Pán Novák bol pirát. Nemal drevenú nohu ani pásku cez oko, len bral, čo mu nepatrilo. Jeho vodami bol šedivý panelák v betónovej džungli. Jeho pokladom útržky reality v bytoch okolo, v hlavách nič netušiacich susedov.

Sobota, tesne poobede. Vlna všeobecnej úľavy sa prehnala celou stavbou – pracovný týždeň skončil, neporiadok bol pokorený, obed zjedený. Bol čas venovať sa nenásilnej pohode v časopriestorovej anomálii, kde tlak povinností a očakávaní na chvíľu povolil. Skrátka, sobota poobede. Chvíľa ako stvorená pre zlodeja príjemných okamihov.

Pohodlne sa usadil do vyšúchaného ušiaka a zavrel oči. Neovládol jemný úsmev, ktorý mu zahral na tvári. Čo to bude dnes? Klavírne sólo z bytu na prízemí? Dezert hodný majstra cukrára od pani Gitky oproti? Hlboké dišputy z kočíkarne, ktorá sa v sobotu plnila členmi knižného klubu? Čokoľvek to bude, pirát si to vychutná. Nasaje do poslednej kvapky každý pocit, zvuk a vôňu, ktorá moment zážitku vypĺňa. Nenechá ani kvark nedotknutý! Jeho obete z toho vyjdú s pocitom, že niečo nebolo ako malo byť, že si to vlastne vôbec neužili. Budú unavené, zmätené a smutné, že čosi, čo im malo dodať radosť a energiu, zlyhalo. Ale rýchlo zase zabudnú. Pomyslia si, že nie každý deň je nedeľa a budú mať pravdu, lebo veď bola sobota a poberú sa v živote ďalej. Nevediac, že práve sa stali obeťou špinavej krádeže ich čerstvo sa tvoriacich spomienok. Že zlodejom bol neškodný pán v župane a papučkáck to celé akosi ešte zhoršovalo.

Pán Novák zažmurkal. Prvé záchvevy úspešného naladenia sa na cudziu myseľ mu rozbrneli končeky prstov. Zabubnoval po látke kresla, zachmúril sa, aj si dupol bojovne. Tento zážitok odolával, toto bol neklamný znak niečoho zaujímavého, niečoho, čo malo zostať utajeným. Tu a tam ľudia pozabudli, že keď robia niečo, čo by nemali, že sa musia cítiť previnilo. Ak sa len tešia, držia si pozitívneho ducha a vysielajú vlny nadšenia do okolia, riskujú zvedavé dotyky piráta.

„Ah-ha!“ zašepkal skúsený zlodej okamihov, lebo prelomil posledné ochranné vrstvy cieľa. Zviezol sa hlbšie do kresla, pripravil si všetky zmysly. Úvodný vnem býval nebezpečne intenzivný. Kedysi sedával len tak hala-bala na taburetke, ale jednu sobotu z nej zletel a poučil sa.

„Chuť, dnes to bude o chuti,“ nadchol sa. Bol milovníkom jedla a vôbec nezáležalo na tom, čo mal rád on sám. Precítil to, čo si z jedenia odnášal jeho cieľ. Nahlas by to nepriznal, považoval sa za renesančného muža schopného oceniť čokoľvek, ale práve tie chuťové zlodejiny ho nadchýnali najviac. A nepriberalo sa z nich.

Prvá vlna mu vohnala slzy do očí. Zaťal prsty do opierok kresla a zúfalo zalapal po dychu. Pätami bezmocne kopal do nôh ušiaka. Niečo bolo zle, veľmi zle! Panelák, v ktorom žil bol plný seniorov a pán Novák mocne ťahal za nitky domového výboru, aby to tak zostalo. Dávno, za čias, keď sám ešte seniorom nebol, sa naučil, že jeho zlodejské výlety mali jednu obrovskú trhlinu. Keď si niekto užíval bolesť, cítil ju aj on. Len tá radosť z nej chýbala, šlo o priamočiary prenos na jeho vlastné receptory bolesti. Ale šance, že nezvládne niečo, čo nejaký postarší obyvateľ, boli malé. Aspoň doteraz.

Na zatvorených viečkach mu tancovali náhodné obrazce vystreľujúcej bolesti. Do paneláka sa prisťahoval milovník nelegálne silných čili papričiek.