Búrka
PNP
„Blíži sa búrka,“ zašomral Leo. Jeho starecký hlas bol slabý, ale v tom nekonečnom, napätom tichu sa aj tak jasne ozýval, nepochoval ho piesok. I keď presne v tej chvíli by som radšej túto informáciu oželel.
„Nestraš, dedo!“ zamumlal som skôr pre seba ako pre ostatných, otvorene by som sa mu odvrávať neodvážil. Stále to bol predsa Leo, ten Leo, ktorého meno naši rodičia šepkali s úctou, ten Leo, na ktorého rady ich generácia stále dala. Ja a moji rovesníci sme si ho však pamätali už len ako pomäteného starca. Časy jeho slávy, keď bol náčelníkom nášho kmeňa, nás minuli.
„Čo hovoríš, Erik?“ zakričal na mňa brat z diaľky jeden a pol metra. Vzduch zavíjal vetrom a piesok víril všade navôkol, ukladal sa do záhybov šiat i kože, sadal na neodkryté časti tváre a kreslil na čelá dvoch pätnásťročných harantov, akými sme boli, vrásky.
Pokrútil som hlavou a povytiahol si šál tak, aby mi zakryli ústa na znamenie, že som nič nevravel. Riko hodil rukou, akože čo potom otravujem, a otočil sa, nech mu vietor pri brodení sa púšťou šľahá radšej do chrbta ako do tváre.
Ja som obrátil hlavu k Leovi. Len tam tak stál, akoby sa ho víchor a púštny hnev vôbec netýkali, vrastený do zeme ako kôl. Piesok ho zasypal už po kolená. Ešte chvíľu a bol by ho zakryl úplne.
„Dedo!“ zakričal som zo zvyku, ale tu to nemalo zmysel. Otrávene som sa teda natiahol a chňapol ho za rukáv. Prekvapene sa na mňa pozrel, skoro tak, akoby nevedel, kto som, akoby zabudol, čo tam vlastne robíme. Nepríjemné prebudenie, dedo, povedal som si v duchu. Znovu a znovu si uvedomovať, že nás púštny víchor oddelil od karavány a každú chvíľu budeme možno musieť uznať, že sme sa stratili.
Lenže zatiaľ ešte nie! Veril som, že sú len pár metrov od nás, že ich pre tú pieskovú clonu len nevidíme. Väčšinou to tak bývalo, počas niekoľkodňových prechodov púšťou pomedzi oázy sa to stávalo aspoň raz, pri týždňových aj viackrát. Piesok je nebezpečný, ale aj voda je nebezpečná, dá sa v nej utopiť, i keď pri množstvách, v akých som sa s ňou stretal, mi to prišlo neuveriteľne smiešne. Oheň je nebezpečný, no počas studených nocí sa dá pri ňom ohriať. Piesok môže... Len ťažko som si v tej chvíli vedel predstaviť, na čo by piesok mohol byť užitočný. Aha, hej! Z piesku sa robia tehly, staviame z nich domy. Piesok je... Piesok je proste všade. Celá zem je veľké, obrovské, hnusné zrnko piesku. Dedo vraví, že je to naša chyba, že kedysi to tak nebolo. Aspoň to vravieval, keď sa s ním ešte dalo normálne rozprávať. I keď možno to je úplne inak. Možno že to boli prvé príznaky jeho senility.
Ťahám deda za ruku a namáhavo vyťahujem nohy z piesku. Nasypalo mi aj do čižiem, fras to ber! Pripadá mi veľmi ľahký a krehký, sem-tam sa obzerám, či je stále tam a či ho nevlečiem po zemi. Nie, stále stojí na nohách. Aj Riko. Ibaže ide úplne opačným smerom ako my dvaja.
„Heeej!“ kričím zbytočne. Ide si svoje.
V tom som si uvedomil, že ja som ten hlúpy a stratený. Možno Riko našiel karavánu! Jeho silueta bola už priďaleko, aby som vedel rozoznať, či nám máva, ale nejako sa mi podarilo presvedčiť samého seba, že hej, že má ruky zdvihnuté nad hlavou, aby nám dal aspoň malú šancu ho uvidieť, a že uteká vstriec zvyšku karavány. Piesok ma začal pichať v očiach.
Hlboký nádych-výdych! Vyložil som si starca na plecia a rýchlo sa vydal smerom, kde som tušil Rika. No, rýchlo, v mojej hlave to bolo podstatne rýchlejšie ako naozaj.
„Búrka,“ šepkal dedo niekde blízko môjho ucha a ukazoval do diaľky. Rázne som ho chytil za ruku a otočil si ju okolo krku, nech nerobí blbosti a pevne sa drží. Lenže vtedy mi krok spomalila realita Leových slov – odrazu som si uvedomil, čo mi to hovorí. Lebo ak je búrka naozaj blízko, tak blízko, že ju rozozná – a ten má síce hlavu pomotanú, ale inštinkty šelmy – tak Rika nedobehneme ani náhodou. Musíme sa skryť.
„Búrka,“ zopakoval som a začal rozmýšľať. Nepotreboval som nič veľké, kameň alebo kus šrotu, čokoľvek, čo by vytvorilo zákryt, aby sa nám potom z piesku dalo vyhrabať. Brodil som sa pieskom a nohami kopal okolo seba, lebo som mal nejakú istotu, tak že ak po nejakej trase chodia karavány, bude tam nejaký bordel. A ja som dúfal, že nájdem nejaký veľký kus bordelu. Kapota auta by bola super.
Takmer som sa rozplakal, keď som narazil na akýsi plastový kryt, možno telka alebo čo, história ma príliš nudila, aby som to vedel rozoznať. Zložil som k nemu deda, aby ho ten kus plastu kryl pred vetrom. Nebolo to ktoviečo, ale ja som mal pocit, akoby som sa po celodenne námahe vrátil do postele. Neviem, prečo a ľudia sťažujú, že sa plast nerozkladá, ja hovorím – chvalabohu!
„Príde búrka, bude voda,“ drmolil svoje Leo. Až vtedy mi došlo, ako je mimo. Srdce mi stislo od ľútosti.
Hej, isteže, kedysi búrky znamenali vodu, ale to bolo dávno, pridávno aj na neho. Teraz sa už voda dala nájsť oba pod zemou a jej objavenie znamenalo neuveriteľnú námahu a nekonečné kopanie. A hlavne putovanie, neustále putovanie. Práve preto sme sa s karavánou vydali na cestu, čo si to dedo naozaj nepamätá?
Voda padajúca z neba. Znelo to pridobre. Ale bola to rozprávka, jediný žijúci človek, čo tvrdil, že čosi také videl, sedel práve vedľa mňa. Vtedy mal Leo deväť rokov a bolo to po mnohých rokoch prvý a poslednýkrát, čo prišla iná ako púštna búrka. Alebo aj nie. možno sa to vôbec nestalo. Lenže ťažko by to mohol niekto Leovi vyvrátiť.
Víchor pomaly ustával. Rovnako pomaly, ako sa zrnká piesku usádzali na zem, aby nakoniec vytvorili dunu, sa teraz ich nápor zmenšoval. Zľahka a nenápadne. Vietor mi stále hvízdal v ušiach a oči ma pálili, ale už som zažil priveľa takýchto búrok, aby som sa mýlil.
Pocítil som nekonečnú úľavu.
Predčasne.
Vietor ustal. Vzduch akoby ustal tiež. Všetko okolo mňa akoby naplnil elektrický náboj, nehybný, vpísaný do ovzdušia ako do kameňa. Mal som pocit, že ak sa čo i len pohnem, všetko okolo mňa vybuchne.
Celý svet sa ponoril do tmy. Inej. Chladnej. Púšte takého tmy nemávali, nie za dňa.
Dedo sa postavil a niečo zakričal. Chcel som ho zahriaknuť, možno by som ho bol aj udrel, triasol som sa na celom tele. Vietor začal znovu duť. Hlava mi to akosi nechcela pobrať. Žeby ho starejšieho výkriky prebudili k životu?
A vtedy sa to stalo.
................
„Erik, preboha, kde ste boli?“ kričal Riko, keď mi bežal v ústrety. „Kde ste až zašli?“
Jeho hlas ma vrátil do reality. Do divnej, zvláštnej reality, v ktorej budem o päťdesiat rokov svojim potomkom rozprávať, ako sa po púštnej búrke umýval svet, a všetci ma budú mať za blázna. Obrátil som sa k dedovi. Vedel som, že mám na špinavých lícach cestičky po zmytom piesku. Iba my dvaja sme vedeli, že to nebolo od slz.
B.T. Niromwell
Má rada: dobrú literatúru, dobré béčka, knihy, filmy, rýpanie do začínajúcich autorov.
Nemá rada: zlú literatúru, ľudí, čo používajú slovo "moc" ako príslovku
Diskusia
Goran
Výborný nápad a dobre spracovaný. Opis búrky je naozaj pútavý, takto sa robí napínavá dobrodružná próza, trošku učesať a viem si to predstaviť ako regulárnu poviedku, máš pekný beletristický štýl, ale to už viem dlhšie :)
Teda záver, nápad s legendou o daždi a napínavosť samotnéhu príbehu je veľkou devízou tejto prózy.
Mne osobne nie celkom vyhovovalo, ako sa z toho, čo sa mi spočiatku javilo ako putovné fantasy vykľuje ekologické postapokalyptické dobrodružstvo. Možno je to šikovný ťah na bránku, kedy sa čitateľ postupne dozvedá jednotlivé vety do skladačky, kde sú natienené reálie Tvojho sveta, ale aj sa potom javí, že sa samotnému autorovi viaceré aspekty príbehu vynárali postupne, ako to písal (napokon, to sa isté stalo aj mne) a čo sa rozprávačstva a štylistiky týka, ako sa blížime ku koncu, trochu sa to zhoršuje a objavujú sa aj chyby. Zjavne daň časového limitu.
Tak či tak je to výborná práca.
22.01.2022
Výborný nápad a dobre spracovaný. Opis búrky je naozaj pútavý, takto sa robí napínavá dobrodružná próza, trošku učesať a viem si to predstaviť ako regulárnu poviedku, máš pekný beletristický štýl, ale to už viem dlhšie :)
Teda záver, nápad s legendou o daždi a napínavosť samotnéhu príbehu je veľkou devízou tejto prózy.
Mne osobne nie celkom vyhovovalo, ako sa z toho, čo sa mi spočiatku javilo ako putovné fantasy vykľuje ekologické postapokalyptické dobrodružstvo. Možno je to šikovný ťah na bránku, kedy sa čitateľ postupne dozvedá jednotlivé vety do skladačky, kde sú natienené reálie Tvojho sveta, ale aj sa potom javí, že sa samotnému autorovi viaceré aspekty príbehu vynárali postupne, ako to písal (napokon, to sa isté stalo aj mne) a čo sa rozprávačstva a štylistiky týka, ako sa blížime ku koncu, trochu sa to zhoršuje a objavujú sa aj chyby. Zjavne daň časového limitu.
Tak či tak je to výborná práca.
22.01.2022
Aleš Horváth
škoda tých preklepov. Ale aj tak klobúk.
normálne si mi urobila chuť na to, čo bude ďalej
22.01.2022
škoda tých preklepov. Ale aj tak klobúk.
normálne si mi urobila chuť na to, čo bude ďalej
22.01.2022