Vstala neskoro. Vonku bola tma, ale v tomto čase býva tma dlho a skoro. A v tomto čase sa aj jej vždy stáva ťažko. Prehodila si vlnenú šatku cez plecia, jednou rukou si ju pridržala na vychudnutom tele, druhou zapálila sviečku. Triasla sa jej, keď sa so sviečkou šuchtala po izbe. Na kuchynskom stole ju čakal džbán so studenou vodou, čo jej ešte večer priniesol susedovie Janko, a kus kakaového koláča, čo im ostal z večere. Položila sviečku na stôl, plameň sa odrazil na bielom porceláne. Odliala si do misky, ktorú si preniesla k oknu, kde sa každé ráno umývala.

Sťažka si sadla do kresla a zadívala sa do zrkadla. Tvár jej brázdili hlboké vrásky, oči akoby sa každým dňom zmenšovali, ústa schli, vlasy už dávno stratili temnú čokoládovú farbu mladosti. Rozplietla si vrkoč dlhý takmer po pás a medzi prstami jej ostal chumáč šedivých vlasov. "Tak už to začalo," zamrmlala si popod nos škrípavým hlasom. Tento rok starla akosi prirýchlo.

Ešte párkrát si prešla prstami pomedzi pramene, potom si ich rozčesala, zaplietla to tuhého vrkoča, ktorý si obtočila okolo hlavy. Vypadané vlasy ostali na podokenici; neskôr ich zakope v záhrade. Umyla si tvár, obliekla sa. Všetko trvalo akosi príliš dlho, chlad sa jej zahryzával do kĺbov a ona mohla len potichu nadávať. S brieždením sa ozval kohút z vedľajšieho dvora a pes ešte zalezený v búde mu odpovedal. Aj on znel akosi ospanlivo. Kým však slnko vyšlo úplne, starecké kosti sa rozhýbali, oči rozžiarili a úzke ústa usmiali. S chuťou zjedla darovaný koláč a zapila ho pohárom mlieka. Bolo treba urobiť toľko roboty. Pooberať poslednú úrodu zo záhrady, na stromoch ostalo pár sladkých jabĺk, do obeda jej má Marka priniesť šaty, ktoré si objednala na sviatočný sprievod a tiež by mala ísť pozrieť malú Evku, toho roku prvé dieťa v dedine. Rozhodla sa, že jej rodičom donesie niečo zo špajzky. Orechy, trochu múky, kakao a mlieko, možno sa jej podarí nájsť aj kúsok čokolády, ktorý si schovávala na ťažšie časy, aby si mohli na nedeľu upiecť koláč. A keďže mala dobrú náladu, prihodí im k tomu aj kúsok šťastia. Boli Evke dobrými rodičmi.

Deň po dni sa míňal, mesiac sa zmenšoval a zväčšoval, stromy sa farbili do jesene a zem chladla. Vrásky na tvári sa prehlbovali, vlasy padali čoraz viac, už jamku v záhrade ani nezahrabávala. Na Sviatok všetkých svätých viedla zástup na cintorín už celkom plešatá, len so sviatočnou vyšívanou šatkou prehodenou cez lebku. Šaty, ktoré jej Marka ušila, na nej viseli ako na vešiaku. Ale čo tam po tom, na jar budú zase dobré.

A keď jedno ráno, bolo už uprostred novembra, nevládala vstať z postele, vedela, že prišiel jej čas. Čakala, než príde brieždenie a potvrdí jej predtuchu. Na strome za oknom už nebolo jediného lístka. V noci spadol posledný.

Usmiala sa a vŕzgavo vstala zo studenej postele. Už sa neobťažovala ani umývaním, ani obliekaním. Venovala letnej chalupe posledný pohľad, rozhrabala oheň v peci, skontrolovala okná. Dvere nechala odomknuté. Kto by už len chcel vykradnúť dom stareny, ktorá sa o všetkých celý rok starala? Zapískala na psa a poslednýkrát ho poškrabala za ušami. Zaskučal a ľútostivo jej oblizol ruku.

"Starká!" začula susedov výkrik spoza bránky. "Čo robíte vonku iba v nočnej košeli? Veď zmrznete!"

Starká iba pobavene mávla rukou. Už bola len kosť a koža, nemalo na nej čo zmrznúť. Pomaly sa vybrala jeho smerom. "Nezmrznem," usmiala sa.

Vedľa suseda sa objavila jeho žena. Chytila muža za rameno a smutne pozrela na starú ženu. "Už je čas?" Vedela, a mal by vedieť aj on, ale nuž, bol tu v dedine nový, priženil sa len pred nedávnom.

"Veru, veru," zamrmlala a zavrela za sebou bráničku. Pohladila susedov láskavým pohľadom na rozlúčku a vybrala sa po cestičke do lesa. Kládla nohu pred nohu a už ani nevnímala, ako z domov vychádzajú ľudia a mlčky sa s ňou lúčia.

Prvý prst jej odpadol ešte než prišla do lesa. Mäso aj s kožou sa zošuchlo a švachtlo na zem. Zadívala sa na ruku s odkrytými kostičkami namiesto malíčka. Druhou rukou si zadrapla do dlane a ďalší kus mäsa padol na zem. Ani len nemrkla, nezastavila. Dotkla sa tváre a v ruke jej ostal kus zošúvereného líca. Koncami kostí namiesto nechtov roztrhala opotrebovanú nočnú košeľu a tá spadla na zem s kusami chrbta a pliec. Vylúpla si oko a hodila ho vranám, ktoré sa za ňou začali zbiehať ako pohrebný sprievod. Jeden vták zakrákal na poďakovanie.

Postupovala stále ďalej, každým krokom ľahšia, každým krokom vracajúc kus seba prírode, ktorá ju celú rok živila. Išla pomaly, no nič ju nebolelo. Bolí vari stromy, keď im na jeseň opadáva lístie? Vrany za ňou škriekali a ona by im odpovedala, ale už nemala pery ani jazyk. Keď jej odpadol spodok brucha, na okamih zastala. Na zem švachtavo vypadli staré orgány a chvíľu trvalo, než si z nich vymotala kostnaté nohy.

Využila ten okamih, aby sa zadívala dopredu. V diaľke medzi stromami sa už črtala strecha chalupy, kde strávi zimu. Odlúpla si mäso zo stehna a bezstarostne ho odhodila na kopu vnútorností.

Slnko vyšlo neskoro a zašlo skoro. Mesiac v splne ju zastihol na čistinke pred chalúpkou. Zastala, aby sa chvíľu opájala jeho svetlom. Už na sebe nemala ani kúsok starého mäso, vybielené kosti žiarili v mesačnom svetle, hltali ho ako víno a opájali sa jemnou vôňou chladnej noci. Prázdne očné dierky sa kochali tieňmi stromov a bielou žiarou inovate. Z oblohy sa pomaly zniesla prvá, maličká, nesmelá vločka. Kostra bývalej starkej poskočila, aby ju chytili na konček ukazováka. Vločka sa tam chvíľu leskla, než ju odvial jemný vánok.

Kostra zaujúkala do vetra a dala sa do divokého tanca.

Prišla zima.