Legendárna pomsta

Stará Korda odchádzala z posledného kovenu úplne zahanbená a zlomená. Pri ich poslednom nálete na Katedrálu sv. Antonína prišla o svojho milovaného familiára, jednookého kocúra Azmodana. Kňazi boli na ich útok veľmi dobre pripravení. Letka čarodejníc sa snažila získať prastarý relikviár obsahujúci krčný stavec svätého Antonína, patróna stratených. Skrz víziu v tranze im potrebu tejto relikvie vyslovilo samotné peklo. Rituál, ktorého súčasťou by bola kosť svätca, by mohol priniesť slávu jej malému spoločenstvu čarodejníc. Bolo by to po dlhom čase víťazstvo temných síl nad svetlom. Boj dobra a zla prebiehal od nepamäti, no v konečnom dôsledku vždy spočíval len v malých bitkách a malých víťazstvách.

Ďalší útok na chrám bol naplánovaný na najbližší spln, čiže zajtra v noci. Kordélia, ostatnými nazývaná Korda kráčala lesom k svojmu brlohu. Bola nahá a špinavá na celom tele, no podobne sa cítila aj vo vnútri, chýbal jej Azmodan. Milovala ho ako svojho milenca, ale aj ako brata alebo učiteľa. Jeho prapôvodná démonická podoba, jej zostala navždy vypálená v pamäti, pretože jej rituál odovzdania sa temnote vyžadoval aby ho zhliadla v jeho podstate a neprišla o rozum. Korda na neopísateľnú, démonickú bytosť hľadela celé hodiny a až nad ránom, s prvým zakikiríkaním kohúta sa Azmodan premenil do podoby jednookého kocúra. Korda ho zdvihla a privinula si ho na prsia ako nemluvňa. Ako jej len chýbal ten pohľad obrovskej bulvy tróniacej v strede malej mačacej hlavy. Azmodana zabil sám biskup, ktorý z výšky svojej lavice vrhol hrsť naostrených a posvätených krucifixov priamo na ňu. Niekoľko z nich ju zasiahlo a nepekne popálilo, no jeden sa zabodol Azmodanovi priamo do oka.

Pri tejto spomienke v nej opäť vzplanul hnev a nenávisť. Tieto dva pocity ju sprevádzali celú cestu do brloha. V hlave sa jej pomaly skladal a rozvíjal plán pomsty. Ak by jej všetko vyšlo, táto pomsta by bola legendárna a Stará Korda by sa zapísala medzi také mená ako Tŕňová Maleena, ktorá svojimi čarami očarovala všetky rastliny v izbe kardinála, aby ho udusili v spánku a následne celý jeho dom premenili na nepreniknuteľnú pevnosť z tŕňov.

V brlohu sa obliekla do starých handier a cez plece si prehodila bylinkársku nošu. Hodila do nej dlhú čiernu sviecu, kriedu a z grimoára vytrhla zaklínadlo na premenu človeka na zviera. Dnes nemohla na miesto svojej pomsty letieť, tú moc jej dával len familiár. Vykročila do temnoty lesa a zastavila sa až pri malom kostolíku v neďalekej dedine. Miestny kňaz bol známy svojou námesačnosťou. Vyškrabala sa na múrik a cez okno kostola uvidela ako tam kňaz v bielej, nočnej košeli blúdi medzi lavicami. Cez vysokopoložené okná však nevidela ako sa mu pod nohami prepletá mladý labrador.

Rozbehla sa k farskému domčeku a cez otvorené okno vliezla kňazovi do spálne. Odsunula mu posteľ a na miesto, kde predtým stála, začala čmárať kruhy a runy podľa stránky z grimoára. Plánovala kňaza zmeniť na ropuchu, ktorú by posadol nejaký ochotný démon, aby sa stala jej familiárom. Familiár z kňaza to bola nádherne kacírska myšlienka. Dokončila kresbu kúzla, do stredu nakvapkala čierny vosk ako pečať a prisunula posteľ naspäť. Aby všetko vyšlo, stačilo už len aby si kňaz naspäť ľahol do postele.

Práve premýšľala kam sa ukryje aby počkala, kým sa jej obeť zmení na žabu, keď sa na farskom domčeku otvorili dvere. Uniklo jej vyľakané hlesnutie, ktoré rozospatý muž nemohol počuť, no jeho štvornohý pomocník to postrehol a rozbehol sa smerom do spálne. Stará Korda nemala šancu sa skryť, keď do nej narazil rozzúrený labrador a povalil ju na posteľ. V momente, keď dopadla na odostlaný matrac pocítila v hlave príšerný tlak. Oči sa jej začali drať z jamiek, prsty na rukách aj nohách je horeli od neznesiteľnej bolesti. Všetko okolo nej sa zväčšovalo a ona mala pocit ako keby sa prepadávala do neznáma. Náhle sa jej v zornom poli zjavil čierny psí čumák, potom sa zjavili biele zuby a chňapli po nej.

Starú Kordu zabilo jej vlastné kúzlo, ale jej životný príbeh sa stal napriek tomu legendárnym.

Legendárnym vtipom.