Roleta na okne je spustená a zatiahnutá. Zachumlám sa do teplej deky. V prítmí maličkej izby sa cítim o niečo bezpečnejšie. Každá sekunda mi zabodáva pod nechty ostré ihličky. V poslednej dobe sa mi nedarí dobre. Dalo by sa povedať, že od určitej udalosti sa karta môjho doteraz vcelku úspešného života obrátila. Zmenila ho v čosi nepekné. Minule som sa pozerala do zrkadla, a tak som si hovorila, už ani pekná nie si. Tvár mi zhyzdil akýsi ekzém. To bola posledná kvapka. Od tej doby mám vystavenú pracovnú neschopnosť. Do šera v izbe vyblikáva tiché SOS televízia. Všimnem si, že začala večerná ezoterická poradňa. V televíznom štúdiu kypí ponad stolík žena rozmerných proporcií a blahosklonne sa usmieva. Je to známa mojej kolegyne z práce. Neraz ma prehovárala, aby som za vešticou zašla, že nebudem ľutovať. Aj budúcnosť mi vyjaví, aj zlej energie ma zbaví. Dokonca mi povie, kto v mojom okolí mi chce škodiť. Vraj si celý život vďaka nej dám do poriadku. V ľavom spodnom rohu obrazovky je uvedené telefónne číslo do štúdia. V pravej ruke obraciam telefón. Pustím zvuk na televízore.

„Som tu pre vás. Volajte. Zbavím vás starostí. Spolu to zvládneme. Posielam vám pozitívnu energiu. Ten kto sa dovolá, dostane energie viac!“

No, to ma podrž. Veštica mece pozitívnu energiu po všetkých kútoch štátu, akoby ju za dýchanie fasovala. Znovu upriamim pozornosť na telefón. Pozriem sa na Filoménu a zúfalo skrivím ústa. Bude lepšie, keď ju vyhľadám osobne, pretože to, čo ma trápi, po telefóne nevyriešime.

***

Je nádherné slnečné leto. Terigám sa domov z návštevy od mamky. Cestovnú tašku mám naloženú dobrotami, čo som od nej dostala. Pot mi steká v pramienkoch po čele. A to ešte musím prestupovať! Ťahám sa na stanovisko, z ktorého odchádzajú autobusy do nášho mesta. Znenazdania sa na mňa vyrúti akási otrhaná ženská.

„Drahá moja, daj cigaretku, “ žobroní.

Pravou rukou si pobúcham po ľavom vrecku, v ktorom občas cigaretovú krabičku nosím. Lenže dnes nie. Dnes som si ju dala do kabelky. Premýšľam. Keď otvorím kabelku, kto sa mi zaručí, že sa na ňu žobráčka nevrhne a neokradne ma. To proste nechceš, toto.

„Nemám,“ odseknem a beriem sa svojou cestou.

„Takže ty nemáš, hej? Bodaj by ťa na kríže bralo!“ kričí na mňa žobráčka.

Navesená je na mňa ako kliešť.

„Jaj, nechajte ma na pokoji!“

„Ty pokoja nenájdeš, ti hovorím. Dobre ja viem, že klameš, ty oštara! Preklínam ťa do rána. Aby si sa celý život len v tom najhoršom plahočila. A vieš čo! Aj tvoje deti a deti tvojich detí.“

Ma hneď švihne z čarodejnice. Sa rozčúlim dobiela za tie deti mojich detí.

„Ber sa het odtiaľto, babizňa čaptavá!“ zakričím na ňu.

„Ja som čaptavá?!“ kričí striga. Začne mi krúžiť okolo tváre ukazovákom pravej ruky. „Na sedem pokolení ťa preklínam!“

Tak ma žobráčka, prosím pekne, za jednu cigaretu prekliala na sedem pokolení. Prečo som sa s ňou vôbec dala do reči. Nemala som si ju všímať. Keď vystúpim z autobusu, zistím, že mi z batožinového priestoru ukradli tašku s dobrôtkami. No, a potom to so mnou išlo dolu z kopca. Deň čo deň, týždeň čo týždeň, mesiac čo mesiac. Už sa to nedá vydržať.

***

Okúňam sa vojsť do moderného komplexu, v ktorom sídlia veštkyne, či ezoterické poradkyne, ako sa po novu nazývajú. Vždy som sa držala pri zemi, mágia a ľudia, ktorí sa ňou zaoberajú, vo mne vyvolávajú nedôveru. Musela som sa asi pomiasť, keď som sa sem dotrepala dobrovoľne. Možno som sa mala rovno do blázinca odporúčať.

„Ste objednaná?“ spýta sa recepčná.

„Na devätnástu hodinu k pani Filoméne.“

„Vaše meno?“

„Marcela Valsová.“

„Áno, v poriadku. Výťahom na piate poschodie, dvere číslo štyridsaťtri.“

Poďakujem a odoberiem sa k výťahu. Po príchode na miesto zaklopem a čakám.

„Ďalej,“ ozve sa za dverami.

Vstúpim do malej miestnosti. Za stolíkom sedí drobná ženička a rezko píše na písacom stroji. Veštice síce sídlia v extra modernom komplexe, ale technológie im asi nič nehovoria. Stojím tam a zízam doblba. Žienka píšuca na stroji technikou troch prstov, čiže jastrabím pazúrom, sa na mňa konečne pozrie. Pokrčí nos a posunie si okuliare.

„Čo tu na mňa kukáš ako sova, drahá moja. Život je krátky. Bež za šéfkou,“ ukáže na protiľahlé dvere.

Prehovárať sa nenechám. Ihneď sa valím do vedľajšej miestnosti.

„Ja som Mar...“

Filoména vystrie ruku smerom ku mne a napriami na mňa dlaň: „Marcela Valsová. Viem, kto ste. Vítajte v našej ezoterickej poradni.“

„Isteže viete, však vám určite recepčná dala vedieť, že som na ceste.“

Veštica otrávene zagúľa očami. Ďalší skeptik, myslí si asi.

„Posaďte sa,“ ukáže na stoličku prirazenú k pracovnému stolu z druhej strany. Vytiahne šuplík a vyberie z neho list papieru.

„Tuto mi podpíšte, že ste v spoločenstve čarodejníkov dobrovoľne. Predídeme takto zbytočným opletačkám.“

„Pred chvíľou to bola ezoterická poradňa,“ zatvárim sa tentoraz otrávene ja.

„Tak podpíšete?“

„Asi mi nič iné nezostáva.“ Prebehnem pohľadom pár viet na papieri a podpíšem sa.

„Čo vás trápi?“

„Som prekliata,“ vysúkam zo seba.

Čarodejnica nadvihne pobavene obočie.

„Takže tu máme prekliateho skeptika,“ zazubí sa na mňa.

„Môžete ma, prosím, toho prekliatia láskavo zbaviť.“

„No, či láskavo, to neviem,“ odpovie mi čarodejnica. Zdvihne sa zo stoličky. Ruka jej vyletí smerom k mojej hlave ako anakonda. Buchne ma do čela a znovu sa posadí.

„To je všetko?“ hladkám si čelo.

„Áno, prekliatie je preč. Teraz ste členkou nášho spoločenstva. Čaká na vás veľa roboty.“

„Akou členkou?“

„Však ste nám členstvo pred chvíľou podpísala,“ ukáže na papier.

Prebehnem v rýchlosti obsah dokumentu. Naozaj podpísala, dôjde mi napokon.

„Nečudujte sa toľko. Máte k našej komunite záväzky. Viete, vaša babička bola čarodejnica.“

„Svätica to nebola, ale treba takto nebožku ohovárať?“

„Ona bola naozaj čarodejnica. Zdedila ste po nej čarovnú moc. Každý čarodejník má povinnosť pracovať pre spoločenstvo. Podajte mi z kartotéky spis Ivany Mihálikovej.“

„Čože? To je moja susedka. Taká milá pani.“

„Pfhá, že milá!“ odfrkne si Filoména ako kobyla.

Vyberiem z kartotéky objemný spis susedky a podám ho Filoméne. Zbežne ho prelistuje a pritom nesúhlasne pokyvuje hlavou.

„A čo urobila?“ pýtam sa, lebo mi zvedavosť nedá.

„Všetko,“ pokrčí ramenami a vzdychne si.

„Tak ja už pôjdem,“ zdvíham sa zo stoličky. Bude lepšie vypariť sa odtiaľto čo najskôr.

„Počkajte chvíľočku. Etela!“

Etela pribehne z vedľajšej miestnosti ako víchrica.

„Čo sa deje?“ opýta sa zadýchane.

„Spoznávate ju?“

Zapozerám sa poriadne do Etelinej tváre a vtom mi to docvakne. Určite, je to ona, žobráčka, ktorá ma prekliala.

„Museli sme vás prekliať, aby ste k nám prišli, lebo inými cestami sme vás sem nedokázali dostať. Chápete? Všetci čarodejníci musia pracovať pre spoločenstvo. To je nepísaný zákon,“ zdvihne direktívne prst a potom sa otočí k Etele.

„Novú členku musíme vybaviť do práce. Zoberte ju do skladu. Dnes je spln, treba zamordovať starú Mihálikovú.“

„Koho ja mám mordovať?“ vyvalím na Filoménu oči.

„Nebojte sa, Etela starú zamorduje sama. Budete sa len pozerať, a pritom sa všetko naučíte. Keď budete potrebovať, čarodejnícke schopnosti sa samé objavia. V sklade vyfasujete metlu.“

„To mám behať po meste s metlou v ruke?“

„Však, čo by ste behala. Medzi oblakmi poletíte ako vták,“ žmurkne na mňa.

Na tvári sa mi objaví pobavený výraz, už nemám silu odporovať. Etela ma zdrapne za ruku a ťahá smerom k výťahu. Mala by som sa vypariť kade ľahšie, lenže ja som taký zvedavý človek až hanba. Čo si ešte v živote nevidela metlu? Ber sa het odtiaľto, ty koza šalená, nadáva mi moje racionálne ja. V sklade ma Etela vybaví náradím, a že môžeme do terénu. Výťahom sa zvezieme rovno na plochú strechu, ktorá čarodejniciam slúži ako ranvej. Ty opica škaredá, zvedavá, nekompletná, choď už domov, nadávam si v duchu.

„Sadneš si na metlu, rozbehneš sa, skočíš a letíš,“ vysvetlí mi Etela ako narábať s leteckým náčiním. Strčí mi metlu medzi nohy a posadí sa za mňa. Tak toto som naozaj od života nechcela, aby sa na mňa Etela zozadu lepila, dýchala mi na krk a strkala mi nos do vlasov. Pokúšam sa zosadnúť.

„Čo sa mrvíš ako taká dážďovka? Život je krátky,“ povie Etela a rozbehne sa smerom k okraju strechy.

„Joj, to čo?!“

Jačím ako zmyslov zbavená. Nohami šúpem o povrch strechy, snažím sa Etelu zastaviť a zoskočiť z metly, ale ona má silu ako sto volov. Nakoniec sa zhupneme po okraji a klesáme voľným pádom k zemi.

„Musíš šoférovať!“ kričí na mňa Etela. „Počuješ?!“ Chytí ma za vlasy a šklbne nimi dozadu, čo ma donúti pozrieť sa hore k nebu a nadvihnúť tým smerom porisko metly. Začneme stúpať. Naozaj letíme, doriti! Pretíname oblaky ako blesk.

„Toto je fasa!“ kričím.

Etela sa smeje z plného hrdla.

„Vidíš?!“ ukáže na spln. „Je načase pustiť sa do roboty.“

Pochopím a zamierim k našej bytovke.

„Na streche pristaň,“ diriguje ma Etela.

Namierim porisko smerom k streche, ale akosi neodhadnem vzdialenosť a vlietnem do okna. Sklo sa s obrovským rachotom rozbije. Snažím sa pozviechať z črepov, na ktorých ležím. Vôkol mňa je tma. Kde to som? Zrazu sa rozsvieti svetlo. Predo mnou sa objaví prívetivá susedka, pani Miháliková. Obzriem sa okolo seba, hľadám Etelu. Keď zistím, že tam nie je, ovládne ma panika. Strčím hlavu do rozbitého okna a pozriem sa dolu. Prepánajána! Etelino telo leží nehybne na trávniku vedľa bytovky. Bože, čo teraz? Pani Miháliková pohľadom prebehne z rozbitého okna na moju vydesenú tvár a dôjde jej, čo za šarapata sa tu na ňu štrikuje. Úsmev sa zmení na nepeknú grimasu. Z končekov prstou sa vysúvajú pazúre. Z úst sa vysúvajú ostré zuby. Aj ja sa snažím z tela vysunúť pazúre, zuby, čokoľvek, čo by mi zachránilo život. Nič zo mňa nelezie. A to mi babizňa sľubovala, že sa čarodejnícke schopnosti objavia, ak ich budem potrebovať. Keď má striga všetky smrtiace časti tela vysunuté, rozbehne sa oproti mne. Kričí, až tuhne krv v žilách. Aj ja jačím, pričom sa zohnem, že si vezmem do rúk metlu a použijem ju ako zbraň. Lenže metla nikde, musí ležať vedľa Etely dole na trávniku. Rozbehnutá striga nečakajúc tento pohyb do mňa narazí a vypadne z okna. Znovu z neho vystrčím hlavu. Telo strigy leží kúsok od Etely, ktorá sa pomaly preberá.

„Pozor!“ zakričím na ňu.

Etela sa konečne spamätá. Rozhliadne sa vôkol seba. Schmatne metlu a bije ňou strigu po hlave, až kým ju nemá úplne rozmlátenú. V tej chvíli sa zlá čarodejnica rozpustí na kolomaž. Nohy sa mi trasú. Posadím sa pod okno. Funím ako parná lokomotíva. Až teraz si všimnem, že mám predlaktia doráňané z toho, ako som si pri náraze chránila hlavu.

„To sa ti zahojí, než sa vydáš,“ ozve sa za mnou Etelin hlas. Obzriem sa. Čarodejnica vznášajúca sa za oknom na metle sa z chuti rozosmeje.

„Tak poď už. Život je krátky.“