Víchrica bičovala malú krčmu v strede lesa. Okrem nej, stajne a dvoch domov nebolo široko ďaleko nič. Pôvodne si tu ľudia chodili vymieňať unavené kone a prečkať noc, ale odkedy sa tu začali zbiehať zlodeji a vrahovia z celého okolia, obyčajný ľudia sa sem neodvážili.

„To máš pravdu. Väzenie v Liu Phak je ako hotel. K potkanom dostaneš aj trochu koniny a stále majú chlieb. Ani voda nesmrdí. To zas v Kalue som skoro skapal.

Raz som sa napil a mal kŕče tri dni. A ten chrapúň, čo to má na starosti, ma každý deň ešte dokopal, že vraj nech ma to prejde.“

Niekto sa zasmial, väčšina si len srkla z piva a čakajúc, kto pridá svoju historku.

„To ja som bol raz v Kiu Retak. Tam to má pod palcom najhoršia striga na svete. Šťala do polievky, čo nám mala dávať. Rehotala sa tá tučná suka. Raz sa po ňu vrátim. A nie som sám s takým nápadom. Môjho brata tam obesili, ja som len tak tak utiekol. Ožrala sa a podplatil som jej syna, sprostý, s hrbom, aby ma pustil. Ešte som mu do toho hrbu strčil nôž, nech sa už toľko netrápi so životom.“

Zarehotal sa, pobavilo to viacerých.

„A ty čo, mladý? Odkiaľ si prišiel?“

Pomaly otočil hlavou a zahľadel sa na starého hrdloreza. Chvíľu na neho hľadel, akoby ho ani nevidel a potom sa … usmial.

Náhla zmena výrazu starého zaskočila a hneď schmatol dýku, čo mal na stole.

Mladík začal uvoľneným, bezstarostným hlasom.

„Prepáč Kai, občas sa tak započúvam, čo sa deje vonku, akoby som ani nebol v tejto krčme. Som z Rea Dhem.“

Niekto sa zachechtol, ale väčšina ľudí zvážnela.

„Kamarát, každý si do historky niečo primyslí, a niečo prifarbí, ale o Rea Dhem sa nežartuje.“

povedal Kai takmer otcovsky. „Z Rea Dhem sa nikto nikdy nedostal.“

Do okna narazili konáre stromu. Zopár mužov siahlo po svojich zbraniach, ale hneď sa upokojili.

Mladík pokračoval. Starcovu poznámku si ani nevšimol.

„Zobudil som sa na kamennej podlahe. Zobrali mi všetko, dokonca aj šaty. Je tam zima a zo stropu kvapká voda. Ale strop nevidíš. Ale keď som sa lepšie poobzeral, videl som, že na tom môžem byť aj horšie.

Bol tam o stenu pribitý väzeň. Železné obruče trčali z kamennej steny. Za mnou neboli mreže, ale plná stena zo železa s dverami. Ten pribitý mal ohnivé oči. Nemohol sa pohnúť, ale spaľoval ma čírou nenávisťou. Akoby som to bol ja, kto ho tam dostal.“

Zasmial sa.

Chlapom sa rozprávanie nepáčilo.

„Ešte raz ti hovorím, nevymýšľaj si o Rea Dhem. Povedz pravdu.“

Ǔsmev na rozprávačovej tvári ostal, ale oči sa znovu zasnili. Čosi prasklo v streche. Tá prežila možno už priveľa búrok.

Mladík sa vrátil duchom spať.

„Vieš koho držia v Rea Dhem?“ spýtal sa Kaia.

Ten pomaly prikývol.

„Všetci vieme že je tam samotný diabol vkovaný do železa.“

„Dobre vravíš. Samotný diabol,“ uchechtol sa. Znovu sám,

„Ale iný mu vravia Skob.“

„Ty si nebol v Skobovej cele! Do jeho cely nikto nesmie. Prečo by ťa tam dávali, decko?!“ rozkričal sa iný muž. Ostatný mu dávali za pravdu.

„Väzenie je zvláštne miesto. Zamykajú nás tam, aby ochránili svet pre takou zberbu akou sme my.“

Očividne sa viacerým nepáčilo, že ich rozprávač spája so sebou.

„Ale na druhej strane, je to ako trezor. Ako zamknutá truhlica, kde môžeš dať niečo, čo je ti veľmi cenné. Sme takými, zlatiakmi sveta. Teda, aspoň ja som.“

„Kto si?!“ vykríkol ďalší. Bolo počuť škrabanie na vonkajšej stene, ale už to neznelo ako konáre o múr. Znelo to, akoby niekto s vidlami prechádzal po stenách. Všetci už mali v rukách zbrane.

„Kto si?!“ zreval Kai, obhliadajúc sa okolo, zle potláčajúc strach.

„Ja som Rea Dhem,“ povedal ticho.

Víchrica ustala.

Všetko zastalo.

“Železné steny, kvapky z jaskynného stropu, ani obruče nie sú to, čo robí väzenie väzením. Rea Dhem, je nekonečný boj. Každý jeden z vás, večne čakajúci na svoju pomstu.“

Banditi boli na nohách. V potiacich a trasúcich sa rukách zvierali zbrane.

Všetky steny vybuchli naraz a strop skolaboval na ričiach vrahov.

Kai sa prebudil. Skúsil sa pohnúť, ale nevedel ako. Cítil okolo seba nenávisť, strach. Nemal telo, ale mal pocit, že má aspoň zrak. Cez dva červené body uvidel mladíka pred sebou. Bol v železnej cele a zo stropu pomaly padali kvapky vody.

Chlapec prišiel bližšie.

„Verím, že ste tam všetci.“ Potľapkal väzňa po líci.

„Užite si všetci večnosť, v spoločnom tele,“ povedal s tým svojím hrozným úsmevom a otvoril ťažké železné dvere.