Vlčia hlava

Gerhard, rytier Čierneho rádu, je na stope nečistému démonovi, ktorý tyranizuje okolitú krajinu a preto urobí všetko, aby zastavil smrť nevinných a pomstil ich. Zbožná duša nebude na tento boj úplne sama, vo vnútri skrýva viac, ako je vidieť na prvý pohľad a bude musieť čeliť aj neviditeľnému boju.
Filmová história scifi
Za zasneženým pahorkom stál dub a na jednom z konárov metelica hompáľala telom, akoby to bola iba handrová bábika. Gerhard zastavil pod vŕškom, zadíval sa na obesenca a pokračoval k záveju.
Mŕtvy sa mu zdal povedomý. Zblízka uvidel obnažené lícne kosti, zhnité zuby a obhryzený nos, oči pripomínali bezodné studne. Zosadol zo žrebca, prešiel k mŕtvole a dôkladne si poprezeral nahé telo. Keď ho spoznal, prežehnal sa a krátko pomodlil.
„Dlho tu visíš, Manfred?”
Zadul vietor, uchopil plášť a odhalil čiernu tuniku s krížom na prsiach. Rytier odsedlal oba kone a zložil vaky s jedlom na zem. Závej sa mu nepáčil, ale široko ďaleko nenašiel vhodnejší úkryt pred snehovou búrkou.
– Čo sa chystáš robiť, kresťan? – zadunel hlas v rytierovej hlave. – Zastaviť sa na obed a zajesť sušeného mäsa? Nemohol si vybrať lepšie miesto.
Gerhard ten hlas nenávidel. Stiahol si kapucňu, zložil hrncovu prilbu a meč oprel o kmeň. Rozbalil pokrývky a prehodil ich cez chrbát koní, aby zabránil podchladeniu zvierat.
– Kone sú unavené a búrka silnie, treba nám oddýchnuť, – odpovedal s nevôľou.
– Hovoril som ti, aby si sa nepreceňoval, – povedal hlas. – Uplynul iba deň odkedy nás prepadli a prišiel si o panoša...
– Nepripomínaj, démon, – prerušil ho Gerhard a zadíval sa na rukáv krúžkovej košele. Zišlo by sa vydrhnúť ju pemzou a olejom.
– Áno, – prisvedčil studený hlas, – budeš si musieť pomôcť sám. V tejto Alahom zabudnutej pustatine nenájdeš nikoho, kto by to urobil za teba.
„Mlč už!” vykríkol Gerhard do metelice. „Nemám náladu na tvoje poučovanie.”
Démon poslúchol a rytier sa tak mohol zamyslieť nad predošlými udalosťami. Od rána natrafil na šiestu mŕtvolu, prvých päť našiel pod prevráteným rebrinákom v úžľabine blízko cesty. Zabalil ich do plátna zo strechy vozu a prikryl kameňmi, ale ani tak sa nezbavil desivého pohľadu.
Pohľadu na malé dievčatko s mŕtvymi, doširoka otvorenými očami.
Po hrdlorezoch pátral dlhé mesiace a keď na nich konečne natrafil, prepadli ho zo zálohy. Medzi miestom, kde mu zabili panoša a úžľabinou nebola veľká vzdialenosť, obe skupiny museli patriť do jednej svorky. Nemohla to byť náhoda.
Gerhard sa každým dňom blížil k zlosynovi, ktorého pán Sibering prehlásil za Vlčiu hlavu a od toho okamihu ho odsúdil na smrť. Ktokoľvek mohol hrdloreza beztrestne zabiť a po kupeckej ceste by sa znovu rozprúdil čulý ruch. Sedliaci hovorili o mužovi s rohatou hlavou, o divom Kozorohovi s družinou temných služobníkov a nad rečami o vlkovi iba mávali rukou. Pre nich bol diablom.
Gerhard povestiam neveril. Bez strachu pokračoval v ceste do hôr, ale teraz ho zastavila víchrica a neostávalo mu nič iné ako niekde prečkať snehové besnenie. Sadol si na deku, oprel o strom, vetrisko mu šľahalo do tváre a vlasy viali akoby do nich fúkal Boh. Zavrel oči a zaspal.
* * * * *
Michal pozoroval muža z úkrytu medzi húštinou a voňavými jedľami. Zo susedného pahorka mal dobrý výhľad na nehybného rytiera a vietor fúkal k nemu, takže kone chlapcov pach nezachytili.
Zdalo sa mu, že chlap spí. Už raz stretol križiakov, prišli na mohutných koňoch, celí v čiernom s telami zabalenými v oceli a bez milosti vydrancovali celú dedinu odkiaľ pochádzal. Aj tento rytier vyzeral drsne a nebezpečne.
Bude lepšie, ak sa vráti k sestre. Netúžil potom, aby na nich muž cestou natrafil. Obídu pahorok širokým oblúkom, tak aby mali istotu, že mu neskrížia cestu a stratia sa nepozorovane v lese. Problémov mali viac ako dosť, ďalšiemu sa mohli vyhnúť.
Chlapec sa dlho nezdržiaval, opatrne zošuchol zo svahu a zmizol v údolí medzi pahorkami. Ledva rozoznal svoje stopy, našťastie, sestru nechal neďaleko a čoskoro ju našiel.
Barbora ležala schúlená pod dekami na vlčej kožušine. Huňatá koža patrila k včerajšiemu úlovku a okrem nej Michal ukradol pár suchárov, dve jačmenné placky, slaninu, vyúdeného pstruha, med, čutoru, hrdzavý nôž i niekoľko jabĺk.
Musel ju zobudiť. Hádam nabrala dostatok síl na ďalší pochod.
Kľakol si k nej a vtedy zistil, aká sa stala pohroma. Barbora včera lačno zahryzla do placky a hneď ju vyvrátila, no zato kým bol na prieskume, pojedla všetko, čo ukradol a nič nenechala. Michal sa nečudoval, do včerajšieho večera hladovali viac ako týždeň.
Keby mu obživu zhltol hocikto iný, uštedril by mu pár buchnátov a kopancov, ale sestru miloval. Vzdychol si a vstal. Bez stravy nemohli pokračovať, nezvládli by to a zamrzli by niekde po ceste.
Chlapec vedel o niekom, kto bol na blízku a mal pri sebe jedlo. Neostávalo mu nič iné, ako skúsiť šťastie, aj keď sa tomu chcel vyhnúť a bolo to nebezpečné. Otočil sa a vyrazil naspäť k rytierovi.
* * * * *
Chlapcovi sa podarilo dostať nepozorovane až k dubu, kým jeden z koní vyplašene nezafŕkal a prezradil ho.
– Útočia na nás!, – zobudil Gerharda démon.
Michal vyskočil spoza stromu a chňapol po vakoch. Zmocnil sa ich, bol o chlp rýchlejší ako zo sna vytrhnutý rytier. Gerhard minul a zaryl nos do záveja, okamžite však stál na nohách a rozbehol sa okolo stromu za zlodejom.
Vraník sa vzoprel na zadné, rytier rýchlo skrčil hlavu a vyhol sa predným kopytám. Do divočiny zaznelo divoké erdžanie. Gerhard obehol závej a skočil. Podrazil zlodejovi nohy, vrhol sa na neho a úderom zovretej päste do temena poslal chlapca do ríše chmúr a bolesti.
– Pekný úder, kresťan.
Keď sa Michal prebral, pocítil prenikavú bolesť v hlave. Zbadal obesencovu lebku pokrytú zvyškami kože a vlasov. Zľakol a posadil sa. Metelica doznela. V chlapcovej hlave sa všetko okamžite zrovnalo, ale na krku pocítil chladnú čepeľ skôr ako stihol vyskočiť a vziať nohy na plecia.
„Ani sa nepokúšaj ujsť, chlapče,” povedal Gerhard a zavrtel hlavou. „Podrezal by som ťa rýchlejšie, ako si dokážeš predstaviť. Lupičov ako si ty väčšinou vešajú na strom. Poviem ti, máloktorý má dlhý život.”
Michal sa na muža s mečom zamračil. Popolavú tvár poznačila únava, v modrých očiach horel zvláštny jas a telo mladého rytiera stálo strnulo. Gerhard začul podozrivý zvuk a otočil hlavou k lesu. Nad rytierovým zohaveným uchom chlapec skrčil nos.
„Nie som lupič, pane,” bránil sa Michal. „Iba obyčajný tulák s prázdnym žalúdkom.”
„Ak si bol hladný, prečo si neprišiel s dobrým úmyslom požiadať o jedlo, ale chcel si ma okradnúť?”
„A...” zaváhal chlapec. „No... vlastne... patríte medzi Čiernych...”
„Bojíš sa ma?”
Michal neodpovedal. Rytier sklonil čepeľ meča a pozoroval chyteného zlodeja, v chlapcových očiach postrehol tieň strachu.
„Volám sa Gerhard,” povedal. „Pod čiernou tunikou nie sme všetci rovnakí. Udrel som ťa silno? Môžeš vstať?”
„Môžem.”
Podal chlapcovi ruku, pevne ju zovrel a pomohol mu postaviť sa. Prezrel útlu hlavu, ale v hustých čiernych vlasoch nepostrehol žiadnu krv.
„Máš tvrdú lebku,” zasmial sa Gerhard. „Dúfam, že ju nebudem musieť udrieť ešte raz. Dokážem ovaliť aj silnejšie, ak musím. Povedz, patríš medzi kozorohových mužov?”
„Nie.”
„Ako ma presvedčíš, aby som ti uveril?”
„Nijako, pane. Ani pod chudobnou košeľou nie sme všetci rovnakí.”
Gerhard odhalil zuby, chlapec sa mu páčil. „Máš pravdu,” prisvedčil a na znak dôvery odložil meč stranou a posadil sa. „Ak by si chcel, môžeme si zajesť spoločne.”
„Prečo by ste to robili, pane? Chcel som vás okradnúť.”
Rytier vytiahol nôž, rozbalil vaky so solenou bravčovinou a zarezal do balíka s mäsom. Zodvihol pohľad ku chlapcovi.
„Kto si?”
„Michal, pane.”
„Vieš, kto je kozoroh? Kde ho nájdem?”
Michal prikývol. „Áno, počul som o ňom šialené povesti, ale netuším, kde sa ukrýva. Nie som v tomto kraji dlho, iba tadiaľto prechádzam.”
„Chceš povedať, utekáš, nie? Poznám podobné typy ako si ty, na svojich cestách som ich stretol stovky. Bez domova, bez rodičov, na úteku zo služby, či prenasledovaný. Máš šťastie, že si stretol mňa a nie niekoho iného, nie všetci dokážeme súcitiť s neblahým osudom poddaných.”
Michal zmĺkol. Gerhard hádal správne, dôkladne si chlapca poprezeral a potom ho ponúkol sadnúť si k nemu.
„Na moje dôvody nemusíš byť zvedavý. Ak nechceš, môžeš slobodne odísť. Nebudem ťa naháňať, na to som príliš unavený. Dávam ti moje slovo, si voľný. Hladnému sa ale uteká ťažšie, nemám pravdu?”
„Pane, vážim si vašu pohostinnosť,” povedal pomaly Michal akoby hľadal vhodné slová. „Neviem ako by som sa vám odmenil, nemám ani deravý groš.”
– Nie sme tu sami, – vstúpil démon do rozhovoru. – Pozri za chlapca.
Gerhard poslúchol. V neďalekej húštine sa objavili špinavé vlasy, roztrhané šaty a smutné oči. Chlapec sa síce neotočil, ale rytier zbadal, že tulák vie koho má za chrbtom.
„Niečo vymyslíme,” povedal Gerhard. „Cestou som stratil panoša, potreboval by som sa postarať o pár vecí. Mám dostatok jedla pre všetkých troch.”
„Prosím?” predstieral prekvapenie Michal. „Nerozumiem vám, pane. Nechajte ma odísť a ja sa vám viac nebudem pliesť do cesty.”
„Michal, skôr ako začneš so svojimi povinnosťami,” naklonil sa k nemu rytier a ukázal priamo na zašpinené dievča, „zavolaj na ňu, určite sa rada zohreje pri ohni.”
* * * * *
Pred zotmením dorazili do dediny dva kone a traja jazdci. Osada sa rozprestierala na úpätí hôr, blízko borovicovej hory, s ľadovými štítmi nad hustým zasneženým lesom. Gerhard spokojne cválal na vraníkovi medzi domcami a zastavil pred hostincom, postavenom z kameňov, slamy a dreva. Príchod cudzincov podozrievavo sledovalo niekoľko dedinčanov.
Michal zosadol z valacha, priskočil k vraníkovi a rytier mu podal sestru. Gerhard zoskočil, odopol meč a prehodil si vaky cez plece. Z chalupy pribehol paholok, zobral kone za uzdu a odviedol ich kamsi za dom. Všetci traja podišli ku dverám do hostinca, nad ich hlavami sa vo vetre hojdal vývesný štít so zlatým parohom
Zavŕzgali pánty.
Miestnosť páchla husacinou, zoškvareným tukom a vypálenými sviečkami, vládlo tu pološero a z kútov tiahla zima. Medzi otlčenými stolmi zívala prázdnota. Z ohniska v strede vychádzal slabý prúžok dymu a strácal sa v úzkom strešnom otvore, cez ktorý padali dnu snehové vločky. Hneď ako vstúpili, zbadal Gerhard pod strechou červené oči. Mačka lenivo pozorovala hostí a kývala chvostom na pozdrav.
Gerhardovi sa nepáčil chlad, aký tu vládol a namosúrene prehrabal kutáčom pahrebu, niekoľko žeravých uhlíkov zasyčalo a zhaslo. Michal so sestrou sa uvelebili za stolom blízko ohniska a zvedavo skúmali vybavenie hostinca.
Z kuchyne šuchtavo pribehol krčmár. Rytier ako hosť znamenalo peniaze a muž s bielym krížom na prsiach vyzeral, že bude mať čím zaplatiť.
„Volám sa Unter. Čo pre vás môžem urobiť, urodzený?”
Gerhard oprel meč o lavicu a nadvihol obočie. „Toho urodzeného si odpusť, krčmár. Nie som šľachtic, iba vojak. Vidíš toto dievča,” ukázal na Barboru, „je premrznutá. Potrebuje hrnček teplého mlieka, deku, jedlo, suché šaty – všetko prines. O peniaze si nemusíš robiť starosti, zaplatím pri odchode a ak budem spokojný, dočkáš sa bohatej odmeny.”
„Pane, odpusťte, radšej by som bol keby ste zaplatili vopred...”
„Ponáhľaj sa,” zahriakol ho Gerhard, „a nepokúšaj moju trpezlivosť. A prilož na oheň, neprišli sme sem zamrznúť.”
Hostinský sa vytratil do kuchyne, kde sa ozvali zvuky hádky, krik a buchnáty. Namiesto krčmára prišiel paholok a prikročil k ohnisku, aby priložil polená na oheň. Gerhard si odopol biely plášť a prehodil ho cez prikrčenú dievčinu, silnými rukami jej pošúchal skrehnuté ramená a chrbát. Michal mlčky poďakoval očami.
Odkedy dorazili do osady, chlapec bol veľmi nervózny a vyplašene pozeral zo strany na stranu. Gerhard sa ho cestou nevypytoval odkiaľ, či pred kým utekajú. Mal ale isté podozrenie a nebol sám.
– Nemal by si tomu chlapcovi tak slepo dôverovať. Niečo pred nami skrýva.
Gerhard prevrátil oči, tvár ukryl v dlaniach a zaklonil hlavu, ako keby sa modlil. Keby Michal tušil s kým sa v skutočnosti rozpráva, rozhodne by sa neusmieval.
– Démon, mohol by si mi preukázať jednu službu?
– Počúvam, – odvetil ľadový hlas. – Čím ti môžem poslúžiť?
– Buď ticho.
Pri stole sa pristavil hostinský s jedlom v hlinených miskách, dekou a otázkou na perách. Skôr ako ju vyslovil, zrak mu padol na chlapca. Zadíval sa pozornejšie a keď ho spoznal, zamračil sa a zaklial.
„Čo si povedal, krčmár?”
„Nič, pane,” pokrútil hlavou Unter a položil misky na stôl. „Iba som sa pýtal, čo vás privádza do týchto odľahlých končín. Kupecká cesta už dávno nie je bezpečná.”
Gerhard ignoroval otázku. „Ako sa volá táto dedina?”
„Dubovina, pane.”
„Tomu sa hovorí mať šťastie. Zastihla ma snehovú búrka, akú som ešte nezažil, zavialo ma a predsa som dorazil do cieľa. Viete niečo o Kozorohovi?”
„Nič podstatné, pane. Prehnané povesti a reči, ktorým sa nedá veriť,” otvoril Unter dlane, „Prečo sa pýtate?”
Gerhard skrivil pery. „Dubovinčania musia byť veľmi zvedaví ľudia, keď sa neustále pýtajú na veci, do ktorých ich nič.”
„Odpusťte, pane,” sklopil oči Unter. „Nemáme žiadne správy z okolitého sveta. Prídu aj ďalší muži?“
„Moji bratia sú nachádzajú niekde na ceste,” odvetil Gerhard opatrne, bez toho aby sa musel uchýliť ku klamstvu, pretože krčmár nevzbudzoval dôveru a on si rád nechával veci pre seba, keď sa ocitol v neznámom kraji. Nie každý musel vedieť, že je na výprave sám. „Počuli sme o Kozorohovi.”
„Chcete ho zastaviť?“
„Myslí ti to, krčmár. Máš ešte otázky, alebo donesieš šaty a mlieko?”
Hostinský sa zadíval na Michala. „Ten chlapec je zlodej a vrah.”
Michal vyskočil na nohy tak prudko, až prevrhol poloprázdny pohár, oči mu blčali hnevom. „Nikoho som nezabil...”
„Vlčiu hlavu by si zaslúžili viacerí z nás,” zastavil chlapca rytier, „my ale nemôžeme súdiť a trestať ako sa nám páči. Dones jedlo!”
„Máte zaiste pravdu, pane,” prikývol Unter a ukázal im chrbát. „Ani netušíte, aké nebezpečenstvo sedí vo vašej blízkosti.”
– Súhlasím s ním.
„Nestaraj sa do toho, čo nie je tvoja starosť,” zahrmel Gerhardov hlas do prázdna. Hostinský zhíkol a stratil sa v kuchyni.
Michal upriamil zrak do ohňa, čelo mal pokrčené a zatínal päste. Krčmár ho obvinil z vraždy a zamlčal skutočnú pravdu. Chlapec kradol, ale nikoho nezabil, sám pritom utrpel malé zranenia.
„Jedz a mlč.” Gerhard počastoval chlapca pohlavkom a viac sa k obvineniu nevrátil. Michal ani netušil, koľko sily sa dá vložiť do obyčajného zaucha.
Rytier sa zahĺbil do myšlienok. Chlapec si pošúchal bolestivé miesto a pozrel na sestru. Barbora sa na neho súcitne usmiala, pokrčila plecia a začala opatrne jesť, pretože z misky sa ešte parilo. Dievčenské líca razom očerveneli a z pier vyšlo spokojné mľaskanie. Michal chytil drevenú lyžicu, nabral si jačmeňovej polievky a ochutnal, vzápätí sa mu v žalúdku rozlialo príjemné teplo.
* * * * *
Unter zavrel dvere na kuchyni, chytil paholka za ucho a pritiahol ho k sebe a ani trochu nedbal na bolesť, akú chlapcovi spôsobil.
„Prestaň sa mykať, lebo ti vykrútim krk, sopľoš. Vyjdi zadnými dverami a utekaj za Arisom, povedz mu, že máme bohatého hosťa. Nezabudni spomenúť, aby bol opatrný, je dobre ozbrojený a nie je sám. Deti uspím, aby nezavadzali. Rozumieš?”
Chlapec krátko prikývol a vybehol na dvor. Hostinský sa zohol po krčah, postavil ho na stôl a nalial mlieko do polovice pripravených krčiažtekov. Z police nad hlavou zložil pohár plný modročiernych semiačok, vzal z nich za hrsť a vhodil do hrnčekov. Na ohni priviedol tmavú tekutinu do varu a miešal prstom pokým nápoj ako-tak nevybledol, nakoniec pridal zo dve černice.
„Prinesiem najlepšie mlieko, aké tu mám,” zavrčal si krčmár popod nos. „Makové.“
Keď nápoj vychladol, vrátil sa k hosťom a s úsmevom položil poháre na stôl, tak aby boli či najbližšie k deťom. Oheň už vo veľkom pukotal, v miestnosti sa citeľne oteplilo a obe deti sa vyhrievali na lavici blízko ohniska. Michal sa zamračil na hostinského, ale potom obrátil pohľad na sestru a viac si krčmára nevšímal.
Unter sa z miestnosti rýchlo vytratil. Barbora vstala z lavice od ohňa a prešla k stolu. Na rytiera ani nepozrela, hoci Gerhard driemal. Načiahla sa za krčiažtekom tak opatrne, akoby sa bála, že dostane po hlave, možno aj viac.
– Nepi to, – vykríkol démonov hlas akoby myslel, že ho môže počuť.
Gerhard sa strhol z polospánku a priskočil k dievčaťu. Hlinený pohár padol na podlahu a rozbil sa, mlieko vpila zem a do vzduchu sa vzniesla omamná vôňa. Z kuchyne pribehol hostinský a zarazil sa v momente, keď zbadal, čo sa stalo. Rytier nepovedal nič.
„Pane? Dievča nešťastné, čo si porobila?,” zalomil rukami krčmár a rozstrapatil Barbore vlasy, začo ho Michal preklial pohľadom.
„Malá nehoda. Môžeš mi pripísať rozbitý pohár na účet. Zober metlu a uprac to.”
Hostinský zaťal zuby, zdalo sa, akoby chcel niečo namietať, ale potom si iba zašomral pod nosom a rýchlo zamietol črepiny. Michal stál pri sestre, hladil ju po ruke a nechápavo pozeral na Gerharda, či sa zbláznil.
– Cítil si v tom jed, démon?
– Iba mak, krčmár zjavne chcel uspať deti. Mali by sme si na neho dávať pozor, od začiatku, ako som ho zbadal, sa mi nepáči.
– Súhlasím. Prinajmenšom vie o kozorohovi viac ako povedal, – poškrabal sa Gerhard po brade. – Možno patrí k bande a dodáva im informácie o pocestných, aby získal podiel z koristi, alebo im pomáha preto, lebo sa bojí. Každopádne, mal dačo za lubom, musíme si na neho dávať pozor.
O hodinu neskôr pred hostincom zaduneli kopytá, zafŕkali kone. Všetci sa spoločne pozreli na dvere. Michal si zastal pred sestru, Gerhard prešiel k lavici a zobral do ruky meč. Ťažké kroky zastali na prahu hostinca.
Pod dverami sa objavil temný tieň.
Do miestnosti vstúpil mohutný chlap zahalený vo vlčej kožušine s mečom v ruke, a s divokým pohľadom v tvári, pod okom mal škaredú jazvu a z jedného ucha mu visela zlatá náušnica. Mlčky prešiel okolo rytiera a pri pulte sa pustil s hostinským do reči. Šepot neveštil nič dobré.
Obe deti sa usadili za stôl, zdalo sa akoby ani nedýchali, iba so strachom nespustili z cudzinca oči. Muž sa napil piva až mu ostala pena na brade, buchol pohárom o stôl a s hrmotom vstal. Gerhard ho pozorne sledoval. Už skôr sa mu zdal meč známy, ale spoznal ho až potom, ako cudzinec zastavil dva kroky pred ním.
„Dobrá oceľ,” oslovil cudzinca, keď zastal. „Podobá sa na meč môjho priateľa.”
„Nemal si sem chodiť, Čierny,” zavrčal chlap. „Nemáme radi, keď sa niekto mieša do cudzích vecí. Odíď.”
„Ty si zabil Manfreda?”
Cudzinec zaručal a zaútočil. Dievčensky výkrik, rozkývaná lavica, rozbité misky a mihotavý plameň sviečky. Tresk čepelí. Zapraskanie kostí a mohutné telo dopadlo na podlahu, hlina sa napila čerstvej krvi. Gerhard vyradil muža presným úderom medzi lopatky. Pozrel na mŕtveho, potom stočil pohľad k deťom, boli vyplašené. Barbora zbelela, odvrátila tvár a rýchlo sa schovala za Michalom.
„Už je po všetkom...”
Zavŕzgali dvere.
Gerhard sa otočil a zočil vchádzať ďalších štyroch bojovníkov, oblečených a ozbrojených na vlas rovnako, ako ich predchodca. Pohľad na mŕtveho druha ich zarazil, no prijali jeho smrť mlčky. Rytier pevnejšie zovrel meč a stal si pred deti.
„Zober sestru,” rozkázal chlapcovi, „a utečte zadným vchodom. Hneď!”
* * * * *
Deti vybehli z hostinca na dvor, kde našli šopu, v ktorej sa ukryli. Krčili sa pri dverách a kľačali na zatuchnutej slame, kôlňa páchla od konského trusu a moču. V prítmí stáli štyri kone, osol a pri válove vzadu spalo prasa. Cez steny, postavené zo slamy a hliny, prenikala zima.
Dlho pozorovali dvor. Michal objímal sestru, bledú ako smrť, a snažil sa ju upokojiť. Vyskočil k vidlám v kúte a oboma rukami ich zovrel, ale Barbora zbelela ešte viac.
„Musím sa niečím brániť, keď nás nájdu,” zašepkal k dievčaťu. „Rytier nemá žiadnu šancu ich poraziť, sú v presile. Možno som mal pri ňom zostať.”
Barbora potiahla nosom. Chytila brata za ruku, tak pevne, až to zabolelo a nechcela ho pustiť. Odkedy jej muži v kláštore ublížili, Michal bol pre ňu všetkým.
„Pusti ma! Nemienim skončiť ako sluha.”
Zdvihla hlavu a zadívala sa mu do očí. Zdalo sa mu, že pochopila. Nevyzerala ako pomätená, hoci zažila dosť na to, aby sa zbláznila. Chlapec ju pevne chytil za ramená.
„Počúvaj ma. Nemôžeme tu ostať, nájdu nás a ublížia nám. Znovu. Potrebujeme trochu jedla na cestu. Pôjdem dnu...”
Vypleštila oči a nadvihla obočie. Odsotila mu ruky tak silno až zabudol od údivu zavrieť ústa, dokázala byť mocná, keď ju ovládol strach. Hodila sa mu okolo krku a tuho ho objala až pocítil na hrudi dotyk malých pŕs. Nezrozumiteľne mrmlala.
„Sestrička, nemusíš sa báť. Vrátim sa, sľubujem. Nemáme veľa času, pusti ma.”
Povolila stisk, ale nepustila ho. Až keď zopakoval, čo sa chystá urobiť, prikývla a uvoľnil sa z jej zovretia. Michal vyšiel zo šopy, zavrel za sebou dvere, prebehol cez dvor a stratil sa v hostinci.
Prešlo pár minút. Na priedomie sa vyrútil krčmár a Barbora sa preľakla. Stiahla sa do tmy, ale zavadila o podkovu a už ju nestihla zachytiť. Zaznel kovový zvuk. Hostinský pribehol ku kôlni, roztvoril dvere a vrhol sa na dievča.
„Takže tu sa skrývaš, striga jedna. No len počkaj, keď ťa vyšľahám metlou po zadku, ani vlastná mater ťa nespozná.”
Barbora kopla krčmára do kolena a Unter zavyl od bolesti. Hneď potom ju schmatol a ťahal von. Dievča prskalo, hrýzlo, rozdávalo údery a pľuvalo, všetko zbytočne.
„Ja ťa rozmliaždim, ropucha,” reval krčmár. „Bodaj ťa, prestaň s tým, lebo...”
„Pusti ju.”
Michal držal v ruke vidly a mieril nimi na hostinského. Pustil dievča, ale keď vyľakaná Barbora prebehla okolo neho, oblapil ju a držal pred sebou ako štíť.
„Na mňa si krátke, šteňa. Mal som z teba kožu zodrať, keď som ťa včera nachytal. Za hriechy sa platí a dnes ti predložím účet.”
Hostinský nestihol spozorovať, ako mu Barborinu ruka vnikla pod zásteru, nahmatala úd a stlačila tak silno až uvidel všetkých svätých. Keď ju naposledy takto držali, nedokázala sa ani pohnúť, ale viackrát už nedopustí, aby sa nebránila. Pustil ju, prehol sa a rozpleštil na zemi, Michal k nemu priskočil a zaklial krčmára ako prasa, zapichol mu vidly do chrbta. Deti sa rozbehli do lesa za hostincom, kde sa stratili v tme.
* * * * *
Gerhard zaujal výhodné postavenie v jednom z rohov miestnosti a otočil sa proti útočníkom, pevne zvieral meč a pozorne sledoval nepriateľov. Banditi sa blížili pomaly. Nik z nich nechcel zaútočiť ako prvý, odvahu im nedodávala ani početná presila.
– Mám ti s nimi pomôcť? Už dávno si nevyužil moje sily.
– Neunúvaj sa, – odsekol rytier, – postačím na nich sám.
Gerhard nemienil zvíťaziť za pomoci nečistých síl, pomodlil sa a pripravil na boj. Ak Boh bude chcieť, zvíťazí.
„Prišiel si v nesprávny čas na nesprávne miesto.”
„Kde je váš vodca?,” spýtal sa rytier. „Má plné gate?”
„Nič o tom nevieš. Nemáš potuchy, kto v skutočnosti je Kozoroh.”
Gerhard pred nich napľul. „Nič viac ako odporný vrah detí a zbabelec. Vlastnoručne ho pošlem do diablovho hrtanu. Ja neodpúšťam.”
Rytier odrazil tesák, vyhol sa dýke i útoku z druhej strany a urobil krok dopredu. Sekol nepriateľa do predlaktia až mu odfaklil celú dlaň. Plášť postriekala krv a na zem dopadla odťatá ruka s tesákom v zovretí, muž padol na kolená a začal vrieskať. Gerhard presným úderom rozštiepil mužovi lebku a ukončil jeho trápenie, telo buchlo na podlahu až to zadunelo.
Po tomto útoku sa jeho pozícia zmenila, dostal sa až k ohnisku, kde sa musel brániť zo všetkých strán. Krátky meč rozvíril vzduch nad rytierovou hlavou, k zemi spadli chumáče odseknutých vlasov.
Dýka skĺzla po čepeli meča a rozrezala mu ľavú ruku.
Vykryl ďalšiu sériu útokov. Zakopol o vedro a spadol. Skočili na neho, dvaja ho chytili za nohy a ruky, tretí mu rukoväťou noža tresol po ústach. Vyvalila sa krv.
– Stále ti nemám pomôcť?, – spýtal sa démonov hlas. – Teraz ťa môžem zachrániť už iba ja.
Gerhard neprotestoval. Démon predstavoval poslednú šancu a hoci by Gerhard ochotne zomrel v mene Božom, radšej by žil o niečo dlhšie. Oči mu stmavli, bielka zastrela čerň. Démon ho ovládol, do svalov a žíl prenikla ohromujúca sila až sa prehlo celé rytierovo telo.
Čierny striasol zo seba mužov akoby boli mravcami a kopol najbližšieho do brucha, chlapa odhodilo do steny a viac sa už nehýbal. Vyskočil a v šialenej rýchlosti zaútočil. Zvyšní dvaja mu dlho neodolávali, jednému preťal krčnú tepnu a posledného pri pokuse o útek prepichol na schodoch.
Zlatý paroh sa premenil na krvavé kúpele.
Gerhard zastavil démona a mierne oťapený sa zachytil zábradlia na schodoch, zdvihol pohľad. Za otvorenými dverami na nádvorí zbadal zapichnutú fakľu. Okolo nej stálo šesť koní a na rozhraní svetla a nočnej tmy čakal Kozoroh.
Rohatý privítal mladého rytiera hlučným smiechom. „Kde sa tu, pri všetkých čertoch, berieš Gerhard? Naposledy som ťa videl pred bránami Jeruzalema.”
Rytier vystúpil po schodoch a pozorne sa zadíval na netvora pred sebou. Šľachovitú postavu zakrývalo kožené brnenie, krúžková košeľa a od krku po temeno chlpatá, znetvorená tvár s kozími rohmi.
„Nepoznám ťa,” odvetil Gerhard, „takú škaredú tvár by som si určite zapamätal. Odtnem ti rohy, či budeš lepšie vyzerať, čo povieš?”
„Pomaly,” zavrčal Kozoroh. „Mohlo by sa ti prihodiť niečo veľmi kruté.”
„Keby si nezohavil jedno malé dievčatko, odviedol by som ťa k svojmu pánovi, nech ti vymeria trest, aký si zaslúžiš. Stal sa z teba vyvrheľ, zločinec, vrah a Vlčia hlava. Pošlem ťa do pekla a Boh mi odpustí. ”
Netvor sa opäť zasmial. „Naivný, hlúpy Gerhard. Oháňať mečom sa vieš, ale nepoužívaš rozum. Hovoril som ti, ak sa nechopíš príležitosti, zle dopadneš. Čúram na tvojho Vlka. Tak ako sme čúrali na mohamedánske hlavy z hradieb Akkonu.”
Gerhard hľadal v znetvorenej tvári známe črty, ale žiadne nespoznal. „V Ráde už dávno hovorili o tvojej smrti, Aris,” hádal.
– Nespoliehal by som sa na to, že patrí medzi živých.
– Neverím na chodiace mŕtvoly. Vypadni z mojej hlavy a nepleť sa mi do cesty. Tento boj vyhrám bez tvojej pomoci.
„Prečo si prišiel a pobil mojich mužov? Myslíš, že ma dokážeš premôcť?”
„Niekto musí.”
Schytil fakľu a zamával ňou pred rohatou hlavou, Kozoroh pohotovo ustúpil, siahol si za chrbát a vytiahol meč. Gerhard čepeľ dobre poznal. Aris ho ukoristil vo vrchoch nad Konštantínopolom a saracénska oceľ sa v jeho rukách premenila na postrach moslimov, nikdy si nepomyslel, že zbrani bude niekedy čeliť.
Málokto, kto sa Arisovi postavil, prežil.
Gerhard niekoľkokrát skusmo zaútočil. Kozoroh zakaždým poľahky uhol, či odrazil útočiacu čepeľ. Muži okolo seba pomaly krúžili. Obaja poznali silu a umenie toho druhého a preto sa snažili nájsť slabinu, ktorú by mohli využiť, ale ani jeden z nich nedokázal získať potrebnú výhodu.
Súboj pokračoval a začínal si vyberať svoju daň, rytiera vyčerpala už šarvátka v hostinci, z rán stále krvácalo a sily postupne dochádzali. Krúžková košeľa, miestami prežratá hrdzou, pri každom pohybe vŕzgala a sťažovala mu pohyb. Musel prekonať netvorovu obranu skôr, ako sa úplne vyčerpá, inak je stratený.
Gerhard potreboval démona. Po ďalšom útoku sa bes v rytierovej duši prebudil a ovládol telo čierneho rytiera.
Dve diabolské duše vyrazili oproti sebe a rozpútali skutočné peklo. Meče svišťali vzduchom, padali údery a kopance. Boj neustával. Gerhardov démon narazil na rovnocenného protivníka.
Rytier sa zapotácal a pustil fakľu na zem. Kozoroh odrazil rytierov meč, bodol ho do stehna a päsťou udrel do brady. Gerhard stratil rovnováhu a padol na kolená. Aris mu vykopol meč a čepeľ vyletela k oblohe aby sa zapichla do snehu niekde za nimi.
Kozoroh zasadil tvrdý úder do rytierovej lebky, až zapraskali kosti.
Gerhard znehybnel.
Pohľad otvoreného rytierovho oka zastavil netvorov meč. Rytier prebodával Arisa akoby stále bol pri vedomí.
Z tmy sa vynorili dedinčania a začali do netvora hádzať kamene, nečakaný útok prišiel v poslednej chvíli. Jeden trafil rohatého do pleca, ďalší do ruky, ostatné minuli a dopadli všade naokolo. Kozoroh vyskočil a uvidel prichádzať rozzúrených mužov. Zaručal. Chytil najbližšieho koňa, vysadol a zamieril do lesa. Nemal inú možnosť, vzbúrila sa celá osada.
Kopytá zazvonili na ceste a Arisa pohltila noc.
* * * * *
„Hneváš sa,” povedal Michal a chytil sestru za ruku, „ale nemohli sme tam ostať.”
Odkedy vošli do lesa, Barbora neustále rozhadzovala rukami za seba. Pevne ju pridŕžal a spoločnými silami kráčali pomedzi stromy. Pazúry noci po nich načahovali ako hladné beštie a keby nesvietil mesiac, nikam by sa nedostali.
Michal chcel medzi nich a osadu dať čo najväčšiu vzdialenosť. Každým krokom si uvedomoval, že sestra má stále menej síl a dlho už nevydrží.
Barbora zakopla o koreň a spadla na studenú zem pokrytú snehom a ihličím. Michal sa k nej sklonil a hmatom zisťoval, či môže pokračovať v ceste.
„Ešte kúsok. Nájdeme úkryt a tam prečkáme noc. Ráno sa najeme z toho, čo som ukradol.”
Michalovi zaškŕkal žalúdok, z polievky sa mu nadulo brucho a začínalo bolieť. Keď sa chcela Barbora k nemu pritúliť, z diaľky k nim doľahol nezameniteľný zvuk.
Blížil sa k nim cválajúci kôň.
Michal zaklial a vyskočil na nohy, no neudržal sa. Sestra ho zachytila a zabránila mu v páde. Spoločnými silami sa dostali do tieňa stromu, ktorého pokrútené konáre siahali až k zemi. Tam stíchli a ani sa nepohli.
Náhle kopytá prestali dupotať. Mesiac zašiel za oblaky, okolie ovládla temnota a Michal neznámeho nikde nevidel ani nepočul. Po jazdcovi sa akoby zľahla zem.
Potom chlapec pocítil na pleci tvrdý stisk a prudko sa otočil. Hľadel na muža s rohmi na hlave.
* * * * *
Na druhý deň ráno stál Gerhard pri mohutnom strome, a snažil sa vyčítať zo stôp, čo sa dalo. Stopovať sa naučil v mladosti.
„Mám istú predstavu, ale nie som si istý.”
– Kozoroh?
„Prekvapil deti odzadu,” prikývol Gerhard a stále dookola prechádzal po mieste boja, „ale chlapec podľahol až po tuhom boji. Prečo ich odviedol so sebou netuším. Kôň pricválal s jedným bremenom a odišiel s dvojnásobným a vieme aké boli deti chudé. Sú na žive, mŕtvoly by nikam neťahal.”
– Najskôr máš pravdu.
„Je na čase sa pohnúť ďalej, aby sme neprišli neskoro.”
– Tamtí pôjdu s nami?
Gerhard sa otočil k mužom na koňoch, stáli obďaleč a vrhali na rytiera podozrievavé pohľady. Odhodlanie sa im strácalo každým krokom čomu napomáhala najmä rytierova samovrava. Spočiatku ju pripisovali silnému úderu do hlavy, ale potmehúdske úsmevy čoskoro vystriedalo prekvapenie, bázeň a zhrozenie.
Dedinčania zachránili rytiera a stará bylinkárka ošetrila Gerhardovi zranenia najlepšie ako vedela. Celú noc prečkal v horúčkach, ale nadránom vstal z lôžka akoby sa nič nestalo a začal sa obliekať až baba nad ním zalomila rukami.
Rany sa rytierovi hojili neuveriteľne rýchlo, démon pomáhal regenerovať svojou mocou vždy, keď potreboval.
Gerhard sa od démonickej duši dozvedel prečo sa z Arisa stal muž s rohatou hlavou. Ovládol ho djinni z perzského amuletu, ktorý nosil na krku a bývalý rytier Rádu podľahol moci, ktorá bola nad jeho sily. Prečo rovnaký démon nepohltil aj Gerharda, hlas nevedel vysvetliť, ale bolo viac ako zrejmé, že k tomu prispela hlavne neochvejná viera v Boha.
Rytier sa spoločne s dedinčanmi vydal po stopách kozoroha a čoskoro natrafili na miesto, kde uniesol deti. Teraz musel Gerhard rozhodnúť, ako ďalej. Vraníkovi sa ani jeden z ukoristených koní nemohol rovnať.
„Nemáme veľa času,” povedal, „ak ich máme zachrániť, musíme byť rýchli. Kone lúpežníkov sú veľmi slabé a pomalé. Cením si vašu pomoc a nežiadam vás, aby ste ma nasledovali, no nemôžem na vás čakať.”
„Pôjdeme po tvojich stopách, pane. Možno nás budeš predsa potrebovať, aj keď dorazíme neskôr. Chceme s ním skoncovať raz a navždy.”
– Robí si žarty? Ak nezvíťazíš, nebudú mať najmenšiu šancu.
„Rozhodnutie nechám na vás. Boh vás ochraňuj, musíme sa rozlúčiť.”
Vyskočil do sedla, vraník nespokojne zafŕkal. Gerhard popchol koňa, netrvalo dlho a zmizol dedinčanom z dohľadu.
Les čoskoro vystriedala kamenistá planina. Rozprestierala sa až k horám v diaľke, ktoré sa strácali v hmlistom opare. Gerhard na snehu sledoval stopu, ale na kameňoch ju dvakrát stratil. Smerovala k blízkemu údoliu.
Vraník cválal ako na krídlach vetra až prekročili prah tiesňavy pod horou. Na konci, pod strechou z borovíc, smrekov a hrabov, sa krčila podlhovastá chalupa. Zo strechy z čečiny a suchej trávy unikal dym viacerými otvormi.
– Pripravuje horúci kúpeľ?
„Skôr lotrovinu.”
Gerhard zosadol, potľapkal žrebca po chrbte a vytiahol meč. Posledný úsek k drevenici prešiel pešky. Démon v jeho tele ich chránil pred odhalením. Keď sa rytier oprel o nahnité drevo, varoval ho démonov hlas.
– Dnu sa deje niečo zlé, kresťan. Ponáhľaj sa.
Gerhard neváhal, prebehol k dverám a rozrazil ich. V pološere rozoznal mohutnú postavu na lôžku ako zápasí s útlym telom pod sebou. Barbora!
V kúte oproti dverám ležal schúlený Michal a nehýbal sa. Chlapec musí počkať, najprv sa musel porátať s kozorohom. Rohatý sa s ťažkosťami dvíhal na nohy, akoby nemal dostatok síl.
– Je zranený, nezdržuj sa a zabi ho.
Gerhard odkopol saracénsky meč z dosahu, priskočil k zlosynovi a chytil ho za pokrútené rohy. Zasvišťala čepeľ. Aris sa nestihol ani vzoprieť. Chatrč pohltilo neľudské zavytie, zdvihol sa prudký vietor a do rytiera udrela neviditeľná sila.
Na podlahu dopadla odťatá hlava a cez prah unikla džinova duša.
* * * * *
Keď dedinčania dorazili na miesto, sedeli obidve deti pred domcom a mlčali. Barbora namočeným plátnom ošetrovala bratovi rany a držala ho za ruku, aby sa netrhal. Michal pri každom dotyku krčil tvár a zatínal päste, ale nepohol sa ani o piaď.
Dedinčania poďakovali Gerhardovi a nechali ho, aby dokončil, čo začal predtým ako prišli. Naposledy pozrel do Arisovych mŕtvych očí, po kozorohovej tvári nezostalo nič. Zabalil odseknutú hlavu do vaku a prehodil cez žrebca.
– Ako budú kupci vedieť, či sme dostali správneho muža?
Rytier neodpovedal. Pomstil smrť nevinných a zažehnal hrozbu mohamedánskeho diabla. Zadíval sa do otvorených dverí.
– Zaplatia, – odvetil Gerhard. – Budú musieť, božiemu bojovníkovi si nedovolia odporovať. A keby predsa, časť z ulúpeného bohatstva máme vo vaku.
– Čo povie tvoj Boh?
– Pochopí ma.
Gerharda čakala dlhá cesta domov. Rád by išiel ešte s niekým. Rytier navrhol chlapcovi, aby ho sprevádzal a neskôr sa stal jeho panošom.
Chlapec dlho zvádzal vnútorný boj, nechcel nikomu slúžiť. Na druhej strane strava a pláca ho lákali. Už by sa viac nemusel o seba báť, už by nikdy netrpel hladom.
Už by nevidel Barboru.
Gerhard vysadol na koňa. Chlapec sa postavil a s ťažkým srdcom prišiel k rytierovi. Slabým, trasľavým hlasom ponuku odmietol. „Nemohol by som ju tu nechať, nemá nikoho iného iba mňa.”
Gerhard sa zadíval na dievčinu pred chalupou. „Príliš pekné dievča na to, aby sme ju nevzali zo sebou. Čo myslíš, pôjde s nami?”
„Pane, myslíte...”
Gerhardovi zadunel v hlave démon: – Zbláznil si sa?
Rytier zoskočil z koňa a pomohol deťom vysadnúť na žrebca. Vzal vraníka za uzdu a nasledoval dedinčanov naspäť do osady. Mali pred sebou dlhú cestu.

Arcey

Arcey
Som planetárny bojovník a ťažký knihožrút, ktorý sa v slabých chvíľkach snaží písať.

Diskusia

Timotej
Nemal som čas to celé prečítať(život) ale opisy píšeš fakt pekne človeče. Nechápem sice prečo používaj priamu reč aj toto čo som používal ja: , –, . – – . Hlavne keď mne si to druhé kritizoval. Ale to je jedno. Tie poviedky mali rôzne problémy na ktorých robím. Ale z toho vravim čo som čítal to znie fajn- máš dobre opisy vidieť, že ťa bavia(ja ich uprimne nenavidim a neznášam ich aj čítať hlavne ked maju polku strany) ale hej good.
10.12.2022
Arcey
Ahoj, ďakujem. Dúfam, že to prečítaš celé. Existujú poviedky, ktoré sú kvalitné aj bez opisov, ale väčšinou textov obsahuje opisy. Tie moje sú ešte krátke, skús si prečítať Hru o tróny. :D Čo sa týka tých pomlčiek, ja mám nato dôvod, lebo cez tie pomlčky dávam vedieť čitateľovi, že rozhovor sa odohráva vo vnútri hlavnej postavy a na rozdiel od teba ich používam správne, lebo ja tam tie čiarky za koncom dialógu mám a tiež moje vety v rámci dialógu začínajú veľkým písmenom. Inak bežný rozhovor používam klasicky cez úvodzovky a tak ako by sa správne malo.
10.12.2022
Ray Janonoff
Páčilo sa mi to, stredoveké prostredie je proste moje. Nie som si istý, či ide o náš svet, Čierny rád nepoznám a možno by sa mi páčilo viac, ak by bol členom niečoho známejšieho, aby to bolo ukotvené v realite, ale to nevadí - mal som dojem ako zo Season of the Witch.
Jazyk sa mi niekedy páčil veľmi (prvý boj v krčme), niekedy menej, ale v zásade mi to sedelo viac ako pri Psovi zákona, možno aj kvôli väčšiemu rozsahu (predpokladám). Boli tam nejaké chýbajúce dĺžne (hrncovu), mäkčeň navyše (štíť) a podobne, nič závažné.
Asi najviac oceňujem vykreslenie vzťahu s démonom, hoci som celkom nepochopil, ako sa dali dokopy - budem predpokladať, že o Gerhardovi máš viac príbehov a bude to v prvom. Až tak to zase nechýbalo a ten poslený výkrik - Zbláznil si sa? - ma rozosmial.
Pomlčky boli podľa mňa prehľadné a dávali zmysel.
10.12.2022
Arcey
Ide o kvázi historické prostredie v období okolo roku 1210-25, približne na území Slovenska, alebo niekde blízko. V tom čase tu bol prítomný Rád čiernych rytierov, tzv. Teutonov. O niečo neskôr sa ale presídlili na sever do Poľska. Pár rokov pred dejom tejto poviedky sa odohrala Krížová výprava, kde Gerhard utrpel ťažké zranenie a hrozila mu smrť a... Gerhard získal niečo, teda niekoho, koho by si v živote neprial, ale viac o tom si ešte nechám pre seba.
Chcel som vytvoriť kontrast medzi kresťanským a mohamedámskym svetom, v ktorom sa bude Gerhard zmietať a často bojovať s poznaním, že mohamedáni môžu byť aj priatelia, nie len nepriatelia. Prvý príbeh nemám vymyslený, mal by sa odohrávať v Svätej zemi a mal by zobrazovať návrat do Uhorska, ale vôbec netuším o čom to bude - no je to námet na román. Teraz pracujem na druhej poviedke z tohto sveta, kde bude Gerhard čeliž možnosti, že sa môže zbaviť démona, ak zaprie svoju vieru a to, ako vníma spravodlivosť, čiže konflikt by tam mal byť dobrý nie len medzi hrdinom a príšerami, ale aj sám so sebou. Ďakujem za komentár, som rád, že sa poviedka páčila. Na to ,že som ateista a píšem o hrdinovi, ktorého viera v Boha je na prvom mieste je to celkom fajn :D
10.12.2022
Ray Janonoff
Aha, tak predsa križiaci :) Aj som si myslel, že ak, tak to budú oni, akurát ako o Čiernom ráde som o nich v histórii asi nepočul. Pravdupovediac, ani som sa im príliš nevenoval, môj stredoveký svet začína v 1312-tom poviedkou Tam pri Rozhanovciach a to sú už Teutoni z Uhorska preč.
Sedí mi to možno aj preto, že kým tu ako vravíš, je kontrast kresťanstva a islamu, u mňa je to cirkev proti nadprirodzenu/nečistému (kam bude patriť aj islam, samozrejme) a hrdina má tiež vlastný vnútorný boj.
Každá viera je dobrá, ak nie je použitá zle a myslím, že zarytému kresťanovi či moslimovi by sa o pozitívach iných písalo ťažšie, takže možno máš práve ten nestranný pohľad, ktorý treba :)
Ešte jeden detail, ktorý som predtým zabudol - naturalistické veci sú v pohode, stredovek je samozrejme temný a plný hrôz, takže to tam proste patrí - len to "čúram na tvojho vlka, ako sme čúrali..." mi proste nesedí, keď to hovorí hlavný zloduch:D Ak by to povedali deti, okej, ale dospelý chlap, resp. nemŕtvy démon - jedine, že by to bol nejaký pozostatok jeho križiackej osobnosti alebo pôvodu, to mi mohlo ujsť.
11.12.2022
Lucika
Velmi pekna poviedka :) super sa to citalo. Nejaky preklep som si sem-tam vsimla, ale nic co by mi vyslovene udrelo do oci. Napad s demonom sa mi velmi pacil (pripomenulo mi to Venoma) a urcite by som si precitala aj nejake dalsie casti :)
11.12.2022
Timotej
Tie moje sú ešte krátke, skús si prečítať Hru o tróny- čítam zatiaľ nič strašné až na jeden moment, kedy sa Martinko trocha hlúpučko upustil. Čo sa týka poznámky, že to robíš správne. Je to v podstate jedno. Moje posledné poviedky na tento štýl to už aj tak mali takto ako ty. Ak nebudú mať, tak asi potrebujem k očnému lebo doslova medzi tvojím a mojim už tam nevidím rozdiel. A aj tak píšem v nových dielach iba s úvodzovkami.
11.12.2022
Arcey
@Ray: Rozmýšlal som, ako by Nemeckých križiakov volal pospolitý ľud a vyšlo mi to, že pokojne ich mohli nazývať Čiernymi podľa kríža, ktorý mali väčšinou na bielej tunike čierny. Oni sa tuším aj nejako rozlišovali, že kto nosil biele oblečenie s čiernym krížom a kto čierne oblečenie s bielym, mne sa Gerhard hodil do tej druhej skupinky. Čo sa týka naturalistických vecí, ešte je to stále slabé a krotím sa, ale nechcem zase úplne skĺzať do surových detailov. Teda surovejších ako mám. Ten vtip mi trochu nevyšiel, malo ísť o nejakú alegóriu na dnešné nadávky, išlo v podstate o to, že panovník, alebo nejaký vladyka, knieža či hradný pán mohol vydať rozhodnutie Vlčia hlava, ako znamenie, že dotyčného na ktorého to bolo vydané môže ktokoľvek beztrestne zabiť.
@Lucika: Jo, mám rozrobenú poviedka, ktorá dá sa povedať nasleduje pár mesiacov po tejto a v hlave mám asi tak 1 či 2 vetami načrtnutý dej románu, tak verím, že niekedy prídeš do činenia aj s týmito príbehmi. Som rád, že sa ti to príjemné čítalo.
@Timotej: Hry o tróny, tuším v 4 diely sú také dlhé opisy hostiny a jedál, že som doslova preskakoval celé strany a o nič som neprišiel. Som zvedavý na tvoje ďalšie poviedky. A prosím, ber moje kritiku ako konštruktívnu, nemám vôbec záujem o to, aby som ti znechutil písanie.
11.12.2022
Ray Janonoff
@Arcey: Myslím, že rádová symbolika nie je dodnes istá, niektoré rády mali rozdiely podľa hodnosti, podľa vysvätenia - myslím, že u nemeckých mal byť práve duchovný čierny, alebo ak nebojoval - u johanitov zostal pôovodný čierny podklad personálu špitálov a bojové zložky mali biely kríž na červenom. Ono to je celkom náročné sledovať, keďže spomínaní johaniti existujú ako maltézski rytieri dodnes a nosia červenú, hoci dávno nie sú bojoví.
Ak mám s duchovným pravdu, Gerhardov problém by bol ešte zaujímavejší - ako môže kňaz prijímať pomoc od moslimského démona? Pritom v tejto poviedke by to ani nepotrebovalo byť výslovne uvedené.
Čo sa týka naturalizmu, nevidím dôvod sa krotiť, ak to má zmysel - ak má postava primerané pozadie a psychológiu, aby bola zlá a krutá, potom je pochopiteľné, ak sa to tak napíše.
@Timotej: Na ten rozdiel som upozorňoval, keď si nás odkázal na Zaklínača, ak je dodržaná forma, potom sa to dá čítať. Plus pri takýchto zdôrazneniach, že sa čosi odohráva vnútri alebo inak ako bežný rozhovor, si tu na scifi musíš pomôcť nejako takto, pretože napríklad kurzíva nefunguje, pokiaľ som si všimol.
11.12.2022
Martin Chabada
Pekné. Mohol si ju dať do súťaže. Mala by vysokú šancu na výhru.
12.12.2022
Arcey
Ďakujem. Je to stará poviedka. V súťaži už bola a do Fantastickej poviedky by sa rozsahovo nezmestila. Okrem iného, neviem, či by to bolo fér, ak by súťažila v nej súťaži. Skončila druhá v súťaži O dračí rád 2013 tuším. Vyšla aj v jednom útlom zborníku. Tu som ju dal len preto, aby som mohol "beztrestne" dávať rady na poviedky iným autorom :D Ja verím, že raz vyjde knižne spolu s ďalšími textami. Ale k tomu je ešte ďaleká cesta.
12.12.2022
Veles
Konečne som sa k tomu dostal a prečítal som si ju, a musím chváliť, je to dobre napísané. Zopár chybičiek tam je, ale nič vážneho by som nepovedal. Ak by som si mal ale vybrať medzi touto a Rayovou, tak volím Rozhanovce (Vlkolaci 4ever :D ). Ten nápad s démonom sa mi páčil, aj tie zmenené úvodzovky, tiež mám jedno dielo kde figuruje démon a otravuje hlavného hrdinu, ich rozhovory ale oddeľujem pomocou ,´ ale možno to zmením.
@Arcey: Plne súhlasím s tými opismi v Hostine pre vrany, podľa mňa je to najhorší diel z celej série, ja tam preskakujem rovno celé kapitoly.
@Timotej: Ktorý moment teraz myslíš? Dosť by ma to zaujímalo.
12.12.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.