„Poď, ty obluda,“ zachytil skáčuceho žabiaka močiarnik a krátko sa zasmial. Posadil sa na breh, malého tvora pomaly položil na piesčito-blatistý breh a pridvihol konárik so zakliesneným svetlom. „Nebude to bolieť. Rodičia aj sestra sa ťa už nevedia dočkať,“ o palec sa priblížil svetlom k žabiakovi. Ten celkom zdúpnel, chvíľu pozoroval to pomaly tancujúce drobné svetlo, jediné široko-ďaleko, až napokon odul žabiu gambu.

„Nebojím sa ťa,“ zakŕkal obojživelník. „Čo si ty za močiarnika, keď neznesieš vodu? Chrániš sa pred ňou handrami – pch! Si na smiech... Poslal si na druhý svet mojich najbližších. Tak kto z nás dvoch je väčšia obluda, čo? Ja viem, že tam pošleš aj mňa. Myslíš, že sa budem vzpierať, že ti budem unikať, ale nie! Nie, neskočím do šachoriny. Nezmiznem v mäkkom pobrežnom bahne. Neodplávam. Pôjdem v ústrety smrti statočne. Nie preto, že by som chcel zomrieť, ale preto, že ti nedoprajem to potešenie zabiť ma...“

Močiarnik udivene hľadel na malého tvora. Celkom pritom pozabudol krúžiť konárikom. „Čo to táraš, žabiak?“ prihrbil sa nad ním.

„Keď začalo naše kynoženie, veril som, že príde on – ten, čo zachráni celý náš žabí národ. Keď som zostal posledný v jazere, pochopil som že nepríde. Nikdy nepríde. Ale to nevadí, lebo hoci som posledný, mňa nezabiješ.“ Na konci dlhej žabej papule sa mihol nebadaný úškrn. Na močiarnikovej tvári, keby nejakú mal, by sa v tej chvíli neveriacky nadvihlo jedno obočie. „Zabijem sa sám!“ vyhlásil žabiak a odvážne skočil celou silou oproti močiarnikovi, priamo do svetla, čo držal v ruke. Nad močiarom sa nachvíľu zablyslo a po žabiakovi viac nebolo ani chýru, ani slychu. Záblesk na okamih ožiaril hladinu a vzápätí bolo na hladine vidieť, že na nebi zázrakom pribudla hviezda. Obraz zmizol vo chvíli, keď hladinu rozvlnilo čľupnutie. Močiarnika položila žabiakova sila nielen na lopatky. Uložila ho na večný spánok.

* * *

Začínalo sa brieždiť, keď sa nad jazerom ozvali hlasy.

„Šéfe, žiadne žaby tu nie sú.“

„Kecáš hovadiny. Je to močiar, musia tu byť!“

„Nie, šéfe. Fakt, už sme to celé trikrát prešli. Však, chalani?“

„Vážne, je to tak.

„Asi budeme musieť ako špecialitu šéfkuchára ponúknuť niečo iné. Čo tak slimáky, šéfe?“

„Slimáky...?“

Buchli dvere na aute a o chvíľu sa rozmohlo ticho. To ráno bolo pokojné. Dlhé závoje hmly sa klenuli ponad hladinu a trstina len sucho ševelila niečo o princovi so škaredou tvárou, ktorý zachráni celý svoj národ. Na vodnom zrkadle nebolo vidieť ani jednu hviezdu. Budú musieť počkať do večera, kým sa zas aspoň z výšky budú môcť dotknúť svojho domova. A poďakovať sa.