Vstať z popola
Fénix je mocný symbol, ktorý ženie človeka za hranice prebádaného vesmíru i za hranice vlastných možností...
V kruhovej miestnosti vládne prítmie a úplná, skoro ohlušujúca, tíš. Je to ticho ako pred búrkou, také čo bodá do uší, prestupuje vás napätím a veští prichádzajúcu skazu. Hermeticky uzavretá sieň je dokonale chránená pred vonkajšími vplyvmi, to hromobitie sa odohráva v duši človeka, ktorý si sedí na pätách, ruky má položené na stehnách, chrbát neprirodzene rovný, zuby zaťaté a pery pevne zomknuté. Len pohľad z diaľky by mohol budiť dojem, že sa oddáva meditácii, ten kto by sa mu prizrel bližšie, bol by svedkom neľútostného vnútorného boja, ktorý práve podstupuje – nerovného boja vedeného proti vlastnému ja. Muž si uvedomuje, že najtvrdším protivníkom, ktorému kedy čelil a čeliť bude, je on sám. Dá sa vôľou prekonať vôľu žiť? Je vôbec možné vyjsť z takéhoto zápasu víťazne? Kvapky potu, ktoré mu orosili čelo, schnú, pulzujúca žila na spánku sa zmenšuje, dych je odrazu pomalší a hlbší. Prestál tú víchricu, čo láme skaly a vyvracia stromy. Človeka z koreňov vytrhnúť nedokázala.
On jediný sa ponúkol. Prijal zodpovednosť a vzal na svoje plecia neľahkú úlohu. Je to pocta, iste, ale chutí trpko a strašne bolí, trhá srdce zaživa. Odvážne srdce ukryté pod svetlohnedou pokožkou a súmerne vypracovanými svalmi atléta pripomínajúceho renesančnú sochu.
Sála dýcha atmosférou svätyne. Mozaika uprostred dlažby znázorňuje fénixa vstávajúceho z popola. Pred vyobrazením legendárnej bytosti kľačí on, vyvolený. Identický obraz má vytetovaný na hrudi. Podráždená koža prezrádza, že umelecké dielo, vyhotovené pre potreby rituálu, je celkom čerstvé. Steny sú pokryté krásne vypracovanými reliéfmi, ktoré zobrazujú dobývanie ďalekého kozmu a osídľovanie neznámych planét. Astronauti a kolonisti sú atraktívnymi bohmi tohto moderného náboženstva, ktorého symbolom je nesmrteľný vták. Na mnohých výjavoch majú postavy tvár otočenú k mužovi, usmievajú sa naňho, veľavravnými pohľadmi ho povzbudzujú a otvorenými dlaňami mu kynú na pozdrav. Aj oni, veľkí priekopníci, géniovia a dobrodruhovia, do neho vlievajú svoje nádeje a tým ho povzbudzujú.
Nesklame svojich predkov tak, ako nemôže sklamať ani svojich potomkov. Čože je osobný, individuálny život v porovnaní s prosperitou spoločenstva? Obeť je najvyššie hrdinstvo. A ten najväčší milodar spomedzi všetkých, ktorý teraz kladie na oltár spoločnosti, je sebaobeta.
Rozhodol sa už predtým, až v tejto chvíli si však rozhodnutie osvojil a stotožnil sa s ním. Tú ťažšiu časť má už za sebou. Samotná akcia, aj keď nesmierne náročná fyzicky, nemôže byť zložitejšou ako to, čo práve dokázal. Ešte však musí odriekať mantru...
– Smrť je narodením. Smrť je narodením. Smrť je narodením...
Vtom sa obraz na podlahe rozžiari červeným jasom až sa zdá, že bytosť pohlcujú plamene. Je to len optický klam alebo perute rozprestierajúce sa na mužových prsiach naozaj zahoreli v odpoveď?
***
Prazvláštne laboratórium je synonymom retrofuturizmu. Pôsobí ako keby niekto preniesol výbavu alchymistickej dielne do hypermoderného prostredia. Z reproduktora v stene sa ozve naliehavý hlas.
– Ako dlho ešte? Kedy to bude hotové?
Jeden z dvoch pracovníkov, oblečených do červeno-bielych ochranných kombinéz s kapucňou a maskou, dvíha hlavu a odpovedá.
– Už je.
Lakonický tón hlasu nepoukazuje na nezáujem, ale svedčí o veľkom psychickom vyčerpaní.
***
Aula je viac prázdna než plná. Vlastne sa tam nachádza len sedem poslucháčov a jeden rečník, starší pán s dlhšími prešedivenými vlasmi, stojaci na pódiu. Malé zhromaždenie pôsobí vzhľadom na ohromnú rozlohu sály priam nemiestne. Auditórium zažilo lepšie časy. Nie je to tak dávno, čo praskalo vo švíkoch.
– Podarilo sa. Konečne. Aj Alak je už pripravený.
Jedna zo štyroch prítomných žien sa zodvihne, pozrie na spoločníkov po svojej ľavici a pravici a prevraví k hovorcovi.
– Máme len túto šancu a viete, že to je šanca posledná. Ale ak chcete, aby som znela menej dramaticky, hoci ide o našu holú existenciu, tak poviem, že máme iba jeden pokus.
Z každého jej gesta, z každého jej pohybu, srší autorita. Autoritatívne i rozpráva a je očividné, že voči nadchádzajúcej misii mala pripomienky a doteraz s ňou nie je uzrozumená. Medzi týmito dvoma silnými osobnosťami pretrváva rivalita.
– To sme už prebrali, nemôžeme dúfať, že vydržíme čakať skoro rok na posily. Ak nechceme, aby tu našli len naše pozostatky, musíme konať. Energia, ktorú potrebujeme na to, aby sme udržali bariéru aktivovanú, nám podľa najoptimistickejších odhadov vydrží nanajvýš dva mesiace. Čo potom? Očakávať, že nás Smaragy nechajú na pokoj nie je naivné, ale bláznivé, – dodá staršina rozhodne.
– Ale aká je šanca, že Alak to zvládne? Veď základňa je v obkľúčení, – pridá sa k námietkam muž v strednom veku.
– Zvládne. Musí, – konštatuje odovzdane ďalšia zo žien.
– Je z nás najmladší a je v najlepšej kondícii. Doma bol finalistom v Športových hrách, – presvedčivo odbije pochybnosti predsedajúci, ¬– prosím vás, neprepadnime opäť sporom, toto sme už predsa vyriešili. Prejdime radšej k podstate nášho problému; tu je trojrozmerný hologram opevnenia.
Pred zrakmi zúčastnených vyvstane zdevastovaný kraj posiaty krátermi po výbuchoch. Pretínajú ho priekopy a prekážky všemožných tvarov. Ihlany, kvádre, kocky, na seba kolmé železné ramená, ktoré tvoria úplný les písmen x; je tu zastúpený celý rad geometrických útvarov navzájom posplietaných ostnatým drôtom. Jednotlivé objekty sú jasne inšpirované svojimi vzormi používanými v pradávnej zákopovej vojne na Zemi. Ten, čo navrhoval ich dizajn, musel poznať históriu vojenstva, podobnosť s protitankovými zátarasmi a nástrahami bola neodškriepiteľná. Skúsené oko v nich rozpozná dračie zuby či českých ježkov. V tejto dobe pôsobia nepatrične archaicky a improvizovane, ale o ich účinnosti sa nedá pochybovať. Preplnená bizarná rovina budí na jednej strane zlovestný, desivý dojem, ale prehovára aj o heroickej, najmä však zúfalej snahe obrancov aspoň spomaliť postup protivníka.
– Ak prekročí územie nikoho, – pokračoval, – dostane sa na ich pôdu.
Obraz sa zmení; teraz sa dívajú na fantastickú nepozemskú pláň, na ktorej sú v nepravidelných zoskupeniach, zriedka osamote stojace, zvláštne menhiry trblietavo zelenej farby. Ibaže tieto prapodivné kryštálové útvary sa pomaly pohybujú! Zdá sa akoby sa snažili pred znivočenou krajinou vytvoriť nepriestupnú hradbu, možno sa dokonca šikujú k útoku...
– Alak ponesie biologickú zbraň vo vlastnom tele. On bude našou zbraňou a zároveň záchranou. Dá svoj život za nás. Za výhonok ľudstva snažiaci sa uchytiť na divokej a nepriateľskej planéte.
***
Muž s fénixom sa pozerá dopredu ani keby videl skrz ľudí a cez oponu času nahliadal do budúcnosti. Jeho prázdne a vediace oči takmer nežmurkajú. Keď ho do ramena bodne injekcia, len na kratučký moment inštinktívne privrie viečka.
– Priateľu, nadreli sme sa na tom, je zázrak, že sme vôbec vynašli látku, ktorá na nich účinkuje. Náš diel práce je hotový, teraz je to všetko na tebe. Máš čas asi tak pol hodinu. Na ľudí to účinkuje pomalšie než... na nich. Ak si ťa vezmú, a tomu neodolajú, nakazia sa. Vírus ich spoľahlivo zahubí, vďaka tebe napokon vyhráme. Drž sa, Alak, drž sa, musí to vyjsť!
– A ak to nestihnem? Ak sa mi za ten čas nepodarí dostať ku Smaragom?
– Smrť. Zbytočná smrť. A tiež smrť pre nás všetkých.
– Ale to sa nestane. Môj koniec bude vaším znovuzrodením.
***
Terasa je zaliata svetlom malého cudzokrajného slnka. Vo fialovej žiare sa kúpe fénix, ktorého domovom je nahé telo pozemšťana. Ten sa lúči so svojimi druhmi, ktorí mu prišli vzdať hold.
– Podporíme ťa pohyblivou priehradnou paľbou. Delá vystrelia naposledy. Bude to grandiózna kanonáda, – smutne sa pousmeje starý muž, – potom nám definitívne dôjde elektrina.
– A potom im už nič nezabráni v postupe, – poznamená jedna zo žien.
– Iba ja. Nesklamem.
Po týchto slovách si Alak pridrží zovretú päsť pri srdci – na vtáčom krídle, a hovorí:
– Ako bájny fénix!
A ostatní zborovo odpovedajú tou istou vetou. Nie je to iba dôstojná rozlúčka, nie je to len vznešené „zbohom“. Posvätná formulka je skôr deklaratívnym vyhlásením nezlomnej viery. Predstavuje vyznanie nezdolnosti a večne pretrvávajúcej nádeje.
Potom sa vyvolený otočí a vydá sa proti čakajúcej hrozbe. Ako schádza po schodoch, postupne zrýchľuje krok. Chvíľu nato už uteká. Osamelý bežec sa vnára do mŕtvolne pustej ríše bez pána.
***
Alak uháňa akoby utekal pred smrťou, no on sa jej v skutočnosti rúti oproti. Keby sa obzrel, všimol by si, že kupole veží sa odklopili a do priestoru sa vysunuli hrozivo vyzerajúce hlavne diel. Ale on to nespraví; nepozrie sa, sústredí sa iba na to, aby čo najrýchlejšie prekonal poničenú zem. Predvádza bežecký slalom okolo železobetónových bariér, podlieza pole žiletkového drôtu, preskakuje kráter, prelieza oceľové zábrany, kĺže sa po svahu do priekopy... a vynára sa na jej druhej strane.
Je sotva v polovici, keď si uvedomí, že pomedzi prekážky si pozvoľna, ale nezadržateľne razia cestu Smaragy – zvláštne kryštalické bytosti, ktorým dali pre ich podobnosť so vzácnymi drahými kameňmi takéto priliehavé a zvučné meno. Sú síce neobratné a nemotorné, ale tento hendikep dokážu veľmi dobre vykompenzovať výbojmi dosiaľ neidentifikovanej energie, ktorú vedia vyslať až do vzdialenosti niekoľkých desiatok metrov. Neodolá im žiadna hmota, jedno či organická, či anorganická. Len tá neživá vydrží podstatne dlhšie vzdorovať rozkladu. Voľným okom viditeľné, avšak nehmotné línie sýtozelenej farby, ktoré usmerňujú z čudesných výrastkov, a ktoré môžu vzdialene pripomínať úponky popínavých rastlín, sa omotajú okolo obete a tej potom niet pomoci.
Práve teraz by potreboval pomoc on. Konečne nahliadne cez rameno a okamžite zaľahne do jednej z nespočetných priehlbín. Zásah prichádza práve včas! Najprv bližšie, potom čoraz ďalej od neho bičuje pôdu smrtiace krupobitie, ktoré likviduje všetko, čoho sa dotkne. Nie je to presná ostreľovačská práca, ale naopak dunivý ohňostroj plazmy, ktorý má Alakovi vyčistiť cestu. V apokalyptickom besnení dopadá salva za salvou. Keď naostatok delostrelectvo stíchne, rozprestiera sa pred ním len pustá mesačná planina.
– Muselo to zájsť až tak ďaleko? – kladie si v duchu oneskorenú a už dlhšiu dobu zbytočnú otázku.
– Zdecimovali nás, no boli sme to my, kto to celé začal... Táto chvíľa ale nie je vhodná pre spytovanie svedomia. Čas uteká a ja musím tiež! – povzbudzuje sa.
Keď nakoniec prekoná územie nikoho, lapá po dychu, ale do tajuplného a čarokrásneho kráľovstva Smaragov vstupuje s neochvejným odhodlaním. Tu počká, kým si ho nevezmú. Je dostatočne ďaleko, aby sa vírus z jeho hnijúceho tela nedostal na základňu. Nie, bude sa šíriť len medzi nenávidenými mimozemskými tvormi. Odovzdajú si ho medzi sebou, keď sa začnú zhlukovať do nepochopiteľných štruktúr a budú spoločne vytvárať komplikované zostavy; oddávať sa tým nezrozumiteľným úkonom, ktoré ich často vidno prevádzať. Aspoň taký bol plán a on sa má postarať o to, aby nezlyhal.
– Tak poďte! Stojím tu pred vami tak, ako som bol stvorený. Som človek-fénix povstávajúci z popola!
Načahujú sa po ňom energetické vlákna. Nezakolíše. Počas rituálu zrodenia dal sľub. Zložil prísahu. Nezaspätkuje, namiesto toho vypne hruď a vtáčie krídla sa rozprestrú.
Vlákna sa ho dotknú a on zaváha.
Premkne ho bolesť.
Prestúpi ho strach.
Opantajú ho výčitky.
Zaprosí o nádej.
– Moja žena, deti na ďalekej Terre. Neuzriem viac svoj domov? Nikdy sa už nestretneme?! Ja nechcem zomrieť!!!
Zelenavé úponky mu vnikajú v mieste tetovania do útrob. Je v agónii, zachváti ho kŕč.
– Och, Veľký fénix, tá bolesť! Zaslúžim si to... Odpusťte. Odpusťte, veď koľkých z vás som zabil? Vy len hľadáte potravu, to my vás ničíme pre zisk z drahých kameňov. Odpusťte.
***
Muža preberú fialového lúče, čo mu svietia priamo do tváre. Slnko stojí v nadhlavníku a to znamená, že v bezvedomí musel stráviť mnoho hodín.
– Ja žijem? – pýta sa nahlas samého seba a neveriacky sa ohmatáva.
– Nezahubili ma, namiesto toho mi darovali život. Aká veľká je ich moc? A aké tajomstvá môžu ešte skrývať? – udivene uvažuje.
– Druhýkrát som sa narodil. Ako bájny fénix.
Pozrie sa smerom k základni a pred jeho očami vyvstane úchvatná a zároveň hrôzostrašná scéna: kryštálové bytosti sú takmer všade a materiál budov sa doslova rozpadá v sústredenom nápore smaragdovej žiary.
– Nedodržal som sľub, porušil som prísahu. Zradil som. Cúvol som pred smrťou a tak som vás obetoval. Vymenil som vás za pár dní života, za pár dní, počas ktorých si môžem spytovať svedomie. Bez vás, bez základne, bez potravín umriem tak či tak.
Alakovi steká po líci slza. Plače, no popritom sa smeje temným, chrapľavým smiechom. Načo to všetko bolo? Azda nato, aby sa ospravedlnil? Je to málo? Je to veľa?
Sadá si na päty a zatvára oči. Hlavou mu prebleskujú pálčivé myšlienky.
Aká je cena života?
A aká je cena pravdy?
Smrti vždy čelíš len ty sám, nikto ti nepomôže.
A potom odrieka mocnú mantru, ktorej zmysel napokon pochopil.
– Smrť je narodením. Smrť je narodením. Smrť je narodením... a spánok prebudením.
Goran
Som priateľ zvierat, nie som pyšný na to, že som človek, ako mnohí iní ľudia. Chcel by som byť vtáčikom, ale zaľubujem sa do mačiek.
Vo fantastike hľadám mýtopoetiku, odraz dokonalej krásy, ktorá nie je z tohto sveta, pocit zázračna a večnú túžbu po dobrodružstve.
Diskusia
Veles
Zase začínam s komentovaním :D Dobrá prvá poviedka, páčila sa mi. Príbeh bol zaujímavý, aj keď osobne som tipoval iný koniec, ale to je v podstate jedno, tento je lepší. Čo sa gramatiky týka nemám ani čo asi vytknúť, až na to, akým štýlom si sa rozhodol označiť priamu reč. Je to zaujímavé, a dá sa to aj tak, ale ja som asi zástanca klasických úvodzoviek :D A tá tvoja umelecká reč bola dosť dobrá, zapasovalo to sem.
01.11.2022
Zase začínam s komentovaním :D Dobrá prvá poviedka, páčila sa mi. Príbeh bol zaujímavý, aj keď osobne som tipoval iný koniec, ale to je v podstate jedno, tento je lepší. Čo sa gramatiky týka nemám ani čo asi vytknúť, až na to, akým štýlom si sa rozhodol označiť priamu reč. Je to zaujímavé, a dá sa to aj tak, ale ja som asi zástanca klasických úvodzoviek :D A tá tvoja umelecká reč bola dosť dobrá, zapasovalo to sem.
01.11.2022
Arcey
Mám z tejto poviedky rozporuplné pocity, na jednej strane to malo dobrú atmosféru a myšlienkové pochody hlavnej postavy, na druhej strane som bol často stratený. Kde sa to odohráva? Vo vesmíre, či na planéte? A vôbec som nepochopil, že sa mu to nepodarilo, veď ho predsa zabili... Tá scéna z auly mi tiež nesadla. Poviedka celkom dobre odsýpa, ale veľa viet mi prišlo krkolomných a zbytočne dlhých. Pri tých akčnejších scénach by sa hodili úderné, krátke vety. Chýb som zopár našiel, ale nič hrozné, viac mi vadilo časté používanie príčastia. Každopádne, príbeh by si zaslúžil dlhší rozsah.
01.11.2022
Mám z tejto poviedky rozporuplné pocity, na jednej strane to malo dobrú atmosféru a myšlienkové pochody hlavnej postavy, na druhej strane som bol často stratený. Kde sa to odohráva? Vo vesmíre, či na planéte? A vôbec som nepochopil, že sa mu to nepodarilo, veď ho predsa zabili... Tá scéna z auly mi tiež nesadla. Poviedka celkom dobre odsýpa, ale veľa viet mi prišlo krkolomných a zbytočne dlhých. Pri tých akčnejších scénach by sa hodili úderné, krátke vety. Chýb som zopár našiel, ale nič hrozné, viac mi vadilo časté používanie príčastia. Každopádne, príbeh by si zaslúžil dlhší rozsah.
01.11.2022
Martin Chabada
Príbeh samotný - jednotlivec sa obetuje v prospech kolektívu, je starší ako samotné ľudstvo (robia to aj niektoré zvieratá).
Otvorený záver je super, aj tá filozofia okolo neho. Vadilo mi veľa patetickosti, chcelo by to trochu poľudštiť. Napríklad nejakými nadávkami. :-) Zo štylistického hľadiska by som skrátil vety a časť popisov nahradil dialógmi.
Celkovo sa mi poviedka páčila.
02.11.2022
Príbeh samotný - jednotlivec sa obetuje v prospech kolektívu, je starší ako samotné ľudstvo (robia to aj niektoré zvieratá).
Otvorený záver je super, aj tá filozofia okolo neho. Vadilo mi veľa patetickosti, chcelo by to trochu poľudštiť. Napríklad nejakými nadávkami. :-) Zo štylistického hľadiska by som skrátil vety a časť popisov nahradil dialógmi.
Celkovo sa mi poviedka páčila.
02.11.2022
Olex
Ahoj,
príbeh ma zaujal. Páčil sa mi nápad so Smaragdovými bytosťami. Nerozumiem koncu. Vírus je do muža vložený laboratórne, prečo teda nezahubí nepriateľov tak, ako bolo čitateľovi ozrejmené pri jeho aplikácii? Ak má na vírus nejaký vplyv i vôľa jeho nositeľa, malo by to tam byť uvedené.
02.11.2022
Ahoj,
príbeh ma zaujal. Páčil sa mi nápad so Smaragdovými bytosťami. Nerozumiem koncu. Vírus je do muža vložený laboratórne, prečo teda nezahubí nepriateľov tak, ako bolo čitateľovi ozrejmené pri jeho aplikácii? Ak má na vírus nejaký vplyv i vôľa jeho nositeľa, malo by to tam byť uvedené.
02.11.2022
Goran
Ahojte, vďaka za milé slová i konštruktívnu kritiku, to si vážim. Ospravedlňujem sa, že z pôvodne veľmi aktívneho prispievateľa aj diskutéra som sa takmer celkom stiahol do úzadia (momentálne ani nepíšem, toto všetko sú trošku staršie práce, ktoré upravujem a posielam), snáď časom - a nie až tak za dlho - sa opäť do toho pustím s vervou a budem sa na stránkach sci-fi.sk objavovať viditeľnejšie.
Príbeh i záver som koncipoval tak, aby si ho mohol podľa seba dotvoriť čitateľ, položil som predovšetkým otázku, odpoveď nie je explicitne prítomná, ani smrť odpovede nedáva, sama ich nevie. Odpovedať musí každý sám za seba, v smrti si napokon len TY sám. Ale nie je to tak, že ani autor netušil, čo vlastne chce, ba ani to nemienim zahovoriť tým, že je to ako symbolistická lyrická báseň, ktorú si musí každý dešifrovať subjektívne pre seba a podľa seba. Samozrejme, že som mal v hlave jasné riešenie konfliktu, konečné rozuzlenie. Informácie v texte aj sú prítomné, ale niečo je len letmo zmienené, dačo iné naznačené, viem, čitateľovi to neuľahčujem, takže to môže niekomu pripadať menej zrozumiteľné. Ospravedlňujem sa za doslovný výklad (varujem tých, čo ešte príbeh nečítali pred vyzradením záveru).
Hlavný hrdina sa z ideových aj altruistických dôvodov rozhodne pre sebaobetu. Potlačí pud sebazáchovy a pomôže mu v tom ako aj jeho naturel, tak i ideológia ktorej verí a mýtus/archetyp s ktorým sa stotožňuje. Všetci sme však len ľudia, tvárou v tvár smrti zakolíše aj ten najstatočnejší, najmä ak má niekoho, koho miluje a kto zas miluje jeho ("Moja žena, deti na ďalekej Terre". - Zemi - "Za výhonok ľudstva snažiaci sa uchytiť na divokej a nepriateľskej planéte." (áno, príbeh sa odohráva kdesi ďaleko počas kolonizácie vesmíru na nepomenovanej planéte)). Vo chvíli absolútneho konca a bezprostredného zániku sa môže stať i dovtedy nemysliteľné: prehodnocovanie vlastných motívov, pochybnosti, spytovanie svedomia, zmena názorov, dokonca bezprostredný, okamžitý prerod, najmä ak nie je bezcharakterným človekom.
Po tom, čo sa prebudí, metaforicky znovuzrodí, zisťuje, že žije - Smaragy ho nezabili práve pre jeho pokánie - darovali mu život. Teda nielenže ho neusmrtili, aj ho vyliečili z nákazy a samotný vírus sa v pôsobení na ich organizmus ukázal ako neúčinný, respektíve, tak hypotetizuje sám hrdina, Smaragy majú netušené schopnosti (liečenia) a pýta sa, aká je vlastne podstata, a aké sú možnosti týchto bytostí, ktorých sa ani poriadne neunúvali spoznať, namiesto toho rovno začali pľundrovať krajinu a viesť s nimi vojnu...
Katarzia je však pre hrdinu dvojnásobne trpká, pretože tak či tak nemôže sám, bez pomoci, na planéte dlho prežiť. Jeho druhý život tak bude mať len krátke trvanie, navyše si uvedomuje, že zlyhal, že de facto zradil svojich ľudí. Napokon ani nezachránil kolonistov, a ani sám seba.
Ale azda to predsa len zbytočné nebolo, pretože mal možnosť skutočne spoznať hĺbku svojho charakteru a to, čo sa raz stalo, čo spravil, kam až siahol a čo tam našiel - to sa neodstane, to mu už nikto nevezme. Ako to v iniciačných príbehoch býva, musel prejsť zdanlivou, alegorickou smrťou, aby objavil svoj potenciál, aby sa stal skutočným Človekom (a to môžeme len cez priznanie si chýb, cez zostup do hĺbok vlastného vnútra, cez prerod). Vedomý si toho, čo musí nastať, pripravuje sa v závere na, už neodvratnú, fyzickú smrť. Príbeh sa končí tam, kde sa začal, ale vlastne nemá koniec, tak ako naznačuje legenda o fénixovi. Pretože smrť nie je koncom, ale prechodom, taká je aj podstata viery toho človeka (možno i ľudí budúcnosti všeobecne). Takže aj keď je ťažké prijať materiálny koniec, nie je sa vlastne čoho báť, smrť je bránou, je transformáciou. Život je ako bájny fénix povstávajúci z popola. Je v neustálej premene, stále akoby zaniká, ale nikdy nezanikne celkom, jeho predpokladom je totiž on sám - život dáva život životu - zaisťuje si tak nekonečnosť. A či už je to myslené ako doslovná vierouka alebo hoc len ako podobenstvo, nebolo to zbytočné. Napokon zomiera ako dobrý človek.
Ďakujem. A prajem vám veľa zábavy i napätia v tomto kole poviedok a tiež veľa osobných tvorivých úspechov.
02.11.2022
Ahojte, vďaka za milé slová i konštruktívnu kritiku, to si vážim. Ospravedlňujem sa, že z pôvodne veľmi aktívneho prispievateľa aj diskutéra som sa takmer celkom stiahol do úzadia (momentálne ani nepíšem, toto všetko sú trošku staršie práce, ktoré upravujem a posielam), snáď časom - a nie až tak za dlho - sa opäť do toho pustím s vervou a budem sa na stránkach sci-fi.sk objavovať viditeľnejšie.
Príbeh i záver som koncipoval tak, aby si ho mohol podľa seba dotvoriť čitateľ, položil som predovšetkým otázku, odpoveď nie je explicitne prítomná, ani smrť odpovede nedáva, sama ich nevie. Odpovedať musí každý sám za seba, v smrti si napokon len TY sám. Ale nie je to tak, že ani autor netušil, čo vlastne chce, ba ani to nemienim zahovoriť tým, že je to ako symbolistická lyrická báseň, ktorú si musí každý dešifrovať subjektívne pre seba a podľa seba. Samozrejme, že som mal v hlave jasné riešenie konfliktu, konečné rozuzlenie. Informácie v texte aj sú prítomné, ale niečo je len letmo zmienené, dačo iné naznačené, viem, čitateľovi to neuľahčujem, takže to môže niekomu pripadať menej zrozumiteľné. Ospravedlňujem sa za doslovný výklad (varujem tých, čo ešte príbeh nečítali pred vyzradením záveru).
Hlavný hrdina sa z ideových aj altruistických dôvodov rozhodne pre sebaobetu. Potlačí pud sebazáchovy a pomôže mu v tom ako aj jeho naturel, tak i ideológia ktorej verí a mýtus/archetyp s ktorým sa stotožňuje. Všetci sme však len ľudia, tvárou v tvár smrti zakolíše aj ten najstatočnejší, najmä ak má niekoho, koho miluje a kto zas miluje jeho ("Moja žena, deti na ďalekej Terre". - Zemi - "Za výhonok ľudstva snažiaci sa uchytiť na divokej a nepriateľskej planéte." (áno, príbeh sa odohráva kdesi ďaleko počas kolonizácie vesmíru na nepomenovanej planéte)). Vo chvíli absolútneho konca a bezprostredného zániku sa môže stať i dovtedy nemysliteľné: prehodnocovanie vlastných motívov, pochybnosti, spytovanie svedomia, zmena názorov, dokonca bezprostredný, okamžitý prerod, najmä ak nie je bezcharakterným človekom.
Po tom, čo sa prebudí, metaforicky znovuzrodí, zisťuje, že žije - Smaragy ho nezabili práve pre jeho pokánie - darovali mu život. Teda nielenže ho neusmrtili, aj ho vyliečili z nákazy a samotný vírus sa v pôsobení na ich organizmus ukázal ako neúčinný, respektíve, tak hypotetizuje sám hrdina, Smaragy majú netušené schopnosti (liečenia) a pýta sa, aká je vlastne podstata, a aké sú možnosti týchto bytostí, ktorých sa ani poriadne neunúvali spoznať, namiesto toho rovno začali pľundrovať krajinu a viesť s nimi vojnu...
Katarzia je však pre hrdinu dvojnásobne trpká, pretože tak či tak nemôže sám, bez pomoci, na planéte dlho prežiť. Jeho druhý život tak bude mať len krátke trvanie, navyše si uvedomuje, že zlyhal, že de facto zradil svojich ľudí. Napokon ani nezachránil kolonistov, a ani sám seba.
Ale azda to predsa len zbytočné nebolo, pretože mal možnosť skutočne spoznať hĺbku svojho charakteru a to, čo sa raz stalo, čo spravil, kam až siahol a čo tam našiel - to sa neodstane, to mu už nikto nevezme. Ako to v iniciačných príbehoch býva, musel prejsť zdanlivou, alegorickou smrťou, aby objavil svoj potenciál, aby sa stal skutočným Človekom (a to môžeme len cez priznanie si chýb, cez zostup do hĺbok vlastného vnútra, cez prerod). Vedomý si toho, čo musí nastať, pripravuje sa v závere na, už neodvratnú, fyzickú smrť. Príbeh sa končí tam, kde sa začal, ale vlastne nemá koniec, tak ako naznačuje legenda o fénixovi. Pretože smrť nie je koncom, ale prechodom, taká je aj podstata viery toho človeka (možno i ľudí budúcnosti všeobecne). Takže aj keď je ťažké prijať materiálny koniec, nie je sa vlastne čoho báť, smrť je bránou, je transformáciou. Život je ako bájny fénix povstávajúci z popola. Je v neustálej premene, stále akoby zaniká, ale nikdy nezanikne celkom, jeho predpokladom je totiž on sám - život dáva život životu - zaisťuje si tak nekonečnosť. A či už je to myslené ako doslovná vierouka alebo hoc len ako podobenstvo, nebolo to zbytočné. Napokon zomiera ako dobrý človek.
Ďakujem. A prajem vám veľa zábavy i napätia v tomto kole poviedok a tiež veľa osobných tvorivých úspechov.
02.11.2022
Veles
Goran, normálne mi chýbali tieto tvoje siahodlé komentáre :D Aj som si myslel že ho vyliečili a darovali mu "nový" život. Pekne vysvetlené.
02.11.2022
Goran, normálne mi chýbali tieto tvoje siahodlé komentáre :D Aj som si myslel že ho vyliečili a darovali mu "nový" život. Pekne vysvetlené.
02.11.2022
Ray Janonoff
Mne sa to páčilo, výnimočne celé, ak si spomínam na Goranove poviedky. Spojenie pátosu obety za všetkých s opevneniami prvej svetovej (kde život nemá zmysel) a malým, zato rozhodujúcim zaváhaním, pretože každá živá bytosť chce žiť... veľmi dobre. Možno trochu viac blata, alebo prízemne mysliaci spoločník, ktorý tiež musí zomrieť, hoci sa neprihlásil - to by asi urobilo kontrast, ale to len premýšľam.
Na margo opevnení - ak nepriateľa zastavuje akákoľvek neživá hmota, načo práve ježky a dračie zuby? Znejú lepšie, ale viac by fungovala železobetónová stena, najlepšie niekoľkometrová a niekoľkonásobná, nie? Len detail:)
Spomeniem neúvodzovky, keďže sme ich riešili nedávno pri nesúťažnej poviedke - tuto majú pekne prehľadnú formu, absolútne nevadia.
03.11.2022
Mne sa to páčilo, výnimočne celé, ak si spomínam na Goranove poviedky. Spojenie pátosu obety za všetkých s opevneniami prvej svetovej (kde život nemá zmysel) a malým, zato rozhodujúcim zaváhaním, pretože každá živá bytosť chce žiť... veľmi dobre. Možno trochu viac blata, alebo prízemne mysliaci spoločník, ktorý tiež musí zomrieť, hoci sa neprihlásil - to by asi urobilo kontrast, ale to len premýšľam.
Na margo opevnení - ak nepriateľa zastavuje akákoľvek neživá hmota, načo práve ježky a dračie zuby? Znejú lepšie, ale viac by fungovala železobetónová stena, najlepšie niekoľkometrová a niekoľkonásobná, nie? Len detail:)
Spomeniem neúvodzovky, keďže sme ich riešili nedávno pri nesúťažnej poviedke - tuto majú pekne prehľadnú formu, absolútne nevadia.
03.11.2022
ama_rilla
Tvoja poviedka v tomto kole sa mi páčila o dosť viac než tá v minulom. Páči sa mi, ako je príbeh zarámcovaný dvoma podobnými obrazmi na začiatku aj na konci. Trochu mi vadí, že sa veľa informácií dozvedáme len z prerozprávania, opisu. Takisto by sa mi asi páčilo, keby hlavná postava trochu viac so sebou bojovala. Ale inak to bola dobrá poviedka.
05.11.2022
Tvoja poviedka v tomto kole sa mi páčila o dosť viac než tá v minulom. Páči sa mi, ako je príbeh zarámcovaný dvoma podobnými obrazmi na začiatku aj na konci. Trochu mi vadí, že sa veľa informácií dozvedáme len z prerozprávania, opisu. Takisto by sa mi asi páčilo, keby hlavná postava trochu viac so sebou bojovala. Ale inak to bola dobrá poviedka.
05.11.2022