Korytnačkám netreba nič vysvetľovať, pomyslel si kapitán pri pohľade na zovreté stotiny pechoty postupujúce do mierneho svahu. Taktika starých Rimanov opäť slávila úspech, ani po vyše tisíc rokoch sa nič nezmenilo, akurát ich štíty boli pevnejšie a zbroj už prerazil málokto z neľudí.

Zaškrípal zubami, vidiac ako sa prvá línia rozpadá. Mali prevahu, vybrali si miesto, vedeli, že Uhri neprichádzajú ani s ťažkou, ani ľahkou jazdou, všetky šance boli na ich strane a predsa...

„Strelmajster nech sa pripraví. Potom zaútočíme.“

Už prvá salva narobila chaos v oddieloch, kde boli chlapi natlačení jeden na druhom. Ďalšia ich preriedila, po tretej sa väčšina formácií rozpadla a útok sa zmenil na útek.

Neľudia vyrazili, bojový duch bol späť, takto to malo vyzerať. Vyše sto rokov od Rozhanoviec nezažila Matúšova zem, v Európe známa ako Terramathia, porážku a ani dnešok nebude iný. Zase jedno slávne víťazst...

„Jazdáááá!“

Kapitán tasil, na bojisku sa zrazu otvárali portály, zo všetkých strán proti nim cválali nebezpečne slávni uhorskí husári. Neboli len rýchli, veľa z nich už tiež používalo palné zbrane, hoci nie v takom množstve a kvalite akú Terramathii poskytoval spriatelený český kráľ.

„Magistra! Robte niečo!“ skríkol kapitán na ženu v hlúčiku svojho štábu, kde nepomôže sila, tam musia zasiahnuť čary, o tom boli presvedčení všetci.

„Môžem nás dostať preč, portály sú moja špecialita,“ odvetila magistra chladne, stále sledujúc situáciu na bojisku.

„Dostaňte preč tie kone! Čarujte predsa!“

„Ako prikážete,“ vzdychla a sústredila sa na stále sformovanú, asi päťdesiatčlennú skupinu husárov, rútiacu sa priamo na nich.

V údolí sa začala zdvíhať hmla, hustý opar znemožnil uhorskému veliteľovi, vraj ktorémusi z bočnej vetvy korvínovského rodu, vidieť čokoľvek vzdialenejšie než johanitského klerika, zúfalo drmoliaceho modlitby.

„Odstráň to! Hneď!“ skríkol na neho. Možno nie je až tak neschopný, usmial sa keď sa hmla vzápätí začala rozpúšťať. Zbadal...

...päťdesiat husárov v trysku, sotva pár krokov od seba. Väčšina si v bojovom zápale azda ani neuvedomila, na koho útočia. Uhorské velenie sa rozpadlo.

„Spokojný?“ obrátila sa magistra k veliteľovi, zaujatá kúzlom si neuvedomila, že na bojisko dorazila aj ťažká jazda. Dvojica mohutných rytierov v čiernej zbroji sa presekávala štábom, jeden smeroval k nej, zatiaľ čo druhý akurát pripravoval kapitána o hlavu.

Mohla bojovať, ovládala viacero druhov mágie na slušnom stupni, ibaže ona nechcela. Luskla prstami, popchla koňa a vynorila sa z portálu na vzdialenejšom mieste.

Na bojovom poli vládol chaos, no neľudia mali očividne navrch. Zovreté formácie, to svedčilo uhorskej pechote, ľahkej i ťažkej jazde, avšak jeden na jedného nemali ľudia šancu.

Bolo ale treba ušetriť životy, preto sa opäť presunula, k uhorskému trénu v údolí. Hlupáci, postaviť tábor hneď vedľa starého pohrebiska, usmiala sa a začala povolávať duchov. Pre začiatok im postačí zopár kusov dobytka, potom začnú byť krvilační a ľudí si vždy brali radšej než iné rasy, hoci aj v ich vlastnom vojsku sa nejakí našli.

Ovládať podobné záležitosti nebolo medzi ľudskými magistrami v obľube, ona však chápala účel, ktorý svätí prostriedky, aj útok, ktorý je vlastne obranou. Navyše, bolo to naposledy, poslednýkrát pre kráľa a ľud Terramathie. Potom...

...potom sa môže odobrať na odpočinok – ak sa dá odpočinkom nazvať výchova nevychovaných a nevďačných mladých adeptiek, budúcich magistier, ktoré ponesú toto bremeno. Pre ňu to bolo naposledy, nebude si nič pamätať. Sľúbili jej to, kúzlo zabudnutia sama neovládala, no pre víťazku tuctu bitiek to urobia.

A práve preto nebolo dôležité, čia krv bola preliata v ten deň.