U kovárov
Odkiaľsi sa vynorila hmla, ktorá sa v chuchvalcoch pohybovala okolo nás. Začuli sme kravské zvonce. Boli blízko nás, ale kravy nebolo nikde vidieť. Bála som sa, že narazíme na nejaké veľké stádo. Zastali sme a čakali. K zvoneniu sa pridali aj ľudské hlasy - kričiace, skuvíňajúce, zavýjajúce. To čo sme zrazu zbadali, ma úplne vykoľajilo. Z hmly sa vynorili postavy mužov, ktorí boli oblečení v akýchsi fašiangových kostýmoch.
Ráno bolo uponáhľané a chaotické. Taká normálna cestovná horúčka. Bolo po Novom roku, ale my sme nešli na chatu na Silvestra ako všetci ostatní, ale až neskôr, lebo moja kolegyňa a kamoška Lena mala tentoraz iný plán.
„Bude to super! Kolegovci už budú v práci zarezávať a my si začneme užívať. Vieš ako budú všetci závidieť, keď budeme pridávať fotky na net? Našla som úžasnú drevenicu v horách.“
Znelo to naozaj super a ja som mala ušetrenú dovolenku, lebo som sa pred sviatkami rozišla s priateľom a potrebovala som smútok zahnať prácou. Lena bola tiež sama a chcela si užiť čisto dámsku jazdu, aj keď neskôr pozvala aj nášho kolegu Emila, ktorý nemal žiadny záujem o ženy, takže to bolo v poriadku.
Vlakom a autobusom sme sa dostali do dediny, odkiaľ bolo treba šľapať na samotu. Podľa slov Moraváka, ktorý nám chatu prenajímal, sme mali vyraziť od nejakého prastarého dubu, ktorý stál v strede dediny, po zelenej značke. Fúkal silný studený vietor, ale po snehu nebolo stále ani stopy. Nevadilo mi, že sa plaholčíme do kopca. Plecniak som mala veľký tak akurát a na chrbte som ho skoro necítila. Tešila som sa na dobrodružný výlet a ostatní mali tiež dobrú náladu.
„Už som vám hovorila, že tam nebude elektrina?“ prehodila Lena len tak medzi rečou.
„Čo prosím?“ zhrozil sa Emil.
„A ako potom budeš pridávať fotky na net?“ spýtala som sa.
„Neboj, mám asi dve power banky. Horšie to bude asi so signálom. Ale večer pozapíname sviečky a môžeme si rozprávať strašidelné príbehy.“
Moja veselá nálada razom opadla. Nemala som rada strašenie. Prečo sa ľudia vôbec radi boja? Mala som pocit, že rázovitá horská krajina okolo nás sa zmenila na hororovú scenériu. Odkiaľsi sa vynorila hmla, ktorá sa v chuchvalcoch pohybovala okolo nás. Začuli sme kravské zvonce. Boli blízko nás, ale kravy nebolo nikde vidieť. Bála som sa, že narazíme na nejaké veľké stádo. Zastali sme a čakali. K zvoneniu sa pridali aj ľudské hlasy - kričiace, skuvíňajúce, zavýjajúce. To čo sme zrazu zbadali, ma úplne vykoľajilo. Z hmly sa vynorili postavy mužov, ktorí boli oblečení v akýchsi fašiangových kostýmoch. Hlavy mali zahalené kožušinami, v ktorých boli otvory pre oči. Dvaja z nich mali aj rohy. Na chrbtoch mali pichliače, asi z ježkov, lebo umelo teda nevyzerali. Oblečené mali kožuchy bez rukávov, takže som si všimla, že išlo o mužov so svalnatými rukami a nohavice alebo sukne, ktoré boli určite súčasťou krojov. Všade mali popriväzované červené stuhy a okolo pása mali reťaze s kravskými zvonmi. Musela to byť naozaj ťarcha a úplne chápem, že niečo také vláčili muži, ktorí mali vypracované telá.
„Čo to do prdele bolo?!“ zvolala Lena, keď odišli preč. Bola biela ako stena, ale na tvári sa jej už mihal úsmev.
„Neviem,“ smial sa aj Emil. „Bolo to vzrušujúce. A všimli ste si tie ich bicepsy?“
Ja som sa ale nesmiala: „Ja sa asi vrátim. Mám pocit, že toto nebol dobrý nápad. Bolo to naozaj divné. Čo keby nám chceli ublížiť? Sme v horách, nikto tu nie je. Nikto by nám nepomohol a ja sa naozaj nerada bojím.“
„Ale no tak, Maja! Sľubujem, že si nebudeme rozprávať strašidelné príbehy. Odteraz to bude len sranda. Cestou si budeme rozprávať vtipné historky a večer môžeme usporiadať nejakú super párty a môžeme pozvať aj ľudí z okolia, ale len takých, ktorí nebudú ako z hororu. Aby sme sa nebáli, že sme tu sami. Čo povieš? Chcem, aby sme si to užili, nie aby si šomrala, aká to bola odveci dovolenka.“
„Ok, prehovorila si ma,“ prinútila som sa do úsmevu aj ja, aby som Lene potvrdila, že je už všetko v pohode.
Lena neklamala a začala vtipnou príhodou z baru, kde ju balil nejaký pán oblečný vo fraku. Smiali sme sa tak, že sme určite odohnali všetku lesnú zver, ktorá ešte zostala po nájazde tých maskovaných chlapov. Slnko nás hrialo, po hmle nebolo ani stopy a ja som nechápala ako ma mohla pred chvíľou pochytiť taká úzkosť. Jasné, nejakí vtipkári sa poobliekali a behali po kopcoch. Asi to bola len nejaká tradícia tu na kopaniciach. Nejaká trojkráľová zábava. Zelená značka nás naozaj zaviedla ku našej chatke. Stála trochu ďalej od ostatných roztrúsených domčekov, o ktorých sme vedeli, že sú obývané len vďaka tomu, že sa im z komínov valil dym. Z jedného k nám kráčala akási baba.
„Vitajte! ja som Zuzana,“ podávala nám ruku. „Ukážem vám vašu roubenku. Dúfam, že ste to tu našli ľahko. Táto osada sa nazýva U Kovárov. Je tu len šesť domov. Jeden je môj. Jeden sa prenajíma a v ostatných sú ešte nejakí starí usadlíci.“
„Vau a prečo si tu vlastne ostala?“ nezabudla sa hneď opýtať Lena.
„Neviem, mám to tu rada. Neďaleko býva môj priateľ a mám tu aj prácu na družstve a starám sa o roubenku. Nie je to také zlé. Všetci mladí z okolia sa poznáme, takže tu nie je až taká nuda. A teraz, keď sem občas zavítajú aj návštevníci, je to zábava. Takže, zložte si náklady, už sme tu!“, prikázala nám, keď otvorila dvere na drevenici. „Zámok trochu drhne, ale to sa naučíte. Tuto je veľká posteľ, tretí sa môže vyspať na matraci. Máte tu dvojplatničku, svietiť si môžete sviečkami aj petrolejkou. Vonku je kadibudka. Tu v druhej miestnosti máte vedro s vodou a police. Studňa je vonku. Kúrite si kachlami, drevo je vonku. A ak by ste sa čudovali, čo sú to za dvierka v podlahe. To je vchod do pivnice. Je tam celý rok takých 10 stupňov.“
„Počuj, ešte sme sa chceli opýtať, či by si večer neprišla na menšiu párty? A mohla by si pozvať aj ostatných mladých. Chceli by sme sa spoznať s nejakými novými ľuďmi.“
„Jasne, zavolám všetkých, ale prídete vy ku mne. Vy to tu máte dosť malé a mám už skúsenosti s miestnymi párty alebo zábavami. Príďte o šiestej, ok? Ak teda už nemáte žiadne otázky, tak ja idem.“
„Ešte som sa chcela spýtať.“ ozvala som sa. „Keď sme prichádzali, objavili sa pri nás veľmi zvláštne poobliekaní chlapi, ktorí vrieskali a zvonili zvoncami. Nevieš kto to bol?“
„To boli hricovia. Robia to každý rok. Je to taká vianočná tradícia, ale je zvláštne, že ste ich videli teraz, už je aj po Novom roku. Síce, možno sa tento rok nejako neskôr spamätali. Mrzí ma, že vás vystrašili, asi to muselo byť pre vás zvláštne. Máme tu toľko tradícií. Niekedy zabúdam, že inde to nie je bežné.“
„To mi odľahlo. Takže to nebol nejaký miestny gang, ktorý okráda turistov?“
Zuzana sa zasmiala: „Jasné, že nie. Okradol vás niekto? Tak vidíte. Večer sa vidíme a môžete sa presvedčiť o tom, že naši muži nie sú v gangu.“
Zostala som stáť ako primrznutá. Nemala som sa chuť družiť s neznámymi mužmi. Dedinčania a hlavne na takýchto zapadnutých miestach mi evokovali zastaralé predstavy o deľbe práce. Ženy v domácnosti a muži ťažko manuálne pracujúci. Keď prídu domov z práce, vyhrnú si rukávy, vyložia nohy na stôl a zavelia žene, kde majú večeru. Ja viem, môže to znieť veľmi obmedzene, ale mám pár spolužiačok, ktoré ostali na dedinách a majú to doma nejak podobne.
Prechádzala som očami po drevenom domčeku a nechápala, kedy sa Lene zmenil štýl natoľko, aby sa z mestskej minimalistky stala rustikálna chatárka. Možno potrebovala naozaj zmenu, ale až takúto.
„Jééé, máme šťastie. Je tu aj toaleťák,“ kričal Emil z kadibudky.
„Takže lopúchy hľadať nemusíme,“ dodala Lena, ktorá sa snažila dostať do pivnice. Asi si myslela, že tam na ňu bude čakať občerstvenie v podobe alkoholu.
Ja som sa veľmi nebavila. Na poličkách som si všimla dekorácie v podobe malých plstených víl. Vyzerali étericky. Ako keby boli v dome, ale zároveň v nejakej vedľajšej realite. Mala som chuť ich strčiť do skrine, ale žiadna tu nebola. Boli tu len police, takže som cez postavičky len hodila mikinu.
„Ty čo robíš? Dúfam, že sa nenudíš? Hneď vybalíme a nejak sa zabavíme,“ dohovárala mi Lena.
Zábava sa točila hlavne okolo ohovárania našich kolegov. Lena a Emil si nakoniec zobrali mobily, kde si aspoň prezerali staré fotky a videá. Ja som zašla trochu von, lebo som si povedala, že už keď sme na takom peknom mieste, nebudem zavretá v malom domčeku. Bola fakt veľká zima a postupne sa zmrákalo. Budem sa musieť naobliekať, keď pôjdeme k Zuzane. Tma, zima, hmla, pár starodávnych domčekov, zvuky z okolitej prírody. Toto nie je povianočná idylka. Niekomu sa to môže zdať romantické, ale ja som čoraz viac chcela byť v civilizácii medzi ľuďmi. Nenašla som nič zaujímavé, a preto som sa vrátila naspäť. Lena a Emil vyzerali naozaj znudene. Emil kontroloval zásoby jedla a Lena sa pozerala von oknom. Do šiestej ostávala ešte jedna hodina. Navrhla som, aby sme si zahrali nejakú hru, ale nikto si nevedel spomenúť, ako sa ľudia zabávali, keď ešte neexistovali smartfóny a internet.
O šieste sme stáli všetci pred Zuzaniným domčekom a načúvali hlasom vo vnútri. Keď nám prišla otvoriť, objímal ju chalan s blonďatými vlasmi. Oblečené mal obtiahnuté tielko, asi aby nám ukázal, že on teda v kancelárii určite nepracuje.
„Čaute všetci! Toto je môj priateľ Peťo. Poďte dovnútra. Chalani!“ kričala a smerovala do väčšej miestnosti. „Už sme všetci.“
Zarazila som sa, keď sme vošli medzi hlúčik mužov. Kde došľaka boli všetky ženy? Nechali ich tí chrapúni doma, aby sa mohli pozabávať s novými príchodzími?
Zuzana mala naozaj väčšiu chalupu ako my. Obrovský spoločenský priestor susedil so samostatnou kuchyňou a od vchodu viedla chodba, na ktorej bolo aj schodisko vedúce na poschodie. Na verande som si všimla vírivku, ale ako do nej dostala horúcu vodu, ostalo pre mňa záhadou. Muži boli od začiatku veľmi družní. Každých desať minút si dávali kolečko s poldecákmi, ktoré sme nemohli vynechať. Mala som už tri, ale necítila som sa vôbec pripito. Možno, keď človek nemieša sladké drinky, jeho telo sa s alkoholom lepšie vysporiada. Okrem toho sme tancovali ako o dušu, lebo Zuzana púšťala naozaj super hudbu. Odpinkávala som čoraz doternejšieho chalana, ale Lena a Emil si boli s ostatnými čoraz bližší. Mám pocit, že sa to vyvíja zlým smerom. Nemám nič proti zábave, ale toto je na míle vzdialené dovolenke bez mužov.
Nastalo ďalšie kolo poldecákov. Hudba išla tichšie a nikto už netancoval. Emil odkráčal do vírivky s nejakým svalnáčom a ja som zostala blízko Zuzany s ďalším svalnáčom, ktorý sa odo mňa odmietal vzdialiť. To tu pracujú všetci v lese alebo čo? Pochybujem, že chodia do rovnakej posilňovne. Do hlavy sa mi vkradla myšlienka na hricov, ktorých sme stretli na ceste sem. Podľa mňa to boli oni.
„Tak ako sa ti u nás páči?“ konečne ma oslovil.
„Je to tu super,“ zaklamala som. „Ako to, že sú tu samí muži, prosím ťa? Ženy ostali doma?“
„Aké ženy? Ja som slobodný. A ostatní tiež. Teda okrem Peťa.“
„To tu v okolí nie sú žiadne baby?“
„Ale sú. Len väčšinou pracujú alebo študujú v mestách. Sem chodia tak na víkend. Inak ja som Jano.“
„Ja som Maja,“ podávala som mu ruku. Po jeho odpovedi som už bola pokojnejšia a tak mi ani nevadilo, keď mi dal pusu na obidve líčka. Vtom však prišla Zuzana a vyzerala vydesene.
„Nevideli ste náhodou Peťa? A Lenu?“
„Nie, vôbec. Nebudú hore?“
„Dúfam, že nie,“ odpovedala Lena a už sa rútila hore po schodoch. Neviem, čo ma to pochytilo, ale rozbehla som sa za ňou.
Išlo ma rozhodiť, keď sme obidvoch zbadali, ako sa bozkávajú v izbe. Vôbec im nevadilo, že robia niečo, čo nie je ok. Dokonca som mala pocit, že sa ani neunúvali od seba odtrhnúť, keď sme vošli. Pozrela som na Zuzanu. Bola celá červená a mala som pocit, že za chvíľu vybuchne ako sopka. Tak aj bolo.
„To nemyslíš vážne!? Tak ja vás pozvem do môjho domu, zoznámim vás s mojimi priateľmi a ty sa mi takto odvďačíš!? Preklínam teba a tvojich kamarátov! Bodaj by vás parom vzal a zhoreli ste v horúcom pekle! Nech vaše telá zožerú supy a vaše kosti nech poobhrýzajú psy a rozvláčia po celom okolí!“
Fíha, to trochu prehnala, pomyslela som si, keď spustila toto hromženie, ktoré vyzeralo ako vopred naučené. Alebo tu takto vedeli kliať všetci? Trochu som sa urazila, že do toho prekliatia zahrnula aj mňa s Emilom.
Peťo sa priblížil k Zuzane a len na ňu kajúcne pozrel. Zobrala ho za ruku a odišli dole. Lena sa usmiala a tým ukončila celú trápnu udalosť. Nemala som chuť jej nič hovoriť a tak som išla tiež dole. Mienila som sa nadýchať čerstvého vzduchu, ale vonku ale zase úradovala Zuzana. Zjavne sa jej nepáčilo, ani ako sa k sebe má Emil s nejakým jej ďalším kamarátom.
„Neviete sa chovať?!“ kričala Zuzana.
„Čo ti vadí? Je to snáď tvoj priateľ?“ zazeral na ňu z vírivky nechápavo Emil.
„A čo ak áno? Vôbec tomu nerozumieš. Prídeš si sem na pár dní ako nejaký kráľ. Nepoznáš ako to tu chodí. Už vás mám po krk! Chcem, aby ste odišli! Všetci!“
„Ja nikam nejdem. Nič som neurobil.“
„Ale Emil, no ták. Už pôjdeme,“ dohovárala som mu.
Zuzana očervenela a zase mala niečo na srdci: „Nech ti celé telo zvredovatie a smradľavé boľoki ťa zahubia!“
To už bolo na mňa priveľa, začala som konať. Vytiahla som Emila z vody, hodila mu osušku, bežala som pohľadať Lenu a ťahala ju ku vchodu. Kým sa obliekala, pomáhala som Emilovi zohnať oblečenie a tiež ho tlačila k dverám. Ani sme sa neunúvali pozdraviť. Zakopávajúc sme v tme došli k našej chatke. Uložila som kolegov spať a namiesto toho, aby som vymýšľala stratégie na útek z tohto šialeného miesta, zalomila som tiež.
Keď som sa ráno zobudila, ostatní ešte spali. Mobil mi oznamoval, že za chvíľu bude obed. Cítila som sa príjemne, aj keď som včera vypila dosť alkoholu. Poludňajšie slnko, ktoré prenikalo do drevenice, ma nútilo pozrieť sa na ňu v celkom inom svetle. Už ani tie včerajšie prekliatia mi nepripadali také hrôzostrašné. A stretla som milého chalana. Skontrolovala som Lenu, ktorá so mnou spala na posteli. Vyzerala v poriadku, zato Emil, ktorý spal dole na matraci, mal na tvári kropaje potu. Kľakla som si k nemu a vtedy sa prebral.
„Nič ti nie je? Si celý mokrý.“
„Necítim sa veľmi dobre. Asi som to včera prehnal. Ale nebola to najhoršia párty.“
„Bože, čo to máš na ruke?!“ skríkla som, keď som si všimla obrovskú suchú vyrážku, ktorú som vzápätí spozorovala aj na jeho krku.
„Neviem, ale svrbí to. Nemám niečo aj na uchu?“
„Kriste pane!!!“
„Čo?! Čo sa deje?!“
„Máš tam veľký vred alebo čo to je.“
„Čo tak kričíte?“ ozvala sa Lena. „Snažím sa tu dospať včerajšok.“
„Emil asi niečo chytil. Má na sebe zvláštne vyrážky,“ odpovedala som jej.
„Fúj, to je nechutné. Emil, čo si robil?“
„Héj, na čo narážaš? To určite nie je syfilis. Alebo je?“ pozrel sa pri tom na mňa.
Vtom začala Lena strašne kričať.
„Čo sa stalo?“ spýtala som sa s náznakom hystérie v hlase.
„Horí mi ruka,“ vzlykala.
„Ako to, že ti horí? Veď ležíš v posteli?“
„Je to ako keby som ju mala pred chvíľou v ohni,“ plakala.
Ukázala mi ruku na ktorej sa objavili popáleniny. Veľmi plakala, musela mať hrozné bolesti. Emil vzlykal tiež.
„Čo sa to deje? To určite tá sviňa Zuzana! Je to čarodejnica!“ kričal Emil.
„Zožeň niekoho, rýchlo!“ prikázala mi Lena.
Nemusela mi dvakrát hovoriť. Rozbehla som sa von, obišla Zuzaninu drevenicu a zamierila k najbližšiemu domu, ktorému sa valil dym z komína. Trochu ráznejšie som zaklopala na dvere a ošívala sa na priedomí.
„Koho to sem čerti nosia?“ ozval sa ženský hlas. Otvorila stará pani oblečená v domácom.
„Potrebujem pomoc. Moji priatelia sú tamto a majú problémy. Jeden má strašné vyrážky a druhá popáleniny na ruke.“
„Počkaj, ty nie si odtiaľto. Bývate v tom prenajatom? Jano, Jano!“ kričala. Chvíľu mi trvalo, kým mi došlo, koho volá, ale keď sa vo dverách objavil môj včerajší nápadník, mala som chuť hodiť sa mu okolo krku.
Zopakovala som im, čo sa stalo, aj že si myslím, že za to môže Zuzana. Celú dobu ma pozorne počúvali a vôbec nevyzerali, že by mi neverili alebo, že by išlo o niečo neobvyklé.
„Rýchlo za nimi, to majú isto z porobenia,“ spamätala sa stará pani.
Rýchlym krokom sme vtrhli do chaty, kde na nás čakal príšerný pohľad. Vyčítala som si, že som ich tam nechala. Ale ako inak by som našla pomoc? Lena kričala od bolesti a zvýjala sa na posteli. Emil vyzeral príšerne. Na celom tele mal hnisavé rany.
„Panenka Mária, ochraňuj ich!“ vykríkla teta. „Zuzana to dievča morí. Musí mať nejakú bábu, ktorej robí zle a to ona potom všetko cíti. A ten chlapec má už všade boľoki, tomu už niet pomoci. Veľmi rýchlo to na nich prišlo, Jano, skús pozrieť pod prah, či tam nemajú nejakú porobeninu zakopanú!“
Po chvíli Jano zakričal od dverí: „Našiel som! Vajce aj nejaké kosti tu sú!“
„Dobre, bežte to do jej dvora hodiť, ja sa tu budem modliť za nich, ale musíte nájsť Zuzanu a prekaziť jej to zariekanie, inak neprežijú.“
Jano ma tlačil von, lebo mysľou som bola úplne inde. Nechápala som, prečo to musím byť ja, ktorá má zachrániť priateľov od nejakej šialenej ženskej, ktorá na kopaniciach v kysuckých horách vykonáva magické úkony, ktoré jej zjavne fungujú. Namiesto toho sa moja myseľ zamestnávala všetkým naokolo. Zapadajúcim slnkom, vzduchom, ktorý bol cítiť po dyme a hnijúcich listoch, spevom vtákov, drevenicami, ktoré boli také odlišné od betónových sídlisk v mestách. Zdalo sa, že sú súčasťou prírody, ktorá bola všade okolo. Na chvíľu som pocítila prepojenie so všetkým živým aj neživým. Z peknej chvíľky ma ale prerušil hlas, ktorý sa ozýval z dvora, ku ktorému sme sa prikradli s Janom.
„Koho pichám? Koho to bolí? Ku komu ide doktor? Ku komu ide kňaz? Koho kladú do truhly? Koho pochovávajú do hrobu?“ zariekala Zuzana, ktorá držala v ruke bábiku zo šúpolia, v ktorej boli pozapichované ihly. Slová opakovala stále dookola. Jano mi ukazoval, že dvor obídeme a prikradneme sa k Zuzane zo strany tak, aby nás nezbadala.
Jano skočil na Zuzanu s úmyslom vytrhnúť jej z ruky bábiku. Nevyšlo mu to a tak som sa na ňu v zúrivosti vrhla ja. Celou silou som ju zhodila na zem. Bábika jej pritom vypadla z ruky. Aj keď som sa snažila, neudržala som ju na zemi, vyšmykla sa mi a utekala, čo jej sily stačili. Keď som sa za ňou chcela rozbehnúť, zadržal ma Jano.
„Nechoď za ňou. Máme bábiku, vrátili sme jej porobeninu, to by malo stačiť.“
„Ale, čo keď bude pokračovať? Musí sa nás báť, inak nikdy neprestane. Pred takýmito čarami sa určite nedá ani ujsť.“ Bola som roztrasená a mala adrenalín v krvi. Jano ma pritiahol k sebe a objal.
„Pozri, ako rýchlo ušla, určite sa bojí. To asi nezažije každý deň, že by sa jej niekto postavil. Si skvelá,“ zobral mi tvár do dlaní, aby som si všimla jeho odzbrojujúci úsmev. Potom ma pobozkal.
Adrenalín ustúpil, celkom som sa poddala príjemnému uvoľneniu. Za chrbtom som začula prichádzajúcich ľudí. Bola to Zuzana a jej kamaráti. Tento raz naháňali rovnakú hrôzu ako hricovia. Asi za to mohli ich pohľady a zlosť. Jano sa pozrel najprv na mňa a potom na Zuzanu. Tá mu kývla hlavou, aby sa zaradil na správnu stranu.
„Prepáč, ja… Patrím k nim, majú presilu,“ obhajoval sa Jano.
Vedela som, že som pobozkala jedného z jej skupiny. Je jedno či to bol priateľ alebo kamarát. Podľa pravidiel som za to musela zaplatiť. A odplata na kopaniciach bola krutá.
Anitram
"Predstavivosť je dôležitejšia, než poznanie. Znalosti sú obmedzené, fantázia je nekonečná." Albert Einstein
Diskusia
Aleš Horváth
Text potrebuje učesat. Sem tam niekde nelogika, sem tam štylistika.
Pripomenulo mi to Kariku a podobne ako on aj tento text bol miestami zbytočne naťahovabý.
čo sa týka atmosféry, také obyčajné rozprávanie s prvkami hrôzy ako pre školopovinné deti. Podľa mňa to chcelo zatlačiť viac na pílu.
05.11.2021
Text potrebuje učesat. Sem tam niekde nelogika, sem tam štylistika.
Pripomenulo mi to Kariku a podobne ako on aj tento text bol miestami zbytočne naťahovabý.
čo sa týka atmosféry, také obyčajné rozprávanie s prvkami hrôzy ako pre školopovinné deti. Podľa mňa to chcelo zatlačiť viac na pílu.
05.11.2021
Lukáš Polák
Zaujímavý čarodejnícky námet (podobné folk horory mám veľmi rád) len nebol využitý ako by si žiadal. Štylistiku prenechám Goranovi, on ti napíše trefne, mne vadilo časté používanie "ktorá/ktorý/ktoré, raz aj trikrát v rámci jednej vety, čo už bolo cez čiaru alebo veľakrát použité "OK". Zároveň by som sa nabudúce sústredil na priamu reč, dialógy sú moc umelé a nepôsobia prirodzenie - zišlo by sa ich "poľudštiť". Mne pomáha, keď nie som si istý, že ich vyslovím nahlas a aj viackrát za sebou alebo si predstavujem známeho, ktorý mi spadá do kontextu tej postavy, že ako by to povedal. Záver skončil príliš jednoducho (až naivne) a Aleš má pravdu, tiež by som uvítal aby sa "zatlačila píla", ja ako hororový maniak milujem temné a záhadné príbehy, tu to len lízlo. Teším sa na ďalšie dielo.
05.11.2021
Zaujímavý čarodejnícky námet (podobné folk horory mám veľmi rád) len nebol využitý ako by si žiadal. Štylistiku prenechám Goranovi, on ti napíše trefne, mne vadilo časté používanie "ktorá/ktorý/ktoré, raz aj trikrát v rámci jednej vety, čo už bolo cez čiaru alebo veľakrát použité "OK". Zároveň by som sa nabudúce sústredil na priamu reč, dialógy sú moc umelé a nepôsobia prirodzenie - zišlo by sa ich "poľudštiť". Mne pomáha, keď nie som si istý, že ich vyslovím nahlas a aj viackrát za sebou alebo si predstavujem známeho, ktorý mi spadá do kontextu tej postavy, že ako by to povedal. Záver skončil príliš jednoducho (až naivne) a Aleš má pravdu, tiež by som uvítal aby sa "zatlačila píla", ja ako hororový maniak milujem temné a záhadné príbehy, tu to len lízlo. Teším sa na ďalšie dielo.
05.11.2021
Veles
Koniec nie je až taký zlý, len keby nás k nemu naviedla temnejšia atmosféra. Podľa mňa sa to celé prirýchlo odsypalo, osobne by som prijal aj deň alebo dva medzi prekliatím a rozuzlením. Trochu Kariku z toho cítiť, ale nie príliš.
05.11.2021
Koniec nie je až taký zlý, len keby nás k nemu naviedla temnejšia atmosféra. Podľa mňa sa to celé prirýchlo odsypalo, osobne by som prijal aj deň alebo dva medzi prekliatím a rozuzlením. Trochu Kariku z toho cítiť, ale nie príliš.
05.11.2021
ama_rilla
Priala by som si, aby si nám dala možnosť viac sa vcítiť do tej atmosféry. Záhadní muži so zvoncami, to znelo fajn, len potom sa to nejako vytratilo a celé to prirýchlo zbehlo.
05.11.2021
Priala by som si, aby si nám dala možnosť viac sa vcítiť do tej atmosféry. Záhadní muži so zvoncami, to znelo fajn, len potom sa to nejako vytratilo a celé to prirýchlo zbehlo.
05.11.2021
Goran
Dosť rozpačité pocity mám z tejto prózy. Je to poviedka, ale spočiatku pripomína viac jednoduché a príliš priame slohové rozprávanie. Alebo strašidelnú historku, presne takú, ako si rozpráva partia na chate. Fajn, ale to už, podľa mňa, v dnešnej dobe, a na súťaž, nestačí. Viac-menej tu všetko odznelo, musím s vyššie uvedenými komentármi bezo zvyšku súhlasiť. Vidím tam potenciál, bol tam záblesk dobrej tajuplnej až hrozivej atmosféry, keď stretli hricov, ale tá sa potom skoro úplne utlmila. Koniec sa to snažil zachrániť, dať tomu typickejšie hororové finále, ale to prišlo naozaj znenazdajky a pôsobilo na mňa silene. V texte sú miesta, kedy som si povedal, ej, to je pekne sformulované, dobre napísané, ale väčšia časť mi príde amatérska, niektoré pasáže naivné, azda až trošku trápne. Pritom je to výborný materiál, ale pri takomto priamočiarom a predvídateľnom príbehu musíš všetko staviť na dômyslené budovanie atmosféry, ktorá sa pravidelne zhusťuje, aby vyvrcholila v záverečnom dese. Tu by bolo dobré ešte viac akcentovať cudzotu, inakosť takéhoto vidlákova, kde prežívajú dodnes staré zvyky a praktizuje sa ľudová mágia. To sa dá dosiahnuť pútavým opisom prostredia, tajomnej prírody a malebnej, ale i ponurej osady a zvláštnych ľudí, čo v nej bývajú. Pomohla by i tenzia medzi skupinkou "votrelcov" z mesta, poriadny konflikt s pôvodnými obyvateľmi a väčšou surovosťou, ba krutosťou. Takisto nadprirodzeno by bolo vhodné zahaliť väčším pláštikom tajomna až mystiky, aby to vedelo skutočne vzbudiť hrôzu. Ja osobne mám rád subtílny, atmosferický, fantazijný horor, nie ani tak splatter či slasher, ale práve tu by sa hodilo, aby si pritlačila na dedinský "masaker pílkou na železo" :D viac sexu a násilia korunovaného skutočne temnou fantastikou.
Ale nechcem len haniť... myslím, že to v sebe máš, len to nevzdať a naučiť sa s tým pracovať - naozaj sa "vypísať".
06.11.2021
Dosť rozpačité pocity mám z tejto prózy. Je to poviedka, ale spočiatku pripomína viac jednoduché a príliš priame slohové rozprávanie. Alebo strašidelnú historku, presne takú, ako si rozpráva partia na chate. Fajn, ale to už, podľa mňa, v dnešnej dobe, a na súťaž, nestačí. Viac-menej tu všetko odznelo, musím s vyššie uvedenými komentármi bezo zvyšku súhlasiť. Vidím tam potenciál, bol tam záblesk dobrej tajuplnej až hrozivej atmosféry, keď stretli hricov, ale tá sa potom skoro úplne utlmila. Koniec sa to snažil zachrániť, dať tomu typickejšie hororové finále, ale to prišlo naozaj znenazdajky a pôsobilo na mňa silene. V texte sú miesta, kedy som si povedal, ej, to je pekne sformulované, dobre napísané, ale väčšia časť mi príde amatérska, niektoré pasáže naivné, azda až trošku trápne. Pritom je to výborný materiál, ale pri takomto priamočiarom a predvídateľnom príbehu musíš všetko staviť na dômyslené budovanie atmosféry, ktorá sa pravidelne zhusťuje, aby vyvrcholila v záverečnom dese. Tu by bolo dobré ešte viac akcentovať cudzotu, inakosť takéhoto vidlákova, kde prežívajú dodnes staré zvyky a praktizuje sa ľudová mágia. To sa dá dosiahnuť pútavým opisom prostredia, tajomnej prírody a malebnej, ale i ponurej osady a zvláštnych ľudí, čo v nej bývajú. Pomohla by i tenzia medzi skupinkou "votrelcov" z mesta, poriadny konflikt s pôvodnými obyvateľmi a väčšou surovosťou, ba krutosťou. Takisto nadprirodzeno by bolo vhodné zahaliť väčším pláštikom tajomna až mystiky, aby to vedelo skutočne vzbudiť hrôzu. Ja osobne mám rád subtílny, atmosferický, fantazijný horor, nie ani tak splatter či slasher, ale práve tu by sa hodilo, aby si pritlačila na dedinský "masaker pílkou na železo" :D viac sexu a násilia korunovaného skutočne temnou fantastikou.
Ale nechcem len haniť... myslím, že to v sebe máš, len to nevzdať a naučiť sa s tým pracovať - naozaj sa "vypísať".
06.11.2021
Anitram
Vďaka za komenty. Kariku som nikdy nečítala. Asi budem musieť začať písať pravidelnejšie, aby to bolo lepšie. Ale kde inde zdokonaliť písanie, ak nie v takýchto súťažiach?
06.11.2021
Vďaka za komenty. Kariku som nikdy nečítala. Asi budem musieť začať písať pravidelnejšie, aby to bolo lepšie. Ale kde inde zdokonaliť písanie, ak nie v takýchto súťažiach?
06.11.2021
Veles
Skôr by som ti radil PnP ako Nesúťažnú poviedku, už len kvôli tomu že jediný kto tu pravidelne číta NP je Goran. PnP dokážu dobre preveriť tvoju fantáziu a písanie.
07.11.2021
Skôr by som ti radil PnP ako Nesúťažnú poviedku, už len kvôli tomu že jediný kto tu pravidelne číta NP je Goran. PnP dokážu dobre preveriť tvoju fantáziu a písanie.
07.11.2021
Goran
Súhlasím, PnP je skvelý tréning, a ako som nedávno zistil, vedia tam vzniknúť dobré dielka! Nápad potom môžeš predsa len rozpracovať, ak by sa Ti málilo...
07.11.2021
Súhlasím, PnP je skvelý tréning, a ako som nedávno zistil, vedia tam vzniknúť dobré dielka! Nápad potom môžeš predsa len rozpracovať, ak by sa Ti málilo...
07.11.2021
Pospíšilová.luca
Začátek na mě působil dobře. Hned jsem si představila horror, kde parta lidí vyráží za zábavou a už se nevrátí. Což bylo splněno, ale chce to víc přidat na atmosféře. Jak už bylo napsáno, příběh postupně zrychloval a zrychloval a už nebyl čas se v něm pořádně zorientovat. Než pošleš příběh do soutěže, dej ho někomu přečíst. Mě to moc pomohlo. Hlavně se nenech odradit kritikou, tak přece posouvá dál 🙂.
14.11.2021
Začátek na mě působil dobře. Hned jsem si představila horror, kde parta lidí vyráží za zábavou a už se nevrátí. Což bylo splněno, ale chce to víc přidat na atmosféře. Jak už bylo napsáno, příběh postupně zrychloval a zrychloval a už nebyl čas se v něm pořádně zorientovat. Než pošleš příběh do soutěže, dej ho někomu přečíst. Mě to moc pomohlo. Hlavně se nenech odradit kritikou, tak přece posouvá dál 🙂.
14.11.2021
Smrtislav Pierko
Za tú dobu, čo sa pripájam do tejto súťaže, sa tu usadila akási literárna elita. Dobré je, že si človek môže prečítať kvalitné diela, ale môže to zároveň odradiť menej skúsených autorov, ktorí sa snažia naskočiť do tohto rozbehnutého vlaku. Chce to veľkú odvahu naskočiť a pevné nervy aby sa človek udržal, ale podľa mňa je to najlepší spôsob ako získať potrebné skúsenosti.
Začiatok bol vskutku vydarený a nabudilo to vo mne chuť a zvedavosť. Dobre sa to vyvíjalo, ale problém nastal, keď to nabralo spád. Ono sa to strhlo ako lavína a zobrala so sebou aj časť atmosféry. Trochu som sa strácal v rýchlom slede udalostí a zjavne aj tebe sa to v návale spisovateľského adrenalínu stalo, lebo v jednej chvíli hľadala Zuzana Lenu a potom išla Lena za Lenou. V pnp je človek oklieštený časovým limitom, ale tu máš všetok čas, ktorý si sama určíš. Ja niekedy píšem jednu poviedku aj niekoľko týždňov a nosím si ju všade so sebou v hlave. Viem, nie je to príliš efektívne keby som sa tým chcel živiť, ale táto súťaž je pre naše potešenie :)
17.11.2021
Za tú dobu, čo sa pripájam do tejto súťaže, sa tu usadila akási literárna elita. Dobré je, že si človek môže prečítať kvalitné diela, ale môže to zároveň odradiť menej skúsených autorov, ktorí sa snažia naskočiť do tohto rozbehnutého vlaku. Chce to veľkú odvahu naskočiť a pevné nervy aby sa človek udržal, ale podľa mňa je to najlepší spôsob ako získať potrebné skúsenosti.
Začiatok bol vskutku vydarený a nabudilo to vo mne chuť a zvedavosť. Dobre sa to vyvíjalo, ale problém nastal, keď to nabralo spád. Ono sa to strhlo ako lavína a zobrala so sebou aj časť atmosféry. Trochu som sa strácal v rýchlom slede udalostí a zjavne aj tebe sa to v návale spisovateľského adrenalínu stalo, lebo v jednej chvíli hľadala Zuzana Lenu a potom išla Lena za Lenou. V pnp je človek oklieštený časovým limitom, ale tu máš všetok čas, ktorý si sama určíš. Ja niekedy píšem jednu poviedku aj niekoľko týždňov a nosím si ju všade so sebou v hlave. Viem, nie je to príliš efektívne keby som sa tým chcel živiť, ale táto súťaž je pre naše potešenie :)
17.11.2021
Anitram
Nestihla som reagovať pri vyhodnocovaní, ale dodatočne chcem ozrejmiť názov poviedky. Mám tam gramatickú chybu. U Kovárov malo byť s veľkým K. V texte to mám už takto napísané, konkrétne vetu: Táto osada sa nazýva U Kovárov. Na Kysuciach sa jednotlivé osady volajú napr. U Králi, U Haladeji a keďže je to blízko českých hraníc, možno sa nám zdá takýto tvar trochu netradičný a evokuje to niekomu názov krčmy.
A odhalili ste môj najväčší nedostatok. Vôbec neviem odhadovať, čo treba v poviedke dovysvetľovať, čo nie je čitateľovi jasné, atď. Na túto poviedku som nemala ani žiadneho beta readera, takže je to dosť cítiť.
25.11.2021
Nestihla som reagovať pri vyhodnocovaní, ale dodatočne chcem ozrejmiť názov poviedky. Mám tam gramatickú chybu. U Kovárov malo byť s veľkým K. V texte to mám už takto napísané, konkrétne vetu: Táto osada sa nazýva U Kovárov. Na Kysuciach sa jednotlivé osady volajú napr. U Králi, U Haladeji a keďže je to blízko českých hraníc, možno sa nám zdá takýto tvar trochu netradičný a evokuje to niekomu názov krčmy.
A odhalili ste môj najväčší nedostatok. Vôbec neviem odhadovať, čo treba v poviedke dovysvetľovať, čo nie je čitateľovi jasné, atď. Na túto poviedku som nemala ani žiadneho beta readera, takže je to dosť cítiť.
25.11.2021
Kei
Vďaka za vysvetlenie, myslela som si, že by to mohlo byť niečo podobné, no stále si myslím, že vybrať takýto názov pre poviedku nie je najlepší nápad. V texte už je to okej, hlavne ak by tam bolo viacej nárečových výrazov (ešte viacej ako je teraz), no do názvu by som to ja nepoužila.
26.11.2021
Vďaka za vysvetlenie, myslela som si, že by to mohlo byť niečo podobné, no stále si myslím, že vybrať takýto názov pre poviedku nie je najlepší nápad. V texte už je to okej, hlavne ak by tam bolo viacej nárečových výrazov (ešte viacej ako je teraz), no do názvu by som to ja nepoužila.
26.11.2021