Niet hasiča bez ohňa
.
„...že obnovená tradícia osvieži kultúrny život nášho mestečka a taktiež prispeje k bezpečnosti, keďže sucho a horúčavy sa neustále stupňujú, ako vidíme aj v posledných mesiacoch. Napriek tomu sme nezrušili túto výnimočnú udalosť s rekordnou účasťou stopäťdesiatich družstiev, ktorá by sa nijako nemohla uskutočniť bez našej hlavnej sponzorky, ktorú týmto poprosím o pár slov...“
„Pár slov, že, Mia? Však to má na desať strán.“
„Je to jej prvý verejný prejav v živote, Paťa. Aspoň sa tvár, že počúvaš.“
„Ani ma nevidno, jak si nás môže všimnúť medzi toľkými ľuďmi? By som nepovedala, že tisíc hasičov príde na blbú súťaž v takej diere.“
„Tisíc päťdesiat presnejšie, ale preto bude súťaž len na jedno kolo. Na dve nie je dosť vody.“
„Tak to máme polovičnú šancu to posrať, či?“
„Tebe matematika nikdy nešla,“ pousmeje sa Miriam a sledujúc sestru siahne na ryšavý vrkoč. Sama si vlasy nikdy nezapletá, no Laura povedala, že jej ho urobí pre šťastie. Vysvetľovať, že súťaž je hlavne o tréningu a v takej konkurencii aj tak nemajú šancu neskúšala – napokon, vrkoč má svoje výhody. Nemusí predsa vyzerať ako príšera zakaždým, keď si zloží prilbu.
Hlavne dnes, keď má veľkú sestru reprezentovať.
-
„Miriam? Som Laura.“
Vedela, že zíza, možno dokonca s otvorenými ústami. Výnimočne si z nej neuťahovali, naozaj na ňu čakalo o pár rokov staršie dievča, ktoré tvrdilo, že je jej sestra – čo musela byť pravda, inak by ju k nej hádam ani nepustili. Uvedomila si, že ani netuší kto každý za ňou môže na internát prísť, vždy to bol iba otec, ktorý už...
„Len Mia,“ dostala zo seba, „naozaj si – my sme?“
„Pokiaľ veríš právnikom, tak áno. Pro forma som tvoj poručník, ale chápem, že si samostatná. Ja...“ zaváhala, „prišla by som skôr, ale nikto mi nič nepovedal, kým som nemala osemnásť. Otec ťa nikdy nespomenul, asi kvôli mojej mame. Ak o tebe vedela, určite mu to nedokázala odpustiť.“
„Mne tiež nič nepovedal, ale už chápem, čo myslel tým, že nezostanem sama, hoci tu nebude.“
„Tie jeho náznaky,“ usmiala sa Laura, „Počkaj, keď uvidíš, koľko hádaniek nechal v kaštieli – asi by som mala povedať doma, ale aj po mesiaci mi to stále znie neskutočne.“
„Ty bývaš v kaštieli?“
„My, ale ak chceš dokončiť školu tu...“
„Kaštieľ znie lepšie. Čokoľvek znie lepšie...“
-
„No je tam toho,“ nevydrží Patrícia ani do polovice príhovoru, „tlačí sa im do riti. Mať toľko prachov jak vy, seriem všetkých a robím si, čo chcem.“
„A to je presne čo? Dosiaľ si mi žiadne prelomové projekty nepredviedla.“
„Že? A toto tu dokola bol koho nápad?“
„Priznávam, našla si fotku. Náhodou práve tú, kde je otec v uniforme a ukázala si ju Laure, keďže si si neuvedomila, ako veľmi napodobňuje všetko, čo robil.“
„No sory, to som ešte myslela, že sa s tým len nezrovnala tak dobre jak ty.“
„S tým sa nezmieriš, Paťa. Pre sestru je jednoduchšie odmietať fakty, dúfať, že sa niekedy vráti a pokračovať v tradícii.“
„Potom prečo beháš ty? Nemala by ona?“
„Laura je sólový hráč. Ak by u nás existovala súťaž jednotlivcov, bude tam.“
„Lebo my dve sme fakt tímové, to hej.“
„Dokážeme sa začleniť – no, prinajmenšom ja sa dokážem. Ty máš problém, odkedy ťa poznám.“
„Ja nemám nijaký problém!“
„Samozrejme, ako inak.“
-
„To je tá nová, pozeraj!“
„Že prišla z Anglicka, z tej školy, čo tam chodil princ...“
„Skôr z kláštora, kokos, to čo má na sebe?“ Posledná poznámka pobavila skoro celú triedu, Miriam sa podarilo udržať na tvári milý úsmev. Zase tak ďaleko od pravdy neboli a vydržala už horšie, než je nová trieda plná blbc...
„Ty sa pozri, čo máš na sebe,“ zahundralo dievča s ružovými vlasmi, „akože módu podľa chlapských predstáv a ešte aj z Číny.“
„No dovoľ, toto je všetko...“
„Z Pakistanu, jasné. Už drž hubu, dobre?“
„Ty mi nebudeš hovor...“
Prvá rana šla priamo na nos, potom už bola nová spolužiačka všetkým ukradnutá.
-
„...teraz poprosím o chvíľku strpenia, kým s veliteľmi preberieme poradie. Všetkým prajeme veľa šťastia a nezabudnite – hlavne opatrne!“ uzavrie konečne organizátor a môžu ísť na vec.
„Domáce družstvo ide tradične prvé, takže naše Áčko začína. Béčko nastúpi hneď...“
„Nešlo by to naším druhým družstvom symbolicky ukončiť?“ objaví sa primátorka, Laura je hneď za ňou. „Ohraničiť celú domácu súťaž našimi, ak mi rozumiete.“
„No, nezvykne sa to, ale ak súhlasí veliteľka...“
„Môže byť,“ prikývne Miriam, hoci vie, že všetci by to chceli mať z krku čím skôr. Chalani si odbehnú svoje a zapadnú v bufete, kým oni budú musieť čakať možno aj do tmy. Lenže sestra naznačuje, aby súhlasila, tak čo má robiť? Hádam sa príliš nenaštvú.
„Tak to veľa šťastia, Béčko,“ uškrnie sa Ivan, ktorý už drží Lauru za ruku, ako inak. Mia tiež skúsi úsmev, ide to trochu ťažšie, ale snaží sa. Nemusia všetci okolo vedieť o problémoch domácich tímov.
„Verím, že pohár ostane u nás,“ vyhlási.
-
„Súťaž je o dva mesiace, nemáme čas sa flákať!“
„Napriek tomu by som navrhovala najprv pomaly a poriadne, potom pridáme rýchlosť,“ Miriam si udržala pokojný tón, hoci nespokojnosť úplne skryť nedokázala. „Takto si akurát ublížime.“
„Vy si ublížite, chceš povedať,“ veliteľ družstva pozrel na Paťu, ktorej spod ružových kučier stále presvitala náplasť po strete so zle upevnenou hadicou na rozdeľovači. Otras mozgu z toho nebol, no aj tak...
„Paťa, nie,“ upozornila Mia skôr, než stihla kamarátka vybuchnúť, ako mala vo zvyku. Takto len pokrčila plecami.
„Seriem na to,“ vyhlásila s úsmevom, „Zvysoka. Končím. Treba niekde podpis?“
„Proste vypadni. Ak presvedčíš aj malú lady, budem len rád. Vždy som hovoril, že zmiešané družstvo je hlúposť, ale ju vyhodiť nemôžem.“
„Teba serie, že vôbec môžeme súťažiť, že? Nechceš nám to zakázať úplne? Ženy štrikovať a bude ticho?!“ Miriam vzdychla, Paťa sa dokázala ovládať len krátko – a ešte kratšie pokiaľ niekto zabŕdol, kam nemal.
„Ja som pravidlá nevymyslel, sťažuj sa inde. Ak sa ti nepáči, že zmiešané družstvo s jediným chlapom počítajú k mužským, urob si čisto ženské a máš pokoj vo vlastnej kategórii. My budeme tiež radi, že chalani?“
„Fajn,“ Mia počkala, kým smiech doznel, „Fajn, urobíme si vlastné družstvo. A ak sa sestra opýta prečo...“
Tú vetu nikdy neodpovedala, stačilo, že im úsmev zamrzol raz.
-
„Si v pohode, Mia?“ Zblízka vyzerá Laura unavene, pochopiteľne. Nielenže všetko platí, ale zapája sa do organizácie, zatiaľ čo jej kopa ďalších vecí leží na stole. Aspoňže školu zatiaľ nemusí riešiť, stále sú prázdniny.
„Zatiaľ to ujde. Dúfam, že ohraničenie domácimi družstvami nebol tvoj nápad.“
„Nie, prišla s tým primátorka, ale tuším, že jej radil Ivan. Prišlo mi to fajn, ale ak nechceš, môžem...“
„To je v pohode, len si počkáme. Symbolika je dôležitá, vieme svoje.“
„Keď sme pritom,“ rozžiari sa Laura, „chcela som, aby si sa sústredila na súťaž, ale našla som to! Som si istá, že mám plán otcovej poslednej cesty, môžeme ísť po jeho stopách. Nájdeme ho!“
„To...“ Miriam sa zarazí, sestriným snahám príliš neverí. Veď keby aj prešli tú cestu, kto vie, čo nájdu? Azda by bolo lepšie... „To je super! Ešte by sme stihli – nie, musím tu byť. Pozrieme sa na to, keď toto šialenstvo skončí, dobre?“
„Práve preto som ti to nechcela hovoriť, ale vidím, že teba nič nerozhádže. Majú pravdu, keď ti hovoria lady.“
„Prosím, aspoň ty nie. Angličania...“
„Viem, mali z teba srandu, že nezapadáš. Ani medzi nami, pretože tu si výnimočná, Mia.“
„Ďakujem, ale... poď, Áčko bude štartovať!“
-
„Veľký potlesk pre domáce družstvo A, po tridsiatich rokoch prvé domáce družstvo, ktoré nastupuje na štart! Ešte si skontrolujú vybavenie...
...a môžeme ísť na to! Pripraviť! Pozor!“
Výstrel.
Potom sa všetko zomelie príliš rýchlo.
-
„Čo ti drbe?“ vydýchne Patrícia.
„Neuveriteľné,“ pridá sa Miriam a sú to najslušnejšie výrazy spomedzi všetkých okolostojacich. Na tabuli svieti konečný čas Áčka, nikto nepotrebuje potvrdenie komentátora, že tu máme nový štátny rekord. Pre väčšinu družstiev boj o prvenstvo práve skončil, prehrali skôr, než mohli nastúpiť.
„Ale to sa nám nepočíta, či?“ uvedomí si zrazu Paťa.
„Nie, ženská kategória má vlastné časy, ale aj tak... áno, zbavili sa nás, ale nepovedala by som, že sú až tak dobrí. Trénujú pár mesiacov, nemôžu byť najlepší.“
„Proste sú všetci v prdeli, povedz rovno.“
---
Súťaž pokračuje nezáživne. Jasné, stále je tu druhé a tretie miesto, takisto ženská kategória, no to hlavné už diváci videli na začiatku, aspoň tí, čo dávali pozor. Stánky s občerstvením sú pod čoraz väčším útokom, kdesi vraj úplne došli hot-dogy. Čistá hrôza.
Miriam sedí opretá o strom na začiatku lesa, z diaľky pozoruje dianie. Chcela by sa uvoľniť, o nič predsa nejde, čosi jej však nedá pokoj. Možno sú to Laurine objavy, chcela by ich vidieť hneď? Pri kaštieli môže byť cez les za pár minút – nie, nebude sa jej hrabať vo veciach, hoci je to sestra.
Žeby to bolo davom ľudí? Je to možné, nikdy nemala –
„By si verila, že od domácich chcú tiež prachy?“ spustí Paťa, „Normálne, že taká istá cena, fakticky začnem piť už len vodu jak ty. Ale zobrala som ti, dneska máš výnimku.“
„Vieš, že dávka cukru v tomto pollitri, by mi vystačila tak na mesiac? Bez jedla.“
„Ale prd, keď ju miluješ...“
Výkrik, ktorý počuť aj cez ryčanie čerpadla nemôže znamenať nič dobré.
-
„Nika sa nespýtala? Jak mohla ísť k iným len tak!“
„Nerieš, Paťa, pustila by som ju. Čo sa stalo, baby?“
„Noha sa jej zamotala do hadice, voda už išla... je to moja chyba, poznáme sa, Nika chcela pomôcť. Hneď som vypla čerpadlo, ale...“ Mia už nepočuje, pretláča sa bližšie ku kamarátke. Počula o podobných prípadoch, radšej si nepredstavuje ako hadica pod tlakom láme kosti, ale vie, že je to na nej.
-
„Musím pomôcť Nike.“
„Mia, nie!“ Paťa odrazu znie strašne vážne, navyše, ruku jej drží až príliš pevne.
„Nechápeš? Pomôžem jej, bez nej sme skončili.“
„A jak vysvetlíš, že je za dva minúty v poriadku?“ sykne Patrícia a ťahá ju bokom, „Hovorila som ti, na verejnosti nikdy!“
„Ale...“
„Fantasy je zodpovednosť, nesmieš. Nepomôžeš jej.“
„Aspoň jej uľavím od bolesti.“
„Na to je záchranka. Sory, ale nedovolím, ak by ťa zbadala matka alebo sestra, hocikto iný, kto tomu rozumie...“
„Povedala si, že som výnimočná.“
„Si, fakticky, ale o fantasy vie veľa ľudí a všetci držia ústa.“
„A súťaž?“
„Požičiame niekoho.“
-
„Nikto, ty?“
„Nič, nechcú alebo chľastajú. Alebo nechcú, tak vypili, aby som neotravovala.“
„Pôjdem im povedať, že nenastúpime, nemáme...“
„Mia! Je kamarátka v poriadku?“
„Neviem, Laura, zatiaľ nám nechceli nič povedať.“
„Zavolám do nemocnice, mne povedia. Ešte predtým, hľadáte náhradu, že? Nevzdali ste to, dúfam.“
„Vlastne... nikto nám nechce pomôcť. Potrebujeme strojníka – toho, čo ostáva pri čerpadle. Obišli sme asi všetkých, ale nikto nemôže alebo nechce.“
„Určite všetkých?“
-
„Ani za svet! Nikdy! Nikdy, chápeš?“
„Paťa, prosím...“
„Načo nám je Ivan? Vzdajme to so cťou a všetky tie sračky okolo a padajme domov. Už mám dosť.“
„Len to odbehneme. Dokončíme súťaž, obnovíme tradíciu, hotovo. Prosím, Paťa, pre mňa.“
„Pre teba,“ zavrčí, „a bude držať hubu. Nijaké debilné kecy o zmiešaných družstvách – ty, Mia, a to nás prehodia do druhej kategórie?“
„Ako zmiešané družstvo, áno. Na tom nezáleží, chceme len dokončiť, bez ohľadu na výsledok.“
„Fasa. Prví nech ostanú prví, a poslední budú poslední, na veky vekov. Posratý chlapský systém.“
-
„... a máme tu posledné, ženské domáce družstvo – počkať, takže nie ženské, ale zmiešané! To znamená, že víťaz stále nie je celkom istý, máme tu posledný pokus pokoriť náš nový rekord trinásť šesťdesiat, napriek tomu im držíme palce...“
-
„Upokoj sa, Paťa, to zvládneme,“ skúsi Mia, načo sa kamarátka zatvári ešte horšie. Vyzerá to, že srandičky, vážnosť aj hnev iba prekrývali strach. Teraz sa všetko stráca.
„Toto nedám. Poseriem to, niečo sa stane. Niekto si kvôli mne ublíži.“
„Pozri, Paťa...“
„Mia, nič som nepovedala, aby si sa nebála, ale jak som minule dostala tou hadicou...“
„To bude dobré, daj mi ruku. Lepšie?“
„Ty podvádzaš? Prečo?“
„Nevedia o tom a nie je to tak, že by som nás zrýchľovala alebo čo. Len sa upokojíme a keď sa nebudeme triasť, založíme hadice poriadne. Poď, musíme povzbudiť ostatných.“
-
Výstrel zaznie do unaveného ticha, o nič predsa nejde. Napriek tomu vyrazí naplno, svaly si pamätajú, ruky sa netrasú.
Do pravej prúdnicu, ľavou vziať hadicu, otočka, bežíme. Mimovoľne jej napadne koľkokrát to opakovali, mohla si to počítať, len tak pre zaujímavosť. Nikto by nemal mať problém, teraz už nie je čas sa obzerať, či je všetko v poriadku.
Prebehne okolo prvej značky, druhej, na tretej kľakne, ledva stačí poriadne uchopiť prúdnicu oboma rukami a je to tu.
Príliš rýchlo, uvedomí si. Ako?
-
„....neuveriteľné, dámy a páni, dvakrát prekonaný rekord na jednej súťaži! Dvakrát a to družstvami z toho istého – a hlavne nášho – mesta! Neskutočný výkon, nadľudský, mohli by sme povedať, v každom prípade máme víťazov a hneď budeme pokračovať vyhlásením...“
-
„Paťa? Netešíš sa?“ Mia odíde od zvyšku tímu, dobehli k nim všetci známi, dokonca aj z Áčka. Zato Ivan sa vytratil, nakoniec, pomohol im poraziť vlastné družstvo. Hlúpa situácia.
„Ale hej.“
„To kvôli Nike?“
„Aj, ale... prepáč. Neviem, čo so mnou je, ale jak som dostala tou hadicou po čele, tak som mimo.“
„Si viac náladová, ale myslela som, že len máš všetkého plné zuby. Rodina, škola a tak.“
„To tiež. Doriti, začnem tu revať, to ukľudnenie nevieš urobiť dlhšie?“
„Viem, nechcela som. Daj sem ruku, potrebujeme prebrať pohár, plakať môžeš potom. Bude sa to hodiť.“
---
„Vypadneme?!“ kričí jej Paťa do ucha. Nesnaží sa odpovedať, len prikývne a zamieri k dverám.
„Videla si ostatné?“ spýta sa, keď sú ako-tak z dosahu ťažkého dunenia.
„Hej, bavia sa. Strašne sa bavia. Ségra nedala vedieť o Nike?“
„Napísala, že bude v poriadku, nič viac.“
„To si píš, že bude. Potom ti nebudem brániť, ak to bude nenápadné, vieš, keď jej budeš kresliť na sadru alebo tak.“
„Aspoň bude rýchlejšie späť. Tak, kam teraz? Mala som vziať baterku.“ Paťa si odkašle, párkrát luskne prstami.
„Aha. A to sa mám tváriť, že to svetlo držím v ruke?“
-
„Zhora a v noci to vyzerá jak z rozprávky, kebyže nevieš, jaké je to hrozné tam žiť.“
„Mesto robia ľudia, Paťa. Viem, my dve nie sme najlepší príklad toho, ako chceš aby vyzerali tvoji susedia, ale chápeš, čo myslím?“
„Jasné. Mia, neviem či to je tou hadicou, ale musím ti niečo poveda...“
„Počkaj, vidíš to tam – ako sú svetlá pri kaštieli? To je oheň?“
„Tam máte stajne, či?“
„A tristo balíkov slamy. Poď! Ostatní to cez les nevidia!“
-
„Počkaj, Mia, ja nemám svetlo!“
„Vyhlás poplach, nájdi baby, aj Áčko. Kaštieľ má hydranty, musím ísť. Laura nedvíha, ak už išla spať...“
-
„Ivan! Kde je Laura!“
„Išla otvoriť koňom, pobežia do lesa! Počkaj, lady, vezmi hadicu! Pustím vodu...“ Veliteľ odbehne, nechá ju stáť samú s prúdnicou v rukách. Tresla by ju o zem a bežala za sestrou, lenže...
Horí celá strana stajní, oheň sa blíži k rohu kaštieľa. Namieri tam a čaká, tlak prichádza rýchlo. Jeden prúd toho veľa nezmôže, hlavne ak to naozaj začalo slamou, to budú hasiť hodiny. Zatiaľ to len udrží od kaštieľa...
Prúd sa spomalil.
„Ivan!“
„Je to otvorené naplno! Nemáme tlak! Všetko na súťaž ťahali z vodovodu, sakra...“
„Tak niečo... čo budeme robiť? Kaštieľ...“ s nádejou pozrie dozadu, húkačku počuť zďaleka. Konečne.
-
„Paťa? Kde sú ostatní?“ nechápe Miriam, kým Áčko rozťahuje hadice. S prvým autom došli len domáci, to je všetko.
„Autá sú prázdne, išli po vodu na priehradu.“
„To je päťdesiat kilometrov! A ľudia?“
„Skoro nikto nemá výstroj, polovica je príliš ožratá a zvyšok...“
„Tisíc hasičov a keď treba... fajn, my si poradíme. Zložíme čerpadlo, môžeme vytiahnuť rybník.“
„Nebrali stade na súťaž?“
„Vraj by sa do takej zelenej vody nikto nechcel namočiť.“
-
Vyzerá to nádejne, najmä keď dorazia profesionáli a pár desiatok súťažiacich, konečne niekto preberie velenie a začne organizovať.
Súčasne sa po celodennom bezvetrí zdvihne vánok, iskry preskočia na strechu kaštieľa – a zase dôjde voda.
-
„Všetky autá sú stále na priehrade. Naše otočia ku rieke, ale hladina je nízko, skúste, či ešte niečo nedostaneme z rezervoáru...“
„Z rybníka ide už len bahno,“ hlási Miriam.
„Držte sa bokom. Tu veľa neurobíme.“
„To ako necháme celý kaštieľ...“
„Môžeme byť radi, ak to nepreskočí do lesa, potom nám môže zhorieť celé mesto. Niekedy sa nedá zachrániť všetko.“
-
„Laura?“
„Mia... poď sem. Prepáč mi to.“
„Ty za to nemôžeš, skôr ja... ja by som to mala zahasiť, ale neviem ako.“
„Na tom už nezáleží. Kaštieľ opravíme, plány aj fotky sú v sejfe. Len ak sme niečo nenašli po otcovi...“
„A tá mapa?!“
„Nechala som ju na stole v mojej izbe, tam sa už nedostaneme. Vybrala som si najvyššie poschodie kvôli výhľadu, mohla som radšej ostať dole.“
„Požičiam si dýchací prístroj, môžem ísť z druhej strany cez tie úzke schody...“
„Nepustia ťa. Ja ťa nepustím, vieš, ako vyzeralo podkrovie. Môže sa to prepadnúť každú chvíľu.“
„Pamätáš si tú otcovu cestu?
„Nie, ale nebudeš kvôli tomu riskovať. Nejako to potom vyriešime. Teraz by nám pomohol len zázrak.“
-
„Paťa! Poď sem, rýchlo!“
„Čo je?“
„Nezahasíme to normálne, potrebujeme niečo fantasy. Privolať búrku alebo niečo podobné.“
„Si robíš srandu? To sa nedá len tak, potrebuješ kopu ľudí a rituály, najlepšie vo štvrtok – a prosiť bohov o dačo je blud. Nikdy nedajú, čo presne chceš a berú zakaždým viac, jak dávaš. Toto nejde.“
„Tak aspoň vytiahnuť vodu zo zeme, ako si mi ukazovala. Naplním rybník a môžeme pomôcť...“
„Mia, s tým si mala frajerovať na kurze prežitia, že máš dva deci na pitie. Vodu môžeš ťahať len kde je a tu neni nijaká, všetko suché.“
„A niečo iné? Hocičo. Prosím... ak začne horieť aj les... viem, že to mesto neznášaš, ale...“
„Dobre! Mám niečo, ale nepamätám celkom.“
„Ty si nespomínaš?“
„Hej, od tej hadice mi vynecháva. Proste je kdesi taký rituál, že – ak nahá žena ide dozadu a obíde oheň, mal by zmiznúť. Ale určite je tam nejaká podmienka, len si... počkaj, zavolám tete Kataríne, ona bude vedieť.“
„Nemáme čas! Takže len nahá žena? Nič viac?“
„Sa ti zdá málo?“
„Aký veľký musí byť ten kruh?“
„To je asi jedno, ale fakticky chceš pobehovať holá? Ani neviem či...“
„Je to lepšie, než čakať, kým zhoríme. Okrem toho, vieš, ako som si nevedela vybrať šaty a ty si povedala, nech si vezmem obyčajné a upravím podľa seba?“
-
Je to fajn, všetko je fajn, pomyslí si Mia, stačí to obísť. Nič neuvidia, maximálne tak dievča, čo kráča dozadu, v nie celkom dokonalej hasičskej kombinéze. Nikdy by jej nenapadlo, že bude chcieť napodobniť jednoznačne najhorší kúsok svojho šatníka.
Fakticky na sebe nemá nič, to uznala aj Paťa. Či to nepokazí rituál nevie, ale ak to nebude stačiť, je rozhodnutá vykašľať sa na ilúziu a obehnúť to ešte raz a naostro. Niekto to uhasiť musí.
Ak to vôbec prvýkrát zvládne. Oči ju štípu, dusí sa. Vetrík zaháňa všetok dym smerom k mestu, hasiči sa sťahujú. Keď dorazia autá z priehrady, budú mať čo robiť, aby udržali pod kontrolou les. Kaštieľ je stratený, aj mapa, aj otec...
Nie, nebude na to myslieť. Urobí, čo treba, mesto je dôležitejšie. Možno to stihne.
-
„Kto je tam?“ kričí, keď medzi stromami kohosi zbadá. Ak je to niekto z ostatných hasičov, aspoň znova nájde smer, v dyme je už celkom stratená.
„Ale, ale, krásna deva, ktože si ty?“ hlas znie čudne, ale to určite aj ona.
„Mia, od dobrovoľných...“ zmĺkne, keď sa postava objaví bližšie. Zdá sa jej, že ju tvoria samé plamene, ale to nie je... to je tým dymom, uvedomí si. Počkať, dym nerobí halucinácie, alebo áno?
„Á, už vidím, takto to je. Vás špinavokrvných je stále viac vo svete, len čistých už nieto. Nuž čo, vyčkám, než prejdeš, ublížiť takým ako ty nie je súčasťou konaného diela.“
„Počkajte, vy...“ zrazu zakopne, padne cez akési telo, ležiace na zemi. „Ivan?“
„Nechaj toho neboráka, deva spanilá, a pokračuj vo svojej púti. On musí zostať, vyjednávať sa pokúšal a to predsa nejde. Dohoda je dohoda.“
„Aká dohoda? Hej!“
„Vážna a posvätná, predsa, podľa starých zásad.“
„Ale o čom?“ skúsi, hoci ak je to len výplod jej mysle, bude to nanič.
„Chcel byť najlepší, preto zaplatil, lenže potom bol najlepší znova a teda mal platiť znova, avšak tentoraz odmietol. Tak ja beriem, čo patrí môjmu pánovi. Tento les a toto mesto, všetko bude jeho.“
„Koho? Kto je tvoj pán?“
„Má veľa mien a ty ich nepotrebuješ vedieť. Mala by si ísť, musím pokračovať a keď zostaneš, nepomôže ti spanilosť, ani ohnivé vlasy, ani ten závoj, ktorým sa pokúšaš zahaliť. Bež, dievča.“
„Počkaj! Ako sa dohodnem s tvojím pánom? Mám pre neho ponuku!“ kričí zúfalo, keď sa postava rozpadne na plamene tancujúce po okolitých stromoch. Vzápätí je späť.
„Ponuku, vravíš? Nuž, sem s ňou, pán rád ponuky!“
„Ak nechá tento les a mesto na pokoji, ukážem ti desaťkrát také miesto, ktoré môžeš spáliť. Do roka a do dňa, tak to hovoríte, nie?“
„Pán vraví sto ráz toľko!“
„Dobre! Dobre, sľubujem!“
„Dohodnuté teda.“
-
„Ivan! Polož ma!“
„Našiel som ťa v lese.“
„Ja som našla teba. Viem, čo sa stalo a zastavila som to. Prečo? Prečo tá dohoda?“
„Chcel som vyhrať, lenže vám sa zranilo to dievča a Laura ma poprosila, tak som jej vyhovel. Nevedel som, čo to spôsobí, šiel som len kvôli nej... vždy hovorila, že si výnimočná.“
„Myslela normálne výnimočná. O tomto nevie.“
„To bude asi posledná. Naše mesto... inokedy.“
-
„Mia? Mia, si v pohode? Pozri na mňa!“
„Veď pozerám, Paťa, upokoj sa. Čo sa deje?“
„Spomenula som si, až keď si odišla... a keď to začalo hasnúť... ty si to zvládla.“
„Vlastne hej. Vieš, kde sú moje veci? Už by som to chcela zrušiť.“
„Počkaj, určite máš oči v poriadku?!“
„Samozrejme... na čo si si spomenula?“
„No, že to musí urobiť panna, inak...“
„Príde o zrak?“
„Také dačo.“
„Som v pohode, nemysli na to. O nič som neprišla,“ usmeje sa a radšej nemyslí ani ona. Nabudúce bude vedieť ako, aj bez nevýhodných dohôd, z ktorých sa nedá vyvliecť. Ani by to neskúšala, ona slovo dodrží.
---
„Ďakujem. Dúfam, že kým sa vrátime, budú opravy hotové podľa plánu.“
„Spoľahnite sa, slečna Laura.“
„Budem mať pre vás aj ďalšie zákazky, to vyriešime potom. Teraz už musíme... Mia?! Si hotová?“
„Päť minút!“
„Pridaj! Ak nám to uletí, prisahám, že ťa už nikdy nikam nezoberiem!“
„Kam sa chystáte?“
„Tak trochu okolo sveta. Austrália, Brazília, Kalifornia, možno Alžírsko...“
Ray Janonoff
Pokiaľ si pamätám, písal som vždy.
Dnes to už nie je hrozné, hoci zďaleka nie dobré.
Preto som tu.
Diskusia
Martin Chabada
Tipujem, že ide o autorku. Je to neskutočne "ukecané". Štýl pripomína víťazku minuloročného MaCeFa. Za jej poviedku som ale ja nehlasoval.
Som len obyčajný chlap. Rozlišujúci iba osem farieb. Poznám len tri základné činnosti - útok, útek a spánok. Musel som namáhavo dolovať čriepky deja z dialógov. Oceňujem "remeslo" (aj v tých dialógoch). Ale banálna zápletka a štýl, ktorý ja nemusím, bodové hodnotenie znížili.
08.09.2022
Tipujem, že ide o autorku. Je to neskutočne "ukecané". Štýl pripomína víťazku minuloročného MaCeFa. Za jej poviedku som ale ja nehlasoval.
Som len obyčajný chlap. Rozlišujúci iba osem farieb. Poznám len tri základné činnosti - útok, útek a spánok. Musel som namáhavo dolovať čriepky deja z dialógov. Oceňujem "remeslo" (aj v tých dialógoch). Ale banálna zápletka a štýl, ktorý ja nemusím, bodové hodnotenie znížili.
08.09.2022
Veles
Mám rád keď sú odseky dobre oddelené, no tu to ide až do extrému podľa mňa. Vadilo mi ako to bolo rozkúskované, už po chvíľke som netušil kto hovorí, musel som sa nútiť dočítať to. Napísané je to pomerne dobre, asi až na to chýbajúce r v sory.
08.09.2022
Mám rád keď sú odseky dobre oddelené, no tu to ide až do extrému podľa mňa. Vadilo mi ako to bolo rozkúskované, už po chvíľke som netušil kto hovorí, musel som sa nútiť dočítať to. Napísané je to pomerne dobre, asi až na to chýbajúce r v sory.
08.09.2022
Arcey
Poviedka sa čítala fajn, dialógy boli dobré, samotná zápletka a nápad sa mi páčil. Vadilo mi tam ale absencia opisu, keď sa to tak vezme nebol treba, cez dialógy si človek vedel predstaviť o čo ide a kde sa postavy nachádzajú a čo robia, ale keby sa do toho pridala aj vizuálny opis sveta okola, poviedka by bola oveľa lepšia a vyznela by kvalitnejšie. Aspoň podľa mňa. Takto to boli iba dialógy. Napadlo mi, že keby sa to urobilo ako divadelná hrá, obstálo by to asi lepšie. Autor/ka má ale očividne skúsenosti s hasičmi, buď vlastné, alebo aspoň do detailov naštudované a dobre to bolo zakomponované do textu.
28.09.2022
Poviedka sa čítala fajn, dialógy boli dobré, samotná zápletka a nápad sa mi páčil. Vadilo mi tam ale absencia opisu, keď sa to tak vezme nebol treba, cez dialógy si človek vedel predstaviť o čo ide a kde sa postavy nachádzajú a čo robia, ale keby sa do toho pridala aj vizuálny opis sveta okola, poviedka by bola oveľa lepšia a vyznela by kvalitnejšie. Aspoň podľa mňa. Takto to boli iba dialógy. Napadlo mi, že keby sa to urobilo ako divadelná hrá, obstálo by to asi lepšie. Autor/ka má ale očividne skúsenosti s hasičmi, buď vlastné, alebo aspoň do detailov naštudované a dobre to bolo zakomponované do textu.
28.09.2022