Bola polnoc a tak ako iní chodili pravidelne behávať, Sid sa pravidelne chodil oddávať potulkám v lese, kde študoval svoj vlastný strach.

Blízko starého bunkra, kde stál, ho ako štvorročného priviazali bratia k stromu a nechali samého v tme niekoľko hodín, kým ho našli rodičia. Keby vtedy nemal na sebe oblečenú reflexnú bundu, možno by ho našli až ráno, lebo Sid vôbec nekričal. Ani neplakal. Keď ho prestrašení rodičia našli, usmieval sa. Mysleli si, že sa zbláznil. On však len našiel niečo, čo ho nesmierne bavilo.

Sid mal 17 a akurát zistil, že o neho má záujem dievča. Volala sa Nancy a páčilo sa jej, aký je Sid záhadný a chodí oblečený iba v čiernej. Počúval hudbu s chaotickými zvukmi, čo sa jej tiež páčilo. Sidovi sa páčilo, že môže s niekým zdieľať svoje záľuby. Vedel však, že na to musí ísť pomaly.

„Čo takto zajtra o piatej pri píle? Neboj, zoberiem čelovku aj baterku. Ukážem ti bunker, mám tam aj lampáše, bude to romantika,“ lákal Sid Nancy do svojho brlohu.

„Prečo si to všetko nahrávaš,“ chcela vedieť Nancy, keď Sid vytiahol diktafón a opisoval ich cestu lesom.

„Je zaujímavé počúvať, čo hovorím, keď sa v lese niečo zvrtne. Rád si znovu prehrávam svoje reakcie.“

„Čo sa zvrtne?“ zastala odrazu Nancy a chytila Sida pevnejšie za ruku.

„Nič sa nezvrtne. Neboj sa, iba som žartoval. Poď! Už tam skoro sme,“ ukazoval jej na lampáš pod kopcom, ktorý schádzali.

„Vidíš tie krabičky na stromoch?“ ukazoval jej Sid. „To sú moje fotopasce. Vyberám z nich karty a prezerám si, aké zvieratá odfotili. Častokrát na nich nie je nič a častokrát na nich je niečo, čo nevyzerá tak veľmi ako zviera.“

„Prečo? Čo na nich bolo?“ spýtala sa Nancy so záujmom, ktorý Sida veľmi potešil.

„Vyzerajú ako netvory. Nie je možné zistiť, či ide o zviera, ktoré tak vyzerá kvôli hre tieňov, ale pre mňa sú fascinujúce už len ich oči, ktoré na nich zvieratám svetielkujú. Sú ako mimozemšťania.“

Sid zaviedol Nancy k bunkru: „Páči sa mi, že si ako ja. Nebojíš sa, len tak hocičoho.“

Pobozkal ju.

„Myslím, že všetci sa radi bojíme. Chcela by si to zažívať so mnou?“

„Chceš, aby sme sa strašili?“ nechápavo mu hľadela Nancy do očí, ale mysľou bola niekde úplne inde. Keď ju priväzoval k stromu, ešte stále celkom nechápala, do čoho sa to namočila.

„Ten pocit, keď ti tuhne krv v žilách, srdce ti ide vyskočiť a chceš odvrátiť pohľad, ale tvoja myseľ ti pripraví ešte väčšiu dávku adrenalínu,“ vysvetľoval jej Sid čoraz hlasnejšie, lebo Nancyn krik naberal na obrátkach. Vzdal to a začal sa vzďalovať, pričom Nancyn strach prešiel do záchvatu obrovských rozmerov, ktorý prechádzal mnohými plejádami kvílenia.

Sid si doma opäť prezeral fotky z fotopascí. Na jednej mu zrak spočinul dlhšie ako na iných. Boli na nej zachytené srnky a jelene a v popredí stálo celkom zreteľne malé dievčatko. Zaujímalo ho, čo asi Nancy to dievčatko povie. Jemu do ucha raz zašepkala len, že s chlapcami sa nerozpráva.