Na bojové pole nastupujú príliš neskoro, nepriateľ už stojí na kopci, zoradený pod bielo-červenými zástavami. Kráľovské vojsko sa musí rozvinúť v údolí s riekou za chrbtom, presne ako to omodejovskí velitelia naplánovali. Nielen kráľ vie, že také postavenie neponúka žiadne výhody. Aj mladý, málo urodzený a v boji neskúsený rytier Peter tuší, že pre nich táto bitka vôbec nemusí dopadnúť dobre.

„Nebojte sa! S nami je Boh všemohúci, On nás povedie k víťazstvu! Jeho nepriatelia zhynú pod našimi mečmi...“ viac Peter nepočuje, kráľ zašiel príliš ďaleko na opačnú stranu bojovej zostavy. Len búrlivý jasot a trieskanie zbraní do štítov svedčia o rovnako odhodlaných slovách.

Peter tiež kričí, hoci v srdci nádej necíti. Masa nepriateľov na kopci ich prevyšuje počtom aj skúsenosťami. Čo z toho že má Karol Róbert z príkazu pápeža meče johanitských rytierov, keď celú jeho družinu tvorí hŕstka cudzích a máločo uhorských šľachticov? A tu, na ľavom krídle iba Sasi zo spišského Spoločenstva a len časť tamojšej šľachty, pretože nie všetci ostali verní.

Sám Peter ctil rytiersku prísahu zloženú len prednedávnom, preto stál na svojom mieste a nepočúval tých čo tvrdili, že svoju pôdu síce dostali od kráľa, no bol to Arpádovec, Uhor rodom i srdcom a nie akýsi privandrovaný Talian či Francúz, dosadený na cudzí trón ktovieakými čertmi.

Oných nespokojencov viedol Omodej Aba, zavraždený Košičanmi uprostred mesta temer pred rokom. Teraz, keď si jeho synovia podporovaní Matúšom Čákom prišli pre pomstu, teraz sa spiklenci schovávajú za hradbami miesto aby bojovali po boku svojho kráľa. Aby rohatý vzal všetkých mešťanov, ide im len o zlato, slovo česť ani nepoznajú.

„...vybojujeme rozhodujúcu bitku! Ja, z Božej vôle váš kráľ, vás povediem k víťazstvu!“ Opäť jasot, opäť neostáva než sa pridať. Sú to však len reči, podobne tým ktoré tam na kopci prednášajú šiesti Omodejovi synovia aj s Demeterom Balašom, hrdinom nedávnej obrany Šarišského hradu. Keď ich vojsko zahučí, Petrovi prejde po chrbte mráz.

Toto nedopadne dobre, pomyslí si a pohliadne dozadu. Na mohutnom koni, vhodnom skôr na ťahanie dreva než do bitky, sedí širokoplecí hromotĺk Marko, panoš, od Petra starší o pár rokov. Blížiaci sa boj ho očividne netrápi, nenáhlivo si kontroluje remienky dávno zastaranej koženej vesty pokrytej plieškami, ktorú si na prešívanicu natiahol napriek posmeškom lepšie vystrojených panošov. Plechový klobúk potlačí viac do tyla, spoza opasku vytiahne sekeru, bradaticu na dlhom porisku.

„Len pokoj, pán Peter, som hneď za vami,“ zazubí sa, divoké oči zažiaria. On sa teší, uvedomí si rytier než musí pozrieť dopredu. Nepriateľ práve zatrúbil k útoku.

***

Úder smeruje na stred, priamo proti kráľovi a jeho verným. Na ľavé krídlo tak dopadá slabšie, no Petrovi sa i tak zdá hrozný, pritom však vzrušujúci. Nečudo, dosiaľ poriadnu bitku nezažil, akurát pár turnajov a šarvátok s protivníkmi omnoho slabšími. Nedalo sa to nijako porovnávať, ani všetok výcvik otca a deda ho nemohol na toto pripraviť.

Kráľ vydáva rozkaz až keď sú omodejovskí v polovici svahu. Rytieri skláňajú kopije, kone popchnú ostrohami. Vycvičené zvieratá držia rad, pomaly zrýchľujú do klusu, pozvoľna začnú cválať. Tryskom sa ženú len pár okamihov, nepriateľ je na dosah.

Peter si vyhliadne protivníka, kopija skĺzne po štíte, pritom ledva udrží vlastný, v ďalšej chvíli má pred sebou odkrytý bok iného jazdca. Neváha, vrazí doň hrot, vzápätí pustí už zbytočnú zbraň a siahne po meči. Zdvíha štít, jeden za druhým kryje údery zo strany.

Všetko je rýchle, príliš rýchle na to aby zvládal viac než sa brániť a obracať koňa, tu i tam dokonca seknúť. Pot mu steká do očí, štípe a mieša sa s prachom zvíreným tisíckami kopýt. Krátky okamih na neho nik neútočí, má čas sa rozhliadnuť.

Marko je nablízku, s vycerenými zubami sekerou dobiedza na všetkých okolo, neprestajne sledujúc či sa niekto neblíži k jeho rytierovi zozadu. Tvár má postriekanú krvou, rovnako aj zbroj, prilbu stratil. Dlhé vlasy má rozstrapatené, vyzerá sťa pohanský boh vojny, na bojisku je ako doma. Zrazu však zastane, pozerá do diaľky.

„Kráľova zástava!“ vykríkne.

Peter hľadí k stredu línie, no zástavu už nevidí, musela padnúť. Na to treba prinajmenšom zraniť zástavníka, držiaceho sa vždy len kúsok od kráľa – a ak sa dostali k panovníkovi...

Celé vojsko ochabne, omodejovskí kričia radosťou a s novou silou sa vrhajú do útoku. Peter bojuje ďalej, no už len pre vlastné prežitie. Zbytočné je bojovať za mŕtveho kráľa, nepriatelia dosiahli svoje. Pomstili sa, zvíťazili, na trón nastúpi český Václav, aj Matúš Čák ho podporuje...

„Kráľ žije!“ ozýva sa zrazu po línii, „Žije! Bojuje pod zástavou johanitov!“

Skutočne, veľký prápor križiakov sa z pravého krídla presúva do stredu. Tak kráľ žije. Nie je ešte všetko stratené. Vojsko to cíti, nádej je späť, omodejovskí sa pod tlakom sťahujú. Žeby tak rýchlo vzdali bitku?

Kdeže.

Ustúpia, no iba preto aby zaútočili znova, s nemenej zúrivou túžbou zahubiť anjouovský nárok na uhorský trón. Tvrdo však narazia na prepevný múr rytierov johanitského rádu, ktorí, hoci Svätú zem neubránili, nehodlajú tentokrát sklamať. Príkaz Jeho Svätosti pápeža rímskeho je to najvyššie čo môže križiak dostať a ak raz treba aby bol Karol Róbert kráľom Uhorska, potom za každú cenu.

Peter rúbe, tne a bodá až si ruku necíti, no je to pramálo platné. Sám je len jedným z tisícov bojovníkov, dobre vie, že jediný rytier bitku nevyhrá, ledaže by našiel, porazil a zabil veliteľa druhého vojska. No i keby sa na to podujal, hoc by si trúfol skrížiť meč s protivníkom omnoho skúsenejším a dal by Boh zvíťazil, ako? Ktorého vybrať ak nepriateľa vedie hneď sedem šľachticov a smrť jedného akurát vybičuje zúrivosť ostatných?

Slávu nehľadaj, sama si ťa nájde, zaznieva mu zrazu v unavenej mysli hlas starého otca, no len ak si predurčený na veľké veci. Nezúfaj ak nie, oveľa viac je byť dobrým človekom a spoznať cestu pravdy. Je to čo robíš správne, odpovedz si v každej chvíli...

„Pán Peter!“ zrúkne panoš a sám sa vrhne pod sekeru útočníka, vlastnú mu zatne do hrude. Mladý rytier precitne, opäť vníma bitku zúriacu všade navôkol.

Bojovníci sa premiešavajú, rozdrobení do väčších i menších skupín sa bránia aj útočia. Len jediní držia rady stále pokope, Peter ani sám nevie ako sa ocitne medzi johanitmi.

Vidí aj kráľa, zlatá koruna na prilbe sa mihne v záplave ocele. Stále sú pri ňom verní, spoznáva poniektoré erby, výrazné medzi napospol rovnakými križiakmi.

Proti tej nezdolnej hradbe sa znova a znova vrhajú družiny Omodejových synov, musia, pretože inej cesty pre nich niet. Povstali proti kráľovi, musia zvíťaziť alebo padnúť. Pravdepodobnejšie sa zdá druhé, z opačnej strany bojiska sa ozýva nový rev.

„Košičania! Košičania došli na pomoc!“ nesie sa z úst do úst. Žeby tí zbabelci vyliezli zo svojich brlohov? Hádam to tak bude, omodejovskí sa sťahujú, hoci už skoro nieto kam. Z troch strán sú tiesnení stúpencami kráľa.

„Azda sme zvíťazili,“ nádeja sa ktorýsi šľachtic.

„Nedajú sa,“ namietne Peter, „nemajú čo stratiť, či zomrú alebo budú potrestaní – boj končí keď za posledným nepriateľom zatvoria kryptu, to vravieval môj dedo a ten na výpravách strávil pol života.“

Radosť sa zmení na údiv, vzápätí ho vystrieda úľak.

Ded rytiera Petra mal veru pravdu, pokým nie je posledný vojak mŕtvy bitka či vojna trvá, stále je prečo sa brániť, stále je komu prísť na pomoc.

„Kto je to?“ pýta sa Peter starého križiaka vedľa seba.

„Aba Veľký,“ odpľuje si rytier, „Aba Krásny. Pod zástavou Matúša Čáka.“

„Ale...“ začne Peter, no to sa už ozývajú rohy, trúby a poľnice na oboch stranách. Kráľovské velia zhromaždiť sa, sformovať, omodejovské útočiť. Zvyšok ich vojska sa rozostupuje, uvoľňuje miesto posilám mieriacim priamo na johanitov.

„Zaraď sa, synak,“ vraví križiak, „ak toto niekto prežije, tak len v mene Pánovom.“

***

Ten starký vie niečo čo ja nie, dumá Peter kým sa rádoví rytieri stavajú do čela. Dobre, posily sú čerstvé, oddýchnuté, no je ich málo, poldruha tisíca, najviac dva tisíce, dokonca ani nevyzerajú ako rytieri...

Vskutku, budú to len nejakí námezdní žoldnieri, ženú sa neusporiadane, ich zbroj je kdejaká, väčšina nemá ani len drôtenú košeľu – poniektorí dokonca nemajú košeľu žiadnu. A tam...

Peter prechytí meč do ľavej ruky, pravou si pretrie oči. Nie, nemarí sa mu, medzi útočiacimi sú aj ženy – a tí pešiaci čo bežia zarovno s koňmi, dokonca ich predbiehajú?

„Dobre sa dívaj, synku,“ uchechtne sa starý johanita pred ním, „toto už v živote neuvidíš. Pápežský vyslanec Čáka a jeho verných exkomunikoval, už dávnejšie mal styky s nečistými silami. Aj teraz si ich zavolal na pomoc, Jeho Svätosť to predvídala.“

„Nečisté sily?“ zašepká Peter. O temných záležitostiach sa inak ako pošepky ani nevravelo, cirkev neobľubovala zmienky o deťoch diablových inde ako vo vlastných kázňach. Prostý ľud také reči desili, šľachtu tiež – alebo sa z nich vysmievala. Len jeden človek hovoril inak.

Svet je veľký a lesy temné, vnúčik, kadečo sa v nich ukrýva. Pravdaže, zabiť sa dá všetko, no lepšie je byť s nimi zadobre...

„Veru, nečisté,“ prikývne križiak, „strigy, vampíri, vlkolaci, divožienky a temné víly, samí splodenci najhlbšieho pekla, tfuj.“

„Vy na nich veríte?“ čuduje sa Peter.

„Isteže, chlapče, vždy musí niekto dávať pozor na prostých ľudí. Zvyčajne sa schovávajú, nespájajú s inými a už vôbec nie s ľuďmi, ktovie čo im Čák nasľuboval – ale už dosť, musím sa modliť."

Niektorí z križiakov popchnú kone, vystúpia pred líniu. Pozdvihnú meče obrátené v znamenie kríža a čoraz hlasnejšie odriekajú akési žalmy. Nepriateľ navidomoči spomalí, akoby sa všetci brodili hlbokou vodou.

„V mene Božom!“ zvolajú rytieri, „V mene Božom, vráťte sa do temnôt!“

Z čepelí, rúk aj križiakov samotných zažiari svetlo, záblesky smerujú proti silám pekelným a spaľujú ich na popol.

To sú čary, uvedomí si Peter, mágia. Cirkev ju prenasleduje, johaniti však smú, pápež dal súhlas. Nestačí ďalej žasnúť, ledva sa prikrčí keď jazyk plameňa z druhej strany zapáli kone len kúsok od neho. Dopadnú ďalšie, vidí blesky aj ľadové krúpy väčšie od vajca.

„Vpred! Vpred, do útoku!“ velí mocný hlas pri kráľovi. Peter zatne zuby.

Vojská sa stretnú, línie rozpadnú, tesne pred zrážkou skáču niektorí nečistí vysoko do vzduchu. Pár okamihov stačí aby na zem dopadli v iných podobách, obrovský sivý vlk pri páde strhne koňa rovnako vysokého a jediným myknutím ohromných tesákov mu roztrhne hrdlo. O človeka privaleného pod mrcinou sa nestará, hľadá ďalšiu korisť.

Peter sa nadýchne, kopne koňa do slabín. Niekto predsa musí zabiť aj túto beštiu tak prečo nie on? Kým však stačí zaútočiť, zdrapí ho ktosi za rameno a strhne zo sedla. Pád ním otrasie, napriek tomu nepustí meč z ruky, ihneď vstáva.

„Taký pekný, škoda ťa,“ zaškrieka akási žena, od pása je nahá, zakrytá iba dlhými vlasmi. Kožu má nazelenalú, prsty zakončené pazúrmi, ktoré isto prerazia aj zbroj. Temné oči ho pozorne sledujú, vycerené špicaté zuby sa rýchlo blížia.

„Poď sem, chlap...“ škrekot prejde do chrčania, v hrudi má zabodnutú dýku. Skúsi ju vytiahnuť, no Marko je blízko, zoširoka sa rozpriahne a udrie tupým koncom sekery po zátylku.

„Na rusalky pozor, pán Peter,“ zasmeje sa, „vlastne pozor na všetkých,“ dodá keď uhne chlapovi o dve hlavy vyššiemu aj od neho a sekne ho do krížov.

To už je Peter pri ňom, stavajú sa chrbtami k sebe, spoločne čelia útokom, bránia sa a – ustupujú. Prineskoro si Peter uvedomí, že každým krokom ich Marko vyvádza z najprudšieho boja.

„Som rytier!“ zastaví ho, „Nezutekám z bitky!“

„Keď kráľ môže,“ ukáže panoš na vzďaľujúcu sa johanitskú zástavu, „rytieri môžu tiež.“

„Nikdy!“ odsekne Peter, no potom prikývne, „Ale musíme ho brániť kamkoľvek ide.“

„Ledva bránime sami seba,“ zašomre panoš, no rytier už nepočúva.

Podarí sa im nájsť dva kone bez jazdcov, potom už ani Peter nepovie že neutekajú. Cválajú lúkami aj lesmi, na každom kroku sú ustupujúci, prenasledovatelia, ranení, dorážaní aj mŕtvi, no ako pokračujú, neveselej spoločnosti ubúda.

Z nízkeho vŕška opäť zbadajú križiacky prápor, obklopuje ho vari len stovka jazdcov zoradených na obe strany odkiaľ sa rúti presila.

„Za kráľa!“ reve Peter nútiac zmoreného koňa aspoň do cvalu. Ďalej najskôr aj tak ani jeden nedôjde, povinnosť káže padnúť na tomto mieste.

***

„Je po všetkom, výsosť,“ vraví jeden z najstarších križiakov. Peter načúva, s obnaženým mečom jastrí po okolí. Nebyť ďalšej skupiny ustupujúcich johanitov, ktorá sa objavila v pravej chvíli, nemali by žiadnu nádej, no i tak bol výsledok zrážky hrozivý.

„Nič nie je stratené pokým žijeme,“ pokrúti hlavou kráľ, „Svätá je naša vec, nesmieme poľaviť.“

„Toto zostalo z našich bratov, viac ich nepríde,“ ukáže križiak naokolo, „väčšina vašej šľachty a mešťanov je touto dobou zrejme pobitá, zvyšok sa rozpŕchol. Je po vojne, vaša výsosť.“

„Získame ďalších. Vo Francúzsku aj Taliansku jesto až priveľa žoldnierov bez práce, aj Jeho Svätosť vyšle svojich. Vaši bratia z iných krajín budú azda stáť bokom?“

„Isteže nie, ale...“

„Teda budeme mať vycvičených bojovníkov a strata prelietavej šľachty či zbabelých mešťanov nás nemusí priveľmi mrzieť. I tak sú dobrí leda na unavenie nepriateľa pred rozhodujúcim stretom,“ uzavrie Karol Róbert. Križiak sa odvráti, náhodou pozrie Petrovi do očí. Mladíka zarazí čo tam vidí, len sklamanie, smútok a bôľ, všetko vzápätí vystrieda prázdnota. Až teraz mu dochádza význam panovníkových slov, aj on je predsa šľachtic, bol pripravený zomrieť ako stovky iných tam na bojovom poli a všetko čoho sa dočká je, že to nikoho nebude mrzieť...

„Čo prikážete, výsosť?“ spýta sa po hodnej chvíli johanita, no kráľ mlčí. Petrovi napadne, že napriek svojej pýche nie je Karol oveľa starší od neho a neistotu len zakrýva arogantnou pretvárkou. Sám nevie čo robiť, no pohŕda všetkými okolo. Za takého bojuje?

Ale je kráľ, z Božej vôle kráľ uhorský, dalmátsky, chorvátsky, et cetera...

Je to čo robíš správne?

„Košice nebudú bezpečné,“ oznámi starý križiak, „zamierime do Jágru.“

Nečistým príšerám netreba ciest ani chodníkov, lesom i pláňou sa ženú rovnako prekliato rýchlo, ľahko si nadbehnú aby prepadli unavenú skupinu.

„Odvahu, rytieri!“ zvolá starý križiak, ľahostajnosť mu na chvíľu zmizne z očí keď sa za praskotu konárov z lesa vynorí na tucet dvojnohých vlčích beštií. Dvanásť proti necelej stovke ľudí, dolu svahom sa však rútia bez váhania.

„Utečte, výsosť! Zdržíme ich,“ vykríkne johanita. Kráľ hneď popchýna koňa, šľachtici ho nasledujú, len rádoví rytieri zostávajú.

A Peter, hoci sám nevie prečo.

Ľudia stratia pár druhov než im podarí zoskupiť, chvíľu majú navrch, potom vlkom dorazí pomoc. Kone tancujú, splašene uhýbajú, no dlhé kopije aspoň držia zvery mimo dosah, bodajú do prašivých kožuchov.

Peter má len meč, ľahšie sa k nemu priblížia. Sekne raz, druhýkrát, potom sa ocitá na zemi. Zbraň nepustí, snaží sa vstať, no vie, že len ťažko urobí krok. Ľavú nohu má krvavú, dlhé pazúry prenikli zbrojou i mäsom, stráca veľa krvi.

„Pán Peter!“ kričí Marko. Prineskoro.

Obrovský čierny vlk si pritiahne mládenca bližšie, mohutné čeľuste zahryznú do obrneného ramena. Nitované krúžky drôtenej košele nevydržia trhnutie chlpatej tlamy, praskajú ako obyčajné plátno, rovnako aj hrubá prešívanica. Od bolesti sa Petrovi zahmlieva zrak.

Vidí ešte pribiehať Marka, zdá sa mu že panoš päsťou zráža beštiu na zem, ale to predsa...

Pohltí ho temnota.

***

„Je po ňom, pane,“ ozýva sa neurčitý vzdialený hlas, „toto neprežije.“

„Týždeň už vydržal,“ odpovedá druhý, „postaraj sa aby prežil. Je to odvážny mládenec.“

„Pán Peter? Pán Peter! Počujete ma?“

„...no, viete, tá bitka mala rozhodnúť, ale kráľ prežil, nedostali ho. Zvyšok johanitov je v zajatí, uvidí sa čo bude. Aba rozhodne...“

Záblesky vedomia prenikajúce clonou bolesti sú krátke. Po zvyšok času Peter blúzni, tisíce horúcich ihiel bodajú v každučkom kúsočku tela aj duše. Nevie sa pohnúť, uvažovať, ba ani len preklínať všetko na svete.

A potom sa mu znenazdajky uľaví.

***

Od porážky pri Rozhanovciach prejdú skoro štyri týždne, takmer celý mesiac ubehne než sa Peter vystrábi zo zranení, všetky sa úplne zahoja, ani jazva nezostane. Radšej nemyslí na to prečo, najmä odkedy pri vedomí pozorne sledoval opatrovanie starej babizne.

Na žiadnu otázku neodpovedala, jej mladá pomocnica bola len o málo zhovorčivejšia.

Vraj vedma, tfuj. Bosorka to bola.

Skurírovala ho však poriadne.

„Čo zamýšľate so mnou?“ začne bez okolkov sotva ho predvedú pred Abu Krásneho. „Moja rodina môže zaplatiť...“

„Na výkupné zabudni,“ preruší ho starší šľachtic, „Nič nežiadam. Nie si zajatec, môžeš ísť kam chceš. Musím ti ale povedať, že váš rodový majetok pripadol Čákovi.“

„Ak ste vyhrali, potom môj otec...“

„Tvoj otec sa zriekol všetkého keď mu priniesli správu o tvojej hrdinskej smrti pri obrane kráľa. Odišiel na juh do kláštora.“

„Ja žijem! Ako ste mohli?“ rozhorčí sa Peter. Aba vzdychne.

„Vec sa má tak, že je lepšie ak ťa považuje za mŕtveho. Vojna je zakaždým zlá, niekedy niet na výber.“

„O čom to hovoríte?“

„Spomínaš si čo presne sa udialo?“

„Bitka, ústup. Vlci.“

„Vlkolaci. Mali príkaz zabíjať, teba však nedorazili. Tvoj – no, neurobili to. Uhryznutie vlkolaka väčšinu ľudí takisto zabije, ak náhodou nevydržia do najbližšieho splnu. V takom prípade sa premenia.“

„Premenia? Bože,“ hlesne Peter, podvedome zaspätkuje. Mesiac ubúda, každú noc sa naň díva.

„Neurob nič nerozumné, rytier. Si nažive...“ Peter viac nepočúva, vybehne z dverí. Slová Abu Veľkého sa mu zarývajú do mysle, vďaka dedovi až pridobre vie čo to znamená. Spln, určite posledná noc než sa mu uľavilo. Bosorka ho držala pri živote aby dočkal prvého splnu, potom už nemusela, uzdravil sa sám, to lykantropi vedia.

Vlkolak, prekliaty netvor, syn pekla.

Lepšie ak ho považujú za mŕtveho.

„Pán Peter?“

„Tu som, Marko,“ vzdychne rytier sediaci na hradbe. Pod nohami má strmý zráz končiaci na zubatých skalách trčiacich z rieky na pol míle hlboko, taký pád by bol smrteľný azda aj pre vlčiu beštiu, dobre to vie. Však práve preto tam sedí. Panoš sa oprie o cimburie, mlčky hľadí do diaľky.

„Prepúšťam ťa, Marko, zo svojich služieb,“ začne Peter po chvíli.

„Neodídem, pane. Mám iné príkazy.“

„Od koho?“

„Vášmu dedovi som prisahal že vás nikdy neopustím.“

Peter neodpovedá, chápe. Preto ho Marko sprevádza celý život, starý otec sa postaral ešte než zmizol na jednej zo svojich ciest. Varovali ho, že je pristarý, no nedal si povedať. Vždy mal svoju hlavu, lepšiu než väčšina ľudí.

Nájdi si svoje miesto, vnúčik, nájdi, čo je ti súdené. Nikdy si nezúfaj, aj najhorší deň života dokážeš prežiť – alebo zomrieš a dočkáš sa zaslúženej odmeny. A nezabúdaj, minca má líc, no aj rub.

Dedo bol múdry človek, húta Peter, no čo je dobré na tom prísť o všetko? Čo je dobré na tom byť vlkolakom? Čo o nich vlastne vie?

Sú nesmrteľní, vnúčik, ak len nezomrú zbraňou či striebrom. Vek pre nich nič neznamená, sú zdraví a naoko mladí, po pár storočiach by si azda spozoroval dáky sivý vlas. Majú rôzne povahy, rovnako ako my. Ľudia sa ich boja, nechápu že nie sme až takí rozdielni. Väčšina chce len pokojne žiť, nestarať sa do nikoho. Iste, iste, nájdu sa aj nepriateľskí, no tých je málo – ale práve kvôli takým ich ľudia ohrozujú a potom všetci – no, lepšie je byť s nimi zadobre.

„Čo mám robiť, Marko?“ vzdychne Peter keď si uvedomí, že panoš neodišiel. Slnko už takmer zapadlo.

„Žiť, pane. Staré zmizlo, vy ste zostali. Začnite odznova. Pomôžem, neopustím vás, nikdy. Naozaj nikdy.“ Peter pohliadne do divokých žiariacich očí, zrazu pochopí ďalšiu vec. Neuveriteľné, pritom pravdivé. Nemožné a jednakopredsa skutočné.

„Takže preto ťa dedo...“

„Chcel niekoho kto vás dokáže ochrániť a ja som zvyknutý žiť medzi ľuďmi. Len s takouto vojnou nerátal.“

„On bol tiež?“

„To nie, no patril k málu tých, čo nazývame priateľmi. Vyslúžil si našu dôveru. Škoda ho.“

„Vraj ho roztrhal vlk, hovorí sa.“

„Sú medzi nami rôzni, pán Peter. Niektorí chcú krv.“

„A ty? Alebo tí čo sme proti nim bojovali?“

„Nakoľko viem, za Pána Váhu a Tatier bojujú takí, čo chcú byť v bezpečí pred cirkvou. Čák to prisľúbil, ak zvíťazí.“

„Zabíjal si svojich.“

„Vlčí rod nikdy, ak mi nesiahli na život. Polobri či rusalky, to je iná, v minulosti jesto veľa sporov a krívd medzi nami. Ani im by som však neublížil nebyť prísahy. Stál by som po ich boku, ale naše slovo platí.“

„Ďakujem, Marko, si dobrý priateľ.“

„Premyslite si všetko, pane. Pôjdem za vami kdekoľvek.“

„A kam? V Uhorsku nemáme miesta, sme nečistí.“

„O nič viac než Karol sám. Uvidíte, že mnohí z nás sú lepší ľudia než tí, čo sa modlia desaťkrát denne iným na očiach a vzápätí hrešia všetkými smrteľnými. Podľa mňa by vás Aba hneď zobral do služby, kráľovstvo bude treba brániť. Teraz je aj vaše.“

„Máš pravdu,“ súhlasí Peter po chvíli, nemá inú možnosť. Karola zradil už len tým čím sa stal a cirkev je všade. Mohol by skúsiť nájsť kraje o ktorých hovoril dedo, kraje, kde síce vyznávajú Boha, no nie toho istého. Ani tam však nemusí mať pokoj – a napokon, tu je doma a vlk dokáže brániť domov lepšie než človek. „Skúsime vstúpiť do služby u Abu, Čáka, či rovno Václava, keď ho korunujú.“

„Václav sa stiahol, nepočuli ste o tom? Nepôjde do sporu s Rímom.“

„Kto teda bude kráľom?“

„Je to jednoduché. Dvaja z Omodejovcov padli, no aj ostatní sú primladí, Demeter zase pristarý. Aba je bojovník, nie však kráľ. Ostáva len Čák.“

***

„Neslýchané,“ zašomre prešedivený bradáč keď Peter prednesie svoju žiadosť, „lykantrop chce prisahať ako rytier a navyše človeku!“

„Zvláštny precedens,“ prikývne Aba Veľký, „chlapec sa rozhodol rýchlo. Myslí si, že nemá nič, nemá kam ísť, čo mu zostáva?“

„Jeho stvoriteľ zahynul, ale mladý patrí ku klanu. Má kam ísť.“

„Mohol by, lenže on nikdy nebude celkom váš. Zmenili ste ho skôr než dospel v muža, nechajte nech si vyberie cestu. Dám vedieť Čákovi.“

Bradatý vlkolak len čosi zabručí.

„Pôjdem do Trenčína,“ vyhlási Peter sotva príde kladná odpoveď.

„Pozhovej, rytier, o pár dní pôjdeme všetci, Francúz sa tak rýchlo nespamätá. Predstavím ťa Čákovi ešte pred korunováciou, určite už má pre teba miesto.“

„Chcel by som sa vrátiť na juh, Karol zozbiera žoldnierov a zaútočí ešte než napadne sneh.“

„Zaiste, no nehrň sa hneď do ďalšieho boja. Prelejeme potoky krvi než porazíme tohto kráľa a nebude posledný. Možno sa dožiješ konca, ja celkom určite nie. Než to príde, máš pred sebou stále dlhú mladosť.“ Peter prikývne, následky premeny už začína cítiť aj v ľudskej podobe. Preto sa musí spýtať.

„Pane, ak môžem – prečo človek bojuje za neľudí? V Uhorsku ste mali postavenie.“

„To pochopíš časom, rytier. Možno by si mal k niektorým zájsť, pozrieť ako žijú, akí sú. Napokon, teraz si jeden z nich.“

Kôň zafŕka, Peter zdvihne zrak. Na okraji lesa postáva zopár plecnatých chlapov so sekerami v rukách.

„Kamže, pánko urodzený?“

„K vám – a čo najrýchlejšie. Čochvíľa sa zotmie, potom vyjde mesiac. Dnes bude jasná noc.“ Jeden z mužov váhavo pokročí dopredu, zavetrí.

„Vlkolak?“ začuduje sa, „A rytier? Ako?“

„Rozhanovce,“ odvetí Peter.

„Nie ste jediný, ale o rytierovi som ešte nepočul.“

„Nevzdám sa rytierstva, hoci už nie som človek. Niet na ňom ničoho zlého.“

„Nebudete patriť nikam.“

„Chcem patriť všade. Matúšova zem je kráľovstvom nás všetkých.“

„Kiež máte pravdu. Poďte, po splne budeme hovoriť.“

***

„My, z vôle obyvateľov našej krajiny, kráľ Matúš, sme rozhodli...“

Slová sa rozliehajú zaplnenou dvoranou trenčianskeho hradu, okrem nich nepočuť najmenší šepot. Vec je vážna, bezprecedentná, povedal by určite Aba Veľký, no ten už zase tiahne na juh, rozšíriť hranicu kým sa nepriateľ spamätá. Z väčších miest sa bráni vraj už len Jáger, Vác padol pred týždňom, od Dunaja po Tisu nemá Karolove Uhorsko iný oporný bod.

Práve na to Peter myslí, prial by si byť tam, po boku taverníka presviedčať obrancov, že bojovať za kráľa cudzinca nemá zmysel a že nie všetko neznáme je diabolské.

Spoznal to sám, s klanom strávil síce len pár dní, no pochopil. Neboli zlí, to cirkev z nich robila služobníkov pekla, prenasledovala ich a vraždila bez výnimky. Tŕpol, keď počúval o hrôzach, pred ktorými utiekli, o rytieroch s postriebrenými čepeľami sekajúcich do mláďat – rytieroch ako on, rytieroch, ktorí prisahali brániť slabých a bezbranných...

„Prisahám vernosť Matúšovi Čákovi a jeho rodu v časoch dobrých i zlých, vo víťazstve i v porážke, v živote i smrti. Prisahám slúžiť ľudu Matúšovej zeme, slobodnej krajiny, kde sú si ľudia i všetci ostatní rovní a bez rozdielov, prisahám túto slobodu a rovnosť brániť do smrti i po nej, ak to bude v mojich silách. Toto je moja jediná prísaha, táto a žiadna iná, ktorej má zbavilo čím som sa stal a čím som sa rozhodol byť. Tak prisahám ja, Peter... Vlk.“

Ozvena doznie, nastane ticho. V ňom priam počuť myšlienky tých, čo vidia kúsok dopredu, tých, čo chápu závažnosť takejto prísahy. Peter vie, že nepoužiť tradičnú formu bolo odvážne, ba až hlúpe, no rozhodnutie je na kráľovi, ktorý naznačuje aby pristúpil bližšie.

„Nech sa tak stane!“ prikývne Čák, nechá rytiera pobozkať prsteň.

„Nech sa tak stane!“ zahučia dvorania.

„Nech sa tak stane,“ zašeptá Peter, konečne si je v srdci istý, že vyšiel na správnu cestu.