„Dobré z hory, zlé do hory!“ zariekaval sa Dlháň Ďuri a prežehnal sa zajačou kosťou. Pri pohľade na hmlu tiahnucu od bukov sa chmúrnym myšlienkam neubránil. Aj noc dnes vpadla do doliny akosi včaššie. Nedobré znamenia. S povzdychom hodil zajačiu kosť Kerbymu, ktorý zaraz precitol z lenivej letargie. Štastné psie chrúmanie Dlháňovi trochu zdvihlo náladu. „Á čert vie, možno dobre bude,“ mávol rukou Ďuri a rozvážnym krokom kráčal späť do krčmy, ktorú v tomto pustom kraji na konci sveta vlastnil.

Ako vošiel dovnútra, okamžite vedel, že sa niečo zmenilo. To ten pach. A ten chrapľavý smiech pol sekundy po ňom. „Chra – chra - chra, Dlháň, čo ty tu?“ chrchlal hrdlom starý Krakoš, sediaci v kúte za dubovým stolom. Z Ďuriho razom spadlo napätie. Stamgast Krakoš, ktorý často ako jediný hosť, plnil kasu Ďlháňovi, nevynechal ani dnešný večer. Ďuri nevedel, či má starec chuť žartovať, alebo už senilnie. Skôr sa však prikláňal k druhému tvrdeniu, zvlášť po tom, čo Krakoš stíšeným hlasom prehodil: „Dnes ti zaplatím,“ kradmo sa poobzeral vôkol seba a hodil bradou k nohe stola, „pokladom!“

„Senilnieš, starký:! Akým pokladom, veď pri nohách máš akurát staré vrece rozožraté od myší.“

„Ak uhádneš, čo v ňom mám, bude tvoje.“

„Deravých vriec mám dosť Krakoš, nechaj si ho. Načo si ho tu vôbec vliekol, šak smrdí jak zdochlina!“

„Ej Dlháň, synku, nečakal som, že tak skoro uhádneš,“ preťal starcovu tvár ľstivý úškrn, „ber si ho teda, je tvoje!“ a hodil vrece k Ďurimu. Pri dopade to čvachtlo jak okovaná obuv v blate, smrad zosilnel a z vreca začalo vytekať niečo, čo pripomínalo zmes krvi, čriev, riedkych výkalov a mozgu. Pomerne veľkého. Na podlahe sa začala vytvárať škvrna, pripomínajúca tú, ktorú mu kedysi dávno, ešte nechodil ani do školy, ukazoval psychológ pri vyšetrení.

„Kto to bude teraz čistiť, ty hlupák starý?!“ vybuchol Ďuri, „ja ti tu každý deň nalievam, inde nemáš kam chodiť, aj na sekeru tu piješ polku mesiaca a takto mi to tu zadrbeš!“

„Chra – chra – chra,“ bavil sa starec na Dlháňovi, „veď máš v kumbále mop, tak to pekne vyčisti, synku.“

Nasratému Ďurimu neostávalo nič iné, starca by neprinútil prstom pohnúť a možno sa dnes ukáže aj nejaký turista, lepšie bude to čo najskôr spratať. Zamkol krčmu zvnútra, ukázal Krakošovi chrbát a vytratil sa do kumbálu.

- - -

Dlháň Ďuri sa už na starého Krakoša nehneval. Naopak, bol rád, že mu poskytol príležitosť poriadne vydrhnúť podlahu. Ba nielen vydrhnúť, ale aj vynoviť. Zúfalo už potrebovala iný náter. Aj Krakoš sa tváril veselo a neprestával sa uškŕňať. Ani nemohol. Kožu z jeho tváre, napnutú na drevenom podstavci, už neovládali vôľové svaly. Na starca mal v sebe Krakoš dosť krvi, aby ňou Ďuri na celučkú podlahu nakreslil krásny ornament. Presne ten, ktorý videl ako dieťa. Aj Kerby štastne vrtel chvostom s Krakošovým predlaktím v papuli.Ostatnými časťami starcovho tela ho môže Ďuri kŕmiť celý týždeň.

„Á, nakoniec aj dobre bolo,“ potriasol Dlháň hlavou a prežehnal sa očnou buľvou.