Z nočnej oblohy padali na betónovú cestičku v kláštornej záhrade veľké dažďové kvapky. Dážď bičoval aj na tmavé okná cieľ. Väčšina z nich bola pre pokročilú nočnú hodinu ponorená v tme, z jedného okna však presvitala decentná červená neónka umiestnená na stole. Okolo nej boli roztrúsené pamäťové čipy. Niektoré mali v sebe mikro projektor a premietali matne biely hologram textu, tie lepšie aj s textúrou papiera. Niektoré už nefungovali, iné poblikávali v dôsledku slabého zdroja energie.

Okrem stolíku v izbe nebol žiadny nábytok s výnimkou železnej postele a drevenej skrine na oblečenie. Skutočne sparťanské podmienky, jediným náznakom vyššieho postavenia obyvateľa tejto cely bola stará vojenská uniforma z medailami, na ktorých tancovalo svetlo mikro projektorov, neóniek, ako aj oranžové svetlo, dataterminálu pred ním. Žmurkal ako sa modul pre štylistickú korekciu, GrammasteX, ktorý mal implantovaný na svietnici konfiguroval a prepájal so zariadením.

Defacto išlo o starožitnosť. Od doby, keď EmCom predstavil svoj hardware umožňujúci medzimysľovú komunikáciu na báze pocitov a rozšíril ju do celého Edenského priestoru, jazyk a predstavy sa stali nadbytočnou, neefektívnou záťažou a akákoľvek komunikácia ich prostredníctvom sa stala doménou vyvrheľov. Preto sa rozhodol napísať svoj list počas tak divokej priehršte. Možno, že je i Boh, ktorý ukončí túto pastišovú hru na civilizáciu.

S týmito myšlienkami položil svoje prostetické ruky na klávesnicu a začal písať.

Milá Lenore,

pamätáš si ešte na nás?

V kruhu literátov a čitateľov. Bol som tam ako nesmelý pisálek príbehov a poézie toho druhu, ktorý si milovala čítať. Samozrejme, nemohlo sa to rovnať s profesionálnymi spisovateľmi, ale aspoň sme mali čo porovnávať, čítať a diskutovať. Strávili sme hodiny a hodiny nad novinovými novelami a šachovnicami pofŕŕkanými kávou. Hrávali sme spolu aj čarodej, ukázal som ti ho. Veril som, že ako jediná si mi ako tak rozumela.

Neskoršie štúdiá nás rozdelili. Išiel som na umelecké písanie a rétoriku, aby som sa uistil, že budem kompletne nevyužiteľný. Ty si išla na grafiku a ilustrácie čo z hľadiska využiteľnosti nebolo ďaleko odomňa. Oboch nás však zničila vojna. Ja som musel narukovať a v bojoch som došiel o ruku. Tak som dostal chabú penziu pre veteránov z ktorej sa dalo sotva vyžiť, nuž som musel nejako zúžitkovať svoje vzdelanie. Neuveríš koľko bytostí si dávalo pred prelomom EmComu písať listy na zvláštne príležitosti, pre vzácne osoby. Pamätáš ako sme pri diskusií nad mangou Mirai Nikki zhodli, že skutočné písanie nie je o počte strán, ale o schopnosti podať pocity a atmosféru? Ukázal som sa v tom byť vcelku dobrý, dokázal som sa uživiť. Hovorí sa, že peniaze hýbu svetom, ale to, čo tomuto pohybu dáva akú - takú masku významu na priepasť sú príbehy a poézia, emócie vpletené do slov a vtesané do holopergamenu. Aj keď pravda, všetky slová miznú veľmi veľmi ľahko a často ani najlepšie bábiky nevedia presne zachytiť to, čo klient myslí. A keby len klient, ja sa tu teraz sotva vyjadrujem jasne!

Myslel som si totiž, že vo svojej existencií mám všetko. Ale keď mi zomierajúci muž po napísaní holodokumentu na rozlúčku pre svojho chorého syna, položil po dopísaní otázku, či mám naplnenú existenciu, pár hodín potom som sa musel doma pýtať, prečo ja, bytosť s mocou logu, s božskou mocou! ...klamala?

Cez svoje zdroje som si zistil, že psychické problémy ti zabránili doštudovať, ale našla si si bežnú, každodennú prácu a kresleniu, ako i hraniu rozprávačských hier sa venuješ ako hobby a teraz máš oveľa kvalitnejšiu existenciu ako si mala, keď sme boli spolu. A za to som rád.

Pravda, EmCom nás úplne vyradil. Slová ako také sa stali zastaralou formou komunikácie. Čas od času k nám príde nejaký nadšenec starožitných médií a naklepem si jeden či dva texty, ale je to biedne. A to je ten najmenší z mojich problémov. Úplne som sa totiž pohrúžil do mizivého tieňa talentu, ktorý som kedy blúznivo vysníval a v snahe udržať našu agentúru nad vodou som sa úplne oddal práci. Nie že by som bol extra dobrý v skille „vzťahy“, ale toto ma už úplne zabilo.

Zavrel som sa v pekle, ktoré som sám vytvoril. Ako zrkadlo, ktoré škrupulózne čistia tak, až pukne.

Moja existencia pukla už dávno.

Myslíš, že tam dole pália puknuté zrkadlá? Aspoň by z toho vzniklo niečo krásne.

Klikol „save“ a prešiel si po sebe napisaný text ešte raz. Po opravení pár preklepov s melancholickým úsmevom prepol dataterminál do režimu spánku.

Tak takto to končí hm? pomyslel si: Vytvorila ma najvyššia Múdrosť a prvotná Láska; opustite všetkú nádej, tí, čo vstúpite!

Z falošného dna najspodnejšieho šuplíka vytiahol ďalšiu starožitnosť, blasterový remington. Odistil ho práve vo chvíli keď na dvere jeho pracovne dopadlo zabúchanie: ,,Craiten, spíš? Viem, že je to nezvyklé, ale máš tu klienta!“

Vskutku - bola jeho posledná myšlienka, ktorá si dala rande s červeným blasterom.