V prírode

PNP
Filmová história scifi
„To odvoláš, Terrance!“ dožadoval sa robotík metalovým jačaním.
Terrance mlčal.
„Okamžite sa ospravedlň!“
Terry v hĺbke srdca vedel, že by sa ospravedlniť mal. Ale na povrchu, tom najpovrchnejšom povrchu, sa ospravedlniť vôbec nechcel.
„Rastliny majú city, Terrance!“ zopakoval robotík úpenlivo.
Tentoraz to už Terry nevydržal a hoci sa pár sekúnd pokúšal venovať všetku svoju pozornosť premávke, stisol volant a vyštekol: „Jasné, že nemajú, veď je to hovadina! Môžeš svojej burine spievať, koľko chceš, bude jej to úplne, ale úplne jedno! A ty jej ešte kúpiš hračky! Zbytočne vyhodené peniaze! Vieš, prečo bol taký neuveriteľný problém tú hračku vôbec zohnať? To ti vôbec nebolo podozrivé, že žiadne oddelenie s hračkami pre monstery alebo kaktusy v nijakom obchode nebolo? Lebo im je úplne jedno, že sa nemajú s čím hrať!“
„Hej? Hej?“ čertil sa robotík – emočne veľmi labilný robotík. „Ak rastliny nemajú hračky, ako vysvetlíš toto?“ A vytiahol zo svojich útrob plyšový kvetináč.
„Ja úprimne naozaj netuším...“
„Aha!“
„...na čo by niekto vôbec niečo také vyrábal, ale som si istý...“
„Všetko, čo stvorila príroda, má city! Tak ako aj ja!“
„Že si si nepredlžil antivirák a teraz ťa bombarujú spamy z ezoterických stránok?“ zahádal Terry, čo by mohol byť problém. „Lebo v prvom rade, teba nestvorila príroda.“
„Ľudia sú príroda, Terrance!“
Terry sa s ním nechcel hádať. Čo naozaj chcel, bolo odísť z tejto konverzácie. Alebo ideálne vykydnúť robota z taxíka von.
„A všetci ľudia by mali milovať prírodu. Tak ako ja.“
„Rozhodne vírus... Počuj, mestskí roboti nemajú prírodu veľmi v láske, najskôr by si sa v lese zložil už po pár minútach. To, že vôbec máš ten hlúpy kvet, je balansovanie na hrane.“
„OSPRAVEDLŇ SA MOJEJ EVIČKE! Za to, že si ju nazval burinou! A hlúpou kvetinou! A predtým zbytočnou haraburdou!“ jačal robotík ďalej a strčil Terrymu pod nos monsteru, ktorú mal dovtedy ukotvenú medzi kovovými kolienkami.
Terrance prudko zabrzdil, lebo kvôli obrovským listom vôbec nevidel pred seba, strhol aeromobil nabok a šliapol na brzdu.
„Čo si sa kompletne zbláznil?! Mohli sme sa zabiť!“
„Nie,“ odvetil robotík, lebo bol naprogramovaný na korigovanie nesprávnych údajov. Keďže bol ale už dávno vyradený na dôchodok, mal značný problém s vyhodnocovaním toho, ktoré údaje sú správne a ktoré nie. „Ty si sa mohol zabiť, mne by sa vôbec nič nestalo. A daj sem Evičku, aby sa jej nepokrivil nejaký lístoček.“
„Vypadni!“ zrúkol na neho Terrance – neskôr, keď sa pokúsi zaspať, sa bude za tento svoj výstup neuveriteľne hanbiť, ale momentálne mu bolo jedno, že počas celej cesty taxíkom na svojho klienta bezprizorne jačal.
„To nemôžem, ešte nie sme v cieli mojej cesty. Musíme dôjsť do cieľa a potom ti musím zaplati...“
Terrance ho vykopol z taxíka. I keď vygúľal by bolo bývalo trefnejšie. Sudoidný robôtik mäkko dopadol do zelenej trávy a rozpažil ruky v návale radosti zo slobody. (Jeho emócie boli podobne rozbité ako jeho fakty overujúci program, a tak sa u neho návaly radosti a hnevu striedali v závislosti od toho, aká časť hardwaru sa mu práve uvoľnila. Uvoľnené skrutky v ňom vyvolávali obzvlášť príjemné pocity.)
Trávička, pomyslel si, trávička je taká krásna! Isto z nás budú najlepší priatelia!
„Trávička!“ povedal aj nahlas, „trávička, ty si taká krásna, isto z nás budú tí naj...“
Na hruď mu padla ťažká, vlhká, špinavá monstera, ktorá letela z taxíka za ním. Kameninový kvetináč sa mu rozlámal o bruško a korene ho pošteklili v podpazušných otvoroch. Nebol to však ten príjemný, hravý šteklivý pocit. Nevidel žiadne svetlo, iba hviezdy nad hlavou, žiadne mestské osvetlenie. Navigácia mu prezradila, že je v dúbravských lesoch . Ležal na chrbte a cítil, ako sa jeho telesná teplota prudko znižuje – to pretože ho ocikal jeleň. V podpazušných otvoroch ho začalo štekliť o poznanie viac – Čosi sa do neho nasťahovalo a začala to ohlodávať korene monstery. Monstera sa usmievala. Aspoň podľa robotíka.
A tak tam ležal, tisíce a tisíce rokov, a pomaly sa stával súčasťou lesa. Hviezdy mu nad hlavou svietili akosi rozmazane, lebo mu po oku prešiel slimák. V databáze si vyhľadal, že jedným zo spôsobov, ako ujsť z uväznenia v divočine, je odhryznúť si hnát. Ruky a hruď mu tlačila k zemi monstera so zvyškami kvetináča, ale s potešením zistil, že keď sa naozaj snaží, dokáže si olízať chodidlo. Jeho oceľové zúbky sa zahryzli do päty.
„Čo to stváraš?“ opýtal sa Terrance a zahanbene, uhýbajúc pohľadom, z robota odhrabával hlinu.
„Je žo mňa puíuoda,“ šušľal robot s nohou v ústach. „Za tišicky vokov som smutoval na puíuodu.“
„Neblázni, ležal si tu asi minútu a pol. Poď naspäť do taxíka. Mrzí ma, že som urazil tvoju rastlinu. Hej, čo robíš? Neberieš ju so sebou?“ začudoval sa Terry, keď sa robotík nenápadne pokúsil ujsť od svojej drahej.“
Robôtik zašomral niečo o blbej kvetine.

B.T. Niromwell

B.T. Niromwell
Má rada: dobrú literatúru, dobré béčka, knihy, filmy, rýpanie do začínajúcich autorov. Nemá rada: zlú literatúru, ľudí, čo používajú slovo "moc" ako príslovku

Diskusia

MartinB
Milé, vtipné, remeselne zručné. Tie zdrobneniny ma spočiatku zaskočili, najskôr som si myslel, že je to o robotníkoch, ale potom som sa chytil :D
25.02.2023
Olex
Ahoj,
milé a dobre pobavilo:))
25.02.2023
Veles
Tie zdrobneniny ma zmiatli, aj ten koniec na chvíľku. Ale celkom podarené :)
25.02.2023
Nebuzardar
Za mňa úplne najlepšia poviedka zo všetkých dnešných pnp, všetko tam bolo, aj napätie, aj sranda aj zvraty, aj strašne dobre remeselne napísané.
25.02.2023
Hieronymus
Veľmi pekná poviedočka. Bavil som sa.
26.02.2023
Lucika
Pekny pribeh, aj dobre napisane a na konci som sa aj zasmiala :D
26.02.2023
Arcey
Tak ako sme u teba zvyknutí, paradný textík. Pekná pointa, dobre vykreslené "charaktery" a ich motivácie. Tá hádka bol skvelá, vtipná. V závere sa zmenil robotík na robôtika - milá chybička :)
26.02.2023
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.