Nonovia
Dievčatko Yuki sa vydá na prechádzku a tam stretne lesného ducha
Yuki sa domov doslova prirútila. Mame dala bozk, pomaly si zložila tašku a pekne ju odložila pod stôl vo svojej izbe. Potom ešte cez okno zakývala na otca v záhrade a vyrazila von.
Kubo išiel samozrejme s ňou.
Malý dvojročný austrálsky teriér čiernovlasé dievčatko nadovšetko zbožňoval, vždy keď sa vrátila zo školy sa takmer od šťastia počúral. Rodičia si z toho nič nerobili, iba sa nad tým pousmiali a pohľadom sledovali, ako ich zázrak uteká preč. Po všetkých tých ťažkých rokoch boli šťastní, že sa jej tak polepšilo. Pred polrokom sa s ňou už skoro lúčili a teraz je úplne iná. Odísť zo špinavého centra mesta bližšie k horám Akaiši bol správny krok.
Yuki bežala po ulici, pes jej bol v pätách. Dnes sa rozhodla, že pôjdu do lesa a nie do parku, ako každý deň. Mala na to špeciálny dôvod. Bežali s vetrom opreteky a so smiechom kľučkovali pomedzi ľudí. Každý na predmestí už tú dvojicu poznal, no nebolo nikoho, kto by sa na nich hneval. Veď videli samotnú radosť!
Minuli posledný domov, zišli z chodníka a les sa vynoril priamo pred nimi. Yuki fascinoval odkedy ho prvý raz, pred dvomi mesiacmi zbadala a hoci sa o trochu bála, sľúbila si, že raz ho navštívi. A dnes sa konečne odhodlala.
Dôvod bol jednoduchý – Sotori ju pri odchode zo školy pobozkal.
Yuki sa cítila ako v siedmom nebi. Potom všetko, čo prežila si myslela, že zomrie skôr ako jej niekto dá bozk. Teriér, ktorý poskakoval vedľa nej a nové prostredie do nej vliali nový život. A odkedy uvidela toho najkrajšieho chlapca pod slnkom, tak každý večer zaspávala s modlitbou k prírodným duchom, aby mala dostatok času na prvú lásku. Aspoň toto zažiť a potom...
Pokývala hlavou a vyhnala temné myšlienky z hlavy. Dnes sa nebude na nič mračiť.
Bozkávala sa!
Kubo sa zrazu vytrhol a o dušu trielil do lesa. Zjavne niečo zacítil a tak na neho ani nekričala. Už dávno si zvykla nato, že ak zachytí pach zajaca alebo lasice tak ho nik nezastaví. Keď bude mať dosť, tak sa k nej vráti. Vždy to tak bolo.
Pomaly kráčala k mohutným stromom. Také vysoké stromy jakživ nevidela, mohutné japonské borovice v Unzenskom parku patrili medzi najvyššie na celom ostrove, ale o tom sa ešte neučila. Keď sa ocitla pod korunami stromu, zhlboka sa nadýchla a plnými dúškami si užívali svieži lesný vzduch.
Vládlo tu akési prítmie, ale dievča sa vôbec nebálo a neohrozene postupovala ďalej. Zarazila sa až potom, ako na jednej čistinke našla Kuba, ako tam sedí a bez pohnutia sa pozerá kamsi pomedzi stromy. Až keď prišla k nemu, tak ju zaregistroval, natočil hlavu k nej a oblízal jej ruku.
Yuki chytila vôdzku a teriéra nežne pohladila. Kľakla si k nemu a pritúlila sa k jeho mokrému telu. Srdce mu neskutočne rýchlo bilo.
„Čo ťa vystrašilo, kamoško?“
Kubo sa pomrvil a znovu ako zhypnotizovaný pozoroval tmu pred sebou. Yuki sledovala jeho pohľad a keď si už myslela, že nič neuvidí a chystala sa postaviť, tak vtedy sa objavil. Najprv sa zľakla, ale vyslala modlitbu k lesným duchom a snažila sa upokojiť.
Nech to bolo čo to bolo, vyzeralo to neškodne. Malo to dve oči, telo ako piškóty od pani Nojiko, ich starej susedky a tenké dlhé ruky s tromi prstami. Keď zbadalo, že dievčatko ho objavilo nesmelo zdvihlo jednu ruku a zamávalo jej.
Yuki sa usmiala a zakývala mu naspäť.
„Kto si?“ spýtala sa.
Modrozelená potvorka sa chvíľu ani nepohla, ale potom sa k tým dvom rýchlo priblížila. Yuki sa trochu zľakla, lebo to čudo vôbec nevyzeralo, že by sa vedelo tak rýchlo presúvať, ale keďže Kubo bol ticho, nemala dôvod báť sa. Jej malý spoločník vždy vedel rozlíšiť dobro od zlého.
„Som Nono.“
„Teší ma, Nono. Ja sa volám Yuki a toto je Kubo,“ poklonilo sa dievčatko a ukázalo na psíka. „Ty si lesný duch?“
„A čo si taká zvedavá, há? To je moja vec.“
Yuki prevrátila oči, naraziť na príšerku je jedna vec, ale prečo musela byť práve táto taká nevrlá. „Veď ja nič, musíš vedieť, či si alebo nie.“
„Presne tak. Mala by si odtiaľto vypadnúť. Si na mojom území.“
„Nikde som nevidela tabuľku, že je sem vstup zakázaný.“
Nono čudne zapískal. „To nie je môj problém. Choď hneď preč.“
Yuki sa snažila ovládať, bola dobre vychovaná a duchov mala v úcte. Chodili za ňou odvtedy, ako ochorela. Ak ju tu nechce tak pôjde. Nevyzerá nebezpečný, možno mohol byť jej kamarát, ale ak nechce, nebude ho do toho nútiť. Potiahla vôdzkou, ale Kubo sa ani nehol a tak si znovu kľakla a zobrala ho do náručia. Takto obaja opustili les a nevšimli, že akonáhle opustili tiene stromov, objavila sa za Nonom druhá príšerka. Taká istá, ale o niečo väčšia.
„Nebol si hladný, synček?“
Duch stále hľadel za dievčatkom, ktoré sa strácalo z dohľadu. „Bola veľmi chorá, nemohol som. Má iba pár dní do konca.“
Nonova mama pochopila. „Dobre si urobil. Nech sa teší zo života kým môže. Potom aj tak príde k nám.“
Chytila Nona za tenkú rúčku a onedlho zmizli v lese a dievčatko ich už nikdy nevidela. Teda, kým vedela dýchať.
Arcey
Som planetárny bojovník a ťažký knihožrút, ktorý sa v slabých chvíľkach snaží písať.
Diskusia
Veles
Od prvých viet som mal v duchu pred očami nejaký japonský anime film, tá zápletka by sa tam hodila. Pekne a šikovne napísané, jediné čo mi tam trochu vadilo bolo meno toho psa, to mi tam moc nesedelo. Inak veľmi pekné :)
28.01.2023
Od prvých viet som mal v duchu pred očami nejaký japonský anime film, tá zápletka by sa tam hodila. Pekne a šikovne napísané, jediné čo mi tam trochu vadilo bolo meno toho psa, to mi tam moc nesedelo. Inak veľmi pekné :)
28.01.2023
MartinB
Bolo to milé a smutné zároveň. Čítalo sa to dobre, obdivujem za taký krátky čas to tak kvalitne napísať. A Kubo je tuším japonský futbalista, mne sa tam to meno teda hodilo
28.01.2023
Bolo to milé a smutné zároveň. Čítalo sa to dobre, obdivujem za taký krátky čas to tak kvalitne napísať. A Kubo je tuším japonský futbalista, mne sa tam to meno teda hodilo
28.01.2023
Olex
Ahoj,
psík Kubo, to pôsobí, akoby došli japonské výrazy. V závere sa hovorí o dievčatku, tak by tam mal byť stredný rod – nevidelo, vedelo dýchať. Inak na mňa poviedka pôsobila, čo sa týka japonského prostredia, veľmi autenticky. Napísaná je výborne. Záver som čakala iný, že ten druhý povie, prečo ju poslal preč, veď on sa s ňou chcel hrať, že na ňu celý čas čaká. Temný záver sklamal. Prišlo mi to, že autor už príliš tlačí na pílu (emócie).
29.01.2023
Ahoj,
psík Kubo, to pôsobí, akoby došli japonské výrazy. V závere sa hovorí o dievčatku, tak by tam mal byť stredný rod – nevidelo, vedelo dýchať. Inak na mňa poviedka pôsobila, čo sa týka japonského prostredia, veľmi autenticky. Napísaná je výborne. Záver som čakala iný, že ten druhý povie, prečo ju poslal preč, veď on sa s ňou chcel hrať, že na ňu celý čas čaká. Temný záver sklamal. Prišlo mi to, že autor už príliš tlačí na pílu (emócie).
29.01.2023
Arcey
@Veles: To bol môj zámer, aby to bolo japonské a ak mám povedať, je to vykrádačka Totora, ale ten obrázok si to tak pýtal niečo na ten spôsob, že som nemohol odolať. Dokonca som si ešte aj pozrel nejaké tie geografické pojmy, lebo som to chcel mať niekde bízko mesta Nagasaki, pretože tam ešte stále sa deti rodia zo zdedenými chorobami s ožiarania. Toho Kuba som tal naschval, ale keby bolo času, určite by som vymyslel niečo lepšie, no ja som k tomu meno prišiel z rozprávky Kubo a kúzelný meč, takže až tak veľmo som vedľa nebol. Škoda, že mi ušli nejaké chyby, možno keby som si to prečítal po sebe a poslal o niečo neskôr, bolo by to bez chýb. Ale je to celkom dobrý námet, ku ktorému sa možno vrátim v niečom väčšom.
@MartinB: Presne také to malo byť, melancholické, ale bolo to napísané veľmi rýchlo. Viac času som venoval "scenáru" ako samotnému písaniu, no potom sa mi písalo o to lepšie. Ale až to kričí, aké je to prvoplánové. Celý čas som dumal nad tým, či tomu dám smutný koniec alebo naopak, dám tam nádej na zlepšenie, lenže mi to v danej chvíli prišlo emotívnejšie.
@Olex: Ďakujem za komentár, ao som písal vyššie, Kubo ma inšpiroval z jednej animovanej japonskéj rozprávky, ale áno, určite by sa tam hodilo niečo lepšie. Čo sa týka toho záveru, prevládla vo mne tá snaha o väčší tlak na emóciu, tak ako aj ty hovoríš, ale dievčatko som si predstavil tak, že má rakovinu z ktorej sa dostalo, no žiaľ iba na chvíľu, ako to väčšinou býva... stav sa na istý čas zlepší a človek si už myslí, že s tej pliagy zbavil a potom aj tak udrie silnejšie a bohužiaľ často to končí tragicky. Ale ako hovorím, ak ta budem dakedy upravovať, pozitívne zakončenie na konci by tomu možno svedčilo viac.
29.01.2023
@Veles: To bol môj zámer, aby to bolo japonské a ak mám povedať, je to vykrádačka Totora, ale ten obrázok si to tak pýtal niečo na ten spôsob, že som nemohol odolať. Dokonca som si ešte aj pozrel nejaké tie geografické pojmy, lebo som to chcel mať niekde bízko mesta Nagasaki, pretože tam ešte stále sa deti rodia zo zdedenými chorobami s ožiarania. Toho Kuba som tal naschval, ale keby bolo času, určite by som vymyslel niečo lepšie, no ja som k tomu meno prišiel z rozprávky Kubo a kúzelný meč, takže až tak veľmo som vedľa nebol. Škoda, že mi ušli nejaké chyby, možno keby som si to prečítal po sebe a poslal o niečo neskôr, bolo by to bez chýb. Ale je to celkom dobrý námet, ku ktorému sa možno vrátim v niečom väčšom.
@MartinB: Presne také to malo byť, melancholické, ale bolo to napísané veľmi rýchlo. Viac času som venoval "scenáru" ako samotnému písaniu, no potom sa mi písalo o to lepšie. Ale až to kričí, aké je to prvoplánové. Celý čas som dumal nad tým, či tomu dám smutný koniec alebo naopak, dám tam nádej na zlepšenie, lenže mi to v danej chvíli prišlo emotívnejšie.
@Olex: Ďakujem za komentár, ao som písal vyššie, Kubo ma inšpiroval z jednej animovanej japonskéj rozprávky, ale áno, určite by sa tam hodilo niečo lepšie. Čo sa týka toho záveru, prevládla vo mne tá snaha o väčší tlak na emóciu, tak ako aj ty hovoríš, ale dievčatko som si predstavil tak, že má rakovinu z ktorej sa dostalo, no žiaľ iba na chvíľu, ako to väčšinou býva... stav sa na istý čas zlepší a človek si už myslí, že s tej pliagy zbavil a potom aj tak udrie silnejšie a bohužiaľ často to končí tragicky. Ale ako hovorím, ak ta budem dakedy upravovať, pozitívne zakončenie na konci by tomu možno svedčilo viac.
29.01.2023
Ray Janonoff
Mne sa to páčilo, vrátane konca. Pokušeniu overiť si borovice a park som odolal, ale mám rád, ak sa používajú takéto detaily.
Kubo - tiež si vravím, to čo je a potom - kubotan, Kubota, ono to bude nejaký japonský základ, aj keď translator mi nepomáha. Vlastne hej, "bo" je vraj hrob. Tematické.
29.01.2023
Mne sa to páčilo, vrátane konca. Pokušeniu overiť si borovice a park som odolal, ale mám rád, ak sa používajú takéto detaily.
Kubo - tiež si vravím, to čo je a potom - kubotan, Kubota, ono to bude nejaký japonský základ, aj keď translator mi nepomáha. Vlastne hej, "bo" je vraj hrob. Tematické.
29.01.2023
siliante
Koniec dal zmysel celému príbehu. Zaklincoval ho veľmi dobre, aj keď smutne, lebo bez neho by príbeh mohol pôsobiť veľmi krehko a pekne, ale takto dostal pridanú hodnotu. Takže spisovateľským zručnostiam možno ešte chýba nejaký bodík, ale schopnosť vypointovať príbeh je výborná!
29.01.2023
Koniec dal zmysel celému príbehu. Zaklincoval ho veľmi dobre, aj keď smutne, lebo bez neho by príbeh mohol pôsobiť veľmi krehko a pekne, ale takto dostal pridanú hodnotu. Takže spisovateľským zručnostiam možno ešte chýba nejaký bodík, ale schopnosť vypointovať príbeh je výborná!
29.01.2023
WriterInTheDark
Tú poslednú vetu by som tam nedala. Bez nej by to bolo lepšie - takto to dalo takú ironickú bodku v inak milom, peknom príbehu, kde bolo veľmi pekne vykreslené aké slušné sú Japonské deti.
Čo sa týka smutného konca, ja mám rada oboje, niekde sa hodí taký, inde onaký, ale tu sa ten smutný hodil. Veď ak chcete "žili šťastne až do smrti" treba čítať rozprávky, pretože život taký veru nie je :( Konkrétne poznám rodinku, kde obaja rodičia a teraz aj ich syn zomrel na rakovinu. Keď tak nad tým uvažujem, rada by som si prečítala teraz niečo veselšie :)
29.01.2023
Tú poslednú vetu by som tam nedala. Bez nej by to bolo lepšie - takto to dalo takú ironickú bodku v inak milom, peknom príbehu, kde bolo veľmi pekne vykreslené aké slušné sú Japonské deti.
Čo sa týka smutného konca, ja mám rada oboje, niekde sa hodí taký, inde onaký, ale tu sa ten smutný hodil. Veď ak chcete "žili šťastne až do smrti" treba čítať rozprávky, pretože život taký veru nie je :( Konkrétne poznám rodinku, kde obaja rodičia a teraz aj ich syn zomrel na rakovinu. Keď tak nad tým uvažujem, rada by som si prečítala teraz niečo veselšie :)
29.01.2023
Lucika
Veľmi pekný nápad, aj keď bol koniec trošku smutný. Mne sa to tam však hodilo :) Jedine, čo by som nejak inak napísala boli posledné dve vety. Tá úplne posledná mi tam akosi nesedela
29.01.2023
Veľmi pekný nápad, aj keď bol koniec trošku smutný. Mne sa to tam však hodilo :) Jedine, čo by som nejak inak napísala boli posledné dve vety. Tá úplne posledná mi tam akosi nesedela
29.01.2023
Arcey
@Ray: Ďakujem. S tými borovicami som sa asi sekol, ale park som našiel počas toho ako som si pozeral na mape okoli Nagasaki. Chcel som tam dodať pár detailov, ktoré by to spravili autentickejšie. S tým Kubom si ma zaskočil, to sa bude hodiť, keď to budem upravovať. Väčšinou sa snažím, aby mená, alebo názvy niečo prezentovali a s tým hrobom to sa zíde.
@silikante: Aj mne dávalo zmysel dať tomu smutný koniec. Budem musieť ešte tie spisovateľské zručnosti. :)
@WritierInTheDark: Som rád, že si niekto všimol ten malý detail ako som vykreslil postavu dievčatka. V prvotnom nástrele som tam mal že ju šmarila o zem, ale potom som si povedal, sakra, ona je japonka, ona by určite najprv dôstojne odložila všetko, čo má, urobila poprípade nejakú prácu a podobne a bolo to. Pri spracovaní nápad do poviedky tomu asi dám trochu pozitívnejší koniec.
@Lucika: Ďakujem. Malo to byť melancholické, takže to splnilo účel. Posledné vety možno boli kostrbaté, ale myslím, že dali celému príbehu väčšiu váhu.
30.01.2023
@Ray: Ďakujem. S tými borovicami som sa asi sekol, ale park som našiel počas toho ako som si pozeral na mape okoli Nagasaki. Chcel som tam dodať pár detailov, ktoré by to spravili autentickejšie. S tým Kubom si ma zaskočil, to sa bude hodiť, keď to budem upravovať. Väčšinou sa snažím, aby mená, alebo názvy niečo prezentovali a s tým hrobom to sa zíde.
@silikante: Aj mne dávalo zmysel dať tomu smutný koniec. Budem musieť ešte tie spisovateľské zručnosti. :)
@WritierInTheDark: Som rád, že si niekto všimol ten malý detail ako som vykreslil postavu dievčatka. V prvotnom nástrele som tam mal že ju šmarila o zem, ale potom som si povedal, sakra, ona je japonka, ona by určite najprv dôstojne odložila všetko, čo má, urobila poprípade nejakú prácu a podobne a bolo to. Pri spracovaní nápad do poviedky tomu asi dám trochu pozitívnejší koniec.
@Lucika: Ďakujem. Malo to byť melancholické, takže to splnilo účel. Posledné vety možno boli kostrbaté, ale myslím, že dali celému príbehu väčšiu váhu.
30.01.2023