Spomalil a gestom im signalizoval, aby boli obozretní. Opatrne našľapoval, čochvíľa zastavil, nech môže preskúmať reliéf dna dlhou tyčou. V týchto končinách zaznamenal výskyt zradných priehlbín a prepadlísk.

Kráčali v rade za sebou, plahočili sa a neúnavne postupovali vpred. Neúnavne?

„Počujte, Faru, koľko to ešte potrvá?“

„Ste ako malé decko, ktoré sa každých desať minút pýta – kedy tam už budeme? Povedal som vám, že neviem. Neviem, do čerta, nemám najmenšieho poňatia!“ Hakin ho iritoval, ale mal s ním súcit, sám na sebe pociťoval príznaky vyčerpania, a to bol v dobrej kondícii. Ten netrénovaný človiečik mal celkom výdrž a naozaj sa snažil, to musel uznať. S týmto reptaním a vyzvedaním začal až dnes; na tretí deň náročného pochodu.

„Ak nevládzeš, pokojne sa posaď a oddýchni si,“ navrhol Kasam.

„Skvelé. Dáme si trochu pauzu, len na chvíľku si odpočiniem.“

„Hej, ale potom budeš odpočívať v pokoji. Na večné veky. Lebo čakať na teba nebudeme,“ rozosmial sa drsným hlasom Kasam. Bavil sa na svojom hlúpučkom vtipe ako keby povedal ktoviečo duchaplné.

Netrvalo dlho a vodca ho zahriakol: „Ak si z neho neprestaneš robiť žarty, dám ti do rúk palicu a pôjdeš prvý!“

To na nejaký čas zaúčinkovalo, ale dotknutá samoľúbosť napokon zvíťazila. Ako si už Faru všimol, Kasam nevládal dlho mlčať a jeho pýcha mu velila, aby mal posledné slovo. „Ále no tak, to nemôžeš požadovať, zaplatil som si ťa ako sprievodcu, a zaplatil som ti kráľovsky.“

Zastavil, obrátil sa a zadíval sa mu uprene do očí. Jeho prísny pohľad nepripúšťal odvrávanie. „Správne. A ja už mám prachy na konte, môj milý, takže na mňa nemáš žiadne páky. Tu som šéfom ja, tu v divočine tvoje postavenie a moc nič neznamenajú, tu ma budeš poslúchať na slovo, ešte raz sa so mnou budeš rozprávať ako s kamarátom, otočím ťa, kopnem do zadku a môžeš pekne krásne odcupitať naspäť k lodi!“

Toto azda trochu prehnal a keby mu to povedal tvárou v tvár inde a za iných okolností, pravdepodobne by slová vyústili do výzvy na súboj. Teraz bol však pánom situácie, na tomto mieste vydával rozkazy on a vyžadoval bezpodmienečnú disciplínu. Záviseli na tom ich životy. To si uvedomila aj Kasamova prchká povaha; nadýchol sa a prehltol nadávku. Nadýchol sa druhý raz – a prehltol aj ospravedlnenie – jeho nadutosť zas získala prevahu, nikto sa s ním nikdy takto nerozprával. Sklopil zrak, ale Faru v ňom stihol prečítať nenávisť.

No výborne, pomyslel si, teraz ho bude celú cestu nasledovať chlapík, ktorý by ho najradšej odzadu chytil pod krk, a ktorý si bude čas krátiť myšlienkami na vraždu. Nech, je aj tak dokonale bezmocný. Keby mu ublížil, podpíše si vlastný ortieľ. Bez neho by nemal šancu prežiť.

Brodili sa väzkou tekutinou, pračudesným morom, ktorý pokrýval povrch celej planéty. Jeho najspodnejší bod sa nachádzal v hĺbke nanajvýš niekoľkých metrov. Nesčerená, rovná hladina, čo sa rozprestierala všade navôkol, nebola zas až natoľko rovná; na obzore sa viditeľne zaokrúhľovala a jasne tak vyzrádzala neveľkú rozlohu tohto fantastického sveta. Po ľavici sa týčil zhluk stromov, ktoré čerpali životodarnú silu z všeobklopujúcej mazľavej kvapaliny výrazne červeného odtieňa, pre nedostatok iných vhodnejších pomenovaní nazvanej Šarlátový oceán. Tieto dreviny všetkých možných veľkostí a všemožných pokrútených, nenapodobiteľných tvarov, pri ktorých nebolo možné rozlíšiť, kde sa končia korene a kde už začínajú konáre, sa vyskytovali v sporadických lesíkoch a predstavovali prakticky jedinú flóru Ruberiosu. Zato fauny tu bolo požehnane a tá bola obzvlášť bohatá na nie práve priateľsky naladené druhy dravcov.

„Výborne,“ poznamenal Faru, „vyspíme sa na niektorom z tých rozložitých kmeňov, tam budeme v bezpečí. A zajtra... najneskôr zajtra o takomto čase sa ocitneme pri úpätí tamtoho,“ ukázal prstom na zelenavú škvrnu, čo sa pred nimi pár hodín dozadu v diaľke vynorila ponajprv ako malý bod, ktorý však pomaly, ale isto narastal, ako sa k nemu blížili, „nech už to je čokoľvek.“

„Myslíte, že...“ začal Hakin, ale vzápätí bol prerušený.

„Nič nemyslím, odborník na fikciu ste tu vy. Spriadajte si v hlave vzdušné zámky a možno zajtra na jeden taký narazíte,“ dovolil si úsmev, čo k nemu vyslal. Možno mu išiel ten drobný spisovateľ na nervy, ale zároveň k nemu pociťoval sympatie.

Keď si hľadali čo najväčšmi pohodlné miesto, samozrejme o akomkoľvek pohodlí je nadsadené hovoriť, v bizarne tvarovanej korune jedného zo stromov, aby ho mohli využiť ako ležovisko, spomínal si na udalosť spred týždňa, ktorá ho zviedla s touto kontrastnou dvojicou dokopy.

***

Vtrhli k nemu do cestovnej kancelárie takmer súčasne, takže spočiatku si myslel, že k sebe patria.

Po pár vetách mu došlo, že je to dielo prazvláštnej náhody, osobne sa vôbec nepoznajú a nemôžu byť navzájom odlišnejší. Jeden bol pomenšieho vzrastu, nezaujímavý, utiahnutý, fádny, typický človek-milión, ktorému nevenujete pozornosť, ani keď do neho vrazíte na ulici. A možno do neho vrazíte práve preto, že si ho nevšimnete. Lenže bol to aj dosť bohatý a nesmierne slávny románopisec. A keď sa rozhovoril, zistili ste, že i milý, skromný a príjemný spoločník. Pre túto vlastnosť Faruovi aj okamžite padol do oka. Vzájomné vykanie nesvedčilo o spoločenskom odstupe, zo strany jedného to poukazovalo na vrodenú slušnosť, na strane druhého išlo skôr o dôkaz náklonnosti. Až keď dal inak tichý spisovateľ priechod svojej fantázii, spoznali ste v ňom veľkého rozprávača a majstra slova. Jeho všeobecne obľúbené príbehy hýrili okázalo farbistými dobrodružstvami a hemžili sa žoviálnymi a charizmatickými hrdinami, ktorí snáď ani nemohli pochádzať z pera svojho nenápadného duchovného otca. Práve na nich sa však veľmi ponášal ďalší príchodzí. Hlučný, extrovertný až extravagantný frajer, ktorý vyzeral akoby si odskočil z reklamy na zdravý životný štýl. Mal zovňajšok Adonisa a vystupovanie rockového speváka. Tykal mu a tak mu hneď potykal aj Faru. Mohlo sa to javiť ako prejav neformálnej otvorenosti, ale v skutočnosti to bolo preto, že k nemu necítil žiadnu úctu. Od prvej sekundy sa mu protivil, bol to totiž aj namyslený arogantný pôžitkár, ktorý sa správal ani čo by mu patril celý svet. Vzhľadom na jeho rodinné zázemie nič neočakávateľné; pochádzal z ohavne zazobanej a politicky vplyvnej dynastie, nikdy nemusel ani len pohnúť prstom a disponoval obrovským majetkom. Samozrejme, ako jediný dedič a nasledovník bol tiež pomerne známy, no najmä tak šialene bohatý, že sa mu nemohol rovnať ani najväčší autor tohto veku s desiatkami miliónov predaných kníh.

On, kedysi veľký stopár a trofejný lovec, profesionálny dobrodruh, si tiež svojho času užil svojich päť minút slávy a nijako už po publicite netúžil. Také peniažky sa ale vždy hodia, nieže nie... toto je príležitosť, aká sa už nezopakuje, mohol by ich trochu vyžmýkať, veď ho o to vyložene prosia, bol by predsa blázon, keby takúto šancu pustil z rúk. Ich reči počúval tak na pol ucha, ale keď došlo na výšku honoráru, navyše vynásobenú dvoma, musel použiť celú svoju príslovečnú chladnokrvnosť, aby sa opanoval, nevyskočil ako natešené malé dieťa a hystericky sa nerozrehotal na plné kolo. Ale podojí len toho prachatého synáčika, spisovateľa si na svedomie nevezme, taký bezchrbtový živočích zas nie je.

„Tak aby sme si to zrekapitulovali, vy mi chcete strčiť do vrecka stotisíc kreditov, ak vás vezmem na jednu neznámu planétku, ktorá neponúka nič iné než pekné výhľady a nepeknú smrť? Len preto, že ste si prečítali môj napínavý cestopis z doby hriešnej mladosti, ktorý nejaký ziskuchtivý vydavateľ nanovo publikoval? Nuž, nebyť vašich bestsellerov, pán Hakin, a hladu, ktorý medzi čitateľmi po takomto druhu prózy vyvolali, ostala by moja knižka zapadnutá prachom, ruku na srdce, vašim dielam nesiaha ani po päty.“

„Možno nie je tak dobrá z literárneho hľadiska, ale to preto, že ste držali prst častejšie na spúšti pušky než na dotykovej obrazovke, verím, že za iných okolností by ste mohli byť schopným spisovateľom,“ polichotil mi, čo ma, priznávam, nemálo potešilo, „ale je to literatúra faktu, moje knihy sú obyčajným výmyslom.“

„A preto, len preto, aby ste si čosi dokázali, budete riskovať život na bohom zabudnutom rašelinisku, čo si pláva vesmírom?“

„Prečo tak rozprávate? Boli tam vaše fotky, nič úchvatnejšie som dovtedy nevidel. Ja to musím uzrieť na vlastné oči, proste musím!“

„A nechať sa zabiť pre krásu? Skvelý plán. Pozrite, máte úžasný dar, používajte ho, ostaňte doma a snívajte, píšte a deľte sa s ľuďmi o tie sny, ľudia to potrebujú. Nemáte žiadne skúsenosti, nikdy ste sa neocitli v skutočnej prírode. Viete aký nebezpečný je Ruberios?“

Vo chvíli sa zmenil na prednášajúceho, ktorý poúča nevedomého žiačika. „Na prvý pohľad je to prekrásny svet celý zaplavený tropickým plytkým morom rubínovej farby – odtiaľ názov planéty – nad ktorým svietia dve slnká, jedno je sýto oranžové až červené, druhé má mierne modrastý nádych, takže tam panuje večný deň, a keď sa obe stretnú na nebi, tá nadobudne fialové zafarbenie. V neveľkých počtoch tam roztrúsene rastú zvláštne stromy agúzu. Na nich sú životne závislé zrejme najpôvabnejšie stvorenia zo všetkých svetov, aké som kedy navštívil. Nielenže si tam stavajú hniezda, ale na agúzach celoročne rastú plody, ktoré pre ne predstavujú hlavný zdroj obživy. Ohňovtáky križujú nebo, spievajú svoju plačlivú pieseň, vábia vás svojou nádherou a vy túžite, aby vám narástli krídla a mohli ste sa pripojiť k ich kŕdľu. Ale je to aj nadmieru smrtonosná planéta. Okrem vtákov je tam hádam každý živočích jedovatý a prudkým jedom je pre človeka dokonca všadeprítomný oceán. Ak sa vám dostane na odhalenú kožu, spôsobí pľuzgiere podobné popálenine a prudké alergické reakcie, ak vám vnikne do očí, oslepnete. Stačí malá kvapka.

Ako keby odignoroval posledné vety, Hakin poznamenal: „Máte dušu básnika, sám by som to lepšie nepovedal. Viete, ja sa nebojím, nemám čo stratiť. Umieram. A chcel by som to pred smrťou ešte vidieť na vlastné oči, najmä ohňovtáky.“

Mĺkvotu prerušil Kasam: „No totálne ste ma rozcítili, chlapci, ale môžem povedať, že o perie tých zvierat mám záujem aj ja, som presvedčený, že z toho môžem spraviť najluxusnejšiu komoditu vo vesmíre, preto sa mienim trepať na ten zaprdený zavodnený balvan.“

Toto vyhlásenie Farua natoľko rozčúlilo, že musel mobilizovať všetku svoju vôľu, aby drzému mladíkovi jednu nevrazil, nevyhodil ho a nepridal navrch zopár vyberaných krčmových výrazov.

„Je ti jasné, že ohňovtáky sú chránené, že celý ekosystém je chránený, že celá planéta je klasifikovaná ako takzvané zapovedané územie, a že bude ťažké vôbec len vybaviť povolenie pre výpravu? Za porušenie predpisov je tvrdá basa.“

„Ale mňa živé vtáky nezaujímajú, iba mŕtve. A nebojte, nemám ich v úmysle strieľať, keď som čítal vašu knihu, napadla mi jedna geniálna myšlienka, moje úmysly sú úplne legálne. Spomínate tam povesť, v ktorú verili prví prieskumníci, čo objavili planétu. Údajne tam rastie obrovský strom, ktorý, neviem prečo, nazvali Stromom života a k nemu vraj chodievajú umrieť všetky vtáky. Také pohrebisko, to by bola zlatá baňa!“

„Kecy. Báchorky. Tí prieskumníci patrili do nejakej sekty, boli to náboženskí fanatici posadnutí biblickou symbolikou a všade hľadali stratený raj.“

„Dobre, ale prečo sa nikdy nenašli žiadni uhynutí ohňovtáci?“ protirečil.

„Na planétu zavíta len sem-tam nejaký biológ, je to jeden z mnohých nepreskúmaných svetov, pokiaľ viem, nebol ani len záujem vyslať na obežnú dráhu družicu. A vieš prečo nie? Lebo tam dokopy nič nie je! A už určite nie nejaký bájny cintorín slonov, kde by si mohol objaviť drahocenné kly a zbohatnúť. Načo sú ti ďalšie prachy? Čo zbieraš kredity ako kedysi iní známky? Veríš na kardinálne sprostosti. Veď to sú rozprávky, ktoré majú svoj pôvod ešte na Prvej Zemi. A odpoveď na tvoju otázku je prostá: lebo zdochliny v takom prostredí nevydržia dlho, to, čo nespracujú predátory sa rozloží.“

Vtedy so do rozhovoru zas vložil Hakin: „Ale píšete, že ste nejaký veľký strom skutočne zazreli...“

Faru si vzdychol: „Pozrite, podľa toho ako vysoko sa práve to ktoré slnko nachádza, mení sa i farebný tón a svetlosť vody. Na horizonte sa občas zjavuje niečo ako fatamorgána, akási optická ilúzia, čo môže vzdialene pripomínať gigantický strom, a vás tá vidina, pochopiteľne, láka a núti vás kráčať stále ďalej a ďalej až za samotný obzor. Jasné, že váš cieľ vám stále uniká, pretože je to len prelud.“ Rozohnil sa do tej miery, že si príliš neskoro uvedomil, ako sa mu takýmto racionalizovaním vzďaľuje aj tá jeho súkromná vidina peňažnej odmeny. Ak bude pokračovať v takomto duchu, naozaj ich odoženie a to by bola nepredstaviteľná škoda.

„To je jedno, aj tak tam chcem ísť,“ povedal Kasam a bolo rozhodnuté.

Potom doplnil: „Ale mám jednu podmienku: nikto z vás nesmie nikomu vytárať kam ideme. Ani nijako naznačiť. A nesmieme zanechať ani indíciu, ktorá by mohla dodatočne vyzradiť, kam sme sa vybrali. Nenechám si ten poklad vyfúknuť spred nosa, takže tam pôjdeme na čierno, nebude sa vybavovať žiadne povolenie.“

Faru sa zazubil: „Pre mňa za mňa... ale ak už mám pre nejakú švihnutú historku obchádzať zákon, tak nech to stojí za to. Chcem plnú sumu na svoj účet. Vopred. Hneď. Hneď teraz.“

„Platí.“

„A čo vy, Hakin? Nerozmyslíte si to?“

Pokrútil hlavou v zápornej odpovedi a zopakoval: „Túžim pred smrťou vidieť ohňovtáky. Posledné prianie mi nemôžete odoprieť.“

***

Po presne vymeraných šiestich hodinách prerušovaného a nekvalitného spánku, ktorý strávili poskladaní v nemožných polohách, pripomínajúc tak prerastené mačky, a chvatných raňajkách pozostávajúcich z nechutnej syntetickej stravy, ktorú niesli zabalenú vo fóliách, aby sa nekontaminovala, pokračovali pôvodným smerom. Objekt na obzore nabral skutočne kontúry stromu a postupne sa zväčšoval. Vzhľadom na vzdialenosť, čo urazili od chvíle, kedy ho prvý raz zazreli, musel dosahovať závratnú výšku. Svorne predpokladali, že prevýši aj sekvoje Prvej Zeme. Pre tých dvoch bláznov to bolo potvrdenie pravdivosti pradávnej legendy. Faru bol podstatne skeptickejší a musel krotiť ich nadšenie, pretože jeho spoločníci by sa najradšej rozbehli dopredu. Jediný chybný krok však mohol byť osudný. Kvôli pohodliu nemali skafandre s prilbou, len celotelové kombinézy. Teraz im hladina siahala po pás a ak by sa potkli a prehltli čo len trochu vody, alebo ju vdýchli, nedalo by sa im už nijako pomôcť.

Od istého momentu ich sprevádzal aj neželaný návštevník, ktorý sa síce držal v úctivej vzdialenosti, ale bolo otázne dokedy. Nikdy sa neukázal, no vlnivý pohyb dával tušiť akúsi dlhú hadovitú potvoru. Všetci si vydýchli, keď ich prestal sledovať. O niečo neskôr ich zas obklopil húf podivných tvorov, ktoré by pozemšťanovi pripomínali ryby skrížené s krokodílmi. Celkom ich obkľúčili a kruh, čo okolo nich vytvorili sa rýchlo zmenšoval. Bolo iba otázkou času, kedy sa odhodlajú zaútočiť na tie zvláštne dvojnohé bytosti, s akými sa zatiaľ ešte nestretli, a ktoré sa im opovážili preniknúť do teritória. Konfrontácii sa nedalo vyhnúť, a tak sňal Faru z pleca elektromagnetickú loveckú pušku a jedného z nich, ktorý do skupiny agresívne dobiedzal, zastrelil. Našťastie to prinieslo žiadaný výsledok a huk výstrelu i jeho smrtiaca účinnosť ich spoľahlivo odradili od ďalších výpadov.

Čoraz častejšie im tiež nad hlavami prelietali ohňovtáky, ktoré až do dneška mali možnosť zazrieť skôr zriedka a vždy len v diaľke. Teraz sa držali pomerne nízko a mohli sa tak na ne dosýta vynadívať. Farua znovu naplno zasiahla ich nádhera a vznešenosť. Spev, ktorým sa ozývali, bodal pri srdci a z očí vyháňal slzy bázne a úžasu. Podobné pocity sa zračili aj v Hakinovej tvári, iba Kasam sa zdal ľahostajný, dokonale obrnený voči tej nadpozemskej čarokráse.

Ako napredovali, strom rástol; napokon rozoznávali jednotlivé mocné uzlovité konáre. Zdalo sa, že čnie až k modrému slnku, ktoré práve stálo v zenite. Na myseľ mu vyvstala scéna z jednej starej rozprávky a predstavoval si, ako po zvrásnenom kmeni lezie až ku hviezdam.

„Pozrite!“ užasnuté zvolanie ho vytrhlo z denného snenia. Hakin stál s hlavou vyvrátenou dohora a naširoko otvorenými ústami. K prírodnému monumentu mierila celá eskadra plavných tiel. Plamenné krídla čerili vietor sťa veslá štíhlych ladných plachetníc. Obleteli strom ani keby okolo neho chceli utkať neviditeľnú slučku, obkrúžili ho a posadali si naň – priam ho obsypali, takže teraz pripomínal ozrutný a nanajvýš bizarný vianočný stromček. Keď sa vtáky usadili, dali sa do úchvatne zosynchronizovanej jednohlasnej pesničky. Rad tónov prerástol v stúpajúcu a klesajúcu melódiu, ktorá rozochvievala dušu. Hakin sa rozplakal a nijako svoje citové pohnutie neskrýval. Vtom na koreň neďalekého agúzu, čo sa vypínal z vody, dosadol jeden z vtákov, ktorý sa oddelil od skupiny a zvedavo si obzeral cudzincov.

Hakin sa okamžite vybral k nemu a sotva počuteľne prehodil: „Chcem si ho pozrieť zblízka.“

„Ale opatrne, o tých tvoroch nevieme prakticky nič... !“ poznamenal Faru. „Kasam, na, tu máš,“ podal svojmu druhému spoločníkovi jedinú zbraň, ktorou disponovali a vysvetľoval, „daj na neho pozor. Tomu rojkovi pušku nezverím, ešte by si ňou omylom ustrelil hlavu. Ehm, na mňa to zas prišlo, bojujem s tým už pekne dlho, ehm, konečne tu klesla hladina, to treba využiť. Hlavne dávaj bacha!“ Previnilo sa pousmial a s týmito slovami sa vzdialil.

Hakin sa zatiaľ k stvoreniu priblížil na dosah. Nemohol odolať a začal k nemu naťahovať ruku. Vták nevyzeral nijako znepokojene, čechral si svoje skvostné perie a nevykazoval žiadne známky nervozity. V tej istej chvíli aj Kasama ovládlo nutkanie, ktoré však bolo oveľa temnejšie.

„Hej, spisovateľ, poodstúp trochu.“

„Čo? Nie! To nesmieš!“

„Práveže musím, druhá taká príležitosť sa už možno nenaskytne. No tak, uhni, je to len hlúpy vták.“

Hakinovi bleskurýchle prebehli hlavou rôzne varianty toho, čo robiť: zavolať na ich sprievodcu? – ten bol relatívne ďaleko, čiže momentálne by toho veľa nezmohol, vyplašiť ohňovtáka? – lenže ten idiot by ho mohol aj tak zastreliť v letku... Ibaže elektromagnetická automatická puška je síce výnimočne spoľahlivá, presná a jej výstrel má neuveriteľnú prieraznú silu, no dlho sa nabíja... toľko vedel, veď bol predsa autorom dobrodružných románov, ale ak... pokiaľ... áno, na jeho živote už nezáleží.

Vtedy sa takmer naraz udiali tri rôzne veci. Hukot výstrelu rozvibroval ušné bubienky, malá postava rozpriahla ruky v zúfalej snahe poskytnúť väčšiu zásahovú plochu a zaštítiť tak ohňovtáka... ktorý vystrašene zatrilkoval a uletel do bezpečia.

To sa k nim už zúrivými skokmi hnal Faru, tvár zbrázdenú desivým hnevom. Nijako pritom nedbal na vlastné varovanie uvážlivej a pomalej chôdze. V okamihu bol pri umierajúcom, ktorého náraz odhodil medzi korene.

Ten pošepol: „Dlhá a ťažká je cesta z pekla, po ktorej mieriš k svetlu.“

„Čože?“ zachripel Faru a v zúfalstve ním zatriasol.

„John Milton – Stratený raj.“ To boli jeho posledné slová.

Zomrel s úsmevom na perách.

„No tak, mrzí ma to, ale on by umrel tak či tak. Bola to blbá nehoda,“ zaznel mu spoza pleca falošne ospravedlňujúci hlas.

„Ty...“ Faruovi zlyhali hlasivky, ale jeho oči ostávali veľavravnými. S hrozivo pozdvihnutými päsťami sa blížil k vrahovi.

„Stoj,“ zasyčal ten výhražne, „upokoj sa! On chcel zomrieť, počuješ?!“

Faru sa prudkým pohybom sklonil a tam, kde mal predtým hlavu, prefrčala strela. Bleskurýchlo nabral do rúk, ukrytých v rukaviciach z nepriepustného materiálu, vodu, ktorá mala teraz krvavý odtieň, a vychrstol mu ju do nechránenej tváre.

Ozval sa neľudský ryk, postava sa potácala a drásala si zasiahnutú pokožku. V tom divokom tanci neudržala rovnováhu a spadla na chrbát. Krik sa zdvihol ešte o oktávu vyššie, než úplne zanikol.

Faru si odpľul a potom upriamil zrak na cieľ ich putovania. Legendy mali pravdu. Vtáci umierali. Mŕtvoly niektorých sa zachytili na konároch, iné padali do vody ako žiariace meteory. Časť vtákov stále spievala tú nežno-smutnú panychídu. Pochopil, že to sú mladší jedinci, ktorí sa takto prišli rozlúčiť so svojimi blízkymi.

***

Teraz sa môže vrátiť a tváriť sa, že sa vlastne dokopy nič nestalo. Len akosi po ceste stratil dvoch mužov. Veď to viete, na zapovedanej planéte je to naozaj drsné... Ak sa bude pretvarovať dostatočne presvedčivo, a v tom bol majster, snáď mu aj prejde vražda. Alebo sa napriek jeho rozkošatenej fabule, hodnej historkám baróna Prášila, vydá do týchto končín pátracia výprava. A potom ďalšia. A ďalšia. A to je najpravdepodobnejší scenár. Začiatok komerčného využívania planéty bude bolestným koncom jej obyvateľov.

Pre istotu najprv vymazal z lokátora všetky informácie. Potom sa napriahol a jeho ruka prudkým pohybom opísala veľký oblúk. Hladký kovový povrch príručného navigačného systému, ktorý vláčil všade so sebou, sa zaleskol v žiare dvoch vychádzajúcich sĺnk. Nachové vlny sa nad ním zavreli, aby ho už navždy pohltili a nikdy nevydali jeho tajomstvá.

„Záver ako vystrihnutý z Hakinovho románu,“ povzdychol si a na ústach sa mu usadil horký úsmev. „Čo teraz?“ rozprával sa sám so sebou nahlas, aby si dodal sebaistotu, aby si dodal odvahu, pretože už dobre vedel, čo má, čo musí urobiť.

Oprel sa o vysokánske korene Stromu večného života, ako si ho v duchu prekrstil, a tak uprene sa zadíval na prekrásnu panorámu pred ním, až sa zdalo, že sa túži stať súčasťou krajiny.

Presne to chcel.

Zapamätať si každučký detail, preniesť seba samého do fialovej oblohy, otlačiť svoje vedomie do karmínového ovzdušia, splynúť s vodami farby purpuru. Naveky sa vteliť do toho prenádherného obrazu. Vystúpiť zo schránky z mäsa a kostí, vznášať sa nad teplými plytkými moriami, letieť, letieť na krídlach ohňovtákov až za obzor a ešte ďalej.

Po vetre sa niesol clivý spev tých záhadných bytostí. Volali ho.

Poď s nami, pripoj sa k nám, prehovárali tie hlasy, čo zachytil len svojím vnútorným sluchom.

Vyslyšal ich.

Trpký úsmev odišiel z pier a premiestnil sa na oči, kde našiel žiarivý a bezstarostný domov.

Začal šplhať na vrchol.

V tej chvíli ohňovtáky roztvorili perute a vzlietli.

Budú večne plachtiť, spievať, milovať, snívať, umierať a rodiť sa v magickej ríši, kde sa čiara hladiny stretá s rovinou horizontu v jednom bode nekonečna. Súčasťou ich piesní sa už navždy stane rozprávanie o dvoch bezkrídlych tvoroch, ktorí k nim prišli niečo stratiť a oveľa viac získať. O jednom, ktorý obetoval život svoj, aby zachránil život cudzí. O druhom, ktorý pochopil ich zvyky a podstúpil akt znovuzrodenia, hoci na to ešte nemal vek.

Veď tí, čo sa dostanú do príbehov nikdy nezahynú.