Buch – buch – buch!

Starec namieril pohľad na dvere a vzápätí ho presmeroval na hodiny. Kto o tomto čase...?

Buch – buch – buch!

Neboli to náhlivé údery. Ani hodiny sa neponáhľali.

Tik-tak. Tik-tak. Tik-tak.

Nie, neboli náhlivé. Ale vytrvalé. To áno.

Buch – buch – buch!

Starec nasal ponad biele fúzy nový výdatný dúšok vzduchu, aby mu pomohol zaprieť päste o stôl, vstať a vydať sa k dverám.

Vŕzg, vŕzg, vŕzg...

Stará podlaha vždy spievala, keď mala pocit, že s ňou starký tancuje.

Buch – buch – buch!

Kľučku mal na dosah ruky, keď za dverami začul šuchot peria. Krátky, presný trepot krídla. Zmeravel.

Buch – buch – buch!

Čo to znamená? Šuchot bol veľmi blízko. Príliš blízko pri dverách. Neobvyklé... Mal trochu strach otvoriť, ale odhodlal sa.

Buch – buch - ...!

Bola prekrásna. Trochu pomenšia. Krehkosť jej zjavu pripomínala lesnú hmlu po daždi. Modrobiela hladká pleť kontrastovala s hlbokými oceľovo lesklými uhlíkovými očami. Jej priesvitné tmavé šaty splývali až po zem, kde tu odrážali drobný trblet večerného svetla. A na pleci jej sedel havran. Čierny ako vínna pivnica uprostred zimy. Starca upútala jeho mohutnosť. Takto zblízka vyzeral nečakane... veľký. Ale bol pokojný, poslušný. Vďaka tomu pôsobil majestátne. A v zobáku držal žiarivú ružovo-zlatú perlu.

„Už som sa bála, či sa ti niečo nestalo,“ usmiala sa pôvabne a mladučkom hlase jej zazvonilo tisíc zvončekov.

„Kto si?“ opýtal sa jej.

„Och, dnes si stihol už aj stratiť pamäť? To sme sa naozaj zdržali. Ale slnko sa stratilo medzi oblakmi – Ranhav ho musel priniesť. Pozri, tu je,“ vzala havranovi zo zobáka perlu, láskavo vzala starca za ruku a pomaly s ním vošla do malej chalupy uprostred šírošírych lesov. Viedla ho k posteli. Jej tieň sa zdal stále dlhší, akoby spolu s ním rástla. Cestou vzala zo stola korunu. Usadila starca na posteľ a položila mu korunu na hlavu. Farba jej šiat sa zdala stále sýtejšia. Perlu stlačila medzi prstami a vložila medzi dva oblúky koruny, čo sa mu stretali nad čelom. Uložila starca na spánok. Usmial sa na ňu. Pohladila ho po líci. Perla zapadla do koruny a starec zatvoril oči. Zaspal. Chladnúcimi perami sa dotkla jeho čela. Prehovorila už zamatovejším hlasom.

„Dobrú noc, milý Deň. Dobre sa vyspi a nezabudni ma ráno pozdraviť bozkom na čelo a šibalsky na mňa žmurknúť. Veď ty vieš, čo poteší srdce starej dámy.“