Upršaný deň sa stretáva s nocou a melanchólia v Jeanninej mysli utlmuje všetky jej nápady. Sedí nad prázdnym papierom už tak dlho, že jej zdrevenel zadok. Pozerá sa na modré linky predeľujúce papier a zamýšľa sa nad tým, či by sa jej lepšie písalo na papier bez riadkov. V skutočnosti však bojuje sama so sebou.

Na srdci toho má veľmi veľa. Zužuje ju však pocit, že jej príbehy by nikoho nezaujali. Nemajú žiadnych superhrdinov, nezachraňuje sa tam svet pred zánikom, ani pred ničivými silami nadprirodzena. Bolo by to len o nej. O nej a o tom, čo prežila za dverami.

„Vieš, že to nemôžeš nikomu prezradiť!“ Kričí na ňu sprava jej vlastná tvár zahalená do tmy. Má iný hlas, trochu zastrený. Vždy, keď sa objaví Jeanne sa akoby zmenší.

„Keby si sa ale aspoň vypísala, mohlo by ti to pomôcť. Bolo by ti lepšie na duši.“ Povie druhý, kľudnejší hlas zľava. Tretia Jeanne je tichá, krotká. Prehovorí len vtedy, keď je to nutné a preto si jej slová Jeanne premieľa v mysli viackrát.

Po pár minútach dohadovania sa Jeanne prudko zodvihne zo stoličky a nervózne si šúcha hánky. Prestupuje z miesta na miesto, upravuje úhľadne poukladané prádlo v skrini a len letmo poslúcha hádku dvoch ďalších bytostí v jej hlave. Potláča hlasy, zatína zuby a snaží sa nedívať do zrkadla, ktoré odhaľuje šialenosť jej mysle.

„Nesmieš o tom písať! Nesmieš o tom hovoriť! A už na to nikdy ani nepomysli!“

„Nevinné slová. Len trochu písma na zdrape papiera, ktoré ihneď spáli! Nikto sa to nedozvie!“ Apeluje kľudný hlas.

„Ja si myslím, že,“ snaží sa prehovoriť, ale tvrdá Jeanne ju vždy umlčí: „Ty buď radšej ticho! Naposledy v bare si skoro vykecala pravdu o Novom Mexiku! Keby som ťa nehodila o zem, už by z nás nezostala ani obhorená smietka!

Jeanne uhýba pohľadom na doudierané lakte a kolená. Vie, že túto hádku zastaví len jedno.

„Už buďte sakra ticho!“ Zareve hlasnejšie ako chcela, no neutíchajúce hlasy v jej hlave sa stále hádajú. Tváre pred jej očami sa mračia a sama neverí, že tak dôverne odzrkadľujú nenávisť a strach.

Prerývaný dych v miestnosti prehluší vytrhnutie dvier zapečateného šuplíka, ktorý ženu vábil celé dni. Vysype obsah na posteľ a v šere noci sa zaligoce dobre známe sklo s priehľadnou tekutinou.

Jeanne na nič nečaká, otvára fľašu a jej obsah hltá až kým jej nezabehne a nerozkašle sa.

Hlasy utíchajú každým glgom a pred chvíľou šedý svet sa zmení na farebnú oázu nápadov.

Ticho.

Chvíľu si ho prekvapene užíva. Utrie roztržité slzy a pozrie do zrkadla. Už je to opäť ona. Odkedy bola za dverami sa veľa zmenilo. Už nikdy tam nepôjde. Už nikdy neopustí túto miestnosť. Prečo by to aj robila?

Strnulo vstane, otvorí okno a vykloní sa. Zhlboka sa nadýchne a vytrčí ruku do vlkej noci. Cíti, ako jej kvapky dažďa osviežujú dlane v horúcej letnej noci.

Ticho. Len dážď a ona.

Sadne si za stôl a do ruky chytí pero. Odpije si z fľaše, pousmeje sa a začne písať názov. Konečne sa všetci dozvedia, aké je to „Za dverami“.

...

„Pane, mali ste pravdu. Subjekt jedenásť užil obvyklé liečivo, už u neho nebadať symptómy rozdvojenej osobnosti. Odkedy sa pokúsil o útek, odmietal infúzie a možnosti liečby sa nám takmer minuli. Ako ste vedeli, že tekutina vo fľaši zaberie?“

„Dejiny pozemšťanov, Hilsit. Alkohol, drogy, bol to útek z reality. Teraz treba dohliadnuť na to, aby už neušla. Twiner by sa nepotešil, keby zistil, že Poslední ľudia sa premávajú po lodi akoby nič. Zaľudnenie planéty Gura musí prebehnúť bez spomienok na technológie z budúcnosti, inak by sa nevyvinuli v nás.“ Ogliop žmurkne veľkým okom na asistentku a odpochoduje do svojej kajuty. Zastaví sa pri veľkom okne a zadíva sa na dohorievajúcu Zem, ktorú opustili pred pár týždňami. Čochvíľa zmenia kurz a už ju nikdy neuvidí. Tak, ako dvesto subjektov vhodných na párenie, ktoré väznia za zamknutými dverami.