Klap-klap, klap-klap, klap-klap, nieslo sa Koridorom číslo 5, ktorý jeho obyvatelia familiárne prezývali Šedá zóna, podľa farby stien, ktoré viedli od každej cely až k neveľkému popravisku.

Úzke priezory, ktoré poskytovali rezidentom výhľad na prichádzajúceho sa pomaly vyplňovali dvomi pármi očí, prípadne farebnou hmlovinou, to podľa toho, aká rasa tú-ktorú celu obývala. A to, čo ich zrakové aparáty zočili, bol prekvapivo - človek.

Drobný šľachovitý exemplár druhu homo sapiens sapiens, ktorý prechádzal Šedou zónou takpovediac zrýchleným krokom, sa nazýval doktor Samuel Hoffman. Bol bledý, strhaný, čierny oblek mu zle padol a kropaje potu mu stekali pod hrubým rámom okuliarov do očí a nepríjemné mu dráždili oči. Väzni Koridoru číslo päť si šli oči vyočiť, veď všetci už boli dávno presvedčení o tom, že človek dávno vyhynul.

Doktor Hoffman konečne zastavil pred celou D a ostýchavo zaklopal. Otvoril mu statný bachar - reptilián v kevlarovom brnení: "Á, to ste vy, vitajte!", pozdravil ho žoviálne, "Róka je pripravený, nechám vás osamote."

Reptilián chvatne opustil sparťansky zariadenú celu a nechal doktora s jej väzňom.

Hrdzavá kštica vlasov a stodesať kilogramov svaloviny bolo otočených k doktorovi chrbtom a pripútaných k neveľkému stolíku z nerezovej ocele, zapustenému do zeme.

"Moje meno je doktor Samuel Hoffman. Ste Atilla Róka, obvinený z vydania ľudského druhu do rúk nepriateľskej mimozemskej rasy a následnej genocídy, ktorá...?"

"Sadnite si, doktorko, prejdeme k veci", prerušil ho chrapľavý hlas a pokynul hlavou, "ani jeden z nás nemá čas na zbytočné kecy, nemám pravdu?"

Hoffman roztržito prikývol a ponáhľal sa usadiť priamo oproti mohutnému ryšavcovi, ktorého tvár brázdili hlboké vrásky a kedysi pekné zelené oči mu zapadli pod ornament čiernych kruhov. Doktor sa nervózne pozrel na bezpečnostnú kameru nad nimi.

"Funguje, nemáte sa čoho obávať. A som odsúdený, nie obvinený."

Hoffman si odkašľal a nahliadol do spisov pred sebou: "Ste smrteľne chorý a..."

"A zomriem za pätnásť minút, podľa reptiliánskych výpočtov, áno... Chcete vedieť, kam bola umiestnená intelektuálna elita ľudstva po invázii generála Mahrema, alebo nie?"

Doktor Hoffman prikývol: "Bolo mi povedané, že hovoriť budete jedine s človekom, je v tom teda nejaký háčik..."

"Žiadny háčik, doktorko, nebudem sa baviť s nejakými zdeformovanými byrokratickými sráčmi z Alfa Centauri..."

Hoffman si odkašľal a prinútil sa k úsmevu.

"Zvláštny výrok na kanibala. Vy musíte asi nenávidieť celý svet."

Róka sa nepríjemne zachechtal.

"Ľudská krv, doktorko, chutí ako čokoláda. A čokoláda je posledné jedlo, ktoré som si, ako predčasne odsúdený k smrti sužujúcou nervy postihujúcou chorobou, vyžiadal."

Doktor sa už teraz musel usmiať naozaj.

"Ale posledné kakaové bôby sme vypestovali pred tridsiatimi rokmi, žiadnu čokoládu vám neprivezú."

Róka nadvihol obočie a postavil sa zo stoličky. Doktor si až teraz všimol chýbajúcu sponu na stohu papierov. Idiotský reptilián!

Róka mu položil obe ručiská na útle ramená a zašeptal: "Sú za vstupnou bránou v gravitačnom poli mesiaca Deimos, priamo pod jej základmi..."

Vytiahol o stôl zabrúsenú sponu a bodol vydeseného Hoffmana do krku: "Bon appétit, docteur..."

Koridorom číslo päť sa rozoznel vydesený výkrik.