Kormon zastavil rozheganý voz a zakričal na Baskumina sediaceho pri jazere. Zotmelo sa len nedávno, ale aj tak už dosť ochladilo.

„Ideme.“

Baskumin sa postavil, utiahol si modrý plášť, napravil špicatý klobúk, spod ktorého blčali zlaté oči, a nasadol na voz vedľa Kormona.

„Si v poriadku? Čudne ti žiaria oči,“ Opýtal sa Kormon.

„A ty si sa akosi zmenšil,“ Baskumin sa na Kormona ani nepozrel a meter a pol vysoký Kormon sklapol.

Cesta ich viedla hustý lesom, ešte chvíľu a budú v dedine. Baskumin vytiahol spod plášťa mŕtvu žabu, lusknutím prstami vykresal modrú žiarivú iskru, ktorá vstúpila do žaby. Kormon na ňu pozrel vo chvíli, keď sa nadýchla.

„Zahrievaš sa?“ Opýtal sa Baskumina.

„Trochu.“ Baskumin odhodil žabu do kríkov vedľa cesty.

Dedina stála na úpätí Kozej hory. Možno pätnásť domov natlačených na sebe ako vystrašené deti. Kde tu záhradka pred domom, väčšinou však len holá tvrdá zem.

Pred dedinou stál dav, ktorý tvorili len ženy a deti, žiadny muži. Baskumin si pamätal veľa psov, ktoré lietali po dedine a stále sa naháňali. Teraz nevidel žiadneho. Niektoré ženy plakali, iné ich utešovali, stará žena v popredí sledovala Kormona s Baskuminom ako schádzajú z voza. Keď sa postavili pred ňu len kývla hlavou a podala Kormonovi mešec zošitý z viacerých látok a plný rudy.

„Milosrdný Kanzar nám snáď odpustí.“ Povedala.

„Kedy sa to stalo?“ opýtal sa Baskumin.

„Tri dni dozadu. Zabili ich všetkých. Mužov, psov, ešte aj šteňatá.“ Hlas sa jej zlomil, slza stiekla po líci.

„Urobíme, čo treba, kde sú?“ Kormon.

Ukázala za seba na lesa. „Niekde tam, mali tam tábor. Viete, čo robia s porazenými?“

„Vieme.“ Baskumin vykročil k lesu s Kormonom v závese.

Žoldnieri kráľa Benra ponižovali mŕtvych jedením ich mŕtvych tiel. Vraj niet lepšej pomsty nepriateľovi, ako keď jeho mäso posilní vojaka v boji proti ďalším protivníkom.

Tábor našli ľahko. Udupaná zem, krvavá tráva a niekoľko vyhasnutých ohnísk.

A veľká kopa hliny trochu ďalej od ohniska napravo.

„Pochovali ich?“ Kormona prekvapene hľadel na kopu.

„Niekedy to robia. To nevadí,“ Baskumin.

Tlesol mohutnými rukami v kožených rukaviciach o seba. Vyleteli modré iskry. Zopakoval to niekoľkokrát až sa okolo neho vznášali stovky modrých iskier. Vytrel ruky pre seba a iskry sa rozleteli všetkými smermi, najviac ich zaletelo ku kope a zmizli v nej.

Prešla hodná chvíľa, ale nič sa nestalo. Kormon sa rozbehol ku kope a hrabal, kým nenarazil na prvú kosť.

„Spálili ich,“ Povedal.

„A horeli naozaj dobre,“ ozval sa hlas za nimi.

Obzreli sa a Kormon nestihol ani siahnuť po meči, keď ucítil oceľ na krku. Žoldnieri ich obkolesili a ich veliteľ sa usmieval.

„Konečne ťa mám, ty oživovač mŕtvych. Už nebudeš kŕmiť povstaleckú armádu chlapmi, ktorých sme prácne rozsekali. Spálime aj teba.“ Povedal a ďalej sa usmieval, aj keď to bol kŕčovitý úsmev. Celý čas si držal bok a tvár mal bledú ako veľa jeho mužov okolo. Dedinčania boli pre nich väčšou výzvou ako čakali.

„Zapáľte oheň, nech tu to skončíme.“ Povedal veliteľ.

Baskumin sa k nemu nahol, jeho žiarivé oči osvetlili veliteľovu tvár. „Mali ste spáliť aj psy.“

Veliteľ napriek všetkému zbledol ešte viac a obzrel sa okolo seba.

Štekot sa blížil ako valiaca sa skala a keď sa konečne ukázali psy, žoldnieri už dávno nechali Baskumina a Kormona tak a utekali hlbšie do lesa. Predĺžili si síce život, ale nijak výrazne.

Baskumin a Kormon kráčali lesom späť dedine a za chrbtami počuli bolestivé výkriky, jačanie a chrčanie. Baskumin vrátil starej žene mešec so zlatom, bez slova s Kormonom nasadli na voz a vrátili sa odkiaľ prišli.