelo a len preto, aby sme oboznámili čitateľa s tým, čo sa ide diať. Fajn, nech sa to dozvie cez dialóg, ale nie takto drevene. Je tam aj dosť veľká miera naivity. Myslíš, že dvaja "harcovníci" by sa podali na MacGyvera a všetko si takto krásne skonštruovali, vymysleli a podobne? A že by bola firma taká blbá, aby sústredila všetko na jednu loď a jej zničením by si vlastne sami dali K.O.? To, ako nás ohrozujú roboti a tak ďalej, to je už hrozne ošúchané, a zistenie, že jeden z dvojice je android, je priam fúzaté. Lepšie, integrálnejšie, novátorskejšie a nenásilne zakomponovanú túto tému sme tu už mali, viď. futbalový zápas budúcnosti.
Ale osudovosť, emocionalita a akási opravdivosť (doslova cítim, že si to písala s nadšením, zanietením a láskou), ktorá srší z poviedky nakoniec zapríčinila, že som ju hodnotil nemalým počtom bodov.
17.09.2021
Goran
P.S. správne je napadlo mi, nie "napadlo ma" - lebo to by ich napadla len nejaká príšera :D - ale už robím žarty a trošičku rýpem ;) avšak skoro celý národ to používa nesprávne, už mi to píli uši/oči.
17.09.2021
P.S. správne je napadlo mi, nie "napadlo ma" - lebo to by ich napadla len nejaká príšera :D - ale už robím žarty a trošičku rýpem ;) avšak skoro celý národ to používa nesprávne, už mi to píli uši/oči.
17.09.2021
8HitBoy
Výborná poviedka, ktorá sa podľa mňa dostane do top 3 a zabojuje aj o prvenstvo. Napriek tomu nie je hodnotenie tak vysoké, ako mohlo byť. Radosť mi pokazili drobné odstrániteľné chyby, ako napr. i/y alebo vyššie spomínané "napadlo ma". Autori, rozhodne nepodceňujte dôkladné checky, aj viacnásobné, rôznymi betareadermi.
Napriek tomu klobúk dole, parádne po mnohých stránkach.
19.09.2021
Výborná poviedka, ktorá sa podľa mňa dostane do top 3 a zabojuje aj o prvenstvo. Napriek tomu nie je hodnotenie tak vysoké, ako mohlo byť. Radosť mi pokazili drobné odstrániteľné chyby, ako napr. i/y alebo vyššie spomínané "napadlo ma". Autori, rozhodne nepodceňujte dôkladné checky, aj viacnásobné, rôznymi betareadermi.
Napriek tomu klobúk dole, parádne po mnohých stránkach.
19.09.2021
Goran
hm, hm, hm, uvidzíme! Pri tejto poviedke sa u mňa prejavila aj osobná morálna dilema :D a nie je v tom nič osobné, Pisateľka v temnote :), ide čisto o hodnotenie. Veď aj sa mi poviedka skutočne páčila a zaslúži si miesto v prvej trojke, aj si ale neželám, aby vyhrala :D - prepáč. Keď je totiž v príbehu prezentované veľké odhalenie, navyše v príbehu s robotickou tematikou, kde sa jeden z hrdinov "nečakane" ukáže ako android, hneď si spomeniem minimálne na Phillipa K. Dicka a jeho staručké príbehy. Bolo to tu už toľkokrát, že je to skutočne ťažké klišé.
20.09.2021
hm, hm, hm, uvidzíme! Pri tejto poviedke sa u mňa prejavila aj osobná morálna dilema :D a nie je v tom nič osobné, Pisateľka v temnote :), ide čisto o hodnotenie. Veď aj sa mi poviedka skutočne páčila a zaslúži si miesto v prvej trojke, aj si ale neželám, aby vyhrala :D - prepáč. Keď je totiž v príbehu prezentované veľké odhalenie, navyše v príbehu s robotickou tematikou, kde sa jeden z hrdinov "nečakane" ukáže ako android, hneď si spomeniem minimálne na Phillipa K. Dicka a jeho staručké príbehy. Bolo to tu už toľkokrát, že je to skutočne ťažké klišé.
20.09.2021
WriterInTheDark
Nuž Goran, je jasné, že nechceš, aby som vyhrala :) každý tu chce vyhrať :) ale cením si tvoj názor. Niekoho mi pripomínaš :) Ale to by bola priveľká náhoda :)
Inak nepoznám príbeh, kde jeden "človek" zistí, že je robot. Rozhodne som sa ničím neinšpirovala. Ale ako to už býva, dobré nápady prichádzajú k viacerým ľuďom aj nezávysle od seba :)
20.09.2021
Nuž Goran, je jasné, že nechceš, aby som vyhrala :) každý tu chce vyhrať :) ale cením si tvoj názor. Niekoho mi pripomínaš :) Ale to by bola priveľká náhoda :)
Inak nepoznám príbeh, kde jeden "človek" zistí, že je robot. Rozhodne som sa ničím neinšpirovala. Ale ako to už býva, dobré nápady prichádzajú k viacerým ľuďom aj nezávysle od seba :)
20.09.2021
Goran
hm, tak potom som ticho... to sa dosť dobre môže stať. Viacerí ľudia vymyslia žiarovku nezávisle na sebe, ako píšeš. Lenže keď má niekto veľa načítané, vie, že nový autor príde s objavom Ameriky 500 rokov po Kolumbovi (a nakoniec ani ten Kolumbus nebol prvý). Myslel som to tak, že takýto zvrat je v sci-fi príbehoch už naozaj veľmi ošúchaný, a áno, vnímal som to ako - viac než len inšpiráciu - a za to som dal bod dolu, teraz ma to mrzí, lebo vidím, že to tak nebolo. Inšpirácia je potrebná, je to pocta autorom, na ktorých sme vyrástli, a na ktorých stojíme. "Opajcnutie" nápadu ale neznášam. Samozrejme, Ti verím. Ale prednedávnom tu mal nesúťažnú poviedku už publikujúci autor Norbert Novosád. Ak chceš, prečítaj si ju, vôbec nie je zlá. Ale nehodnotil som ju nijako vysoko, lebo koniec je doslova OKOPÍROVANÝ z kultovej poľskej sci-fi komédie Sexmisia. A v poviedke to vyznieva tak, že ho drzo vydáva prevratne za svoj. A to je taký zvrat, že by ho nevymyslel nezávisle na predlohe. Na sto percent to je okopírované a mňa to dožralo.
Phillip K. Dick vo svojom slávnom románe "Snívajú androidi o elektrických ovečkách?" použil takúto premisu, kde je romantický interes hl. hrdinu odhalený ako android, a nakoniec možno i sám hlavný hrdina je... bolo to kongeniálne sfilmované ako Blade Runner. Vo filmovom pokračovaní aj "pôvabne" otočili tento zvrat, keď sa androida vlastne zrodil človek... Potom je tu (od toho istého autora) tiež známa poviedka Impostor (takisto rovnomenný film bol podľa toho natočený), kde je to zásadným "plot twistom". Lenže to, čo muselo v 50. rokoch pôsobiť bombasticky, už teraz, podľa mňa, nefunguje.
Ale veľké + za Tvoju humornú odpoveď :)
20.09.2021
hm, tak potom som ticho... to sa dosť dobre môže stať. Viacerí ľudia vymyslia žiarovku nezávisle na sebe, ako píšeš. Lenže keď má niekto veľa načítané, vie, že nový autor príde s objavom Ameriky 500 rokov po Kolumbovi (a nakoniec ani ten Kolumbus nebol prvý). Myslel som to tak, že takýto zvrat je v sci-fi príbehoch už naozaj veľmi ošúchaný, a áno, vnímal som to ako - viac než len inšpiráciu - a za to som dal bod dolu, teraz ma to mrzí, lebo vidím, že to tak nebolo. Inšpirácia je potrebná, je to pocta autorom, na ktorých sme vyrástli, a na ktorých stojíme. "Opajcnutie" nápadu ale neznášam. Samozrejme, Ti verím. Ale prednedávnom tu mal nesúťažnú poviedku už publikujúci autor Norbert Novosád. Ak chceš, prečítaj si ju, vôbec nie je zlá. Ale nehodnotil som ju nijako vysoko, lebo koniec je doslova OKOPÍROVANÝ z kultovej poľskej sci-fi komédie Sexmisia. A v poviedke to vyznieva tak, že ho drzo vydáva prevratne za svoj. A to je taký zvrat, že by ho nevymyslel nezávisle na predlohe. Na sto percent to je okopírované a mňa to dožralo.
Phillip K. Dick vo svojom slávnom románe "Snívajú androidi o elektrických ovečkách?" použil takúto premisu, kde je romantický interes hl. hrdinu odhalený ako android, a nakoniec možno i sám hlavný hrdina je... bolo to kongeniálne sfilmované ako Blade Runner. Vo filmovom pokračovaní aj "pôvabne" otočili tento zvrat, keď sa androida vlastne zrodil človek... Potom je tu (od toho istého autora) tiež známa poviedka Impostor (takisto rovnomenný film bol podľa toho natočený), kde je to zásadným "plot twistom". Lenže to, čo muselo v 50. rokoch pôsobiť bombasticky, už teraz, podľa mňa, nefunguje.
Ale veľké + za Tvoju humornú odpoveď :)
20.09.2021
WriterInTheDark
Ďakujem za hlasy a za víťazstvo, ktoré si cením nad zlato a teším sa na ďalšiu súťaž :) kritika bola oprávnená, snáď som si všetko zapísala a poučím sa :) No na prvýkrát v tejto súťaži dobré :)
20.09.2021
Ďakujem za hlasy a za víťazstvo, ktoré si cením nad zlato a teším sa na ďalšiu súťaž :) kritika bola oprávnená, snáď som si všetko zapísala a poučím sa :) No na prvýkrát v tejto súťaži dobré :)
20.09.2021
Goran
Očividne viac ako "dobré" :) A zas skutočne nemôžem povedať, že by som Ti to neprial. Congratulations!
Dúfam, že podobne ako Luca, aj Ty budeš naďalej posielať svoje poviedky.
Ahoj.
21.09.2021
Očividne viac ako "dobré" :) A zas skutočne nemôžem povedať, že by som Ti to neprial. Congratulations!
Dúfam, že podobne ako Luca, aj Ty budeš naďalej posielať svoje poviedky.
Ahoj.
21.09.2021
Terry Chrapúňzel
Inak, aj vás naserie, keď sa vám pri počítači nedarí odkliknúť, že „nie som robot?“ A minule... len tak si pečiem čučoriedkové muffiny, otvorím trúbu, vytiahnem plech... a kurva! Skoro ma vystrelo! Pekáč plný čivavých hláv! :O
21.09.2021
Inak, aj vás naserie, keď sa vám pri počítači nedarí odkliknúť, že „nie som robot?“ A minule... len tak si pečiem čučoriedkové muffiny, otvorím trúbu, vytiahnem plech... a kurva! Skoro ma vystrelo! Pekáč plný čivavých hláv! :O
21.09.2021
Terry Chrapúňzel
A teraz vážne. Tá pointa, keď si postava uvedomí, že nie je skutočný človek ale len fejk, sa volá „tomato in the mirror“. Hrdina môže zistiť, že je duch (filmy Šiesty zmysel, Tí druhí), klon (film Ostrov) alebo robot (seriály Westworld, Picard, film Extinction).
Aj keď je tento motív trochu ošúchaný, dá sa s ním pracovať. Príklady nájdeme aj v slovenskej fantastike. Trebárs aj v zborníkoch Fantázie nájdeme poviedky, ktoré z tohto klišé dokázali niečo zaujímavé vytĺcť – napríklad Gosbuster od Ivany Molnárovej Dubcovej, Šarha z podsvetia od Radky Horniakovej alebo Človek je len slovo od Jána Gálika.
V tých poviedkach ale okrem rajčiny v zrkadle nachádzame aj čosi viac – zaujímavé postavy, ktorým človek fandí, trpké osudy, čo chytia za srdce, alebo aspoň príjemný humor.
Tejto poviedke ale čosi také chýba. Možno by to chcelo viac vykresliť charaktery a vzájomnú lásku hlavných hrdinov alebo lepšie objasniť ich motivácie, prečo sa rozhodli skoncovať s robotmi.
Nestačí prehlásenie, že: „Ľudstvo je nepoučiteľné! Svetová kinematografia je preplnená filmami, kde na to ľudia vždy doplatili. Vždy a za každých okolností sa im to vymklo spod kontroly.“
Podľa mňa je to trochu plytké a lenivé oddôvodnenie. Možno by pomohla nejaká osobná skúsenosť hrdinky – trebárs by bola svedkom nejakého fatálneho zlyhania robota. Ako napríklad vo flime Ja robot, kde Will Smith nenávidí androidy za to, že robot pri autonehode nechal dieťa, aby sa utopilo, a radšej zachránil život jemu – lebo matematické šance na záchranu života boli v jeho prípade vyššie.
Na poviedku s povoleným rozsahom 25 000 znakov je takéto klišé možno príliš veľká výzva. (I keď, na druhú stranu, ja osobne neviem na 25 000 znakov napísať nič, čo by malo hlavu a pätu, takže aj tak klobúk dole).
21.09.2021
A teraz vážne. Tá pointa, keď si postava uvedomí, že nie je skutočný človek ale len fejk, sa volá „tomato in the mirror“. Hrdina môže zistiť, že je duch (filmy Šiesty zmysel, Tí druhí), klon (film Ostrov) alebo robot (seriály Westworld, Picard, film Extinction).
Aj keď je tento motív trochu ošúchaný, dá sa s ním pracovať. Príklady nájdeme aj v slovenskej fantastike. Trebárs aj v zborníkoch Fantázie nájdeme poviedky, ktoré z tohto klišé dokázali niečo zaujímavé vytĺcť – napríklad Gosbuster od Ivany Molnárovej Dubcovej, Šarha z podsvetia od Radky Horniakovej alebo Človek je len slovo od Jána Gálika.
V tých poviedkach ale okrem rajčiny v zrkadle nachádzame aj čosi viac – zaujímavé postavy, ktorým človek fandí, trpké osudy, čo chytia za srdce, alebo aspoň príjemný humor.
Tejto poviedke ale čosi také chýba. Možno by to chcelo viac vykresliť charaktery a vzájomnú lásku hlavných hrdinov alebo lepšie objasniť ich motivácie, prečo sa rozhodli skoncovať s robotmi.
Nestačí prehlásenie, že: „Ľudstvo je nepoučiteľné! Svetová kinematografia je preplnená filmami, kde na to ľudia vždy doplatili. Vždy a za každých okolností sa im to vymklo spod kontroly.“
Podľa mňa je to trochu plytké a lenivé oddôvodnenie. Možno by pomohla nejaká osobná skúsenosť hrdinky – trebárs by bola svedkom nejakého fatálneho zlyhania robota. Ako napríklad vo flime Ja robot, kde Will Smith nenávidí androidy za to, že robot pri autonehode nechal dieťa, aby sa utopilo, a radšej zachránil život jemu – lebo matematické šance na záchranu života boli v jeho prípade vyššie.
Na poviedku s povoleným rozsahom 25 000 znakov je takéto klišé možno príliš veľká výzva. (I keď, na druhú stranu, ja osobne neviem na 25 000 znakov napísať nič, čo by malo hlavu a pätu, takže aj tak klobúk dole).
21.09.2021