Kto si niekedy prečítal jednu z Aaronových poviedok, musel uznať, že majú niečo do seba. Akoby z nich prehovárali hlasy postáv, o ktorých písal, akoby boli ozajstné, ozaj cítili a prežívali svoje osudy, akoby...no skrátka akoby žili.

Aaron mal talent, dar, bol šikovným majstrom slova. Na pohľad možno flákač, trochu darebák a bezpochyby aj ožran, no jeho písanie strhávalo davy. Keby mal o trochu menej cti a o trochu lepších známych, bol by býval skvelým politikom.

´Aaron Mars opäť trhá rekordy. Tisíce fanúšikov nadšene hlásilo extrémne zážitky pri čítaní jeho poslednej knihy. Štyria z nich si pod návalom prudkých emócií siahli na život...,´ toľko si prečítal Aaron k recenzii svojej poslednej knihy predtým, než odhodil noviny do koša. Napriek tomu, že vlastnil značný obnos peňazí, stále býval v starom dvojizbovom byte po babke. Mal tu všetko, čo potreboval: pracovný stôl a posteľ a poličku a stolík a chladničku a... a to bolo všetko, čo k životu bolo treba.

Zadíval sa z okna. To tu bolo prekvapivo tiež, hoci kvôli neustálemu pochmúrnemu počasiu to často vyzeralo, že tu žiadne okno nie je. Vonku bolo hnusne. Ako obvykle. Aaron sa vydal na každodennú púť k chladničke, kde ho čakal liter vodky. Sadol si k stolíku ku svojmu počítaču. ´Musím pracovať. Musím dopísať knihu. Musím zarobiť peniaze,´ to bola jeho mantra. ´Keď zarobím peniaze, nájdem lekára, ktorý mi spraví lobotómiu,´ to bola druhá časť jeho mantry, ktorú si vravel v tragikomických chvíľach, keď sa jeho myseľ začala zahmlievať.

„Kde si?! Aaron?!“ znel piskľavý hlások. „Aaaaron, čakám na teba, pohni si!“ piskľavý hlások začínal naberať obrátky panovačnosti. Aaron si povzdychol: „Prišla si priskoro,“ odvrkol a doprial si veľký dúšok z fľaše vodky. Pohármi sa už od istej doby nenechával zdržiavať.

„Neprišla,“ odvrkol hlások urazene, „dobre vieš, že čas nás tlačí, už sme takmer na konci môjho príbehu. Teším sa na svoje grandiózne finálne. Grandiózne, hmm, to je parádne slovo, musíš ho použiť v mojom príbehu... Ehm, no tak pohni sa. Musíš pracovať, ty lenivý ožran!“

Aaron si doprial ešte jeden dúšok inšpirácie z fľaše vodky a zapol počítač. „Tak som uvažovala, že by si mohol napísať, aká som krásna a statočná. A ešte to, že som veľmi samostatná a emancipovaná žena v neslobodnom patriarchálnom svete,“ začal dával inštrukcie piskľavý hlások. Aaron sa nestihol ani zamyslieť. „No a ešte samozrejme potrebujem na záver zažiť nejaké napínavé dobrodružstvo. Niečo, ozaj parádne, kde to bude vyzerať, že nemám šancu zvíťaziť, no nakoniec mi pomôže moja bystrosť a dôvtip a ...,“ hlások nachvíľu prestal a zlostne sa zadíval na Aarona. „Ty ožran, veď píš! Nepočuješ, čo ti vravím?“

Aaron sa chytil za hlavu. V jeho mysli bolo len jedno slovo, ktoré by ho od tohto oslobodilo. Lo-bo-tó-mia. No nateraz musí písať. Otvoril si rozpracovaný príbeh o statočnej trpaslíčej princeznej-bojovníčke Eliane. „No vidíš, že to ide,“ pousmial sa piskľavý hlások. „A teraz píš. Krásna, statočná bojovníčka Eliana...,“ Aaronovi hučalo v hlave. Tento hlások bol extrémne otravný, často to bolo na hranici únosnosti. Navyše iné hlasy dodávali jeho príbehom hĺbku, no tento bol akýsi podivný, akoby to bolo stelesnenie 12-ročného decka. Tentokrát si Aaron doprial z fľaše dúšok trpezlivosti a pokúsil sa sústrediť.

„Vieš čo mi napadlo?“ opýtal sa hlások. Aaron to nechcel vedieť, ale tušil, že sa to dozvie. „Mohla by som stretnúť, samozrejme, ako odmenu za moje statočné činy, nejakého krásne trpaslíčieho bojovníka. Ale nie nejakého chudáka, ale princa, bohatého, vznešeného, oddaného, šarmantného, ktorý mi splní všetko, čo si len budem priať, aach,“ zasníval sa piskľavý hlások. „No a potom, a potom, budeme žiť v krásnom paláci, budeme mať trpaslíčie deti, ale ja nebudem nudná trpaslíčia matka, stále budem odvážna trpaslíčia bojovníčka, no ale budem musieť myslieť aj na svoje trpaslíčie deti a ...,“ nekonečný prílev trpaslíčich slov sa vyrútil na Aarona.

Aaron opäť siahol po fľaške. Bolo to neúnosné. Potreboval dúšok odvahy. Alebo možno aj dva. Nakoniec sa rozhodol pre tri a konečne položil prsty na klávesnicu. ´Krásna a statočná trpaslíčia princezná-bojovníčka Eliana sa s odvahou pustila do boja...´ „Áno, áno, áno, to je ono...“ radosťou pišťal hlások.

´Po pár fantastických výpadoch a útokoch Eliana zacítila čosi mokré na svojich šatách...´ „Čo? Tebe preskočilo? Snáď som sa v tom príbehu nepočúrala!“ zlostne pišťal hlások.

´Elianin pohľad padol na jej brucho a zistila, že ju prebodol ostrý šíp.´

„Nieee! Prestaň! Ty ožran, čo to píšeš?!“ zlostil sa hlások. ´Zrazu tam nebol len jeden šíp, ale dva, tri, päť, až nakoniec desať!´ Kvalita diela išla dolu vodou, ale Aaron cítil čoraz viac odvahy. „Prestaň, ty ožran, to nesmieš!“ ´Statočná trpaslíčia princezná Eliana bola v momente mŕtva. Každému to bolo jedno. Koniec´

„Nieeeee!“ naposledy vydesene vykríkol hlások a bol fuč. Aaron dorazil fľašku. Trochu sa mu triasli ruky, nie preto že by málo pil, ale preto, lebo nebol zvyknutý takto vraždiť svoje postavy. Tentokrát si ale vydýchol. Bolo toho na neho veľa. Navyše to bol mizerný literát, nebolo by z tej knihy aj tak nič. Chvíľu pokoja radšej využije na oddych. Zaklonil sa na stoličke a zavrel oči.

Jeho krátky spánok prerušil nepatrný zvuk. „Haló? Halóóó? Je tu niekto? Kde to som?“ kládol otázky vydesený hlások. Rozhliadal sa zmätene okolo seba, no statočne zadržiaval slzy. Aaron prudko otvoril oči. Cítil, že tentokrát to bude iné. Smutné. Dojímavé. Dal si ešte dúšok inšpirácie a pustil sa do nového diela.