Terézia Marčeková sa obracala pri kuchynskej linke. V rádiu vyhrávali hity, ktorým nerozumela, lebo za jej mladosti také pochabosti nehrali. Na tvári mala neprítomný výraz. Vrásky vyhľadené, oči bez lesku. Kútiky pier sa jej dvíhali do mäkkého úsmevu. Šedivým kučerám sa len kde tu podarilo vyslobodiť spod čiernej halenky. Kostnaté ruky jej trčali z modrej fertuchy ako bábke. Pravidelne kmitali. V oboch pästiach kŕčovito zvierali nože, ktoré krájali mäso. Terézia mala dnes dobrý deň. V mrazničke ostávali ešte dve lýtka, dve chodidlá a práve teraz porcovala ľavé stehno svojho nebohého manžela.

„Stehienko, to sa porcuje najlepšie!“ zahundrala a odpľula si do umývadla. Odpovedalo jej hlasné cvaknutie.

„Vydrž moja, vydrž,“ povedala babička, nadvihla pravú ruku a ostrú čepeľ noža zabodla do stola len pár centimetrov od slizkej mäsitej štruktúry. Zelené chápadlo sa reflexne stiahlo a stratilo sa v útrobách bytu. Terézia si vzdychla nad toľkou nedočkavosťou, z veľkej bielej misy vybrala mäso zbavené stehennej kosti a prešla do spálne. Pootvorila dvere, mierne zatlačila. Výhražné cvakanie miliónov ostrých zúbkov teraz počula zreteľnejšie.

„Potisni sa trošku bokom nóó, Filoménka!“ povedala a kopla do jednej z hrubých vráskavých hláv na ktorých vyrastali ružové kvietky. Rastlina s nevôľou zasipela, no nakoniec počúvla. Odsunula zubatú tlamu a babička mohla otvoriť aspoň natoľko, aby sa dnu vošlo jedno stehno bez kosti. Terézia sa zachvela radosťou nad mľaskavými zvukmi. „Len pekne papaj moja, ty to potrebuješ ja viem!“ V byte sa náhle rozozvučal zvonček.

*

Peter sa rozhliadol po sídlisku. Šedé činžiaky obkľučovali staré detské ihrisko. Ošarpané gumy z traktorov vytŕčali zo zeme spoločne s krikľavo zelenými preliezkami obrastenými burinou a hrdzou.

„Nádhera!“ hlesol Peter a rozosmial sa. Čakal ho prvý rok v podnájme.

„Nádhera!“ zopakoval, rozhliadol sa vôkol seba a keď videl, že ho nikto nesleduje, šťastím si poskočil.

Nájsť jednoizbák v hlavnom meste bolo ako nájsť ihlu v kope sena. Internát mu zamietli hneď na prvú, sám vedel, že nemá šancu. Od Bratislavy býval necelých päťdesiat kilometrov, ale povedal si, že možno motyka vystrelí. A keď nie, pôjde ňou prehrabať tú kopu sena.

Inzerát ponúkajúci podnájom za naozaj nízku cenu našiel v mestskej časti Vrakuňa. Od fakulty to bolo dobrých tridsať minút autobusom a ešte čosi električkou, ale nech! Bude bývať sám, konečne sa osamostatní. A možno ešte aj zrazí aj tak malú mesačnú gázu. Pani, s ktorou telefonoval, bola podľa hlasu už staršieho roku výroby a znela veľmi milo. Počas jedného telefonátu mu povedala dosť nato, aby nezaváhal. Manžel pred nedávnom zomrel, býva sama a už ju to takto nebaví. Sťahuje sa za deťmi do Devínskej novej vsi a bude len rada, keď zverí svoj malý bytík do rúk budúceho doktora.

Peter sa v odraze sklených vchodových dverí upravil a zazvonil na zvonček s menovkou Marčekoví.

*

Terézia rýchlo zabuchla dvere a obtrela si zakrvavené ruky do fertuchy. Priskočila k telefónu a dobráckym hlasom pozvala cteného nájomníka ďalej. Pohľadom skontrolovala hodiny. Vypočítala si, že jedno stehno Filoménke musí vydržať aspoň pol hodinu, aspoň pol hodinu a potom bude hostina, juj!

*

Peter sa chystal zaklopať na vchodové dvere, keď sa zrazu otvorili.

„Už vás čakám mládenče!“ privítala ho Terézia a pozvala ho ďalej.

Peter sa skúmavo zahľadel na jej krvavé ruky a ukázal na ne prstom. „Nie ste vy náhodou vrahyňa?“ opýtal sa, no babička len nechápavo pokrútila hlavou.

Peter sa zasmial. „Prepáčte, len som srandoval. Máte na zástere aj na rukách krv.“

„Aháá, krv! Nó presne! Prepáčte mi to, akurát som chystala obed na zajtra. A vy ste ten čo tu chce bývať, že?“ odklonila Terézia debatu na bezpečnejšiu stranu.

„Áno, rád by som,“ pritakal Peter a ukázal si na topánky, „Môžem?“

„Samozrejme, samozrejme, poďte ďalej, nech vám to tu ukážem!“

Peter vstúpil do obývacej izby. Všade kam pozrel boli rastliny. Kaktusy, figovníky, svokrine jazyky.

„Wau,“ zajachtal a uprel pohľad na babičku, „to je krásne, ale, to budem musieť všetky polievať?!“

Terézia sa naňho zaškerila. „Nebojte, nebudete. Môj nebohý manžel, nech mu je zem ľahká,“ povedala a zadívala sa ku stropu, „bol botanik, chodil na rôzne zahraničné cesty, kde skúmal rastliny. Vždy mi nejakú zaujímavú priniesol!“

„A akú najzaujímavejšiu?“ spýtal sa a v tom za ním niečo hlasno zacvakalo. Peter sa strhol a rýchlo sa otočil. „Čo... čo to bolo?“

„Kde? Ja som nič nepočula, ale už mám svoje roky tak aj prepočuť som mohla.“

Opäť zaznelo cvaknutie, tentoraz sprevádzané zasipením. Petrovi sa v byte prestávalo páčiť. Zvláštna babka s krvou na rukách, stovky rastlín a... cvakanie. Nekonečné cvakanie!

„Ticho!“ zahučala babka a zvuk razom ustal.

„Viete čo, ja už radšej pôjdem...,“ povedal Peter a dal sa na odchod, už bol skoro v predsieni keď ho babička prekvapila otázkou.

„Chceli ste vedieť, akú najzaujímavejšiu rastlinu mi muž priniesol, nie?“

Peter sa poobzeral po byte, pretrel si krk a povedal: „No, áno, vlastne áno, chcel.“

Tak poďte, tú mám špeciálne uloženú v spálni, ešte tú vám ukážem, a pustím vás! Nebojte, ja Vás nepohryziem!“ povedala a znovu sa nepríjemne zaškerila.

Peter zostal stáť, vôbec nemal chuť ísť skúmať babkinu spálňu, no prišlo mu drzé odmietnuť. Nakoniec sa podvolil. Podišiel ku babke. Tá mu rukou naznačila nech vstúpi. Peter pevne stisol kľučku a potiahol.

Cvakanie. Nasledovalo nekonečne dlhé cvakanie.