„Čo by ste povedali, že je hlavným spúšťačom?“ opýtal sa mladý reportér po tom, čo zapol rekordér. Kolieska s páskou sa rozkrútili na drevenej doske. Klavirista zastrčený v kúte baru prestal hrať a zvedavo sa nahol k dvojici pri stole. Okrem nich tam už v tejto pokročilej hodine nikto nebol.

Vyhadzovačka si našuchorila hustú červenú hrivu, vstala od stola, akoby sa jej otázka vôbec netýkala, obišla bar a pomalými pohybmi naliala zlatistú tekutinu do troch poldecákov. Jeden postrčila, až sa skĺzol na koniec barovej dosky k pianistovi. Zvyšné dva priniesla na stôl.

„Čo je spúšťačom?“ zopakovala otázku a vykŕčila pery. „To by som len polemizovala. Ale z toho, čo som videla, to môže byť akékoľvek prehnané emócie. Hnev. Ale taký skutočný, nie že zakopnete o stôl. Hnev, ktorý vás núti vyrvať si mozog z tela. Čo, samozrejme, nejde,“ pousmiala sa skôr nad nemotornosťou svojho vtipu, než nad jeho zábavnosťou.

Reportér, trochu spotený, sa zasmial tiež. Potom akoby si uvedomil, prečo prišiel, vyhabkal druhú otázku: „Videli ste niekedy, ako sa premenili? Je to desivý pohľad?“

„Desivý?“ váhavo pokývala hlavou. „Keď sa to deje, nie je väčšinou čas sa na nich ktovieako vynadívať. Najhoršie na celej veci je,“ sadla si na roh stola a preložila si nohy v kožených čižmách cez seba, „najhoršie je, že keď sa to deje, väčšina ľudí odvracia zrak a nevšimnú si, že im hrozí nebezpečenstvo. Predstavte si situáciu,“ vyskočila na rovné nohy, „že vášho kolegu vyhodili. Najprv zamrmlete nejakú generickú poznámku, ako je vám to ľúto a ako dúfate, že čoskoro nájde lepšie miesto. Potom sa otočíte, pomyslíte si, že potrebuje čas a priestor, aby si zbalil veci a BUM!“ tľapla jednou rukou do druhej. „Zrazu sa premení! A vy nemáte čas zareagovať! A práve takto dochádza k zbytočným stratám.“

„Takže hovoríte, že si treba dávať pozor.“

„Na každom kroku,“ prikývla žena. Oči jej odrazu zaleteli k oknu, za ktorým sa črtala temnota. Nemohla tam nič vidieť, zdalo sa, akoby nebezpečenstvo ani nehľadala zrakom, ale akýmsi skrytým, skúsenosťou vycvičeným zmyslom.

Reportéra to inšpirovalo k ďalšej nesmelej otázke: „A nebojíte sa...“

Vrhla na neho pobúrený pohľad.

„Nebojíte sa,“ skúsil to znovu, „pracovať v takomto zapadnutom podniku? Prepáčte, myslím, tak ďaleko od mesta. V noci je tu úplná tma.“ Znelo to skoro ako sťažnosť. Ale márne, ak ich chcel vidieť, musel si na nich počkať v noci. Z nejakého dôvodu sa stalo, že sa stránili svetla.

„A čo by mi pomohlo, keby som sa bála?“ zachechtala sa a klavirista spolu s ňou. „Nie, nie, báť sa netreba. Treba byť pripravený! A ja som. Vždy o krok pred nimi,“ usmiala sa.

„A ste si istá, že dnes nejakí prí-prídu?“ zakoktal reportér. Už to chcel mať radšej za sebou.

„Isteže,“ usmiala sa potmehúdsky. „Pred pár minútami som posledných podgurážených zákazníkov vykopla von a naložila im poriadnu dávku nadávok. Dostať vynadané od ješitnej ženskej, keď je človek v najlepšej zábave, a poslať ho von do tmy, nech idú do hajan, do je jasný spúšťač.

Znovu sa zahľadela do tmavého okna. Klavirista tiež vstal a zvesil pušku sponad dverí.

Reportér preglgol.

„To sú...“ začal, no priložila si prst na perami, aby ho umlčala.

Strop v miestnosti sa zatriasol.

Už žiadne úsmevy, už len vážna tvár.

Odistila zbraň. Pohľadom reportéra vyzvala, aby sa tej svojej aspoň chytil.

„Vždy o krok pred nimi,“ zašepkala a vložila si do úst kúsok malej tmavej hmoty.

Čosi ozrutné sa mihlo za oknom. Mladý reportér stuhol ako solný stĺp. Akoby zo strašnej diaľky počul, že i klavirista odistil pušku. Sám sa však nedokázal ani pohnúť. Silueta v tme bola stále jasnejšia. Už videl i jej hrôzostrašnú tvár, tesáky, laby väčšie ako jeho hlava. Celé jeho vnútro naplnil ryk. Nebola to len metafora – rev bol taký silný, že v okamihu na bare vybil všetky okná.

„Uf, tento je riadne nahnevaný!“ potešila sa vyhadzovačka a strelila oblude hnedý náboj priamo do krku.

Príšera sa zviezla na zem skôr, ako stihla preliezť oknom k nim.

Za ňou sa však objavila ďalšia, jej rev bol rovnako hrôzostrašný. Keď jej došiel dych, žena skríkla: „Mladý, teraz ty!“

No reportér sa ani nepohol. Len tam stál s roztvorenými ústami. Obluda sa preklopila ponad parapetu a už aj bola dnu.

„Simon!“ skríkla žena a klavirista vystrelil. Dokonale nacvičeným pohybom sa aj on trafil priamo do rozďavených úst. Obluda sa zakolísala, no pokračovala. Vyhadzovačke sa pri tom pohľade zatriasli prsty, keď nabíjala svoju zbraň.

„Skús tmavú!“ zakričal jej klavirista a aj on sa čo najrýchlejšie pokúšal nabiť zbraň.

„Tmavú, tmavú, ale čo s týmto?“ pozrela na práve nabitú zbraň. Pri myšlienke, že by mala plytvať nábojmi, strelila jednu aj mladému reportérovi. Aj tak si o to v podstate pýtal.

No to už cítila ohavný pach beštie priamo nad ňou, papuľa rozďavená na ďalší výkrik. Papuľa, do ktorej by sa zmestila celá jej hlava.

Videla všetky jej tesáky.

Jeden, druhý...

„Žeby som si to zaslúžila?“

Od podobných úvah ju zachránila tmavá guľka klaviristu. Priamo do hrdla beštie.

Hľadela na neho, ako sa zohol k mladíkovi a vytiahol mu spomedzi bledých prstov zbraň.

„Zaslúžila,“ povedal a vystrelil.

Schytala to priamo do hrdla.

Prehltla a rozkašľala sa.

„Bez teba by sme tu už dávno neboli,“ usmial sa na ňu klavirista mäkko.

„Ďakujem,“ odvetila zadrhávajúc sa. „Ale mohol si mi tú čokoládu aj normálne podať, ono to celkom bolí. Prepáč, mladý, už si okej? Zamrzol si ako cencúľ,“ usmiala sa na reportéra, ktorému sa pomaly vracala farba do tváre. „George, Mike, vitajte, milé od vás, že ste prišli, ale mohli ste prísť aj dverami,“ smiala sa, keď videla, ako sa beštie vracali do svojich ľudských podôb.

„No tak, Cecile, dobre vieš, že keď sme nasraní, nie sme to my. Môžem ešte trochu čokolády?“

„Ale už len po kúsku, vieš, aká je cenná!“ žmurkla na neho a siahla rukou do vrecka. „Tuto mladí píše článok do miestnych novín, ako sa porátame s nasratými zákazníkmi. Tak som mu navrhla, nech príde po záverečnej. Ešte nejaké otázky, mladí?“

„Is-isteže,“ vyjachtal reportér a posunul si okuliare na koreň nosa. „Prečože sa premieňajúcich ľudí voláme snickerčania?“

„Ach, to je ti takí starí folklór, ten názov k nám priniesli pozemšťania...“