Zosnovali sme to takto...
Cora a Nora boli sestry, ktoré žili už dlhé stáročia. Narodili sa v Grécku, keď ešte bohovia chodili medzi ľuďmi. Ich matka bola veľmi nadaná tkáčka Arachné. Jedného dňa si povedala, že keď už nemá medzi ľuďmi nikoho, kto by sa jej v tkaní rovnal, vyzve na súboj nejakého boha, v tomto prípade Aténu.
Za teplej augustovej noci sa trblietali vo svite mesiaca pavúčie siete. Tiahli sa od jedného rohu lavičky po druhý. Dvaja pavúci boli pohrúžení do roboty. Tkali pavučinu, do ktorej potom nachytali toľko koristi, koľko zvládli stráviť. Tá prostá činnosť v sebe ukrývala niečo pozoruhodné. Ako keď vo veľkolepej sále hrá symfonický orchester. Každý z hudobníkov vtedy vykonáva svoju prácu a popri tom poslucháčom prináša hlavne uspokojivý zážitok. Moje prirovnanie môže byť mätúce, pretože kto by už len mohol mať uspokojivý zážitok z tvorby smrteľnej pasce? Ale ako hovoria múdre knihy, pavúky sú veľmi užitočné malé stvorenia.
V paneláku na prvom poschodí sa práve hádali mladomanželia.
„Takže si ho odviezla a potom aj priviezla domov. Ale potom si s ním aj ostala! Ja som tu bol sám! To nemá žiadnu rodinu alebo priateľov?“
„Sme kamaráti. A ako isto vieš, žena mu umrela. Bývam tu najbližšie. Pracujem z domu, mám tu auto. Jasné, že mu pomôžem, keď si zlomí ruku. To nebolo namierené proti tebe. Aj ty chodíš do bytov svojich kamarátov a to ani nie sú v núdzi. A také, že ja som žena on je muž, na mňa neplatí!“
„Je polnoc! Čo také si nemohol urobiť sám o polnoci?!“
Na siedmom poschodí v tom istom čase odchádzal mladík z bytu.
„Kam ideš takto neskoro?“ pýtala sa jeho stará mama, ktorá vyletela z postele v nočnej košeli.
„Ale, mám vonku nejakú robotu. Hneď som naspäť. Choď spať!“
Starká si sadla za stôl v kuchyni a zapálila cigaretu. Nervózne pri tom klepkala do stola.
Andrej kráčal rapperským krokom k neďalekému autoservisu. Obďaleč lampy, tak aby ho nikto nevidel, stál rovnako starý chalan. V tieňoch by ste tipovali, že patrili do rovnakej váhovej kategórie, ale Andrej vyzeral, že má nadváhu, len preto, že nosil oblečenie, ktoré mu bolo o niekoľko čísel väčšie. Kývol hlavou na pozdrav a podal tomu druhému ruku, pritom urobili niekoľko nacvičených gest.
„Nazdar, bráško,“ odzdravil sa. „Ako to šlape?“
„V poho, v poho. A ty ako? Kšefty idú?“
„Jo, veď zato ťa takto ťahám v noci z postele. Oné, som v kuse v strese, potrebujem ďalší matroš. Máš to, však?“
„Jasné, pre teba vždycky. Si mi vtedy helfol, tak sme si kvit. Zase za dvacku?“
Zákazník kývol hlavou na súhlas a nenápadným gestom vymenil balíček peňazí za marihuanu.
„Idem ja,“ ponáhľal sa Andrej. „Lebo zajtra mám šichtu. Pozdrav doma a daj potom vedieť.“
„Jasné, díky, zachránil si ma,“ rozlúčil sa frajerskými gestami, ktoré končili potľapkaním po chrbte.
O šesť hodín skôr vošiel muž do detskej izby na štvrtom poschodí.
„No čo, úlohy hotové?“
„Už som si ich dávno urobil v družine,“ odpovedal chlapec znudene. „Vieš, že pavúk si na večeru dá porciu jedla, ktorá je 17-krát väčšia ako váha jeho tela?“ odrecitoval už oveľa nadšenejšie, keď zdvihol zrak od encyklopédie položenej na písacom stole.
„A ty nedokážeš zjesť ani dva párky váhy malej myši,“ podpichol ho otec. „No, pome! Mama sa natrápila s večerou. Potom si niečo spolu pozrieme v telke.“
Maťo si nečujne zašomral, že sú tam len kraviny pre starých.
Maťov otec pracoval v zahraničí a keď sa vrátil, muselo byť všetko podľa neho. Mama ho stále obraňovala, ale obidvom vždy odľahlo, keď ho už vyprevadili na stanicu.
„No pochopíš to? Radšej si číta encyklopédiu! Mal by chodiť na futbal,“ rozoberal s manželkou pri večeri. „Kde sa stretávajú tvoji kamaráti?“ obrátil sa na Maťa.
„Nikde, doma sú. Na futbal chodia len dvaja z našej triedy a tí majú hrozné známky.“
„No vidíš. Ty ich máš dobré, tak by si si ani nepohoršil. Nehovorím, že je zlé učiť sa, ale vysoká škola mudrlantská nie je všetko. Ja som chodil na učňovku a pozri, koľko zarábam. Pozri sa, aké biedne platy majú tvoji učitelia. A to určite chodili na vysokú.“
Maťo sklopil zrak a želal si, aby už sedeli pri telke a otec čo najrýchlejšie zaspal.
„Keď sa s tebou rozprávam, pozeraj sa mi do očí!“ schmatol Maťovu tvár a pridržal ju tesne pri svojej. „Kedy sa už naučíš, že najdôležitejšia je odvaha! To je odvážne, mi uhýbať pohľadom?!“ kričal otec.
Maťova mama iba mlčky prehŕňala hrášok z jednej strany taniera na druhý. Nedokázala nič povedať, len zaťala zuby a čakala. Dokázala by zasiahnuť, ak by bolo treba?
Bol dusný večer. Vonku bolo počuť vravu a detský smiech. Celé rodiny trávili čas na ihriskách, aby si užili príjemný vánok, ktorý im vo vyhriatych bytoch chýbal. Lavičky boli obsadené, pár dievčat si rozložilo deky aj na trávnaté plochy a hrali sa na piknik so svojimi bábikami. Lavička pred ružovým panelákom bola ako vždy obsadená dvoma starými tetuškami. Volali sa Cora a Nora. V rukách držali pletacie ihlice, ktoré usilovne pracovali na čomsi, čo mohlo byť deka, ale rovnako tak aj sveter alebo ponožky. Občas im spadlo na zem klbko vlny a vtedy si okoloidúci zvykli pritiahnuť psy tesnejšie na vodítkach. Cora a Nora totiž nemali rady, keď im psy naháňali a rozvláčili klbká po okolí. Veď kto by to aj mal rád? Ale preto ešte nemuseli spustiť nepekné reči o neposlušnosti psov a nekompetentnosti majiteľov.
„Hej, Cora! Čo tí dvaja manželia?“ mykla hlavou k dvojici, ktorá sa včera hádala tak, že to bolo kvôli otvorenému oknu počuť až von.
„Čo by bolo?“
„No, vravela si, že ich dostaneme od seba. Nepatria k sebe. Veď sme im včera zamotali uzlík. Prečo sú dnes ruka v ruke na prechádzke?“
„Milá Nora. Ako keby si bola len mladá neskúsená tkáčka. Vieš, že všetko má svoj čas. Každý uzlík sa spojí do vzoru, ktorý sa bude dať rozpoznať až na konci.“
Nora vyzerala naozaj mladšie. Vlasy mala svetlohnedé, zopnuté, aby jej nepadali do tváre. Oblečené mala čierne šaty. Bola dlhá a vystretá ako keby zhltla pravítko. Tvár mala bledú, aj keď deň čo deň vysedávala na lavičke na slnku. Cora mala krátke šedivé vlasy a aj keď bolo teplo, oblečené mala chlpaté háčkované tielko so svetlými pruhmi. Tvár jej brázdili vrásky a ružovkastý nádych na líčkach dotváral zdanie milej tetušky. Pri pletení sa hrbila a vyzerala, ako keby bola sama veľkým klbkom vlny.
„Dnes mi zvonili doma,“ pokračovala Cora. „Skoro mi vyskočilo srdce z hrude.“
„A čo si robila?“
„Ále, prišli len odpisovať dáke číslo z radiátorov, tak som im povedala, že nemôžu ísť dnu, lebo mám všade po zemi porozkladané záclony, tak že im to napíšem. Vieš si predstaviť, ako by sa tvárili, ak by videli po celom byte siete? Asi by ma zavreli do starobinca. Povedali by, že sa už nedokážem postarať o domácnosť.“
„Tak, tak. Veľká škoda, že nemáme žiadne iné sily na ochranu pred obyčajnými ľuďmi. Aténa to vôbec, ale vôbec nedomyslela. Už si dáva fakt na čas. Občas mi napadne, či ešte vôbec existuje. Napadá ti to tiež niekedy?“
„Je to jedna z mojich najväčších nočných môr. Ale potom si poviem, že ak by tu už nebola, neboli by sme tu ani my.“
Cora a Nora boli sestry, ktoré žili už dlhé stáročia. Narodili sa v Grécku, keď ešte bohovia chodili medzi ľuďmi. Ich matka bola veľmi nadaná tkáčka Arachné. Jedného dňa si povedala, že keď už nemá medzi ľuďmi nikoho, kto by sa jej v tkaní rovnal, vyzve na súboj nejakého boha, v tomto prípade Aténu. Nakoniec sa bohyňa bála priznať, že smrteľníčkino dielo je lepšie ako to jej, a tak víťazný obraz zničila. Arachné bola z toho taká užialená, že sa obesila. Aténa ju neskôr dostala z ríše mŕtvych a premenila ju na pavúka. Nech si ako pavúk tká najkrajšie siete na svete. To bolo naozaj zákerné. Lenže nepočítala s tým, že kúzlo čiastočne premení aj jej dcéry. Stali sa pavúčicami, ale len v noci. Cez deň tkali a ovplyvňovali svojimi príbehmi na krosnách ľudí vo svojom okolí. Večer rozprávali matke, ako rozhádali susedov. To bolo na začiatku, ale aby ulahodili svojej nahnevanej matke, začali zabíjať. Stávali sa krvilačnejšími a krutejšími. Preto zasiahla Aténa. Vrátila Arachné do podsvetia a dcéry už nemohli ubližovať. Dostali za úlohu ľuďom pomáhať, aby vykúpili svoje vraždy. Pokiaľ by sa im to nepodarilo, museli by ostať nažive. Ibaže nevedeli, ako má také pomáhanie v skutočnosti vyzerať. Niečo robili zle už celé tisícročia. A bohyňa po nich neprichádzala. Čakali, že ich vyprevadí tak ako matku.
Stmievalo sa. Nora a Cora stále štrikovali a niečo si štebotali. Ihlice sa im pri tom mihali, ako keby nemali dvojo rúk, ale vyrástli im ešte ďalšie dva páry.
„Povedz mi, prosím ťa, prečo sa nemôžeme vrátiť ku tkaniu?“ nedalo zase Nore.
„Vieš si predstaviť, ako málo miesta by sme mali v byte, keby nám jednu miestnosť zaberal tkáčsky stav? Kde by sme si utkali siete? Si predsa oboznámená s tým, že nám nestačí len to jedlo, čo nalovíme vonku. A kam by som dala vysávač a žehliacu dosku a ventilátor?“
Dve dámy večer vždy porozsvecovali svetlá v byte, otvorili okná a pozvali dnu svoje obete: „Poďte k nám muchy, mušky. Vybalíme pavučinu, nachystáme peknú perinku, aby sa vám dobre spalo a už ste sa neprebudili. Vyciciame vás až do dna. Telo vaše ostane prázdne a vnútri bude zívať len tma.“
„Ale ja radšej tkám,“ tvárila sa Nora kyslo.
„To ti nestačí, že tkáš každý večer? Takto to funguje tiež. Parádne prenosné vecičky sú tie ihlice a vlna. Nemusíme sedieť doma zavreté a máme aspoň trochu prehľad o ľuďoch. Vieš, že v dnešnej dobe nie je také ľahké zblížiť sa so susedmi. Aj keď nehovorím, že sme sa s niekým zblížili, ale poznáme každého a každý pozná nás.“
Práve išiel okolo Maťo a tetušky sa na seba spýtavo pozreli.
„To sa mi len zdá, alebo išiel z futbalového tréningu,“ žmúrila Cora na odchádzajúcu postavu. „Mal kopačky. Určite je jeho otec ešte doma. Mal už odísť. Veď sme sa dohodli!“
„Nie, dohodli sme sa, že sa to vystupňuje a odstránime ho z cesty. Ako ho chceš odstrániť, keď bude v zahraničí?“
„Aha, zabudla som, prepáč. Stará hlava už dobre neslúži. Ale treba ísť domov, je náš čas.“
Pobrali si ihlice a klbká do igelitiek, ponaťahovali sa a ťarbavým krokom odkráčali do ružového betónového príbytku, len každá na iné poschodie. Už dávno sa zhodli na tom, že bývať bude každá vo svojom. Boli predsa moderné nezávislé staré dámy.
„Počuj, ten sused zo siedmeho, ten mladý, tuším sa volá Andrej. On ti normálne dačo dealuje,“ vysvetľoval Maťov otec manželke, ktorá sa akurát vrátila z práce. Stál pri okne a keď jeho žena pristúpila k nemu, spustil záclonu aj žalúzie. „Ale nie teraz. Videl som ho v noci, vtedy sa s niekým stretol pri autoservise. To tu nebudem trpieť! Môj syn nebude vyrastať v blízkosti takého zločinca! Niečo musíme urobiť!“
„Čo by sme mali urobiť?“ opýtala sa Maťova mama, ktorá mala pocit, že jej muž sa doma už veľmi nudí. Dúfala, že neprišiel o prácu. Ale keby aj hej, určite by si skoro našiel inú, lebo byť nezamestnaným bolo pre neho najväčšou potupou.
„Mali by sme zavolať políciu.“
„Nemôžeš zavolať políciu, keď nevieš naisto, či predáva drogy. Boli by sme už navždy tí, čo udali susedov.“
„Ok, tak niečo vymyslím. Najlepší by bol dôkaz. Ak pôjde zase von, vykradnem sa za ním a skúsim ho odfotiť. Blízko sú kríky, mala by to byť hračka.“
Manželka mu neodpovedala. Vedela, že nemalo cenu hádať sa s ním. Bála sa o neho? Aj hej, aj nie. Iba sa usmiala a prikývla na súhlas, aby na ňu už manžel nezazeral a išla si po svojej robote.
Nora a Cora sedeli na svojej lavičke a snažili sa pliesť podľa svojich plánov. Hladko, obratko, hladko, obratko. A potom obratko, hladko, obratko, hladko.
„Čo ten chlapec s drogami?“ pýtala sa Nora.
„K tomu musíme nejak priviesť zákon.“
„Myslíš policajtov?“
„Musíme vymyslieť, ako by sa prezradil. A vieš, kto nám pomôže? Ten, kto sa do všetkého stará.“ Cora pohodila hlavou smerom k osobe, ktorá sa blížila. Bol to Maťov otec a chystal sa stráviť čas v miestnej krčme.
„Veď jeho sme chceli tiež odstrániť,“ pripomínala Nora.
„Ja viem, ale to bude trvať dlhšie. Ešte som neprišla na to, ako zabezpečiť Maťovi a jeho mame šťastný život bez otca. Milenec neprichádza do úvahy, to by bola katastrofa, takže to musí ísť aj inak. Mám pocit, že sa to vyrieši neskôr. A ešte tu máme náš mladý pár a mladého vdovca. Trojuholník ako vyšitý. Tam je to ale jednoduché. Bude to rýchle. Pár postrčení a pochopia, že urobili hroznú chybu, keď sa hnali do chomúta.“
Ivan sa ponáhľal z práce domov, cestou si všimol susedu zo štvrtého poschodia. Ťahala so sebou tašky s nákupom.
„Dobrý, dajte mi jednu tašku,“ naťahoval sa po tej ťažšej zdravou rukou.
„Ďakujem, ale to nemusíte a hlavne, keď máte niečo s rukou,“ všimla si sadru.
„Ale, to je v pohode, druhá je zdravá. Veď načo sú muži, ak nie na vláčenie ťažkých nákupov,“ chcel Ivan zavtipkovať. „Manžel je stále v zahraničí?“
„Nie, teraz je doma.“
„Aha, má prázdniny, však? Ja už druhý rok budem celé leto pracovať. Nechce sa mi nikam chodiť, tak len pracujem.“
„Mali by ste si niekedy aj oddýchnuť. Ja viem, že sa vám asi nechce bez ženy…“ Maťova mama sa zarazila, lebo nevedela, či neurobila niečo neprípustné, keď hovorila o zosnulej.
„Asi máte pravdu, ale to príde časom. Dúfam. Majte sa!“ Naložil susede tašky do výťahu a sám odkráčal ku schodisku, aby vyšiel na prvé poschodie.
„Videla si, ako sa na seba pozerali?“ vyhŕkla Nora, keď sa dvojica vzdialila.
„No a čo, tak jej odniesol nákup, to predsa nič neznamená.“
„Úplne nám narušila plány. Nemôže mať s nikým románik a Ivan patrí Patrícii. Už mu predsa pomáhala s tou zlomenou rukou.“
„Máš pravdu, je to únavné. Stále dookola. Ľudia nerobia to, čo chceme, aj keď sa snažíme. Veľmi rada by som si už oddýchla a spočinula na Elyzejských poliach. Myslím, že to dobré, čo už tak dlho konáme, preváži chyby, ktorých sme sa dopustili. A keď Aténa konečne uzná, že by už bolo načase vyslobodiť nás z tejto pekelnej slučky, určite to uznajú aj Hádovi synovia. Takže, blažený raj, už sa ťa neviem dočkať.“ Cora bola o dva roky staršia ako Nora, ale aj jej telo bolo staršie a už čo nevidieť sa malo obnoviť v nekonečnej slučke. Dialo sa to kvôli trestu, ktorí si odpykávali, ale aj kvôli tomu, že boli zčasti pavúčice. Keď sa jej telo obnoví, ľahšie splynú s ľuďmi, ktorí žijú podstatne kratšie ako ony. Lenže prídu aj o časť spomienok, takže sa musia veľa vecí učiť odznova. Možno aj preto im to s tým pletením až tak neišlo. Cora bola unavená, lebo jej telo dosluhovalo, ale aj z neustálych začiatkov. Mohli ste ju však vidieť pozitívne naladenú. Vedela, že tentoraz im to vyjde.
Nad panelákmi sa konečne objavili krvavočervené zore. Ľudia sa popri svojich každodenných činnostiach pristavili pri oknách a o dvanásť sekúnd neskôr sa znovu vrátili k iným kratochvíľam. Tešili sa, že budú môcť čo nevidieť otvoriť okná a vyvetrať. Teda aspoň tie dve tretiny, ktoré ešte nemali namontovanú klimatizáciu. Maťov otec Tibor sa chystal zasiahnuť. Bola to jeho povinnosť. Stál pri okne a pozeral sa na oblohu. Klimatizáciu v byte nemal, lebo to bol podľa neho prístroj pre slabochov. Ľudia by sa mali vedieť prispôsobiť čoraz väčším výkyvom teplôt, aby sa vysmiali tým, čo hovorievali, že ľudstvo globálne otepľovanie neprežije. Tibor nepozoroval zore, ale vyháňal z hlavy pochybnosti o akcii, na ktorú sa podujal. Nie že by sa bál, jednoducho sa mu nechcelo. Radšej by driemal pri televízore tak ako každý večer. Namiesto toho si prisunul kreslo k oknu, čudne poskrúcaný vykukoval von a snažil sa nezaspať. Maťo sa v ten večer tešil, že nemusel sedieť v obývačke. Otec ho totiž poslal do izby, lebo nechcel, aby vedel o tom, čo sa chystá. Obdivovať ho bude môcť potom.
Bola to zázrak, ale keď sa o pol jednej v noci vykradol Andrej von, Maťov otec ešte nespal. Rýchlo si obliekol vopred nachystanú tenkú bundu a topánky, schmatol mobil a kľúče, dal manželke bozk na hlavu a vzrušene zvolal: „Idem na to! Drž prsty!“
Maťova mama v polospánku zašepkala: „Dávaj si pozor.“
Výťah stál zhodou okolností na piatom pochodí, takže pred ním špeh nemusel poskakovať od nervozity. Vonku sa poobzeral na všetky strany a keď usúdil, že vzduch je čistý, pustil sa nenápadne kľučkovať pomedzi stromov. Mal to šťastie, že chodník od paneláku k autoservisu lemovali vysoké stromy, ktoré ako zázrakom obyvatelia ešte nedali vyrúbať. Dalo sa nimi perfektne maskovať. Určitý problém predstavovali lampy. Medzi stromami sa skrývali dve a rušili tak dokonalý tieň, ktorý inak poskytovali. Takto Tiborovi hrozilo odhalenie, ale keď sa zahľadel do diaľky, všimol si, že ak bude potichu, hádam ho Andrej s neznámym nezbadajú, lebo boli otočení na druhú stranu. Pri autoservise stál obrovský šípkový krík. Bol to ešte lepší úkryt ako vysoké stromy, keďže blízko dvojice sa nachádzala ďalšia lampa.
Maťov otec vytiahol mobil z vrecka. Ešte viac sa priblížil, ale iba tak, aby nezavadil o tŕne alebo aby nezašuchotal čo i len bundou. Nastražil uši a započúval sa. Spustil nahrávanie videa. Nič však nebolo vidno, preto sa chcel trochu posunúť doľava. Podarilo sa. Mal ich na obraze, čiastočne otočených chrbtom, len ten zvuk. Nepočul dosť jasne. Čo ak potrebuje ísť bližšie? Nemal by obísť krík a skúsiť to odtiaľ? Nie, to by stratil čas. Zohol sa a skúsil podísť obrovskú vetvu, ktorá ho však zachytila. Zbystril sluch. Zatiaľ ho nezačuli. Pozrel sa na mobil a snažil sa vyrozumieť, o čom sa dvaja feťáci rozprávajú. Stále poriadne nepočul, a tak sa snažil vytrhnúť tŕňom, čo sa mu aj podarilo, ale vzápätí jasne začul, ako kričia: „Čo je to v tých kríkoch?“
„Špehoval nás, má v ruke mobil,“ rozčuľoval sa Andrej.
To už ale Tibor vstal a dal sa do behu. Bolo mu jasné, že keď si všimli mobil, výhovorky mu nepomôžu. Vedel, že musí čo najrýchlejšie bežať k ceste, aby sa dostal na druhú stranu. Tam sa nachádzala miestna pobočka polície. Myslel si, že bude mať šťastie a uvidí niekoho stáť vonku, takže keby aj nestihol dobehnúť dovnútra, pribehli by mu na pomoc.
Aj keď bežal len malú chvíľku, Tiborovi sa zdalo, že to trvá celú večnosť. Myseľ ho zobrala na výlet do minulosti. Bežal po antuke na školskom dvore. Naháňali ho spolužiaci, ktorí si z neho s obľubou robili srandu. Bol totiž múdrejší ako ostatní. Učiteľka ho mala veľmi rada a mala s ním veľké plány. Chcela ho dostať na špeciálne gymnázium. Tento zámer sa jej ale nepodarilo uskutočniť. Po tom, čo sa stretla s Tiborovým otcom, ktorý nemal záujem o také nóbl školy pre svojho syna, opadlo jej nadšenie a Tiborove tiež. Už nechcel byť múdry, iba obľúbený a samozrejme ľúbený. To druhé sa mu nikdy celkom nepodarilo, ale to prvé sa stalo jeho celoživotnou mantrou. Buď obľúbený! Ďalšie heslá, ktoré mu otec vypálil do hlavy, boli: Buď odvážny! Buď statočný! Nie milý alebo empatický. To všetko napadlo Tiborovi, keď bežal po ceste smerom k hlavnej. V bruchu cítil, ako keby padal do jamy, na konci ktorej ho čaká nepríjemný náraz. To isté cítil aj vtedy, keď ho strčil vypasený tretiak na školskom dvore a dokonca aj jeho spolužiaci sa pridali ku skandovaniu: Kockatá hlava. Tentoraz však pocit pádu v jeho bruchu ukončil náraz jeho tela na automobil, ktorý sa vyrútil z ostrej zákruty.
Andrej počul zaškrípať brzdy. Tento fakt sa mu pretlačil do hlavy skôr než to, že videl svojho suseda, ktorého spoznal hneď, ako sa dal do behu, naraziť do predného skla auta a zviesť sa na vozovku. Ostal tam nehybne ležať a aj keď osoba z auta hneď vybehla a snažila sa mu pomôcť, nevyzeralo to veľmi ružovo. Odniekiaľ sa vynorili policajti a Andrej nechápal, prečo ich je toľko a ako sa na miesto nehody dostali tak rýchlo. O chvíľu podišiel jeden z nich ku nim a zahlásil: „Vy dvaja pôjdete s nami.“
Až keď sedel na policajnej stanici, prišiel Andrej na to, že je v peknej kaši a že predávanie drog nie je až taký problém ako to, že kvôli nemu prišiel niekto o život.
Nadránom Andrejovej starej mame zazvonil telefón. Mnohokrát si želala, aby dostal jej vnuk príučku a život ho trochu prefackal, ale toto si pod tým určite nepredstavovala.
Maťo sa zobudil na mamin výkrik a hysterický plač. Zovrelo mu žalúdok. Vedel, že sa stalo niečo hrozné a všetko sa zmení. Chvíľu si dodával odvahy, aby sa postavil z postele. Jeho detstvo sa začalo rozplývať a musel sa pochlapiť. Keď otvoril dvere na spálni, mama sedela na zemi a vzlykala.
Nora sedela na lavičke a plietla dlhý šál. Alebo to bola čiapka? Staršia suseda sa pri nej zastavila a dlho jej rozprávala o udalostiach minulej noci. Nore bolo ľúto, že to Cora nemôže počuť. Čo by jej asi povedala? Urobili to dobre? Odstránili Tibora. Maťo a jeho mama budú šťastnejší. Časom. Andrej dostane príučku, aj keď trochu pritvrdú. Určite to takto bolo správne. Nora pokračovala s pletením, aby všetko ostalo pri starom, aj keď sa dalo do pohybu toľko vecí.
O niekoľko týždňov nebolo pochýb o tom, že Patrícia z prvého poschodia sa odsťahovala od manžela. A nepresťahovala sa do druhých dverí k vdovcovi Ivanovi. Ten utešoval milými gestami vdovu po Tiborovi.
Noci začínali byť chladné. Corino okno ostávalo stále zavreté. Nora sa chcela presvedčiť, či je Cora v poriadku, ale aj zistiť, či sa jej nejako nepodarilo zlomiť kliatbu. Bála sa, že ju na svete nechala samu samučičkú. Dvere si otvorila náhradným kľúčom. Ovalil ju odporný puch nevyvetranej miestnosti. Spln prenikal cez žalúzie, ktoré neboli zatiahnuté. Všade sa rozprestierala biela pavučina, ktorá vyzerala ako cukrová vata. Nora sa zohýbala a niekde aj plazila, aby sa do nej nezamotala. Poznala jej lepivú silu. V obývačke našla, čo hľadala. Bolo to niečo veľké, slizké a priesvitné: Corina koža, zošúverená a vyblednutá. O niečo ďalej ležala na podlahe Cora. Oveľa mladšia verzia Cory.
Nora sedela na lavičke a štrikovala. Niečo horlivo vysvetľovala a ukazovala mladému dievčaťu.
„Dobrý deň, suseda,“ pristavila sa pri lavičke staršia pani, ktorá si s ňou vždy rada poklebetila. „A kdeže je Cora? Dlho som ju nevidela.“
„Cora, bohužiaľ, umrela. Toto je jej neter, Agáta. Bude tu bývať namiesto nej.
„Ó, dušička, to mi je veľmi ľúto. Úprimnú sústrasť. Viem, aké ste boli nerozlučné.“
Nora sa prekvapivo usmiala. „To áno, ale Agáta mi bude spríjemňovať čas, ktorý by som strávila s ňou.“
„Máte šťastie, že je pri vás niekto, kto vás uteší. Idem ja po mäso do obchodu. Majte sa a držte sa zatiaľ.“
„Dovidenia,“ odvetila Agáta, ktorá si starú pani matne pamätala.
Okolo išla Maťova mama s Ivanom. Vo štvrtok chodili pravidelne spolu nakupovať. Nora si nemohla odpustiť pokrútenie hlavou nad takou hanebnosťou. Tak krátko po smrti manžela a už sa ťahá s druhým. Naklonila sa k Agáte a niečo jej horlivo vykladala.
Maťova mama sa otočila a spustila na obidve: „To sa nehanbíte ohovárať ľudí v nešťastí?! To nemôžem mať nikoho na výpomoc bez toho, aby sa tu nešírili sprosté reči?! Ľudia by mali pomáhať druhým v nešťastí a nie ich súdiť!“
Nora chcela naznačiť, že by si ju oveľa viac vedela predstaviť so susedom, ktorému pred časom odišla manželka, ale vedela, že by to bolo tak isto nezdvorilé.
„Prestaňte sa konečne ľuďom pliesť do života!“ skríkla Maťova mama a hlas sa jej zlomil. Odišla so slzami na krajíčku. Obďaleč čakal Ivan, ktorý ju začal hneď utešovať.
Nora a Agáta sedeli na svojich miestach. Boli zabraté do roboty a okolo nich sa povaľovali kusy uštrikovaných šálov, čiapok, svetrov, rukavíc a ktovie čoho ešte. Celé odpoludnie sa rozprávali o tom, že tentokrát sa už žiadna z nich nezvlečie a Aténa im určite odpustí. Vôbec pritom nevedeli, že rozrušená žena bola k riešeniu ich problému oveľa bližšie, než by si mysleli. Stačilo len, aby prestali pliesť.
Anitram
"Predstavivosť je dôležitejšia, než poznanie. Znalosti sú obmedzené, fantázia je nekonečná." Albert Einstein
Diskusia
Goran
Perfektné! Alebo nie, - ale skoro, skoro perfektné :) do dokonalosti nechýbalo veľa. Je to ohromná poviedka. Nápaditá, dobre napísaná, pútavá, s posolstvom, živými, plastickými postavami (zázrak ako dobre sa Ti málo slovami na malom priestore podarilo vykresliť pomerne veľký počet ľudí). Takmer bravúrne počteníčko! Klobúk dolu. Zatiaľ (pre mňa) druhá najlepšia poviedka po Veľkom dni. Ten určite nebol takto originálny a inovatívny, ale predsa len ma zasiahol viac a väčšmi na mňa zapôsobil. Štýl máš pekný, hladký - obratný :D, pôsobivo vykresľuješ situácie, pritom tak nenútene, civilne. Nádherná mozaika takého nenormálne-normálneho života na sídlisku s trochou (vlastne poriadnou dávkou) nadprirodzena. Výborne narábaš s prastarou mytologickou látkou - a vznikla z toho skutočne dobrá moderná fantasy. Chválim tiež ako umne, sofistikovane si to posplietala, v súvislosti s tým vety ako "Prestaňte sa už konečne ľuďom pliesť do života!" vyjdú drsne úsmevno a sú skutočne trefné.
Trošku to podľa môjho úsudku zráža dodatok, ktorý pripomína poučenie na konci bájky; čitateľ nie je hlúpy, je lepšie, keď si to sformuluje sám - a možno si to dokáže sformulovať i lepšie. Takisto mi prišlo do istej miery ťažkopádne to vysvetlenie osudu sestier uprostred deja, taký ten exkurz, ktorý si použila aj v anotácii (ináč, je lepšie, keď anotácia nevyzradí až tak veľa, keď nie je zhrnutím deja).
Potom len maličké chybičky: správne je sčasti, nie zčasti, je lepšie použiť slovo vôdzka než vodítko a hovorí sa nešlo, nie neišlo. Malinké blbostičky, ktoré však nijako nezrážajú skvelý dojem zo skvelej poviedky.
Už len komentár k mojej osobnej ideológii - empatia a láskavosť nie sú jednoznačne viac ako odvaha a statočnosť - mali by sa tie vlastnosti dopĺňať a taká statočnosť už predsa akosi automaticky predpokladá, že hrdina je zároveň poctivý, odvážny i súcitný.
13.01.2022
Perfektné! Alebo nie, - ale skoro, skoro perfektné :) do dokonalosti nechýbalo veľa. Je to ohromná poviedka. Nápaditá, dobre napísaná, pútavá, s posolstvom, živými, plastickými postavami (zázrak ako dobre sa Ti málo slovami na malom priestore podarilo vykresliť pomerne veľký počet ľudí). Takmer bravúrne počteníčko! Klobúk dolu. Zatiaľ (pre mňa) druhá najlepšia poviedka po Veľkom dni. Ten určite nebol takto originálny a inovatívny, ale predsa len ma zasiahol viac a väčšmi na mňa zapôsobil. Štýl máš pekný, hladký - obratný :D, pôsobivo vykresľuješ situácie, pritom tak nenútene, civilne. Nádherná mozaika takého nenormálne-normálneho života na sídlisku s trochou (vlastne poriadnou dávkou) nadprirodzena. Výborne narábaš s prastarou mytologickou látkou - a vznikla z toho skutočne dobrá moderná fantasy. Chválim tiež ako umne, sofistikovane si to posplietala, v súvislosti s tým vety ako "Prestaňte sa už konečne ľuďom pliesť do života!" vyjdú drsne úsmevno a sú skutočne trefné.
Trošku to podľa môjho úsudku zráža dodatok, ktorý pripomína poučenie na konci bájky; čitateľ nie je hlúpy, je lepšie, keď si to sformuluje sám - a možno si to dokáže sformulovať i lepšie. Takisto mi prišlo do istej miery ťažkopádne to vysvetlenie osudu sestier uprostred deja, taký ten exkurz, ktorý si použila aj v anotácii (ináč, je lepšie, keď anotácia nevyzradí až tak veľa, keď nie je zhrnutím deja).
Potom len maličké chybičky: správne je sčasti, nie zčasti, je lepšie použiť slovo vôdzka než vodítko a hovorí sa nešlo, nie neišlo. Malinké blbostičky, ktoré však nijako nezrážajú skvelý dojem zo skvelej poviedky.
Už len komentár k mojej osobnej ideológii - empatia a láskavosť nie sú jednoznačne viac ako odvaha a statočnosť - mali by sa tie vlastnosti dopĺňať a taká statočnosť už predsa akosi automaticky predpokladá, že hrdina je zároveň poctivý, odvážny i súcitný.
13.01.2022
WriterInTheDark
Aj mne sa to vcelku páčilo, ale prikláňam sa ku Goranovi, že niektoré veci sa tam nemuseli vysvetľovať. Potom tu mám zopár detailov, zopár chybičiek ako napr:
- ... sa objavili krvavočervené zore - myslím, že má byť objavilo
- Bola to zázrak - to je snáď preklep - má byť bol to zázrak
- dvaja pavúci - to mi nesedelo, tak som si to vyhľadala a utvrdila sa, že správne je dva pavúky.
Inak veľmi pekne vykreslené, i keď som bola spočiatku skeptická, pretože sa to začína ako román, spoznávame sa mnohými postavami a občas som si niektoré plietli. Myslím, že poviedka je krátky prozaický útvar, ktorý má mať zväčša max. 4 postavy. A toto by som si vedela predstaviť aj na dlhšie.
Inak, pekná práca. Poviedka patrí medzi tie lepšie v tomto zvláštnom, nepodarenom kole :)
13.01.2022
Aj mne sa to vcelku páčilo, ale prikláňam sa ku Goranovi, že niektoré veci sa tam nemuseli vysvetľovať. Potom tu mám zopár detailov, zopár chybičiek ako napr:
- ... sa objavili krvavočervené zore - myslím, že má byť objavilo
- Bola to zázrak - to je snáď preklep - má byť bol to zázrak
- dvaja pavúci - to mi nesedelo, tak som si to vyhľadala a utvrdila sa, že správne je dva pavúky.
Inak veľmi pekne vykreslené, i keď som bola spočiatku skeptická, pretože sa to začína ako román, spoznávame sa mnohými postavami a občas som si niektoré plietli. Myslím, že poviedka je krátky prozaický útvar, ktorý má mať zväčša max. 4 postavy. A toto by som si vedela predstaviť aj na dlhšie.
Inak, pekná práca. Poviedka patrí medzi tie lepšie v tomto zvláštnom, nepodarenom kole :)
13.01.2022
Veles
To sú zas možno aj silné slová Writer, nepovažoval by som ho za nepodarené, skôr slabšie :) BTW stále som zvedavý na ten tvoj "experiment" :D
Poviedka bola ale dobrá, tipujem že sa umiestni veľmi vysoko. Na začiatku sa mi trošku plietli postavy, ako príbeh skákal medzi nimi, ale potom to už bolo v poriadku. Páči sa mi aj zapojenie mytológie, aj keď mňa už tá grécka až tak moc neberie, ale to je nepodstatné. Postáv tam možno bolo trošku viac, ale nebol z toho guláš. Súhlasím s Goranom čo sa týka konca, ten posledný odsek tam ani nemusel byť, mohlo sa to skončiť tou replikou a bolo by to snáď lepšie. Autora si netrúfam tipovať, ale musí mať už nejaké skúsenosti s písaním podľa mňa.
13.01.2022
To sú zas možno aj silné slová Writer, nepovažoval by som ho za nepodarené, skôr slabšie :) BTW stále som zvedavý na ten tvoj "experiment" :D
Poviedka bola ale dobrá, tipujem že sa umiestni veľmi vysoko. Na začiatku sa mi trošku plietli postavy, ako príbeh skákal medzi nimi, ale potom to už bolo v poriadku. Páči sa mi aj zapojenie mytológie, aj keď mňa už tá grécka až tak moc neberie, ale to je nepodstatné. Postáv tam možno bolo trošku viac, ale nebol z toho guláš. Súhlasím s Goranom čo sa týka konca, ten posledný odsek tam ani nemusel byť, mohlo sa to skončiť tou replikou a bolo by to snáď lepšie. Autora si netrúfam tipovať, ale musí mať už nejaké skúsenosti s písaním podľa mňa.
13.01.2022
Goran
jedna pripomienka - ak sa jedná o poľudštenie, personifikáciu, ak hovoríme o pavúkoch ako ľuďoch, a to vlastne ony boli, tak potom sú dvaja pavúci v poriadku.
13.01.2022
jedna pripomienka - ak sa jedná o poľudštenie, personifikáciu, ak hovoríme o pavúkoch ako ľuďoch, a to vlastne ony boli, tak potom sú dvaja pavúci v poriadku.
13.01.2022
ama_rilla
Napad tejto poviedky sa mi páčil, pripomínalo mi to také tie filmy, kde najskôr ukazujú životy jednotlivých ľudí a potom sa nejako prepletú. Ale mne sa to spracovanie teda až tak nevidelo. Ja som sa v texte strácala, postáv bolo zbytočne veľa. Úplne nelogické mi prišlo to, že by Andrej mal byť zodpovedný za to, že Tibora zrazilo auto? To nedáva veľmi zmysel. Páčil sa mi motív, že Cora a Nora budú splietať osudy, kým nenapravia svoje zločiny. Ale nebavili má veľmi osudy ľudí z "paneláku". Podľa mňa to, že bolo postáv veľa, ubralo na možnosti ich lepšie vykresliť. A celkovo sa tam vlastne stalo len to, že Tibor prišiel, vyzúril sa na všetkých, prešlo ho auto. Andrej predal trochu trávy a skončil v base. Tiborovu ženu začal utešovať nejaký sused, s ktorým sa predtým letmo stretla...no dobre, ale čo s tým ? Myslím, že ten nápad bol ozaj dobrý, ale príbeh, ktorý Cora a Nora ovplyvňovali, by som zmenila. Menej postáv a lepšia zápletka.
13.01.2022
Napad tejto poviedky sa mi páčil, pripomínalo mi to také tie filmy, kde najskôr ukazujú životy jednotlivých ľudí a potom sa nejako prepletú. Ale mne sa to spracovanie teda až tak nevidelo. Ja som sa v texte strácala, postáv bolo zbytočne veľa. Úplne nelogické mi prišlo to, že by Andrej mal byť zodpovedný za to, že Tibora zrazilo auto? To nedáva veľmi zmysel. Páčil sa mi motív, že Cora a Nora budú splietať osudy, kým nenapravia svoje zločiny. Ale nebavili má veľmi osudy ľudí z "paneláku". Podľa mňa to, že bolo postáv veľa, ubralo na možnosti ich lepšie vykresliť. A celkovo sa tam vlastne stalo len to, že Tibor prišiel, vyzúril sa na všetkých, prešlo ho auto. Andrej predal trochu trávy a skončil v base. Tiborovu ženu začal utešovať nejaký sused, s ktorým sa predtým letmo stretla...no dobre, ale čo s tým ? Myslím, že ten nápad bol ozaj dobrý, ale príbeh, ktorý Cora a Nora ovplyvňovali, by som zmenila. Menej postáv a lepšia zápletka.
13.01.2022
WriterInTheDark
Ešte doplním, čo sa mi nezdalo - to Nore neprišlo divné, že svoju sestru nevidela dlhší čas? Už po prvom dni by išla za ňou do bytu, nečakala by týždne, ako to tam bolo vykreslené.
14.01.2022
Ešte doplním, čo sa mi nezdalo - to Nore neprišlo divné, že svoju sestru nevidela dlhší čas? Už po prvom dni by išla za ňou do bytu, nečakala by týždne, ako to tam bolo vykreslené.
14.01.2022
Goran
tož, to je pjavda - dobrá pripomienka. Veru sa môže stať, že autor nevidí chybky v svojom dielku, hoci u cudzieho by si ich zaiste všimol - autorská slepota :) Preto je dobre, keď to pred publikovaním dá prečítať - a hneď niekoľkým - ľuďom.
14.01.2022
tož, to je pjavda - dobrá pripomienka. Veru sa môže stať, že autor nevidí chybky v svojom dielku, hoci u cudzieho by si ich zaiste všimol - autorská slepota :) Preto je dobre, keď to pred publikovaním dá prečítať - a hneď niekoľkým - ľuďom.
14.01.2022
Terry Chrapúňzel
Hm... zvláštne. Chvíľami to pôsobí veľmi profesionálne, ale v texte sa občas objavujú amatérske chyby, hlavne info dumping. Autor proste z ničoho nič preruší rozprávanie, aby nám zdĺhavo opísal vzhľad Cory a Nory, aby nám porozprával príbeh o Arachné, alebo aby nám vysvetlil Tiborovu backstory so šikanou na škole. Dej sa pri tom zakaždým zadrhne.
- opis Cory a Nory:
Okrem toho, že nás autor zahlcuje zbytočnými informáciami, sa v tejto pasáži veľa ráz opakujú slovesá mala/bola:
„Vlasy MALA svetlohnedé… Oblečené MALA čierne šaty. BOLA dlhá a vystretá… Tvár MALA bledú… …MALA krátke šedivé vlasy a aj keď BOLO teplo, oblečené MALA chlpaté háčkované tielko… …vyzerala, ako keby BOLA sama veľkým klbkom vlny.“
Pritom ich vzhľad ani nie je veľmi relevantný pre príbeh. Čitateľ si z toho zapamätá len toľko, že jedna z nich vyzerá staršie, a kvôli podobným menám bude mať aj tak guláš v tom, ktorá je ktorá.
- príbeh o Arachné
Túto časť by možno bolo vhodné hodiť na úvod ako prológ (samozrejme, s prológmi treba narábať opatrne – dlhý a komplikovaný prológ by sa do poviedky nehodil).
Tiež by to trochu zjednodušilo rozprávanie, pretože v poviedke je nielen veľa postáv ale aj nelineárny dej – najprv sme o polnoci v bytovke s mladomanželmi, potom s Andrejom pred bytovkou, potom sme o šesť hodín skôr v bytovke s Maťom a Tiborom, potom pred bytovkou s Corou a Norou, potom pred mnohými stáročiami v Grécku s Arachné a potom zase šesť hodín pred polnocou pred bytovkou s Corou a Norou.
Padol tu návrh zredukovať počet postáv, ale možno by pre lepšiu prehľadnosť postačilo, keby sa jednotlivé príbehy odohrávali chronologicky.
- Tiborova backstory o šikane
Obsahovo je táto časť veľmi dobrá, lebo dodáva Tiborovej postave hĺbku, ale je to príliš dlhý flashback na to, aká dramatická situácia sa práve odohráva. Možno by bolo lepšie pasáž trochu zostručniť a zopár ľahkých zmienok o jeho minulosti vpliesť do príbehu už skôr. Navyše by takéto predzvesti čitateľa udržiavali v napätí, lebo by sa o jeho minulosti chcel dozvedieť viac.
15.01.2022
Hm... zvláštne. Chvíľami to pôsobí veľmi profesionálne, ale v texte sa občas objavujú amatérske chyby, hlavne info dumping. Autor proste z ničoho nič preruší rozprávanie, aby nám zdĺhavo opísal vzhľad Cory a Nory, aby nám porozprával príbeh o Arachné, alebo aby nám vysvetlil Tiborovu backstory so šikanou na škole. Dej sa pri tom zakaždým zadrhne.
- opis Cory a Nory:
Okrem toho, že nás autor zahlcuje zbytočnými informáciami, sa v tejto pasáži veľa ráz opakujú slovesá mala/bola:
„Vlasy MALA svetlohnedé… Oblečené MALA čierne šaty. BOLA dlhá a vystretá… Tvár MALA bledú… …MALA krátke šedivé vlasy a aj keď BOLO teplo, oblečené MALA chlpaté háčkované tielko… …vyzerala, ako keby BOLA sama veľkým klbkom vlny.“
Pritom ich vzhľad ani nie je veľmi relevantný pre príbeh. Čitateľ si z toho zapamätá len toľko, že jedna z nich vyzerá staršie, a kvôli podobným menám bude mať aj tak guláš v tom, ktorá je ktorá.
- príbeh o Arachné
Túto časť by možno bolo vhodné hodiť na úvod ako prológ (samozrejme, s prológmi treba narábať opatrne – dlhý a komplikovaný prológ by sa do poviedky nehodil).
Tiež by to trochu zjednodušilo rozprávanie, pretože v poviedke je nielen veľa postáv ale aj nelineárny dej – najprv sme o polnoci v bytovke s mladomanželmi, potom s Andrejom pred bytovkou, potom sme o šesť hodín skôr v bytovke s Maťom a Tiborom, potom pred bytovkou s Corou a Norou, potom pred mnohými stáročiami v Grécku s Arachné a potom zase šesť hodín pred polnocou pred bytovkou s Corou a Norou.
Padol tu návrh zredukovať počet postáv, ale možno by pre lepšiu prehľadnosť postačilo, keby sa jednotlivé príbehy odohrávali chronologicky.
- Tiborova backstory o šikane
Obsahovo je táto časť veľmi dobrá, lebo dodáva Tiborovej postave hĺbku, ale je to príliš dlhý flashback na to, aká dramatická situácia sa práve odohráva. Možno by bolo lepšie pasáž trochu zostručniť a zopár ľahkých zmienok o jeho minulosti vpliesť do príbehu už skôr. Navyše by takéto predzvesti čitateľa udržiavali v napätí, lebo by sa o jeho minulosti chcel dozvedieť viac.
15.01.2022
Terry Chrapúňzel
A inak… Pevne verím, že keby auto zrazilo chodca pred policajnou stanicou, miesto zatýkania svedkov by policajti šli radšej poskytnúť prvú pomoc zranenému a hneď ako by zistili, že chodec nejaví známky života, začali by s kardiopulmonálnou resuscitáciou :3
15.01.2022
A inak… Pevne verím, že keby auto zrazilo chodca pred policajnou stanicou, miesto zatýkania svedkov by policajti šli radšej poskytnúť prvú pomoc zranenému a hneď ako by zistili, že chodec nejaví známky života, začali by s kardiopulmonálnou resuscitáciou :3
15.01.2022
Aleš Horváth
celkom zaujímavý príbeh, ale po istých životných skúsenostiach rozmýšľam, či spĺňa podmienky tejto sútaže. totiž problém je v tom, že na sídlisku sa nachádzajú "babky", ktoré radi splietaju osudy druhým a najlepšie vedia, čo je pre ich životy dobre.
Terry, pre väčšiu prehľadnosť by stačilo používať predely. čítam a čítam a uvedomím si, že dve vety po sebe nesúvisia a že patria k dvom odlišným situáciám. zorientovať sa dá rýchlo, ale aj tak to už naruša plynulosť čítania. tiež súhlasím s chronologickym usporiadaním.
mne napadli tieto otázky:
Prečo sestry nebývajú spolu? trojizbový byt by bol určite dostatočný pre obe. a najmä pre tajomstvá, ktoré obe majú, by to bolo jednoduchšie skrývať.
Prečo sa zvliekla a omládla iba jedna?
ako vedeli, že to zvlečenie bolo poslednýkrát?
prečo prichádzali o spomienky? prečo neprišli rovno o všetky?
podľa mňa by posledný odstavec mal mať iba prvú a poslednú vetu. vtedy by to bolo úderné
17.01.2022
celkom zaujímavý príbeh, ale po istých životných skúsenostiach rozmýšľam, či spĺňa podmienky tejto sútaže. totiž problém je v tom, že na sídlisku sa nachádzajú "babky", ktoré radi splietaju osudy druhým a najlepšie vedia, čo je pre ich životy dobre.
Terry, pre väčšiu prehľadnosť by stačilo používať predely. čítam a čítam a uvedomím si, že dve vety po sebe nesúvisia a že patria k dvom odlišným situáciám. zorientovať sa dá rýchlo, ale aj tak to už naruša plynulosť čítania. tiež súhlasím s chronologickym usporiadaním.
mne napadli tieto otázky:
Prečo sestry nebývajú spolu? trojizbový byt by bol určite dostatočný pre obe. a najmä pre tajomstvá, ktoré obe majú, by to bolo jednoduchšie skrývať.
Prečo sa zvliekla a omládla iba jedna?
ako vedeli, že to zvlečenie bolo poslednýkrát?
prečo prichádzali o spomienky? prečo neprišli rovno o všetky?
podľa mňa by posledný odstavec mal mať iba prvú a poslednú vetu. vtedy by to bolo úderné
17.01.2022
ama_rilla
Ja som si inak myslela, že je toto Goranova poviedka :D ale je čudné, že by sám seba toľko chválil, i keď, ktovie ...? :D
17.01.2022
Ja som si inak myslela, že je toto Goranova poviedka :D ale je čudné, že by sám seba toľko chválil, i keď, ktovie ...? :D
17.01.2022
Goran
Nie, nie je. Táto poviedka je lepšia ako moja, hoci i s tou svojou som spokojný. Nechválil by som sa takto :D Skromný nie som, ale ani namyslený. Ja som za to, aby sa veci i stanoviská predniesli realisticky - bez skromnosti či pýchy. Pre mňa je to stále druhá najlepšia poviedka tohto kola... uvidíme, ako to celé dopadne, niekedy hlasovania vedia poriadne zamiešať kartami a všetko sa napokon ukáže ináč. Je inak zaujímavé, že tú moju vážne nikto neuhádol...
17.01.2022
Nie, nie je. Táto poviedka je lepšia ako moja, hoci i s tou svojou som spokojný. Nechválil by som sa takto :D Skromný nie som, ale ani namyslený. Ja som za to, aby sa veci i stanoviská predniesli realisticky - bez skromnosti či pýchy. Pre mňa je to stále druhá najlepšia poviedka tohto kola... uvidíme, ako to celé dopadne, niekedy hlasovania vedia poriadne zamiešať kartami a všetko sa napokon ukáže ináč. Je inak zaujímavé, že tú moju vážne nikto neuhádol...
17.01.2022
Veles
Čo už Goran, asi si sa dobre zamaskoval teda :D A toto nevyzerá na prácu od Gorana, to by bolo prehladnejšie napísané.
17.01.2022
Čo už Goran, asi si sa dobre zamaskoval teda :D A toto nevyzerá na prácu od Gorana, to by bolo prehladnejšie napísané.
17.01.2022