„Potrebujem vzduch!“ Milo vyšiel na verandu a zabuchol za sebou dvere. Hlasný smiech, hudba a kakofónia hlasov z desiatok hrdiel, typické zvuky dobrej párty, trochu stíchli. V hlave mu víril alkohol a myšlienky. Veľmi čierne myšlienky, lebo jeho život sa práve skončil. Skončil sa, keď videl, ako sa Naďa pozerá na Lea a ako s ním tancuje. Keď po pol roku v pohodlí zóny priateľstva konečne pochopil, že u nej nemá šancu.

Na chvíľu vystavil tvár chladnému vzduchu a zahľadel sa do tmy.

„Dáš si koláčik?“

Milo nadskočil. Až teraz si všimol, že na verande nie je sám. V drevenom hojdacom kresle sedelo dievča. Taká nepekná sivá myška, na párty oblečená až príliš slušne, do neroztrhaných džínsov a pleteného svetríka, na nose okuliare-popolníky. Natŕčala mu ruku s plastovou škatuľkou obsahujúcou čierno-čierne brownie.

„Neboj sa,“ prehodila, keď videla, že zaváhal. „Nie je v nich žiadna špeciálna prísada,“ žmurkla, „len čokoláda a čierne pivo.“

„Pivo?“ Milo zdvihol obočie.

„Uhm, brownie na írsky spôsob. Guinness pekne zvýrazní chuť tmavej čokolády a s tými kvasinkami cesto chutí trošku, akoby bolo kysnuté. Veď vyskúšaj!“

Hneď ako sa mu koláč dotkol jazyka, príval chutí ho prinútil zavrieť oči. Tento brownie nebol ťažký a mazľavý ako bežné, ale nadýchaný, až sa rozplýval v ústach. Čokoláda Milovi na chvíľu doslova zastrela zmysly a potom akoby ich, práve naopak, zostrila. Zrazu videl, že neznáma pod hrubými okuliarmi skrýva nadpozemsky krásnu tvár, oveľa krajšiu ako Naďa, s veľkými zelenými, až mačacími očami. Vnímal jej úsmev, ktorý ju celú rozžiaril, predstavoval si, ako sa jej ryšavé kučery lesknú, keď ich vyslobodí z drdola.

Nechápal, ako sa mu predtým mohla zdať škaredá.

„Chutí?“ opýtala sa.

„Nemáš predstavu,“ hlesol a natiahol sa po dupľu.

* * *

„Často chodíš na párty s koláčmi, Kika?“ opýtal sa Milo, keď o nejakú hodinu neskôr sedel u nej doma na prekvapivo pohodlnom gauči a pozoroval, ako im pri barovom pulte mieša drinky. Bytík mala malý, ale útulný, plný starožitných kníh a excentrických čačiek.

„Skoro vždy. Nemám rada small-talk a trocha čokolády aj tak rozbije ľady rýchlejšie.“

„To teda.“ Pristúpil k nej a objal ju okolo pása. Inokedy by na to nemal odvahu, býval skôr plachý, ale v ten večer akoby sa vznášal.

Nebránila sa. Podala mu čerstvý gin tonic a štrngli si.

„Na nové známosti!“ prišiel Milo pohotovo s prípitkom.

„Tak-tak. A na moc čokolády!“

* * *

Strhol zo sna, strašidelnej nočnej mory, úplne zaliaty potom.

Niečo bolo zle.

Zaspával príjemne vyčerpaný, v bielučkých obliečkach voňajúcich po levanduli, vedľa neho nahé teplé telo plné života. Zobudil sa na kôpke páchnuceho sena v tmavej kobke osvetlenej fakľami, steny vytesané zo skaly ako v nejakom starom zámku. Oproti ležal ďalší dvaja úbožiak. Spal, veľmi nepokojne sa prehadzoval. Z hlavy mu cez tenkú trubicu do zaváraninového pohára prúdila akási čierna tekutina.

Milo si vydesene ohmatal hlavu, a naozaj. Aj on mal k uchu pripevnené podobné zariadenie. Vydesene vykríkol.

„Psssst,“ biela ruka ho pohladila po hlave a priložila mu k ústam pohár s akýmsi odvarom. „Spinkaj, teta Kika a jej kamarátky potrebujú veľa nočných môr, aby neboli hladné.“ Nechcel poslúchnuť, ale stačilo ochutnať jeden dúšok a nechutný odvar vypil až do dna. Viečka mu zaklipkali.

„Nechápem, ako to robíš, že ich vždy dostaneš, Kikuš,“ začul v polosne známy hlas. „Tohto som zvádzala asi pol roka a stále sa nemal k činu. Tebe stačí jeden večer…“

„Ja len ctím staré tradície, Naďka. Kedysi sme ich lovili na perníky, dnes stačí dobrý brownie.“ Hlas podpätkov sa začal vzďaľovať.

„A už sa ani nemusíme báť, že nás niekto posadí na lopatu. Tie elektrické rúry sú dosť malé.“