Alica bola zas po škole. S ofučaným výrazom na tvári sedela v poslednej lavici a čosi si čarbala perom po rukách. Pani Kováčová, učiteľka slovenčiny, ju celý čas pozorovala s patričným pohŕdaním. Presne vedela, čo z tejto malej potvory vyrastie. Kedysi dávno učila aj jej otca a veru boli s ním úplne rovnaké problémy, ak nie väčšie. Na Alici to bolo aj hneď vidno. Veď ktoré dievča sa takto oblieka? Tenisky mala pokreslené fixkou, nosila kapsáče s maskáčovým vzorom, tielko s holým pupkom a akúsi neforemnú obrovskú mikinu s kapucňou, ktorá zakrývala fialové vlasy gumičkou stiahnuté do fontánky. Do toho ešte v ústach mľaskavo premieľala žuvačku.

Dve minúty do piatej. Tik tak. No nech to už ubehne, hovorili si obe ženy v duchu. Ich dôvody boli však diametrálne odlišné. Zatiaľ čo jedna chcela ísť s kamošmi sprejovať vagóny k železničnej stanici, tá druhá sa ponáhľala na kvíz s Danom Danglom, ktorý chodil každý deň o pol šiestej. Zvykla veľa vedieť. Raz sa možno aj prihlási a nahrá veľa peňazí, ale nevedela oklamať strach z kamier.

„No dobre, Alica, trest ti vypršal. Koľkokrát si dnes stihla napísať že rozkopávať záchodové dvere sa nemá?“ opýtala sa pani Kováčová.

Alica nafúkla obrovskú bublinu so žuvačky, teatrálne ju praskla a potom prstami naznačila veľkú nulu. Zoširoka sa usmiala.

„Tak potom sa zajtra uvidíme opäť. Znovu tu, znovu o tretej. Opováž sa neukázať,“ zavrčala učiteľka.

„Hej, hej, jasné,“ zašomrala Alica. Vstala, hodila si na chrbát batoh a už jej nebolo.

Pani Kováčová len pokrútila hlavou a začala si tiež baliť svoje veci.

Keď Alica zahla za roh a bola si istá, že Kováčová už nič nebude počuť, rozkopla smetný kôš a zahla si to rovno na dámske záchody. Tá striga ju nepustila vyčúrať sa ani keď ju opakovane poprosila. Okej, možno slovíčko prosím nepadlo.

Vošla do kabínky, stiahla si gate i nohavičky a sadla si na misu. „Och bože, áno,“ vzdychla, keď jej prázdny mechúr privodil konečne úľavu. Vtom sa ale stalo čosi, čo vôbec nečakala.

Na dvere jej kabínky ktosi dvakrát zaklopal.

Kto by už len teraz ešte stále bol v škole?

„To ste vy, pani učiteľka?“ opýtala sa. Odpoveď neprichádzala.

„Kto je tam?“ zvolala tentokrát oveľa silnejším hlasom. Stále však bolo ticho.

„Toto nie je vtipné,“ zavrčala. Natiahla si naspäť nohavice a otvorila dvere. Okamžite to aj rovno oľutovala.

Za dverami stálo čosi, čo najlepšie možno opísať ako veľmi škaredého človeka s chápadlami miesto rúk. V strede spuchnutej zelenej tváre mu trónili dve čierne oči, pripomínajúce uhlíky. Drobné kruhové ústa boli lemované ostrými zubmi a dlhočizné chápadlá vliekla príšera za sebou po zemi.

Alica začala kričať, schmatla ruksak a rozbehla sa preč. Príšera vydala neľudský ryk a mľaskavo búchajúc chápadlami o zem vytrielila za ňou.

Narýchlo sa obzrela. Aj keď to zelené čosi vyzeralo na prvý pohľad nemotorne, zdalo sa, že s Alicou celkom drží krok. Mľask, mľask, mľask, búchalo o dlážku a neúprosne sa približovalo.

„Daj mi pokoj!“ zarevala Alica, pričom len sťažka potláčala slzy. Monštrum však neodpovedalo a naďalej sa rútilo za ňou.

Konečne dvere!

Už len pár krokov a bude vonku a bude môcť privolať pomoc. Bože, áno!

Keď potiahla kľučku a zistila, že je zamknuté, v priebehu stotiny sekundy jej prebehol pred očami celý život. No jasné, veď bola po škole a je už po piatej. Hlavný vchod je už dávno zamknutý a odísť sa dá len bočným, cez šatne.

„Do riti,“ vydýchla a otočila sa zoči voči svojmu osudu.

Zelená príšera stála asi tri kroky za ňou a hoci nemala zreničky, Alici bolo jasné, že si ju zvedavo premeriava. Z kruhovej papule jej tiekli odporne vyzerajúce žltkasté sliny.

Dobre, toto je koniec, pomyslela si. Hrdo zdvihla bradu a s drzosťou sebe vlastnou sa na hnusobu osopila: „No čo, tak aj ma zožerieš alebo sa budeš na mňa len kukať jak sprostá?“

Beštia zavrčala. „Si normálna? Prečo by som ťa mala žrať? To bolo od teba pekne hnusné,“ povedala prekvapujúco jemným hláskom.

Alica od údivu trikrát zažmurkala, akoby sa chcela uistiť, či dobre počula.

„Veď... si príšera a naháňaš ma,“ odpovedala.

„Vieš, možno keby toľko neziapeš a neutekáš ako zmyslov zbavená, tak by som ti to aj celé mohla vysvetliť.“

Nastalo trápne ticho.

„No?“ opýtala sa Alica.

Príšera jej len strčila do ruky pero, ktoré bolo celé od odporného slizu. „Keď si kopala do toho smetiaka, vypadlo ti z ruksaku. A už to nerob, dobre!? Nebaví ma to každý deň upratovať.“

Alica začala horlivo prikyvovať, oči vypúlené v údese.

Príšera len pokrútila hlavou a vydala sa preč.

„Kristepane, tá dnešná mládež,“ zašomrala.