Po štvrtej svetovej vojne ovládol európsky svetadiel Sergej Orlov. Európske obyvateľstvo zdecimované vojnou, chorobami a biedou, prestalo byť ostražité. Ľudia s radosťou a oslavami vítali samozvaného spasiteľa, ktorý mal dostatok prostriedkov na to, aby v nich vytvoril predstavu, že sa ich životy konečne uberú správnym smerom. Sergej Orlov pomaly a nenápadne budoval vlastný svet plný útlaku, strachu a bolesti. Vytvoril režim, ktorý nemal v histórii ľudstva obdoby.

Staré, vlhké a chladné väzenie, ktoré sa nachádza v srdci hlavného mesta, ešte donedávna dýchalo prázdnotou. Cez mreže väzenskej cely preniká dovnútra svetlo. Už svitá. Uväznená mladá žena celú noc prebdela. Na malom námestíčku susediacom s väzením nastal čulý ruch. Prakticky sa za posledné dva dni zmenilo na mestečko plné stánkov s dobrotami, transparentov a okázalej výzdoby. Aja pristúpi k oknu, chytí sa mreží a pritisne k nim tvár, chce vidieť, čo sa deje vonku. Prípravy na popravu vrcholia. Strach a beznádej ju požierajú zaživa. Márne sa snažila hovoriť s inými väzňami, odpovede sa nedočkala, akoby bola v celom väzení sama. A možno to tak je! Aj dozorcovia s ňou odmietajú hovoriť.

„Žrádlo!“ zakričia a hodia smerom k nej rajničku s nevábne vyzerajúcou šlichtou. Pozerajú sa skrz ňu, akoby bola duchom, a či len nepríjemným oderom smrti. Veľmi dobre vie, čo to znamená. Stala sa živou mŕtvolou, ako mnohí iní pred ňou, rodiny tých, ktorí si dovolili odporovať režimu. Keď sa informácia o zadržaní povstalca dostala medzi ľudí z jeho okolia, zrazu sa k príslušníkom jeho rodiny nikto nehlásil. Zmizli z povedomia spoluobčanov skôr, než si pre nich prišli ozbrojenci ZSSE. Po tom, čo sa ich chopilo čierne komando, prestali existovať. Ajinu pozornosť neustále priťahuje ruch, ktorý do väzenia dolieha zvonku. Chodí po cele sem a tam ako tiger v klietke. Musí sa na popravu pripraviť. Dá sa vôbec na popravu pripraviť? Zaiste, ak by išlo len o samotnú smrť. Ibaže ju čaká kruté, bolestivé, a hlavne pomalé mučenie. Diváci si musia krvavé scény vychutnať, veď sa kvôli tomu usporiada veľkolepá oslava. A čo financií sa vyplytvalo na zostavenie kulís, v ktorých sa bude oslavovať pomalý a bolestivý koniec nechválene preslávenej povstalkyne. Najprv jej postupne vytrhajú všetky nechty, potom kat šikovne stiahne z tela pásy kože a odhalené mäso posolí. O jazyk príde až nakoniec, je dôležité, aby do poslednej chvíle od bolesti kričala. Ľudia budú krvavé divadlo sledovať so zatajeným dychom, niektorí znechutene, tí trúfalejší ani na chvíľu neodvrátia zrak. Chcela by počas mučenia mlčať, ukázať bezduchým pohlavárom, ktorí zaujmú čestné miesta, ešte naposledy silu odporu. Orlov popravou povstalkyne ukáže všetkým ľuďom, že diktátor nikomu nič neodpustí, nikoho nenechá uniknúť, jeho pomsta bude krutá. Žiadny obyvateľ ZSSE si nesmie myslieť, že by mohol systém poraziť. Ani jediný povstalec sa nevyhne bolestivému mučeniu a smrti. Všetci občania musia vedieť, do akého nešťastia uvrhnú príbuzných, keď sa rozhodnú odporovať. Väzenkyňa si pritisne obidve ruky na prsia a opretá o nerovnú stenu cely zlomene klesne na podlahu. Pri spomienke na milovanú sestru pociťuje neznesiteľný zármutok.

Aja bola impulzívnym, temperamentným dievčaťom. Do všetkého sa vrhala bez rozmyslu. Nemala ani šestnásť rokov, keď zmanipulovaná propagandou Zväzu spojených štátov európskych nastúpila do protiteroristických jednotiek. Oddiel operoval na území bývalého západného Nemecka. Bola priradená k ostreľovačom, pretože mala sokolí zrak a bezchybnú mušku. Pár rokov strávila v službách zväzu, než precitla a pochopila, pre koho pracuje. Uvedomenie si svojho podielu na zle, ktoré konal režim, bolo nesmierne bolestivé. Netušila, akoby mohla svoje činy napraviť. Vrátila sa domov, kde na ňu čakala milovaná sestra. Nina bola vždy pokojná a vyrovnaná. Jemná a krehká dievčina vyučovala v rodnom meste študentov základnej školy dejepis a literatúru. Keď sa Aja zbavila fanatizmu, pridala sa k odboju, a tak zistila, že aj jej mladšia sestra je jeho súčasťou už pekných pár rokov. Nina zastávala názor, že sa režim musí rozkladať pomaličky. Budú ho opatrne zvnútra sabotovať, až kým nestratí súčasnú silu. Aja chcela zväz zničiť agresívne, priamo, a pokiaľ možno ihneď. V hlave sa jej zrodil plán, ako sa nenávideného vodcu zbaviť. Rozumnejšia mladšia sestra ju od nerozvážneho nápadu odhovárala. Snažila sa ju prinútiť, aby brala ohľady na svojich najbližších, ktorí si nevydarený atentát šeredne odskáču, ani velenie odboja riskantnú akciu neschvaľovalo, avšak Aja bola nezastaviteľná.

„Keď sa od toho nenecháš odhovoriť, dovoľ mi ísť s tebou,“ prosila ju Nina.

„Sama budem rýchlejšia, nebude ma nikto zdržovať,“ odpovedala pohotovo Aja.

„Ale ja tam musím, aby som na teba dohliadala, na celú akciu. Chápeš? Mám taký pocit, že to tak má byť,“ nenechala sa odbiť Nina. Nakoniec sa akcie zúčastnila a to aj napriek veľkej nevôli zo strany staršej sestry.

Staré obchodné centrum sa nepekným vzhľadom škerilo na námestie, kde sa vedľa sochy prezidenta Orlova skvel nádherný rečnícky pult, od ktorého sa mal vodca prihovoriť k národu. Objekt bol dobre zabezpečený, rovnako dobre istené sú aj ostatné budovy v okolí, v ktorých by sa mohli schovávať odbojári. Aja musela vniknúť do opusteného obchodného centra a dostať sa na tretie poschodie. Každé poschodie strážili dvaja príslušníci bezpečnostného tímu, nebude ľahké ich zneškodniť. Hneď, ako sa so sestrou dostali na tretie poschodie, zapadla Nina do prvých dverí, na ktoré natrafili a potichu sa pritisla k stene. Aja pokračovala v misii, všetky jej zmysly boli v pohotovosti. Najprv nahrala hlas hliadkujúceho vojaka do hlasového modulátoru, aby sa mohla včas a bez podozrenia hlásiť nadriadenému a ostatným členom hliadkujúceho tímu. Potom prišla na radu horšia časť akcie. Musela zneškodniť hliadku. Obaja členovia hliadky mali pridelenú svoju časť poschodia, po krátkom prehľadaní každej miestnosti sa vracali späť na chodbu, aby boli neustále v kontakte a mohli jeden druhého kontrolovať. Aja zapadla do jednej z miestností a potichu číhala na nepriateľa. Ihneď, ako sa rozovreli dvere a dovnútra vošiel po zuby ozbrojený vojak, priskočila k nemu zozadu. Než sa stačil spamätať, podrezala mu hrdlo. Dobre vedela, že keď sa zabitý muž neukáže kolegovi, jeho druh nahlási poplach. Rýchlo vybehla na chodbu. Keď sa objavil druhý hliadkujúci vojak, bez váhania vrhla nôž smerom k nemu. Nôž sa vojakovi zabodol do oka a on sa hneď vzápätí zvalil na zem. Aja pribehla k zranenému mužovi a podrezala mu hrdlo. Chvíľu zostala zohnutá nad nehybným telom, akoby zamrzla. Na podlahe ležal Oliver. Slúžili spolu v jednom oddiele, v dobe keď pracovala pre režim. Mal oči prenikavej farby, pripomínali nezábudky. Páčil sa jej a ani on neskrýval sympatie k nej. Vzala mu dlaň do svojej a pevne mu stisla ruku, tak ako sa to robí, keď vám ten druhý chce dať najavo, že všetko bude v poriadku. Uprostred hrudi sa jej zrazu objavil kamienok, ktorý ju tlačil a pomaly sa zväčšoval. Mala pocit, že jej praskne hrudník. Zvonku k nej doľahli tóny hudby, to ju prebralo z nečinnosti. Sťažka sa presunula k miestnosti, v ktorej sa schovávala Nina a zabúchala na dvere. Podľa predpísaného protokolu sa prihlásila nadriadenému a so zbraňou v ruke zaujala miesto pri okne. Diktátora mala na malom námestíčku naservírovaného ako kapra na vianočnom stole, stačilo stlačiť spúšť na milovanej zbrani M24 a bolo by po starostiach. Veď by na takúto vzdialenosť aj muche oko vystrelila, keby sa dokázala sústrediť. Strelkyni sa nedarí koncentrovať pozornosť na cieľ, keď jej sestra dýcha na krk, ruší ju zbytočnými otázkami. Aju prítomnosť sestry vyvádza z miery. Námestíčko sa už naplnilo ľuďmi, ktorí si sem prišli vypočuť ďalšie klamstvá, tentoraz budú vychádzať priamo z úst „milovaného“ prezidenta. Orlov príchod na pódium je sprevádzaný nadšenými výkrikmi a prejavmi úcty.

„Občania ZSSE, stojím tu dnes, aby som vám poďakoval za vašu dôveru, zodpovednosť a podporu pri likvidácii odboja. Tieto špinavé krysy, schovávajúce sa v kanáloch, si zaslúžia kruté, surové a sadistické muky, skôr než naposledy vydýchnu. A my ich rozdrvíme!“ vykríkol vodca. Celou silou buchol päsťou do rečníckeho pultu, ktorý sa po úderu rozkýval. „Nedáme im žiadny priestor, aby mohli snovať svoje pekelné plány a rozvracať náš milovaný zväz. Diktátor sa chytil rečníckeho pultu a na okamih sa odmlčal, akoby hľadal vhodné slová. V tej chvíli vyletela z M24 strela, ktorá ohromila dav stojaci na priestranstve námestia. Orlov sa zvalil na zem, kde ho obklopil zástup politikov. Sestry sa okamžite dali na útek. Kým bude bezpečnostný tím prehľadávať jednotlivé miestnosti, uniknú z budovy po schodisku a stratia sa v nepokojnom dave. Už boli na druhom poschodí, keď Nina nedopatrením zavadila o železnú tyč opretú v medziposchodí, ktorá sa s veľkým rachotom vydala na púť dolu schodmi. Tým bola prítomnosť povstalkýň v objekte odhalená. Na prízemí sa rozrazili dvere vedúce na schodisko. Členky odboja nemali inú možnosť, než sa k východu prebojovať. Do steny nad ich hlavami vyryli pozdrav strely zo samopalu P90. Odbojárky na nič nečakali a zahájili protiútok. Zatiaľ, čo Nina spustila na protivníkov paľbu, Aja preliezla zábradlie, skočila do voľného priestranstva uprostred schodiska, aby sa čo najrýchlejšie dostala na prízemie. Bojovníčke sa podarilo dopadnúť rovno na nohy, ale hneď vzápätí pokľakla na koleno a začala strieľať. Teraz to bolo kto z koho. Jedna strela prevŕtala Aje prilbu. V hlave jej hučalo, pociťovala tlak, akoby bola hlboko pod morskou hladinou. Našťastie zasiahla obidvoch členov hliadky. Nina pribehla práve včas, aby zranenej sestre pomohla vstať. Z tretieho poschodia sa k nim valili ďalší členovia bezpečnostného tímu. Nina podopierajúc sestru vyrazila k východu. Od slobody ich delilo už len pár krokov. Stačilo otvoriť dvere a stratiť sa v dave. Nina ich chvatne otvorila a vypotácala sa z budovy. Zarazene zastala a kŕčovito zovrela sestrine rameno. Celý východ bol zvonku obkľúčený vojakmi režimu, ktorí na povstalkyne mierili hlavňami samopalov. Ženy pomaly zdvihli ruky nad hlavu.

Keby aspoň vedela, či je tá sviňa mŕtva. Či sa oplatilo obetovať svoj a sestrin život. Aja chodí nervózne po miestnosti. Každú chvíľu sa zastaví a utrie si penu, ktorá sa jej tvorí v kútikoch úst. Už dva dni nespala, nejedla, pila málo, len toľko, aby prežila. Myseľ neustále pracuje. Skladá si dokopy čriepky obrazov dní minulých. Jeden po druhom ich analyzuje, hľadá miesta, kde nastali chyby, premýšľa nad tým, čo by potrebovala zmeniť, aby to celé dopadlo inak. Akoby to bolo k niečomu dobré. Veď minulosť nevráti. Aj keď myseľ ťažko prijíma realitu, musí sa s neľahkou situáciou vysporiadať. Bude musieť vydržať všetko, čo sa bude diať na popravisku, až kým nepríde koniec. Aja sa veľmi bojí o Ninu. Oni vedia, že je jej mladšia sestra slabšia, a preto budú najskôr mučiť ju. Ajina poprava sa bude konať až nakoniec ako hlavné číslo programu. Nina je krehká ako kvetina, predstava, ako sa zviera v agónii, keď jej lámu kosti, Aju trápi viac než mučenie, ktoré bude musieť podstúpiť na vlastnej koži. Zajatkyňa sa kvôli temným predstavám dostáva do stavu nepríčetnosti. Všetkých ich pozabíja! Všetkých, ktorí budú Ninu mučiť, všetkých, ktorí sa na to budú pozerať. Mladá žena sa kŕčovito chytí mreží. Telo sa jej pod návalom adrenalínu prehne ako luk.

„Skurvysyni!“ zakričí do priestoru. Hlas plný nenávisti sa nesie prázdnou chodbou väznice. Lomcuje mrežami ako zmyslov zbavená. Cíti bolesť v oblasti hrudníka. Bolí ju ľavá ruka a žalúdok. Utrie si spotené čelo a snaží sa ukľudniť. Lapá po dychu. Nakoniec sa jej utrápené telo zvalí na studenú podlahu cely. Oliverove modré oči ju odprevadia rovno do pekla.

„Musíme si dávať pozor, možno to iba predstiera,“ chytí Nikolaj svojho kolegu za rameno. Opatrne otvoria dvere do cely a pristúpia k nehybnému telu. Najprv do neho Andrej kopne. Potom sa k nemu dvaja ozbrojení vojaci pomaly zohnú, akoby mala žena v bezvedomí každú chvíľu vyskočiť a postrieľať ich ako premnoženú zver. Andrej otočí nehybné telo z boku na chrbát a skontroluje žene pulz na krku. „Je mŕtva,“ skonštatuje.

„To len tak?“ položí skutočne stupídnu otázku Nikolaj.

„Asi hej. Čo budeme robiť? Zomrela, keď sme boli v službe, to nás bude stáť miesto. Možno aj život,“ povie Andrej a utrie si pot z čela.

„Neviem,“ zapiští Nikolaj, akoby mu niekto zovrel gule.

„Zavoláme kapitána, ten bude vedieť,“ navrhne napokon Andrej a odíde.

Nikolaj tam sedí a hypnotizuje mŕtvolu ženy, akoby mohol upreným pohľadom vrátiť čas, aby ožila a oni ju mohli popraviť. Tam vonku sa zajtra začnú zbiehať na popravu davy. A oni im čo povedia? Ona už zomrela včera. Choďte domov. A čo kapitán, čo kapitán, čo na to povie kapitán? Možno by mal vyskočiť ako srna, vziať nohy na ramená a schovať sa niekam do riti. Je pozde. Na chodbe sa ozývajú kroky. Do cely vstúpi kapitán a hneď za ním Andrej. Na kapitánovi je vidieť, že si spravil náladu nejedným štamperlíkom. Sťažka sa dopotáca k nehybnému telu.

„Ona zomrela?“ opýta sa kapitán nechápavo, akoby zomrieť vo väzení bolo tým najnepravdepodobnejším, čo sa vôbec môže stať.

„Zomrela,“ zapíska Nikolaj.

„Naozaj je mŕtva,“ potvrdí Andrej.

Kapitán sa zohne k mŕtvemu telu. Sám sa musí presvedčiť o tom, že je väzenkyňa mŕtva. Žena nedýcha. Aj napriek veľkej snahe nedokáže nahmatať pulz. Telo väzenkyne je ešte stále teplé. Kapitán sa dá do oživovania nebohej. Andrej a Nikolaj na neho vyjavene zízajú. Keď vidia, ako zúfalo sa kapitán snaží povstalkyňu oživiť, čoraz viac si uvedomujú, v akej situácii sa nachádzajú. Kapitán po dvadsiatich minútach zanechá oživovania. Niekoľkokrát ho napne na zvracanie tak silne, akoby mal zo seba vyvrátiť celého Jelzina.

„Musíme zavolať majora,“ povie rezignovane a vypáli z cely, pričom ešte stačí naraziť do futier dverí. Andrej a Nikolaj sa posadia na posteľ a mlčky zízajú na stenu. Za chvíľu sa na chodbe znovu ozve zvuk krokov. Do cely sa privalia kapitán s majorom. Nikolaj a Andrej okamžite vyskočia z postele a postavia sa k mŕtvemu telu. Znovu tie isté otázky. Tentoraz sa o tom, že je žena skutočne mŕtva, presvedčí sám major. Major a kapitán medzi sebou vedú dialóg o tom, ako budú postupovať ďalej. Desiatnici mlčia a dúfajú, že si smrť väzenkyne odskáču vyššie postavené šarže.

„Čo teraz?“ položí kapitán otázku, ktorá ťaží každú hlavu miestnosti.

„Je mŕtva,“ vydýchne major. „Čo tá jej sestra, tá je v poriadku, že?“ otočí major vydesenú tvár smerom ku kapitánovi.

„Dúfam, že áno. Mučili sme ju, aby nám vyzradila ďalších spojencov v odboji,“ odpovie kapitán.

„A prezradila?“ zdvihne major huňaté obočie.

„Nie, nedostali sme z nej žiadne mená. A verte, že sme sa snažili. Však z nej zostala len úbohá troska. Ona nemala byť hlavnou postavou popravy, tak sme si ju podali. Chápete?“ Vysvetľuje kapitán pričom prešľapuje z jednej nohy na druhú, ako školák pri tabuli.

Major si prejde tučnými prstami rúk po potiacej sa tvári. Zapletie si prsty oboch rúk dovedna a položí si ich na hruď.

„Nevadí, dáme jej sestru do poriadku, veď času máme dosť,“ upokojuje major sám seba. V tejto dobe ešte ani netuší, že jedinou komoditou, ktorou ZSSE neoplýva, je práve čas. Pokyvuje bravčovou hlavou doprava a doľava, pričom sa jeho dvojitá brada prelieva sem a tam. „Proste si jej sestru pri poprave podáme dvojnásobne,“ uzavrie nakoniec major celú tú nešťastnú záležitosť.