Štyria muži, jeden príbeh
Pozrime sa do salóna, v ktorom pijú štyria priatelia. Čo sa tak asi môže stať...
„Hej Henry! Zaspal si, alebo už nenalievaš po zotmení?“ spýtal sa za barom sediaci šerif John Fitzburn, štyridsiatnik z ktorého razila whisky, a poklopal s prázdnym pohárom po pulte.
„Už idem, nestrachuj sa,“ povedal barman Henry Walker, objemnejší päťdesiatnik, a vyšiel z dverí na druhej strane. V ruke držal zápalku, z ktorej stúpal tenký pramienok dymu. „Čo ma tak naháňaš? Vonku som bol zapaľovať sviečky v tekviciach. Pozri sa na nich dvoch, ešte nemajú vypité,“ povedal Henry, a ukázal na dvoch prísediacich. Po šerifovej pravici sedel jeden z mála pôvodných obyvateľov, ktorí neodišli so svojimi kmeňmi do rezervácií, Indián menom Waupee, ktorý si práve zapaľoval fajku. Na sebe mal svoje tradičné oblečenie, ale len kvôli tomu, lebo ho o to požiadal Henry, vraj to láka zákazníkov.
„John Fitzburn sa bojí každého pohára, ktorý je prázdny,“ povedal pomaly. „Vždy totižto môže byť plný whisky, no nie?“ spýtal sa, a pozrel sa na šerifa. Ten len prikývol.
„Niekto to má zase slinu?“ spýtala sa tanečnica Maria, ešte stále oblečená vo svojom kostýme, ktorá schádzala po schodoch z horného poschodia.
„Keď mám možnosť, tak sa napijem. Je to zlé?“ spýtal sa šerif.
„Ak by to nebolo každý večer, povedala by som že nie,“ odpovedala. „Nemal by si toľko piť, potom celé dopoludnie prespíš a nechytíš žiadnych zločincov,“ doberala si ho.
„Ako nie? Veď som minule chytil Daltonovcov!“ urazene povedal šerif.
„A nepomáhal ti náhodou niekto?“ spýtala sa Maria, a podišla ku mužovi, či vlastne skôr mládencovi ktorý sedel po šerifovej ľavici. „Nie je tak Jacky?“
„N-no hej,“ vykoktal zo seba Jack, červený ako rak, keď pocítil ako ho Mária hladí po chrbte.
„Neprovokuj ho, zase s ním nebude rozumná reč, len bude snívať s otvorenými očami,“ karhal ju John, no Maria sa len zasmiala.
„Ja ho len chválim za dobrú prácu, to sa predsa môže, nie? Vlastne keď nad tým tak rozmýšľam, ani som sa ti nijak neodvďačila, však?“ a skôr než ktokoľvek stihol niečo povedať, dala Jackovi bozk. Ten takmer nezletel zo stoličky, od údivu sa musel chytiť pultu.
„Ja nedostanem?“ spýtal sa šerif, oči vyvalené. Toho však Maria len potľapkala po hlave.
„Strašne z teba razí whisky a cigarety, takže nie. Odporúčam sa chlapci, a nie že budete vyvádzať, dnes sa chcem vyspať,“ povedala, a vyšla von z baru.
„Škoda že sa nezdržala, mohla byť zábava,“ smutne povedal šerif.
„Naša spoločnosť sa ti máli John Fitzburn?“ spýtal sa Waupee.
„Tak som to nemyslel,“ namietal John. „Kedysi s ňou bývala väčšia zábava, pokojne nás všetkých prepila, však?“ povedal a pozrel sa na Henryho, ktorý súhlasne prikývol.
„Ale to bolo dávno, odvtedy sme zostarli,“ povedal Henry, a nalial im každému.
„Hovor za seba, ja sa cítim stále mladý,“ povedal John a na ex vypil naliatu whisky. „Dokonca by som povedal, že sa cítim tak mlado ako Jack vyzerá!“ a plesol Jacka po chrbte, až mu vypadol pohár.
„Dávaj pozor John, už beztak si mi tu rozbil dosť vecí!“ pohoršene zvolal Henry, a okamžite začal utierať povylievanú whisky, ten však len mávol rukou.
„Netreba plakať nad rozliatym mliekom, alebo lepšie povedané rozliatou whisky Henry,“ zafilozofoval šerif, no keď videl že na Henryho tým neurobil dojem, potichu zamrmlal „Prepáč“ a posunul mu po pulte dva štvrť doláre.
„Tak, o čom sa ideme dnes rozprávať?“ spýtal sa všetkých John, len čo bol Henry hotový s upratovaním.
„Len nezačínaj zase s niektorou z tvojich historiek, John Fitzburn,“ povedal Waupee.
„Čo máš proti mojim historkám?“ dotknuto sa spýtal šerif.
„Nemáme proti ním nič, len sme ich všetky počuli už asi stokrát,“ odpovedal Henry.
„Tak prosím, nech rozpráva niekto iný, ja budem ticho!“ urazene zvolal šerif.
„Ja... by som možno mal jeden príbeh, aj keď neviem či sa hodí,“ potichu sa ozval Jack, ktorému konečne zmizla červeň z tváre.
„To som už len zvedavý čo to bude za príbeh,“ frflal šerif, Henry však po ňom strelil pohľadom, a tak zmĺkol.
„O čom by to malo byť?“ Henry sa spýtal Jacka.
„Ono je to vlastne skôr taká strašidelná historka, ktorá koluje v našej rodine, mne ju rozprával otec,“ zdráhavo priznal Jack, nevediac či si z neho nebudú uťahovať. Predsa len bol ešte stále za cudzinca, ktorý prišiel z východného pobrežia.
V momente ako zaznelo slovo „strašidelná“ John zbystril pozornosť. Miloval všetko strašidelné, najmä príbehy, ktoré potom rozprával počas Halloweenu, do ktorého zostávalo už len zopár dní. Vždy si vtedy zaobstaral nejaký kostým. Minulý rok si obliekol Waupeeho domorodé šaty, a ten sa na oplátku hral na šerifa.
„A kedy je na taký príbeh lepší čas?“ spýtal sa šerif Jacka. „O chvíľku tu máme najstrašidelnejší deň v roku, Halloween! Sem s tým príbehom,“ povzbudil ho.
„Tak do toho Jack Greenhorn, začni rozprávať,“ povzbudil ho Waupee. Jack si odpil z pohára, a začal rozprávať.
„Tento príbeh sa odohráva počas temných rokov, keď si Briti ešte stále mysleli, že im patrí celá Amerika, a každý človek v nej. No počas najtemnejšej chvíľky sa tyranii krutého kráľa vzoprela hŕstka statočných mužov, ktorým sa nakoniec podarilo vyhnať nenávidených červenokabátnikov naspäť do Anglicka.“
„Dúfam, že nás nebudeš nudiť históriou?“ spýtal sa otrávene šerif, ktorého začiatok príbehu príliš neohúril.
„John Fitzburn, nevyrušuj!“ zahriakol ho Waupee.
„Nemôžem za to v akom období je ten príbeh zasadený, ale ak chcete, môžem prestať,“ urazene odpovedal Jack.
„Neurážaj sa hneď, a radšej pokračuj,“ odpovedal šerif.
„Takže ako som hovoril, prekliatych diablov z Anglicka porážali obyčajní ľudia, presne takí ako my. Britom sa to ale nepáčilo, a tak si začali privážať barbarských žoldnierov zo Starého sveta. Krutých krvilačných mužov, ktorým nehovorila nič naša túžba po slobode pre každého muža.“
„Sloboda pre bieleho muža,“ povedal Waupee nenútene, no v jeho hlase bola cítiť bolesť. Zvyšok osadenstva sa na moment zatváril takmer zahanbene, Henry vyzeral že chce niečo povedať, no v tom sa zvonku ozvali nadávky.
„Počujete to?“ spýtal sa Jack, a všetci razom zabudli na Waupeeho poznámku.
„Zdá sa mi... ako keby Maria niekomu nadávala,“ povedal po chvíli Henry.
„Asi ju otravuje ten jej bratranec, ten hlupák Billy,“ povedal šerif, akoby sa nič nedialo. „Už by mu mal niekto dať poriadnu príručku.“
„Nemali by sme jej ísť pomôcť?“ spýtal sa neisto Jack, šerif však len mávol rukou.“
„A načo? Maria si poradí s každým hulvátom, chrapúňom a debilom v okolí päťdesiatich míľ. O ňu sa naozaj nemusíš báť.“
„Počujete? Vonku je už opäť ticho,“ ozval sa Waupee, ktorý pozorne načúval hluku zvonku. „Zdá sa, že Maria Roalstadová si opäť poradila sama.“
„Vidíš, čo som ti hovoril. Radšej pokračuj v tom tvojom príbehu,“ povedal šerif. Jack len vzdychol, a opäť začal rozprávať.
„Takže, tí žoldnieri boli zlí, veľmi zlí. Kade chodili, tade vraždili a znásilňovali, kradli a pálili všetko čo im prišlo pod ruku.“ Ako Jack hovoril, Waupee si popod nos zamrmlal „Koho mi to len pripomína,“ no všetci sa tvárili že to nepočuli. „Najhorší z nich všetkých však bol jeden, ktorého prezývali Metzger. Vždy bol v strede najzúrivejších bojov, kde sa oháňal svojou ohyzdnou sekerou, ktorou rozpáral bruchá mnohých dobrých patriotov. Občas sa dostával do takého stavu, že ani len nehľadel kto proti nemu stojí. Rezal a zabíjal každého kto mu vošiel do cesty, neštítil sa vraždiť ani Britov.
Ku koncu vojny sa úplne prestal krotiť. Utiekol z armády, a začal šíriť teror po celom vidieku, kam ho len nohy zaviedli. Odvšadiaľ sa šírili zvesti o jeho zverských činoch, nezdráhal sa ani tých najohavnejších zločinov, akoby ani nemal dušu. Zostávali po ňom len vypálené dediny a osady. A v každej vždy nechal jednu lebku, pokrytú nejakými bezbožnými čarbanicami.
Nakoniec museli patrioti spojiť sily s Britmi, a zabudnúť na prebiehajúcu vojnu. Vystrojili družinu o dvadsiatich mužoch, ktorí ho mali zajať a predviesť pred spravodlivý súd. Všetko to boli statoční a nebojácni muži, zruční v remesle stopovania i vojny. Nik sa však z tej skupiny nevrátil. Akoby sa po nich zľahla zem.“
„Počuj mladý, nepreháňaš to už trochu?“ spýtal sa pochybovačne šerif. „Nechcem byť zlý, ale znie to ako príbeh od toho nepodareného autora... Neviem si spomenúť na názov!“ povedal, a tresol rukou po pulte. „Henry, ty vieš čo myslím, že?“
„Marí sa mi že som niečo takého čítal,“ premýšľal nahlas barman, „nebol tam nejaký jazdec, čo sa bezhlavo všade vrhal?“
„Mne sa zdá že bol z nejakej diery,“ odpovedal šerif, zatiaľ čo tuho premýšľal. „Bodaj by čert bral tú whisky, nedá sa mi rozmýšľať,“ povedal, a otrčil pohárik Henrymu, nech mu zase naleje.
„Asi narážate na Legendu z Ospalej Diery, kde je bezhlavý jazdec, však?“ spýtal sa ich Jack, na čo sa šerifovi rozjasnila tvár.
„Presne to som myslel! Znie to ako keby si ten príbeh vykrádal, chlapče.“
„A čo si myslíte, odkiaľ zobral ten idiotský spisovateľ námet na ten svoj hlúpy príbeh?“ rozčertil sa Jack. „Chodil hore-dolu po všetkých osadách po celom východnom pobreží, a prosíkal ľudí, či nepoznajú lokálne legendy. Väčšina z nich ho poslala preč. Tak natrafil na môjho starého otca. Nemal vtedy veľa peňazí, a mal nalomené zdravie, nuž mu ten príbeh za pár drobných prerozprával. Ten „spisovateľ“ si ho potom privlastnil, a vydal ho za svoj. Iste, pár vecí tam zmenil, no je to náš príbeh!“
„Pokoj Jack, nehnevaj sa za to na Johna Fitzburna,“ Waupee sa snažil Jacka upokojiť.
„Tak s tým nemal začínať!“ povedal, a rukou ukázal na šerifa. Ten len ospravedlňujúco zdvihol ruky.
„Dobre, nevedel som ako to je, prepáč. Stačí?“
„Hej, stačí. Ale už predo mnou nikdy nespomínaj tých prekliatych spisovateľov. Chlap, ktorý sa živí písaním, nie je chlap!“
„No a ako to pokračovalo ďalej?, spýtal sa Henry. Jack sa pár krát zhlboka nadýchol, a pokračoval v rozprávaní.
„Keď sa z tých chlapov nik nevrátil, poslali za nimi ďalšiu skupinu, ktorá mala dvakrát viac mužov ako predošlá. No aj tí sa stratili. Rovnako ako aj ľudia v osadách a odľahlých usadlostiach, nik nebol v bezpečí pred Metzgerovým hnevom.
A tak len čo sa skončili boje, a Cornwallis sa vzdal, armáda pod vedením Washingtona začala prehľadávať lesy, v ktorých sa Metzger skrýval. Prišli pri tom o mnoho dobrých mužov, no nakoniec toho bastarda zahnali do jednej chatky v lesoch západne od Providence.
Bolo to, no niekedy v týchto dňoch sa mi zdá, na prelome októbra a novembra. Tu je ešte teplo, no v tých lesoch už bolo mnoho snehu, vojaci sa len s námahou brodili hlbokým snehom, ktorý ich každou hodinou vysiľoval čoraz viac a viac.
Preto keď našli uprostred lesa chalupu v ktorej sa svietilo, potešili sa. Mysleli si totižto, že sú to usadlíci, ktorí ich na chvíľu pohostia. Radosť ich však prešla, len čo zbadali, čo obklopovalo chalupu. Vôkol boli hŕby oblečenia. Mužského i ženského, civilného i vojenského. Uniformy patriotov, Britov, aj handry Indiánov sa našli v tej hromade.“
„A čo už je len takého strašidelného na kope oblečenia?“ spýtal sa šerif, na ktorom bolo vidieť, že ho celý príbeh nudí. Než však stihol Jack odpovedať, predbehol ho Henry.
„No čo už to asi len znamená?“ spýtal sa šerifa, no keď videl že ten netuší, vysvetlil mu to. „Znamená to to, že niekde v okolí je asi hŕba nahých tiel, nemyslíš? Alebo si len možno chcel otvoriť obchod s oblečením.“
„O niečom takom sa nežartuje,“ takmer dotknuto povedal šerif.
„Aha ho, aký je precitlivený! Mal si sa minule počuť, ako si rad za radom urážal každého kto nie je ako ty. Čiernych, hnedých, žltých, katolíkov aj židov...“ Henry vypočítaval na ruke, zatiaľ čo šerif krútil hlavou.
„Hovorím ti, za to môže ten chľast! A keď už o ňom hovoríme, nejako mám prázdny pohár,“ odpovedal šerif, a otrčil Henrymu prázdny pohár. Ten len odfrkol, a nalial mu.
„Už prosím ťa dokonči ten príbeh, inak ho budeme musieť všetci niesť domov,“ povedal Henry Jackovi, a hlavou ukázal na šerifa.
„Keď ma prestanete prerušovať, nepotrvá to dlho,“ povedal Jack. „Takže, len čo zbadali tú hŕbu šatstva, vyhlásili poplach, a začali zvolávať všetkých mužov z okolia. Už sa nestarali o to či o nich Metzger vie, mali ho v pasci. Alebo,“ povedal Jack a dramaticky sa odmlčal, „si to len mysleli.
Chvíľu im trvalo kým zhromaždili zo sto mužov, no nakoniec všetci mierili puškami na dom. Nech by Metzger chcel uniknúť ktorýmkoľvek smerom, dostala by ho paľba. On však nevychádzal, zostával zavretý dnu.
Skúšali na neho kričať, po anglicky aj po nemecky, no nič z toho nebolo. A tak, keď už slnko zapadlo, a začalo snežiť, vybrali si spomedzi seba hŕstku najstatočnejších mužov, ktorí mali vtrhnúť dnu, a skoncovať s Metzgerom. Medzi nimi bol aj môj dedko,“ s hrdosťou v hlase povedal Jack, no potom sa opäť sústredil na príbeh.
„Túto časť príbehu som počul len raz, zvyčajne ju môj otec preskakoval. Vždy mi hovoril že patrioti našli Metzgera, a strhla sa krutá bitka, v ktorej prišlo o život veľa mužov. Posledný večer pred odchodom z domu mi však vyrozprával ako sa to stalo.
Takže, len čo muži prekročili prah domu, ovanul ich smrad všadeprítomnej smrti. Na stenách, strope i na zemi, všade sa váľali kusy ľudských tiel. Niektoré telá boli nedotknuté, iné boli naporciované, z niektorých bolo odhryznuté. V strede toho všetkého stál Metzger. Na perách mu hral šialený úsmev, oči mal nepríčetné. To všetko však bledlo v porovnaní s tým, čo mal oblečené.
Celé šaty, topánky, klobúk i dokonca plášť boli vyrobené zo stiahnutej ľudskej kože. Niektoré časti boli už staré a zošúverené, no kde tu sa našli čerstvé kúsky, z ktorých ešte stekala krv na dlážku. A Metzger stál uprostred toho všetkého, so šialeným úsmevom na perách, aj keď muži začali kričať. Pohol sa až vtedy, keď zvonku zazneli prvé výstrely. So svojím bojovým pokrikom sa na nich vrhol ako zmyslov zbavený.“
„Ako znel?“ spýtal sa Henry.
„Prosím?“ nechápavo odpovedal Jack.
„Asi sa pýta na ten bojový pokrik,“ povedal šerif.
„To by veru aj mňa zaujímalo, Jack Greenhorn,“ pridal sa Waupee.
„Chápem. No, nepamätám si to presne, mohlo to byť niečo ako...“ Jack sa odmlčal a snažil sa spomenúť si. „Otec mi hovoril že to bolo niečo ako Blud fut den Pludkod? Niečo bolo ešte za tým, no to si už otec nepamätal.“
„Čo to je už len za hatlaninu?“ spýtal sa šerif.
„Netuším, možno to niečo znamená v jeho rodnej reči?“ pochybovačne odpovedal Jack.
„Mne to skôr znie ako nezmyselný bľabot,“ povedal Henry.
„Nech to bolo čokoľvek, už sa to asi nedozvieme,“ vložil sa Waupee.
„Asi tak,“ pritakal mu šerif. „No pokračuj s tým príbehom, akosi ma láme,“ povedal, a poriadne si zívol.
„Takže, vrhol sa na nich ako diabol. Čepeli svojej sekery dal tej noci poriadne napiť, ťal a sekal, nik proti nemu nemal šancu. Bojoval akoby ho posadol démon, vôbec nehľadel na svoju bezpečnosť. Akiste si uvedomoval, že z toho nevyviazne živý, tak sa zrejme hodlal zobrať na druhý svet čo najviac duší.
Nakoniec sa o neho postarali strelci, no aj v ich radoch vyčíňal. Na konci súboja ich zostalo menej než desať. Keď potom preskúmali Metzgerove telo, zistili, že ho trafilo viac ako sto guliek.“
„Ako môže niekto prežiť sto guliek, a skosiť toľko mužov?“ spýtal sa šerif. „Podľa mňa tvoj tatko preháňal, bez urážky.“
„Ja by som mu veril,“ ozval sa Henry.
„Ale prosím ťa, ako to môžeš povedať?“ spýtal sa šerif. „Nepoznám človeka, čo by prežil desať guliek, nieto ešte sto.“
„Musím ťa zobrať do rezervácie, tam uvidíš ľudí, ktorí prežili hnev bieleho muža,“ povedal Waupee. „Náš náčelník sám prežil tri a tridsať guliek. Sám som mu počítal jazvy,“ dodal, keď videl že chce John niečo povedať.
„To sa nepočíta. Vy Indiáni toho znesiete oveľa viac. Henten mal byť len nejaký žoldnier zo Starého sveta, nie jeden z vás,“ oponoval mu šerif.
„Jeden z nás určite nebol. Občas síce zoberieme skalp, no nie celú kožu. To robia len tí, ktorí sa chcú stať Wendigoo,“ temne povedal Waupee.
„Čo to je?“ spýtal sa Jack.
„Zlá bytosť, veľmi zlá. Zoberie človeku kožu i dušu, a potom v jeho obraze pácha tie najväčšie ohavnosti.“
„Fíha, to znie zaujímavo,“ povedal šerif. „Porozprávaš nám o tom nabudúce?“ spýtal sa Waupeeho, ten prikývol. „Nejako sme sa zasedeli, už aj sviečky v tekviciach zhasli.“
„Naozaj? Veď som tam dával nové, mali vydržať až do rána,“ povedal Henry, a chcel vybehnúť von, no John ho zastavil.
„Veď trafíme aj po tme, neboj sa. Teda pokiaľ nebude ten príbeh taký dlhý, že budeme odchádzať za svetla,“ povedal, a pozrel sa na Jacka.
„Už sme takmer na konci, nebojte sa,“ odpovedal Jack, a znova sa pustil do rozprávania.
„Metzger bol konečne mŕtvy, no cena za jeho smrť bola strašná. Z tej stovky, čo ho obkľúčila, zostala nažive necelá dvadsiatka mužov. No ani tí neobišli naľahko. Všetkým obeleli vlasy, a v tvári mali až do konca života vpísaný strach a hrôzu čo prežili tej noci.
Keď sa muži ako tak spamätali, chceli sa postarať o svojich mŕtvych. Avšak pach toľkej smrti prilákal všetko živé z lesa na bohatú hostinu. Medvede, vlci, rosomáky, pumy... na čo si len spomeniete. Nakoniec sa tá hŕstka čo prežila musela stiahnuť, inak by odtiaľ nevyviazli živí. Na druhý deň sa tam vrátili, zobrali si so sebou aj posily. Nikde však nenašli ani jedno mŕtve telo, dokonca ani Metzgerove. Jediné čo ostalo bola chatka, s dokorán otvorenými dverami.
Nikomu sa nechcelo ísť dnu, a tak nakoniec ťahali lós, ktorý padol na môjho dedka.“
„A? Čo bolo dnu?“ nedočkavo sa spýtal John.
„Nič z toho, čo sa tam nachádzalo predošlý večer tam nebolo. Steny boli čisté, ani stopa po telách, nič. Len v strede miestnosti bol stôl, a na ňom položený list,“ povedal Jack. „List, napísaný krvou.“
„Čo v ňom stálo?“ spýtal sa Waupee.
„To neviem. Ani môj otec to nevedel, alebo mi to nechcel povedať. To všetko sa však podpísalo na dedkovom zdraví. Keď vyšiel z chaty, ledva kráčal, akoby sa mal každú chvíľu odobrať na večnosť. A to nebol o mnoho starší ako napríklad tu Henry. Nakoniec do roka zomrel.“
„Tak to mi je teda ľúto, zomrieť taký mladý,“ smutne povedal šerif.
„A čo sa stalo s ostatnými mužmi?“ spýtal sa Waupee.
„Väčšina z nich zomrela do nejakých piatich, desiatich rokov. Niektorí z nich zomreli pokojne, no veľa z nich sa stratilo v lesoch, a už ich nikto nikdy nevidel. Dosť sa to potom podpísalo na stave dediny, preto som vlastne aj sem prišiel, skúsiť šťastie.“
„V poslednej dobe je veľa takých ľudí, však?“ spýtal sa ostatných šerif. „Prisťahovalcami sa to tu len tak hemží, o chvíľu ich už nebudem mať kde zatvárať.“
„Netreba byť taký prísny. Nečuduj sa potom, že väčšina z nich sa dá na dráhu zločinu keď sa na nich od začiatku usadlíci pozerajú ako na zlodejov,“ oponoval mu Henry.
„A čo tvoji rodičia, žijú?“ spýtal sa Waupee Jacka. Ten len pokrčil plecami.
„Netuším, už je to zopár mesiacov čo som od nich dostal list. Dúfam že sú v poriadku.“
„Tak snáď sa im-“ Šerif sa odmlčal v polovici vety, keď sa zvonku ozvala rana. V momente všetci stuhli, uši napäté. O pár sekúnd na to prišla nová rana. Znelo to, ako keď sa rúbe drevo. Alebo sa niekto chce dostať cez...
„Dvere! Rýchlo ich zabarikádujte!“ vykríkol šerif, pustil pohárik s whisky, a ako prvý začal presúvať stoly predo dvere, ktoré sa už viditeľne otriasali. „Nestojte tam, a pomôžte mi!“ skríkol po Waupeem a Jackovi. Tí sa konečne rozhýbali, zatiaľ čo Henry spoza pultu lovil dvojhlavňovú brokovnicu. Údery sekery neustávali, naopak stupňovali sa.
„Všetci nabok!“ zreval Henry, s nabitou zbraňou sa vrhol ku dverám, a len čo sa v dierach od sekery zjavil obrys postavy, stlačil oba kohútiky. Zahučali výstrely, a ich ozvena všetkým bolestivo vrazila do uší.
„Dávaj pozor s tou vecou!“ zahromžil šerif.
„Tak prepáč, ale niekto ho musel zastaviť!“
„Au moje uši,“ zabedákal Jack, a vystrúhal ubolenú grimasu. „Toho zvonenia sa tak ľahko nezbavím.“
„Myslíte si že je po ňom?“ spýtal sa Waupee, ktorý sa opäť tváril pokojne, akoby sa nič nestalo.
„Určite,“ sebavedomo povedal Henry. „Kto by už len vydržal dva výstrely, navyše z takej tesnej blízkosti? Ešte šťastie že som si túto krás... krássskuu... kuuúpil...“ Henry spočiatku hovoril normálne, no potom sa mu z ničoho nič prekrížili oči, a celá tvár sa mu skrivila.
„Henry, čo sa deje?“ vyplašene sa spýtal Jack. V tom Henrymu spopod vlasov začal vytekať pramienok krvi, ktorý sa pomaly zväčšoval.
„Čo to...“ nechápavo povedal šerif. Henryho tvárou posledný krát myklo, a mŕtvy sa zvalil tvárou ku zemi, z temena mu trčala sekera. Za ním stál vysoký mohutný cudzinec, oblečený v poničených handrách, ktoré snáď niekedy boli vojenskou uniformou. Kde-tu cez roztrhnutý kabát a košeľu bolo vidieť obnažené mäso, ktoré zvrátene pulzovalo a točilo sa. Jackovi sa dokonca na chvíľku zamarilo, že na neho z tých dier žmurkli oči.
„K-kto si?“ vykoktal zo seba Jack. Šerif však nečakal na žiadnu odpoveď, a do votrelca vystrieľal najprv jeden, potom i druhý revolver.
Zdalo sa, že ten si to ani nevšimol. Guľky ním prechádzali s ľahkosťou, rany po nich sa okamžite zatvárali. Na niektorých miestach sa dokonca začali tvoriť ohavné výrastky, pripomínajúce rohy či tesáky. A tak, miesto toho aby padol mŕtvy na zem, ako si to všetci želali, votrelec načiahol ruku, a vytiahol z Henryho hlavu sekeru. Všetkých troch si premeral, až nakoniec spočinul pohľadom na Jackovi, ktorému s z tváre stratila všetka farba. „Blut...“ zašepkal votrelec, no o moment jeho hlas prešiel do revu,“ für den Blutgott!“ a ukázal im desivý úsmev.
Šerif si medzitým stihol prebiť revolver, a opäť začal strieľať. Nestihol však vypáliť ani tretiu ranu, a votrelec už po ňom hodil sekeru. Snažil sa síce uhnúť, no whisky spomalila jeho reflexy, a tak ho sekera zasiahla do stredu čela. Bez slova padol mŕtvy na zem.
„Schädel für den Thron der Schädel!“ zreval votrelec, a znova upriamil pozornosť na Jacka.
„Utekaj Jack, hýb sa!“ vykríkol Waupee, spoza opasku vytiahol tomahawk, a vrhol sa na votrelca. Tomu to nebolo treba dva krát hovoriť, vybehol rýchlo ako blesk cez zadné dvere, zatiaľ čo za sebou počul cvendžanie ocele. Zrazu sa ozval bolestivý výkrik, a rozhostilo sa ticho.
+*+
„Sneh? Ako... Kde to som?“ spýtal sa Jack do prázdna, pozerajúc sa okolo seba. Netušil koľko času ubehlo od hrôzy v bare, nevedel ani len to, ktorým smerom vôbec bežal. Teraz sa však nachádzal uprostred temného lesa, vôkol neho haldy snehu, ktoré spomaľovali jeho pohyb. „Veď je ešte skoro na sneh, čo sa to deje?“ povedal, a sadol si na najbližší peň, ktorý nebol pochovaný pod snehom. „Čo sa to stalo v bare? Bol to Metzger? Privolal som ho svojím rozprávaním?“ Jackovi vírili v hlave myšlienky. Tie sa však zastavili, keď pomedzi stromy zazrel tenký pásik dymu. O moment neskôr uvidel aj jeho zdroj: Necelých sto stôp od neho stála chatrná chatka, v ktorej sa svietilo.
„Pomoc,“ zašepkal, a postavil sa na nohy. „Pomoc!“ vykríkol, a rozbehol sa smerom ku chatke, ktorá stála na otvorenom priestranstve medzi stromami. Celý ten zjav mu bol niečím povedomý, nevedel si však spomenúť čím. Popravde ho to ani nezaujímalo, jeho jedinou túžbou bolo dostať sa dnu.
S posledných síl sa vyštveral po vratkých schodíkov, ktoré viedli do chatky. Vošiel dnu, zatvoril za sebou dvere, a pre istotu ich zaistil závorou. Až vtedy si spokojne vydýchol, a otočil sa. V tom momente mu stuhla krv v žilách.
V miestnosti sa nachádzal len jeden kus nábytku. Stôl, na ktorom boli položené odseknuté hlavy Johna, Márie, Henryho a Waupeeho, v očiach sa im aj po smrti zračila hrôza. Za stolom stál Metzger, na perách ohyzdný úsmev.
„Blut für den Blutgott,“ zašepkal, vytiahol sekeru, a vrhol sa na Jacka.
Veles
Fear is ever-changing and evolving
Diskusia
Lucika
Celkom fajn citanie, stupnovalo sa to pekne, len tam mam par otaznikov. Zaujimalo by ma ako to, ze sa tam Metzger zjavil? Naozaj ho privolal svojimi myslienkami? Ale najviac ma zaujima co bolo v tom liste? :D
06.11.2022
Celkom fajn citanie, stupnovalo sa to pekne, len tam mam par otaznikov. Zaujimalo by ma ako to, ze sa tam Metzger zjavil? Naozaj ho privolal svojimi myslienkami? Ale najviac ma zaujima co bolo v tom liste? :D
06.11.2022
Veles
Presne tak, "vyvolal" ho svojím rozprávaním. A čo bolo v liste? Nuž povedzme že Pravda, o Metzgerovi samotnom, aj o tom, ako fungujú isté veci. Ale tak každý si tam môže domyslieť to, čo by tak otriaslo človekom.
06.11.2022
Presne tak, "vyvolal" ho svojím rozprávaním. A čo bolo v liste? Nuž povedzme že Pravda, o Metzgerovi samotnom, aj o tom, ako fungujú isté veci. Ale tak každý si tam môže domyslieť to, čo by tak otriaslo človekom.
06.11.2022
Arcey
Poviedka dobre písaná, ale som pod dojmom poslednej rady, ktorú som dostal od B.T. Dialógy prešpikované uvádzacími vetami dej naozaj spomaľujú. Tu to vidieť dobre, lebo máš veľa dialógov a každý je zbrzdený. Inak, ako postavy rozprávajú fajn, ja mám z dialógov stále strach, takže klobúk dolu. Celjove som ani nepostrehol väčšie chybičky, ale text je dlhý, možno mi ušli. Na reakcii šerifa, ktorý hneď vedel, kto sa ryje dnu som sa trochu zasmial, konal príliš autorsky a nie ako živá postava. Žiadne ďalšie logické chyby som ale neobjavil. Aj ten záver je fajn.
07.11.2022
Poviedka dobre písaná, ale som pod dojmom poslednej rady, ktorú som dostal od B.T. Dialógy prešpikované uvádzacími vetami dej naozaj spomaľujú. Tu to vidieť dobre, lebo máš veľa dialógov a každý je zbrzdený. Inak, ako postavy rozprávajú fajn, ja mám z dialógov stále strach, takže klobúk dolu. Celjove som ani nepostrehol väčšie chybičky, ale text je dlhý, možno mi ušli. Na reakcii šerifa, ktorý hneď vedel, kto sa ryje dnu som sa trochu zasmial, konal príliš autorsky a nie ako živá postava. Žiadne ďalšie logické chyby som ale neobjavil. Aj ten záver je fajn.
07.11.2022
Veles
Ďakujem :) Ten koniec som musel trochu zostručniť, aby som sa zmestil do limitu, inak by som ho presiahol, a aj tak som musel dosť škrtať. Tá jeho reakcia je trochu umelá, ale ani som si to v podstate neuvedomil ako to bude znieť.
07.11.2022
Ďakujem :) Ten koniec som musel trochu zostručniť, aby som sa zmestil do limitu, inak by som ho presiahol, a aj tak som musel dosť škrtať. Tá jeho reakcia je trochu umelá, ale ani som si to v podstate neuvedomil ako to bude znieť.
07.11.2022
Ray Janonoff
Páčilo sa mi to, hlavne ku koncu. Úvod bol trochu dlhý, napríklad rozliata whisky by tam vôbec nechýbala.
Potom som chvíľu dúfal, že Jack bude jedna z podôb, ktoré si Metzger ukradol, ale aj privolanie je fajn, hoci to je asi trochu klišé, či? (pýtam sa, vôbec nie som znalec hororu)
Šerifova reakcia mi príde v poriadku, ak niekto rúbe dvere, asi nie je kamoš, nepovedal, že je to práve Metzger. Pobavili ma skôr reakcie po výstrele z brokovnice, šerif by mal byť prvý, čo nerieši, aké je to hlučné v takej situácii, pokiaľ predtým reaguje okamžite (aj potom, hoci whisky), ale skontroluje výsledok.
Dialógy celkovo by možno chceli trochu prepísať. Okrem som si všimol ešte pár čiarok, dosť často sú pred "a", v poslednej vete napr to zabilo. Doslova:)
14.11.2022
Páčilo sa mi to, hlavne ku koncu. Úvod bol trochu dlhý, napríklad rozliata whisky by tam vôbec nechýbala.
Potom som chvíľu dúfal, že Jack bude jedna z podôb, ktoré si Metzger ukradol, ale aj privolanie je fajn, hoci to je asi trochu klišé, či? (pýtam sa, vôbec nie som znalec hororu)
Šerifova reakcia mi príde v poriadku, ak niekto rúbe dvere, asi nie je kamoš, nepovedal, že je to práve Metzger. Pobavili ma skôr reakcie po výstrele z brokovnice, šerif by mal byť prvý, čo nerieši, aké je to hlučné v takej situácii, pokiaľ predtým reaguje okamžite (aj potom, hoci whisky), ale skontroluje výsledok.
Dialógy celkovo by možno chceli trochu prepísať. Okrem som si všimol ešte pár čiarok, dosť často sú pred "a", v poslednej vete napr to zabilo. Doslova:)
14.11.2022
Veles
Vďaka za komentár Ray :) Vieš čo neviem ti povedať či to je klišé, podľa mňa ani nie, ale to je vec názoru povedal by som. S čiarkami mám večný problém :D Ale myslím si že sa pomaly zlepšujem, aj keď to stále nie je dokonalé. Nemal som nikoho na betareading, tak mi to asi ušlo, skôr som sa sústredil opraviť všetky gramatické chyby, a na čiarky som pozabudol.
14.11.2022
Vďaka za komentár Ray :) Vieš čo neviem ti povedať či to je klišé, podľa mňa ani nie, ale to je vec názoru povedal by som. S čiarkami mám večný problém :D Ale myslím si že sa pomaly zlepšujem, aj keď to stále nie je dokonalé. Nemal som nikoho na betareading, tak mi to asi ušlo, skôr som sa sústredil opraviť všetky gramatické chyby, a na čiarky som pozabudol.
14.11.2022
Hieronymus
Nebolo to zlé. Vystavať to na dialógoch je fajn, celé to prebiehalo plynulo. Jediné čo mi trochu vadilo bolo, že postavy zneli rovnako, hovorili rovnakým, alebo veľmi podobným hlasom. Keby si nenapísal, kto hovorí, tak by som bol v tom, že rozpráva jedna osoba. Možno by pomohlo, keby niektoré postavy používali opakujúce sa parazitické slová, žargón a svojské označenia pre bežné veci (napríklad krígeľ volať kýbeľ a pod.).
Potom koniec. Pre mňa rozpačitý. Ťažko sa mi verí tomu, že Waupee zdržal supervraha na tak dlhú dobu, že Jack zmizol až niekam do lesa, hlavne, keď supervrah predtým vybavil väčšinu osadenstva baru za pár sekúnd. A to, že narazil v lese práve na chatku, kde sa nachádzal supervrah je fakt trošku klišé. Na druhej strane, keby v tom liste nemecký kanibal napísal, že sa vráti a zabije chlapov, ktorí po ňom išli, a ich rodiny a potomkov, tak by to aj dávalo zmysel.
A možno je Wendigo a može si robiť, čo chce :D
V každom prípade a napriek všetkému, čo som napísal, sa mi poviedka páčila.
14.11.2022
Nebolo to zlé. Vystavať to na dialógoch je fajn, celé to prebiehalo plynulo. Jediné čo mi trochu vadilo bolo, že postavy zneli rovnako, hovorili rovnakým, alebo veľmi podobným hlasom. Keby si nenapísal, kto hovorí, tak by som bol v tom, že rozpráva jedna osoba. Možno by pomohlo, keby niektoré postavy používali opakujúce sa parazitické slová, žargón a svojské označenia pre bežné veci (napríklad krígeľ volať kýbeľ a pod.).
Potom koniec. Pre mňa rozpačitý. Ťažko sa mi verí tomu, že Waupee zdržal supervraha na tak dlhú dobu, že Jack zmizol až niekam do lesa, hlavne, keď supervrah predtým vybavil väčšinu osadenstva baru za pár sekúnd. A to, že narazil v lese práve na chatku, kde sa nachádzal supervrah je fakt trošku klišé. Na druhej strane, keby v tom liste nemecký kanibal napísal, že sa vráti a zabije chlapov, ktorí po ňom išli, a ich rodiny a potomkov, tak by to aj dávalo zmysel.
A možno je Wendigo a može si robiť, čo chce :D
V každom prípade a napriek všetkému, čo som napísal, sa mi poviedka páčila.
14.11.2022
Veles
Trochu som sa snažil odlíšiť tie dialógy, ale asi to je vidieť len pri Waupeeho (ak vôbec). To že narazil na tú chatku je trochu ošemetné, ale je to ohýbanie reality, ktorú Metzger už v tej dobe dokáže. V prvotnej verzii poviedky bolo presne to napísané v liste, ale tu som musel škrtať a sekať, aby som sa vôbec zmestil do limitu (25 000 znakov). A som rád že aj napriek tomu sa ti to páčilo :)
14.11.2022
Trochu som sa snažil odlíšiť tie dialógy, ale asi to je vidieť len pri Waupeeho (ak vôbec). To že narazil na tú chatku je trochu ošemetné, ale je to ohýbanie reality, ktorú Metzger už v tej dobe dokáže. V prvotnej verzii poviedky bolo presne to napísané v liste, ale tu som musel škrtať a sekať, aby som sa vôbec zmestil do limitu (25 000 znakov). A som rád že aj napriek tomu sa ti to páčilo :)
14.11.2022
Olex
Ahoj,
pred samohláskou a sa čiarka nepíše. Píše sa len vo veľmi špecifických prípadoch. Takže by som poradila vymazať všetky čiarky pred a. Nie som si odstránením čiarky pred a istá len v týchto dvoch prípadoch: /spýtal sa za barom sediaci šerif John Fitzburn, štyridsiatnik z ktorého razila whisky, a poklopal s prázdnym pohárom po pulte./ Túto vetu by som radšej napísala takto: spýtal sa za barom sediaci šerif John Fitzburn, štyridsiatnik, z ktorého razila whisky. Nedočkavo poklopal prázdnym pohárom po pulte. /povedal barman Henry Walker, objemnejší päťdesiatnik, a vyšiel z dverí na druhej strane./ Príbeh pekne plynie, je napínavý. Viac by ma vystrašilo, keby bol ten démonický vrah prevtelený do jednej z postáv v bare, lebo premiestnením jednej z postáv na iné miesto stráca zlovestný príbeh na kontinuite. Mňa inak dostala veta: Tak, o čom sa ideme dnes rozprávať? To som už dlho nepočula a spomenula som si vďaka tomu na lenivé letá, keď nevieš čo so sebou, a tak sa rozhodneš pre organizovaný rozhovor:D Čo sa týka uvádzacích viet, tak tie mi boli skôr po chuti, pretože slúžili na rozlíšenie postáv, takže sa dalo dobre orientovať v tom, ktorá postava práve hovorí. Ak by sa uvažovalo o odstránení uvádzacích viet, museli by sa napr. z indiána a barmana urobiť mlčiaci spoločníci. V dialógoch dvoch ľudí by sa dalo orientovať lepšie, potom by sa mohli niektoré z uvádzacích viet odstrániť.
16.11.2022
Ahoj,
pred samohláskou a sa čiarka nepíše. Píše sa len vo veľmi špecifických prípadoch. Takže by som poradila vymazať všetky čiarky pred a. Nie som si odstránením čiarky pred a istá len v týchto dvoch prípadoch: /spýtal sa za barom sediaci šerif John Fitzburn, štyridsiatnik z ktorého razila whisky, a poklopal s prázdnym pohárom po pulte./ Túto vetu by som radšej napísala takto: spýtal sa za barom sediaci šerif John Fitzburn, štyridsiatnik, z ktorého razila whisky. Nedočkavo poklopal prázdnym pohárom po pulte. /povedal barman Henry Walker, objemnejší päťdesiatnik, a vyšiel z dverí na druhej strane./ Príbeh pekne plynie, je napínavý. Viac by ma vystrašilo, keby bol ten démonický vrah prevtelený do jednej z postáv v bare, lebo premiestnením jednej z postáv na iné miesto stráca zlovestný príbeh na kontinuite. Mňa inak dostala veta: Tak, o čom sa ideme dnes rozprávať? To som už dlho nepočula a spomenula som si vďaka tomu na lenivé letá, keď nevieš čo so sebou, a tak sa rozhodneš pre organizovaný rozhovor:D Čo sa týka uvádzacích viet, tak tie mi boli skôr po chuti, pretože slúžili na rozlíšenie postáv, takže sa dalo dobre orientovať v tom, ktorá postava práve hovorí. Ak by sa uvažovalo o odstránení uvádzacích viet, museli by sa napr. z indiána a barmana urobiť mlčiaci spoločníci. V dialógoch dvoch ľudí by sa dalo orientovať lepšie, potom by sa mohli niektoré z uvádzacích viet odstrániť.
16.11.2022
Veles
Vďaka Olex :) Presne o tom som sa snažil, vyvolať tie spomienky keď niekto hovoril príbeh a ostatní náčúvali alebo sa pýtali. Tie čiarky nie sú nič moc, ale do budúcna si budem dávať väčší pozor na ne.
17.11.2022
Vďaka Olex :) Presne o tom som sa snažil, vyvolať tie spomienky keď niekto hovoril príbeh a ostatní náčúvali alebo sa pýtali. Tie čiarky nie sú nič moc, ale do budúcna si budem dávať väčší pozor na ne.
17.11.2022
ama_rilla
Poviedka sa mi páčila, len škoda toho, že postáv bolo viacej a splývali - podľa mňa by stačili 3 (šerif, Waupee a Jack). Privolanie démona/zabijaka bolo pre mňa OK, malo to takú haloweensku atmosféru. Tiež by ma zaujímalo, čo bolo v liste, vadí mi, že sme sa to nedozvedeli ani v náznaku. Nie je mi jasné, prečo to potom bolo spomínané... Ten koniec s premiestnením hlavného hrdinu som nechopila (chcel sa s ním démon trošku pohrať?)... Vcelku sa mi páčilo, ako bol príbeh rozprávaný, myslím, že hodnoverne to pripomínalo krčmové dialógy, kde si už po niekoľkom poháriku, ide každý tak trochu svoje. Za mňa určite jedna z lepších poviedok tohto kola.
17.11.2022
Poviedka sa mi páčila, len škoda toho, že postáv bolo viacej a splývali - podľa mňa by stačili 3 (šerif, Waupee a Jack). Privolanie démona/zabijaka bolo pre mňa OK, malo to takú haloweensku atmosféru. Tiež by ma zaujímalo, čo bolo v liste, vadí mi, že sme sa to nedozvedeli ani v náznaku. Nie je mi jasné, prečo to potom bolo spomínané... Ten koniec s premiestnením hlavného hrdinu som nechopila (chcel sa s ním démon trošku pohrať?)... Vcelku sa mi páčilo, ako bol príbeh rozprávaný, myslím, že hodnoverne to pripomínalo krčmové dialógy, kde si už po niekoľkom poháriku, ide každý tak trochu svoje. Za mňa určite jedna z lepších poviedok tohto kola.
17.11.2022
Veles
Ten koniec je bohužiaľ uponáhľaný, musel som sekať čo sa dalo, a najviac si to odniesol záver. Premiestnenie si plus-mínus uhádla, nejako tak to malo byť. A list? Keď som to písal tak som nad tým ani príliš nepremýšľal, až neskoro mi napadlo že to nie je tak celkom šťastne vyriešené, ale čo už :) A som rád že sa ti páčili dialógy, to som chcel aj docieliť.
17.11.2022
Ten koniec je bohužiaľ uponáhľaný, musel som sekať čo sa dalo, a najviac si to odniesol záver. Premiestnenie si plus-mínus uhádla, nejako tak to malo byť. A list? Keď som to písal tak som nad tým ani príliš nepremýšľal, až neskoro mi napadlo že to nie je tak celkom šťastne vyriešené, ale čo už :) A som rád že sa ti páčili dialógy, to som chcel aj docieliť.
17.11.2022