Jaskyňa
Kedysi ľudia verili, že jaskyňa je bránou do nadprirodzena.
STRETNUTIE
Kráčala čoraz tmavším lesom. Nie prirýchlo, ale adekvátne k svojmu psychickému a fyzickému stavu. Nohy ju už neposlúchali, bolela ju hlava a z pachuti v ústach ju napínalo na zvracanie. Vedela však, že potrebuje nájsť miesto, kde by mohla prečkať noc. Anna na moment zastala a oprela sa ramenom o strom. Zatvorila oči a nadýchla sa. Dve sekundy podržala vzduch v sebe, vydýchla. Opäť ju začal bolieť zanedbaný skoliotický chrbát a jej ľavý ukazovák chytal kŕč. Na bledej tvári sa Anne zjavila bolestivá grimasa. "Daj sa dokopy, dievča. Fňukať môžeš potom," povedala si a jazykom prebehla svoje popraskané pery. Kedysi ich mala nádherné. Pred pár desiatkami rokov by chlapci z jej okolia dali čokoľvek, aby ich mohli bozkať, no tie celý jej život patrili len jednému. Tomu, ktorý, rovnako ako jej krásne pery, bol už iba minulosť.
Vopchala palce pod široké popruhy tmavomodrého batoha, zovrela dlane okolo nich a vykročila, pretože sa začalo stmievať ešte rýchlejšie. Myšlienky o úkryte neustále súperili o pozornosť s tými o vode, o potrave, či deťoch, zatiaľ čo jej kostnaté nohy sa prepletavo tempom chôdze prispôsobovali drsnému terénu. Nemala strach. O ten prišla pred siedmymi dňami, keď posledný krát zaváhala.
Diera v skale sa zjavila z čista-jasna, dalo by sa povedať zázrakom, ale na tom nezáležalo. Najmä nie jej. Dôležité bolo, že prišla v tej najvhodnejšej chvíli. Bola už prakticky noc a ona bola na dne síl. Vchod do jaskyne bol pomerne široký, bohato obrastený brečtanom a neskôr aj machom, vzduch k nej prichádzal chladný a vlhký. Anna rozsvietila hliníkovú baterku, ktorú vytiahla z batoha a zbadala tri chodby, z ktorých dve boli, pre napadané kamene, viditeľne nepriechodné.
V tomto stave by jej samozrejme postačoval aj samotný priestor, v ktorom sa práve nachádzala, ale z hľadiska väčšieho bezpečia sa rozhodla ísť ďalej a trocha preskúmať tmavú chodbu, ktorá mohla, pre jej neznámu dĺžku, ukrývať prakticky čokoľvek. Potrebovala sa aspoň trochu vyspať. Potrebovala sa tiež najesť a napiť, ale na spánok v tomto momente myslela najviac. Navyše ju pred pár hodinami začal neuveriteľne páliť chrbát a neustále sa to zhoršovalo.
Po zhruba sto pomalých krokoch sa chodba začala rozširovať a keď sa Anna baterkou rozhliadla okolo seba, zbadala, že stojí na ploche o veľkosti menšieho bytu, s nepravidelnými skalnatými stenami, s množstvom kameňov rôznych veľkostí a tvarov popadaných po zemi, bez akéhokoľvek ďalšieho otvoru, ktorý by jej umožňoval pokračovať hlbšie do útrob jaskyne, zato však s tvorom sediacim na zemi a pozorujúcim ju svojimi démonicky svietiacimi očami. Bol chrbtom opretý o stenu naproti nej.
Na moment stuhla a uvedomila si, ako sa jej chĺpky vzadu na krku zježili. Spoznala ho. Baterkou ho neprestala spúšťať z dohľadu a napokon sa opatrnými krokmi vybrala za ním. "Ahoj, kamarát. Tuším sme si obaja vybrali na prespatie rovnaké miesto," oslovila ho hlasom bez energie, podvedome sa prikrčila a vystrela pred seba ruku dlaňou k nemu, akoby sa len chystala pohladkať neznámeho psa. "Tuším si zranený, čo?" spýtala sa, keď zbadala jeho hrudník, pokrytý rohovinovými šupinami a na ňom uvidela niekoľko otvorených rán, z ktorých lenivo vytekala tmavozelená tekutina.
"A to dosť vážne. Do rána bude pravdepodobne po tebe. Neviem, či mi rozumieš, ale ak nechceš, aby to bolo skôr, nechaj svoj zadok aj naďalej tam, kde je."
Tvor nereagoval, iba ju so záujmom pozoroval.
Anna sa vyrovnala, ale pre jej problémy s krivou chrbticou a neskutočnú bolesť, ktorú, vďaka tomu a nekonečnej chôdzi v posledných dňoch, pociťovala, to trvalo dlhšie než obvykle.
"Pochopil si?"
Tvor neodpovedal, iba naďalej nespúšťal ženu so šedivými vlasmi z očí a vydával tichý hrdelný zvuk.
"Dobre. Tvoju pasivitu budem považovať za súhlas," dodala a odstúpila o dva kroky ďalej. Potom svetlom z baterky preskúmala okolie a našla si vhodné miesto na prenocovanie. Také, aby dobre videla na svojho spoločníka, bola od neho dostatočne ďaleko, aby stihla včas zareagovať na jeho prípadný útok a tiež, aby mala na očiach chodbu, ktorá mohla byť rovnako nebezpečná ako jej záchranou v prípade, že by potrebovala náhle utiecť.
Zhodila batoh na zem a usadila sa k nemu. Položila do prachu aj baterku, nechala ju svietiť na nepriateľskú bytosť a konečne sa jej stuhnuté svalstvo mohlo uvoľniť. Sykla od bolesti, keď opatrne vyzúvala svoju nepohodlnú obuv - kedysi štýlové topánky, teraz poodierané bačkory z hovädzej kože, a začala si masírovať chodidlá. Túžila po oddychu, zároveň vedela, čo príde. Myšlienky. A ubíjajúce spomienky. Možno mi ten emzák ešte bude prospešný, pomyslela si, a keby jej tvár v tej chvíli neskrúcala bolesť, istotne by sa aj trocha pousmiala.
***
Vytiahla z batoha nerezovú fľašu so širokým hrdlom ukrývajúcu posledné kvapky vody a chvíľu ju držala v rukách. Tuho ju zvierala a opakovala si, že je ešte čas. Potom ju neochotne odložila vedľa seba, namiesto nej vybrala niekoľko tenkých konárov zbavených vetvičiek a listov, za hrsť suchej slamy a všetko poukladala pred seba na zem. Následne ohnisko v tvare ihlana zapálila luxusným zapaľovačom s vygravírovaným portrétom Ježiša, ktorý jej kedysi daroval milovaný Viliam. Keby ho nepotrebovala, už by bol dávno kdesi odhodený. Oheň sa rozhorel. Prihodila ešte zopár hrubších kúskov dreva, ktoré, taktiež ako halúzky, nazbierala po ceste a konečne si mohla oprieť hlavu o stenu jaskyne. A v tom to prišlo.
Keď pocítila teplo na ubolených nohách, fyzicky sa jej síce mierne uľavilo, ale duševne ju to všetko zo všetkých strán začalo stláčať do čím ďalej väčšej ničoty, ktorá v určitom momente musela vybuchnúť, alebo pohltiť všetku energiu okolo seba, až pokým by nezostalo absolútne nič. Alebo sa jednoducho zblázni.
Položila si bezradne hlavu do dlaní a začala zrýchlene dýchať, pocítila tlak na hrudi a napätie v celom tele. Zrazu začula zvuk kvapkajúcej vody kdesi v diaľke a v momente sa ukľudnila. Kvap. Zodvihla hlavu a načúvala. Kvap. Avšak nedokázala odhadnúť, odkiaľ sa zvuk niesol. Kľudne mohol byť iba v jej hlave. Poobzerala sa po jaskyni, ktorá si zatiaľ užívala veselú hru tieňov, skontrolovala nehybného tvora a nakoniec si pritiahla kolená k brade. Tie objala rukami a zavrela oči.
V myšlienkach sa vrátila o pár dní naspäť, do svojho starého červeného auta, k svojim dvom deťom na zadnom sedadle a k situácii, kedy posledný krát zaváhala. Jej starší syn Marcus sa tváril odvážne, hoci v jeho očiach videla strach a o tri roky mladší Erik bol taký ako vždy. A ako si ho bude pamätať už navždy. S úsmevom na jeho okrúhlej tvári s červenými lícami. Veľký muž bez dvoch predných zubov vtrhol do ich životov nečakane, po tom, čo sa nepozorovane priblížil k autu, otvoril si dvere na spolujazdcovej strane, namieril pištoľ na vystrašenú Annu a prisadol si k nim. Smrdel po cigaretách, lacnom alkohole a jeho slovník bol z tej istej cenovej kategórie.
"Davaj, kurva, šetko čo máš. A rýchlo! Žrádlo, vodu, cigy, chlas, rozumela si?"
Anna sa triasla a nebola schopná zo seba vydať žiadny zvuk.
"Kurva, niečo som povedal!" zahučal na ňu. "Rýchlo šetko daj, lebo deckám osrelím hlavy!" Namieril zbraň na štrnásťročného Marcusa.
Ten sa na útočníka zamračil.
"Dobre, dobre, hlavne kľud," upokojovala ho po tom, čo sa náhle prebudila zo šoku. "Všetko vám dám. Síce toho nemáme veľa, ale nejaké jedlo máme. Aj vodu."
"Chlas nie?! Do piče!" zahučal. "Dobre, daj všetko!"
Anna postrehla, ako sa mužovi nepokojne triasla ruka so strieborným nástrojom, ktorým ich ohrozoval. V takto vypätej situácii bola po prvýkrát, ale vedela, že musí tú zbraň dostať od detí čo najďalej. "Máme to zbalené v kufri, môžeme pre to ísť spoločne, dobre? Hlavne kľud, pane," zopakovala.
"Presaň ma ukľudnova, kurva!" Namieril opäť na ňu. "Očuješ?!"
Deti vzadu boli zatiaľ pokojné, ale Marcus mal pocit, že by mal mame nejako pomôcť. Urobiť to, čo by urobil otec. Ochrániť ju. Aj Erika.
Anna medzitým pomaly vkladala svoju ľavú ruku do vrecka, tak aby si to útočník nevšimol. Avšak o pár sekúnd ruku vytiahla. Prázdnu. "Prepáčte, pane. Len nechcem, aby sa niekomu niečo stalo. Iba chceme odísť z mesta. To je všetko." Zdalo sa jej, že muž sa trocha ukľudnil. Tak fajn, povedala si, snáď sú z najhoršieho vonku. Útočník zistil, že mu od nich žiadne nebezpečenstvo nehrozí, dostane čo chce a nechá ich tak.
V tom sa muž otočil na deti a zaujal ho Erik. "Čo sa mi to decko fur smeje?!" zareval a vypľul pri tom na chlapcov spŕšku nechutne zapáchajúcich slín.
"On sa vám nesmeje, pane!" Annu opäť pochytila panika. "Má len Angelmanov syndróm, takú chorobu!"
Marcus vedel, že niečo musí urýchlene urobiť. Niečo odvážne, niečo, čo by určite spravil otec. Teraz, odštartoval sa v hlave.
Anna nestihla zareagovať. Marcus bojovne skríkol, vyletel po ruke so zbraňou a celou váhou sa na ňu zavesil. Dúfal, že tú ruku o prednú sedačku zlomí, pištoľ vypadne z dlane, on ju zoberie a vyženie muža z ich auta, ale nič z toho sa nestalo.
Silnejší protivník po napadnutí udrel Marcusa druhou rukou niekoľkokrát do hlavy, odhodil ho, že ešte stihol inkasovať jednu ranu od tvrdého skla dverí a následne ho strelil do hrude. A potom ešte raz tesne nad úroveň očí. Po skle zadných dverí zrazu stekala červená kaša s drobnými úlomkami lebky, kúskami mozgovej kôry, blanami a jednou zmarenou budúcnosťou. Anna sa nevedela nadýchnuť a jej už aj tak dosť svetlá pokožka ešte viac zbledla. Erik sa neprestal usmievať.
Z týchto myšlienok, na ktoré by najradšej zabudla, ju prebral znova ten zvuk kvapiek. Pozrela na fľašu a premýšľala, či už má z nedostatku vody halucinácie, alebo tam čosi naozaj kvapkalo.
Ak to bola voda, mohlo jej to zachrániť život, aj keď si nebola istá, či by kvôli tomu bola ochotná vstať a čo i len na chvíľu opustiť lukratívne miesto pri zdroji tepla. Pravdepodobne nie. V tom momente jej bolo dobre tam, kde bola. Cítila, ako sa z nej postupne vytrácala energia, oťažievali jej viečka a tiež čím ďalej viac cítila ten jeho odporný smrad.
Znova sa vrátil pocit strachu zmiešaný so žiaľom zo straty dieťaťa, opäť mala jeho ťažké ruky na svojom krku a usilovala sa premôcť silnejšieho protivníka, opäť sa snažila udržať sa vnútri, keď ju vykopával z auta a opäť sa jej to nepodarilo. Všetko mala znova pred očami. Kľačala v slzách na chladnom betóne a sledovala, ako sa auto s jej deťmi vzďaľuje, kľučkuje z jednej strany cesty na druhú, v snahe vyhnúť sa zmäteným ľuďom a iným prekážkam, a ako sa, po náraze vozidla prichádzajúceho z vedľajšej ulice, jej prevrátilo na strechu a začali z neho divoko šľahať plamene.
Utrela si slzy a skontrolovala tvora. Pozoroval ju. Jeho možno dva a pol metrové telo ležalo na zemi oproti nej a dožívalo. Rovnako ako ona. "To sme dopadli, čo?" spýtala sa, ale nečakala odpoveď. Doposiaľ nezachytila, že by s nami vedeli komunikovať. Po tom, čo prileteli na našu planétu a behom niekoľkých minút vymazali osemdesiat percent ľudskej populácie, to ani nepotrebovali. Teraz to bola ich planéta a ktokoľvek z preživších, kto s nimi prišiel do kontaktu, bol okamžite odstránený. Anna mala iba šťastie, že sa jej podarilo uniknúť z mesta bez toho, aby si ju niektorý z nich všimol. Aj keď, vzhľadom na to, čo sa stalo jej deťom, to Anna za šťastie nepovažovala. Robila len to, čo je ľudské - snažila sa prežiť. A aj to postupne začala prehodnocovať.
ŽIVOT
Prebudila sa na príšerné sucho v ústach. Ťažko si sadla, nahmatala topánky a okamžite sa začala obúvať, pretože ju striasala zima. Oheň už dohorel, zostali po ňom malé žiariace uhlíky. Schytila baterku, rozsvietila a namierila na tvora, ktorý síce ležal na boku, ale oči mal otvorené. Predpokladala, že bolo ráno, ale nebola si tým istá. Čo by teraz dala za šálku horúcej kávy, prebehlo jej hlavou a ihneď uznala, že by sa uspokojila aj s čajom, ak by bol rovnako horúci. Po tom, čo jej zaškŕkalo v bruchu tak, že to určite musel počuť aj jej spoločník, začala premýšľať, čo by si dala na raňajky. Možno toast, hoci ani omeleta by nemusela byť zlá, uvažovala. Odrazu sa videla, ako sedí s deťmi pri stole. Podávala im sladké pečivo, ktoré zapíjali teplým kakaom, spoločne sa smiali a všetko bolo v úplnom poriadku. V tom do miestnosti vošiel Viliam a usadil sa k nim. Niečo na ňom ale bolo iné. Akosi vyrástol. Alebo sa zmenšila tá stolička, na ktorú si sadol? Viliam sa menil. Teraz mal tmavé veľké oči, vydával divný zvuk a jeho pokožku pokrývali šedé drapľavé šupiny. "Čo budeme jesť?" spýtal sa dunivým hlasom a otočil sa k nej.
Anna sa náhle prebudila a baterkou rýchlo vyhľadala tvora. Už sedel a jeho nesmierne široké ústa so zdrsnenou popraskanou kožou okolo sa akoby usmievali. "To sme teda dopadli," prehovoril.
Anna neverila vlastným očiam a ušiam a chvíľu naňho meravo hľadela. "Ty... ty rozprávaš?"
Prikývol. "Presne tak, rozprávam." Jeho hlas bol milý a upokojujúci, ako keby vôbec nepatril tomu odpornému stvoreniu, z ktorého šla skôr hrôza ako pokoj a rozvaha. "Prišiel som za tebou, aby som ti ukázal, že život stojí za to žiť, aj keď to tak na prvý pohľad nemusí vyzerať."
"Prosím?" Nechápala. "Ty si prišiel za mnou?"
"Áno, ja."
"Ale veď keď som sem prišla, ty už si tu bol," odvetila a neisto sa snažila zrekapitulovať si spomienky z včerajšieho večera.
"Nevieš, kto som, takže ani nemôžeš vedieť, kedy som prišiel, Anna." Opäť sa mu kútiky obrovských úst nadvihli.
"A kto si?"
"To nie je až tak dôležité. Pokojne si mysli, že som ten tvoj Boh, alebo diabol, kľudne si mysli, že je táto jaskyňa magická, ak ti to v niečom pomôže. Dôležité je to, čo ti chcem ukázať."
Anna opäť začula zvuk kvapiek, ale nevenovala tomu prílišnú pozornosť. Tú si naplno získala bytosť na opačnom konci jaskyne. "Mám halucinácie, však?" opýtala sa a pár krát silene zažmurkala.
"Je úplne jedno, ako som za tebou prišiel, Anna." Obrovitou rukou ukázal na východ z jaskyne a ona tam po sekundovom zaváhaní namierila baterku.
To nemôže byť pravda, pomyslela si v prvom momente.
"Nechápem to. Nechápem nič z toho, čo sa teraz deje!" Oči jej zvlhli, keď ho tam videla stáť.
Erik. Usmieval sa, ale bol akýsi rozmazaný. Rýchlo si rukou pretrela oči, či sa jej to len nezdá, ale Erik bol preč. "Čo to?!" Pozrela naspäť. Tvor znova ležal na boku, oči mal otvorené a díval sa na ňu. Už viac neprehovoril.
"Doriti!" nahlas zanadávala a hoci na tento druh slov nebola zvyknutá, vyšlo to z nej úplne prirodzene. Rýchlo schmatla fľašu s vodou a naliala si do úst zvyšný obsah. Málo, povedala si, potrebujem viac. Započúvala sa a jaskyňou sa začal ozývať známy zvuk. Nemotorne sa postavila na nohy, aby sa vybrala hľadať zdroj, keď však prezrela každý kút jaskyne a napriek tomu nič nenašla, sklamaná si sadla späť na svoje miesto. "Kurva," ticho zahrešila a zadívala sa na malé ohnisko pred sebou. Prižmúrila oči, pretože sa jej zdalo, že začínalo dymiť. Zasvietila naň a skutočne. Najskôr uvidela dym, potom z jedného zhoreného drievka vyrástol malý plamienok, od ktorého sa chytilo ďalšie drievko a ďalšie, až sa napokon ohnisko rozhorelo celé. A ona si uvedomila, že opäť sleduje svoje auto v plameňoch.
Už nech to šialenstvo skončí, prosila, zatínala päste, búchala nimi do asfaltu a v šialenstve kričala. V tom sa dvere na aute otvorili a po chvíli z nich štvornožky vyliezla postava. Zastavil sa jej dych. Erik sa postavil na nohy, usmieval sa a obzeral sa okolo. Keď ho Anna zbadala, začala kričať jeho meno, mávala mu, ale on nereagoval. Bola príliš ďaleko. A on bol príliš fascinovaný zvukom, na ktorý upriamil pozornosť. Chcel ho nájsť. Vôbec mu neprekážalo, že sa na ulici zjavili stvorenia z inej planéty a že jeho matka pred nimi musela utiecť, jeho zaujímala iba nefunkčná fontána na vedľajšej ulici a zvuk kvapiek dopadajúcich z džbánu v anjelských rukách do širokej kamennej misy. Keď fontánu našiel, bol šťastný.
Anna ešte dlho potom pozerala do ohniska, aj keď už nehorelo. Premýšľala o tom, čo práve videla. Kládla si otázky, či sa jednalo o obraz zachytený periférnym videním pri jej úteku pred mimozemšťanmi a ukázal sa jej až teraz, alebo sa s ňou len mozog, pre nedostatok vody a potravy, pohrával. Alebo sa jednalo o čosi magické. Nedokázala to v tomto momente správne vyhodnotiť. Bola zmätená, no zároveň začala pociťovať nádej, ktorá jej dodala nečakanú energiu. Zrazu si uvedomila, čo musí urobiť.
Anna vstala a rozhodnými krokmi prešla k tvorovi, ktorý ju naďalej pozoroval. Nehýbal sa, čakal, pretože tušil, čo príde. Páchol rovnako nechutne ako muž z auta. Anna vedela, že keď chce prežiť v novom svete, nemôže viac zaváhať. Najmä, ak jej syn môže nažive. Dostala nádej a možno druhú šancu. Vytiahla z vrecka modrý plochý skrutkovač, ten istý, ktorý na moment držala v ruke v jej aute, a jedným rýchlym pohybom ho zabodla tvorovi cez pravé oko do hlavy. Potom odkráčala z jaskyne, ktorá si ju večer predtým našla.
MartinB
Autor, ktorý píše o tom, čo ho baví. Ak tým pobaví aj ostatných, dodá mu to ešte väčšiu motiváciu sa zlepšovať. Inak je to viacnásobný finalista súťaže Literárny Zvolen a dvojnásobný víťaz Fantastickej poviedky.
Diskusia
Veles
Tak... ten koniec som tak celkom nepochopil :D Napísané to bolo celkom dobre, aj keď tá prvá časť mi prišla taká... strojová? Neviem ako to presne napísať. Nejaké čiarky sa mi zdá že som tam videl kde nemali byť. A zaujímalo by ma, či naozaj niekde ľudia hovoria ako ten útočník, že vynechávajú písmeno t. Počul som už veľa rozličných prízvukov a nárečí, ale s niečím takým som sa nestretol a trochu ma to rušilo. A ten koniec... neviem čo sa vlastne stalo.
03.01.2023
Tak... ten koniec som tak celkom nepochopil :D Napísané to bolo celkom dobre, aj keď tá prvá časť mi prišla taká... strojová? Neviem ako to presne napísať. Nejaké čiarky sa mi zdá že som tam videl kde nemali byť. A zaujímalo by ma, či naozaj niekde ľudia hovoria ako ten útočník, že vynechávajú písmeno t. Počul som už veľa rozličných prízvukov a nárečí, ale s niečím takým som sa nestretol a trochu ma to rušilo. A ten koniec... neviem čo sa vlastne stalo.
03.01.2023
Arcey
Pokus o variáciu na Vojnu svetov a podobné diela, najviac mi evokoval film Hmla, kde na konci <spoiler>zastrelí hlavný hrdina všetkých milovaných a zistí, že prišla pomoc a nie príšery</spolier>. Neviem, čím to je, asi to bude nejaká móda ale písať text tak, že dialógy su zámerne v rámci odsekov a nie samostatne nie je veľmi literárne, ani umelecké. Ťažko sa to číta, poviedka stráca rytmus ao čitateľ som sa musel veľakrát vrátiť a čítať znovu. Text, ktorý odvádza pozornosť a je rušivý bohužiaľ nie je dobrý text. Množstvo chýb, čiarky do buka do buka, veľa vecí by som poškrtal. Postavy ak nerátam mimozemšťana reagovali takmer identicky. Hlavne, že musia byť nadávky. Bez toho už nejde napísať poviedku? Aj iným spôsobom sa dá vykresliť zlý charakter. Samotný príbeh ma kopec úskalí. Nerozumiem, prečo vnikla do jaskyne keď jej všetko bolo vlastne jedno. Matka, ktorá príde o deti a hlavne tak brutálnym spôsobom by už dávno všetko vzdala. Tá jej motivácia, že chcela prežiť je postavená na vode. Kebyže vedela, že jej druhý syn žije, je to oveľa uveriteľnejšie. Ak gauner inak rozprával vďaka malému počtu zubov, dalo sa to napísať aj inak, tak mi to celý čas liezlo na nervy a považoval som to skôr za nepozornosť ako zámer. Hlavne, keď niektoré písmenka chýbali aj v iných slovách. Tento text si autor/ka po sebe určite neprečítal/a. Ak ide niečo do súťaže tak človek, ktorý odošle text by si mal záležať na tom aby to bolo tip top. Aj mne sa stane, že dačo zabudnem, ale v takýchto textoch mám pocit, ako autor úplne kašle na publikum, ktorému to dáva čítať. Aha, napísal som poviedku, ale už je mi jedno, ako vyzerá. Toto je nie workshop, ale súťaž. Je mi ľúto, že som taký kritický, ale snažím sa dávať konštruktívnu kritiku. Tretia poviedka a kvalitatívne zle spracovaná, pričom tie nápady sú celkom fajn, ale vôbec nie sú dotiahnuté do konca, skôr všetky sú prvoplánové. Oproti minulému kolu, kvalita dosť klesla. Verím, že ostatné kúsky budú lepšie.
Hodnotím: 3/10
03.01.2023
Pokus o variáciu na Vojnu svetov a podobné diela, najviac mi evokoval film Hmla, kde na konci <spoiler>zastrelí hlavný hrdina všetkých milovaných a zistí, že prišla pomoc a nie príšery</spolier>. Neviem, čím to je, asi to bude nejaká móda ale písať text tak, že dialógy su zámerne v rámci odsekov a nie samostatne nie je veľmi literárne, ani umelecké. Ťažko sa to číta, poviedka stráca rytmus ao čitateľ som sa musel veľakrát vrátiť a čítať znovu. Text, ktorý odvádza pozornosť a je rušivý bohužiaľ nie je dobrý text. Množstvo chýb, čiarky do buka do buka, veľa vecí by som poškrtal. Postavy ak nerátam mimozemšťana reagovali takmer identicky. Hlavne, že musia byť nadávky. Bez toho už nejde napísať poviedku? Aj iným spôsobom sa dá vykresliť zlý charakter. Samotný príbeh ma kopec úskalí. Nerozumiem, prečo vnikla do jaskyne keď jej všetko bolo vlastne jedno. Matka, ktorá príde o deti a hlavne tak brutálnym spôsobom by už dávno všetko vzdala. Tá jej motivácia, že chcela prežiť je postavená na vode. Kebyže vedela, že jej druhý syn žije, je to oveľa uveriteľnejšie. Ak gauner inak rozprával vďaka malému počtu zubov, dalo sa to napísať aj inak, tak mi to celý čas liezlo na nervy a považoval som to skôr za nepozornosť ako zámer. Hlavne, keď niektoré písmenka chýbali aj v iných slovách. Tento text si autor/ka po sebe určite neprečítal/a. Ak ide niečo do súťaže tak človek, ktorý odošle text by si mal záležať na tom aby to bolo tip top. Aj mne sa stane, že dačo zabudnem, ale v takýchto textoch mám pocit, ako autor úplne kašle na publikum, ktorému to dáva čítať. Aha, napísal som poviedku, ale už je mi jedno, ako vyzerá. Toto je nie workshop, ale súťaž. Je mi ľúto, že som taký kritický, ale snažím sa dávať konštruktívnu kritiku. Tretia poviedka a kvalitatívne zle spracovaná, pričom tie nápady sú celkom fajn, ale vôbec nie sú dotiahnuté do konca, skôr všetky sú prvoplánové. Oproti minulému kolu, kvalita dosť klesla. Verím, že ostatné kúsky budú lepšie.
Hodnotím: 3/10
03.01.2023
Ray Janonoff
"T" dáva zmysel, ak nemal predné zuby - ako skúšam, tak skúšam, pri normálnom "t" sa jazyk opiera práve o predné horné - ale! Ako potom povedal "šetko" a "všetko"? Ale je možné, že autor to má odpozorované od konkrétneho človeka a práve tieto nejako dokáže vysloviť.
Tiež mi nesedela motivácia, určite nie od momentu, kedy sme zistili, že prišla o deti - ešte keby sa hnala za pomstou alebo čo, ale iba prežitie? Nie.
Celkovo sa mi to nepozdávalo, chcelo by to upraviť motiváciu a možno začať spomienkou, pretože než som sa dostal cez ubytovanie a zakladanie ohňa, chcel som to vypnúť.
@Arcey: Existujú ľudia, ktorí používajú nadávky v každej vete, proste len tak zo zvyku. Nevravím, že tu to nešlo inak, ale ku človeku, ktorý zháňa v prvom rade chľast, to celkom sedí. Ak by nedávali zmysel ku postave, to už vadí aj mne.
03.01.2023
"T" dáva zmysel, ak nemal predné zuby - ako skúšam, tak skúšam, pri normálnom "t" sa jazyk opiera práve o predné horné - ale! Ako potom povedal "šetko" a "všetko"? Ale je možné, že autor to má odpozorované od konkrétneho človeka a práve tieto nejako dokáže vysloviť.
Tiež mi nesedela motivácia, určite nie od momentu, kedy sme zistili, že prišla o deti - ešte keby sa hnala za pomstou alebo čo, ale iba prežitie? Nie.
Celkovo sa mi to nepozdávalo, chcelo by to upraviť motiváciu a možno začať spomienkou, pretože než som sa dostal cez ubytovanie a zakladanie ohňa, chcel som to vypnúť.
@Arcey: Existujú ľudia, ktorí používajú nadávky v každej vete, proste len tak zo zvyku. Nevravím, že tu to nešlo inak, ale ku človeku, ktorý zháňa v prvom rade chľast, to celkom sedí. Ak by nedávali zmysel ku postave, to už vadí aj mne.
03.01.2023
MartinB
Díky moc za konštruktívnu kritiku. Je to moja prvá poviedka, ktorú som kedy napísal, druhú mám už nejaký čas odoslanú ako nezaradenú a tretiu momentálne dokončujem, ale pri štvrtej si už zoberiem všetky rady k srdcu :D Pri tejto prvej som podcenil prípravu pred samotným písaním, príbeh som mal iba v hlave a tak to tak aj vyzerá. Díky moc ešte raz, tieto vaše rady sú viac ako body a umiestnenie.
03.01.2023
Díky moc za konštruktívnu kritiku. Je to moja prvá poviedka, ktorú som kedy napísal, druhú mám už nejaký čas odoslanú ako nezaradenú a tretiu momentálne dokončujem, ale pri štvrtej si už zoberiem všetky rady k srdcu :D Pri tejto prvej som podcenil prípravu pred samotným písaním, príbeh som mal iba v hlave a tak to tak aj vyzerá. Díky moc ešte raz, tieto vaše rady sú viac ako body a umiestnenie.
03.01.2023
Veles
MartinB, nechcem byť zlý ale pointou anonymného kola FP je neprezradiť kto je autorom :D Ale čo už, nevadí :D
03.01.2023
MartinB, nechcem byť zlý ale pointou anonymného kola FP je neprezradiť kto je autorom :D Ale čo už, nevadí :D
03.01.2023
MartinB
Veles, ospravedlňujem sa, chcel som len poďakovať. No čo, v tomto kole aj tak ešte nie som hrozbou pre tie lepšie kusy :D
03.01.2023
Veles, ospravedlňujem sa, chcel som len poďakovať. No čo, v tomto kole aj tak ešte nie som hrozbou pre tie lepšie kusy :D
03.01.2023
Veles
Ja viem ja viem, mne to vlastne až tak nevadí. Preto sa aj poväčšinou zúčastňujem len neanonymných kôl, chýba mi tá spätná väzba z komentárov.
03.01.2023
Ja viem ja viem, mne to vlastne až tak nevadí. Preto sa aj poväčšinou zúčastňujem len neanonymných kôl, chýba mi tá spätná väzba z komentárov.
03.01.2023
Arcey
@Ray: Ja viem, poznám osobne a v mnohých dielach je nadávok o mnoho viac. To nebola moja pointa, ja tiež používam nadávky, aj keď sa snažím to vyjadriť inak, tiež mi pár nadávok ujde. Ale mne to vadilo preto, lebo aj žena - matka, aj ten opilec používal pomaly rovnaký slovník. Inak rozpráva dlaždič ako matka, ktorej sa nedarí. Aj keď aj tej môže sem tam dačo ujsť, prišlo mi to príliš okaté.
@MartinB: Na to, že je to prvá poviedka, klobúk dolu. Ja tie svoje prvé nedám nikdy čítať nikomu :D Ani keby ma mučili. Verím, že moju kritiku berieš športovo - snažím sa vždy dať konštruktívnu kritiku - tak, aby pomohla autorovi. Trochu to hodnotenie z mojej strany bolo dosť nízke, boli tu už aj horšie kusy, ale lepšie sa potom odráža smerom hore. Tak držím palce.
03.01.2023
@Ray: Ja viem, poznám osobne a v mnohých dielach je nadávok o mnoho viac. To nebola moja pointa, ja tiež používam nadávky, aj keď sa snažím to vyjadriť inak, tiež mi pár nadávok ujde. Ale mne to vadilo preto, lebo aj žena - matka, aj ten opilec používal pomaly rovnaký slovník. Inak rozpráva dlaždič ako matka, ktorej sa nedarí. Aj keď aj tej môže sem tam dačo ujsť, prišlo mi to príliš okaté.
@MartinB: Na to, že je to prvá poviedka, klobúk dolu. Ja tie svoje prvé nedám nikdy čítať nikomu :D Ani keby ma mučili. Verím, že moju kritiku berieš športovo - snažím sa vždy dať konštruktívnu kritiku - tak, aby pomohla autorovi. Trochu to hodnotenie z mojej strany bolo dosť nízke, boli tu už aj horšie kusy, ale lepšie sa potom odráža smerom hore. Tak držím palce.
03.01.2023
MartinB
@Arcey hodnotenie je ok, tato poviedka bola pre mna humus uz ked som dopisal druhu :D keby sa dalo mazat, uz tu nie je. Na druhu stranu ste mi vdaka tomu poradili veci, na ktorych viem popracovat, takze som spokojny. o umiestnenie mi nejde. Skor o zlepsovanie sa pri tych dalsich.
04.01.2023
@Arcey hodnotenie je ok, tato poviedka bola pre mna humus uz ked som dopisal druhu :D keby sa dalo mazat, uz tu nie je. Na druhu stranu ste mi vdaka tomu poradili veci, na ktorych viem popracovat, takze som spokojny. o umiestnenie mi nejde. Skor o zlepsovanie sa pri tych dalsich.
04.01.2023
Martin Chabada
Má to zaujímavú atmosféru. Ale pripadá mi to neukončené. Ako kapitola z románu. Zo štylistického hľadiska by som poradil skrátiť vety. Napríklad tie súvetia spojené cez "a".
04.01.2023
Má to zaujímavú atmosféru. Ale pripadá mi to neukončené. Ako kapitola z románu. Zo štylistického hľadiska by som poradil skrátiť vety. Napríklad tie súvetia spojené cez "a".
04.01.2023
kadas97
Mne sa tato poviedka dost zle citala. Taka skrumaz vsetkeho mozneho co sa dalo zbuchat dokopy.
04.01.2023
Mne sa tato poviedka dost zle citala. Taka skrumaz vsetkeho mozneho co sa dalo zbuchat dokopy.
04.01.2023
Olex
Ahoj,
vôbec to nebol žiadny humus. Musím oceniť, ako autor rozohral príbeh na troch poliach – žena v mimozemšťanmi ovládanom svete, retrospektíva jej životného príbehu, to šupinaté čudo v jaskyni. Všetko bolo zahalené závojom tajomstva. Motiváciou čítať príbeh môže byť všeličo, ale ak je ňou zvedavosť, tak autor môže byť spokojný (ja som bola veľmi zvedavá). Čo sa týka motivácie hlavnej postavy, myslím, že je v poriadku, pud sebazáchovy je najsilnejším ľudským pudom. Medzi nešťastnou udalosťou a okamihom, keď je čitateľovi žena predstavená prebehlo mnoho času, väčšinou ľudia nedokážu v sebe udržať hnev a pomstychtivosť takú dlhú dobu, nakoniec aj tak prejdú do smútku a bezmocnosti. Predpokladám, že v závere zabila mimozemšťana, pretože sa jej vybavili spomienky na nešťastné udalosti a znovu nadobudla chuť pomstiť sa. Čo sa týka toho nadávania, ľudia nadávajú, keď sa im nedarí, a maminy sú tiež len ľudia. Problém by som videla v tom, že autor závoj neodkryl a príbeh poriadne neuzavrel.
09.01.2023
Ahoj,
vôbec to nebol žiadny humus. Musím oceniť, ako autor rozohral príbeh na troch poliach – žena v mimozemšťanmi ovládanom svete, retrospektíva jej životného príbehu, to šupinaté čudo v jaskyni. Všetko bolo zahalené závojom tajomstva. Motiváciou čítať príbeh môže byť všeličo, ale ak je ňou zvedavosť, tak autor môže byť spokojný (ja som bola veľmi zvedavá). Čo sa týka motivácie hlavnej postavy, myslím, že je v poriadku, pud sebazáchovy je najsilnejším ľudským pudom. Medzi nešťastnou udalosťou a okamihom, keď je čitateľovi žena predstavená prebehlo mnoho času, väčšinou ľudia nedokážu v sebe udržať hnev a pomstychtivosť takú dlhú dobu, nakoniec aj tak prejdú do smútku a bezmocnosti. Predpokladám, že v závere zabila mimozemšťana, pretože sa jej vybavili spomienky na nešťastné udalosti a znovu nadobudla chuť pomstiť sa. Čo sa týka toho nadávania, ľudia nadávajú, keď sa im nedarí, a maminy sú tiež len ľudia. Problém by som videla v tom, že autor závoj neodkryl a príbeh poriadne neuzavrel.
09.01.2023
MartinB
Ďakujem pekne všetkým za rady a postrehy. Budem sa snažiť, aby som svoje chyby odstránil čo najskôr, aby úroveň mojich poviedok mala stúpajúcu tendenciu.
10.01.2023
Ďakujem pekne všetkým za rady a postrehy. Budem sa snažiť, aby som svoje chyby odstránil čo najskôr, aby úroveň mojich poviedok mala stúpajúcu tendenciu.
10.01.2023
Hieronymus
Cítil som z toho Cestu, ale aj spomenutú Vojnu svetov... Miestami je to ťažkopádne, niekde by som skracoval, inde povedal viac. Na prvý pokus je to fajn, proste len píš a bude to lepšie a lepšie.
10.01.2023
Cítil som z toho Cestu, ale aj spomenutú Vojnu svetov... Miestami je to ťažkopádne, niekde by som skracoval, inde povedal viac. Na prvý pokus je to fajn, proste len píš a bude to lepšie a lepšie.
10.01.2023